Mapa stránky

O krehkých vzťahoch slobody a demokracie

Na celom svete demokraticky zvolené režimy, často také, ktoré boli znovuzvolené či opätovne potvrdené v referendách, rutinne ignorujú ústavné obmedzenia svojich právomocí a oberajú svojich občanov o základné práva.“ - Fareed Zakaria

 

Na znepokojenie nad stavom vecí a na pochybnosti ohľadne schopnosti demokracie byť automaticky zárukou a zdrojom slobôd ľudí naozaj stačí rozhliadnuť sa po svete, alebo sa aspoň začítať do dejín dvadsiateho storočia. A netreba ísť v čase ani príliš dozadu, možno by stačilo aj uplynulých desať rokov. A netreba sa ani zaoberať celými režimami, postačia aj každodenné rozhodnutia parlamentnej a volebnej praxe. Banálne konštatovanie, že rozhodla väčšina, a teda je výsledok „demokratický“, sa premenilo na zaklínadlo, ktoré má moc okamžite umlčať všetky námietky voči prípadnej stupidite či priamo škodlivosti predmetného rozhodnutia. Bleskurýchlo si to osvojili aj najprostejší spomedzi politikov, ale pred silou tohto argumentu sa skláňajú aj tí najbystrejší. Nikto si neprosí nálepku človeka, ktorý nechce rešpektovať „demokratickú vôľu“ väčšiny. Ale ťaživý pocit, že „demokratická vôľa“ väčšiny môže byť niekedy problémom kataklizmických rozmerov, má väčšina rozmýšľajúcich ľudí. A medzi nimi najťaživejší asi tí, ktorí sú úprimnými ctiteľmi demokracie a slobôd, štítia sa ľudskej nerovnosti a stotožnili si demokraciu so všeliekom na trápenia ľudstva. Tí by najradšej hodili kalamár do sírou páchnuceho pokušenia priznať pred sebou i svetom, že „ľud“ nemusí vždy rozhodnúť múdro. Cynikov moci z toho hlava príliš nebolí, ako lapidárne dokazuje (tuším) Bismarckova nevrlá poznámka, že: „Vox populi, vox Rindvieh.“ A vôbec nebolí ani populistov, ktorí s takou bravúrou surfujú na vlnách manipulovanej verejnej mienky. Politickým populistom sú však spravidla ľahostajné najmä ľudské slobody. Prirodzene to nepriznávajú. Isté je, že pád komunizmu v Európe priniesol jeho obetiam demokraciu a slobody zároveň. Isté je tiež, že demokracia nepriniesla so sebou automaticky blahobyt a materiálne statky, ktoré si s ňou vo svojich očakávaniach a snoch postkomunistický človek akosi automaticky spájal. A napokon je isté, že slobody vníma ako požehnanie iba menšina. Väčšina pripísala demokracii na vrub všetky biedy, neistoty a úzkosti, ktoré priniesla demontáž diktatúry a patronizujúceho štátu a začala demokracii nedôverovať. Slobody sú jej ľahostajné v lepšom, podozrivé v horšom prípade. A nedôveruje predovšetkým zastupiteľskej demokracii, parlamentom, a seba, nahnevanú väčšinu, považuje stále za zdroj skutočnej múdrosti. Preto miluje referendá.

Zakariova téza

Vzťah ľudských slobôd a demokracie ako systému, v ktorom si ľudia volia svojich vládcov či správcov delegovanej moci, je komplikovaný. Fareed Zakaria, publicista, politológ, veľmi rešpektovaný šéfredaktor magazínu Newsweek International a v rokoch 1992 – 2000 šéfredaktor prestížneho časopisu Foreign Affairs, napísal v roku 1997 práve do tohto časopisu veľmi diskutovanú a vplyvnú esej „Vzostup neliberálnych demokracií“. Po piatich rokoch, dosť turbulentných diskusiách a skúške časom sa z tézy a eseje stala knižka s názvom „Budúcnosť slobody“. Fareed Zakaria svojou esejou i knižkou, ktorá z nej vznikla, vstúpil do úvah o „stave sveta“, ktoré načali už napríklad Alvin Toffler, Samuel Huntington, Francis Fukuyama či Robert Kaplan. Medzi menovanými je bezvýhradne optimistický – čo sa týka vyhliadok liberálnej demokracie a ľudských slobôd – vlastne iba Francis Fukuyama, a aj jeho prinútil svet po 11. septembri 2001 znovu sa zamyslieť nad svojou tézou o definitívnom víťazstve liberálnej demokracie a o „konci dejín“. Začiatkom deväťdesiatych rokov triumfoval po páde komunizmu historický optimizmus – povinná droga akademických intelektuálov. Aj inak kritickým duchom sa zdalo, že dobro vtelené do demokracie hádam definitívne zvíťazilo. Fareed Zakaria iba pomenoval očividné – všetky tie oslavované demokratické premeny po celom svete nemusia byť vždy a za každých okolností dôvodom na oslavu. Thomas Carothers v National Interest napísal, že v roku 1997 Zakaria prepichol ten entuziazmus ostrým analytickým šípom. Carothers Zakariovu úvahu zhrnul (teda aj zjednodušil) takto: Zakaria konštatoval, že globálny nával demokracie do predtým nedemokratického terénu je nebezpečná vec. Dôvodil, že to spôsobuje vzostup neliberálnych (neslobodných je možno lepšie slovo) demokracií, ktoré sa dajú definovať zhruba ako krajiny, v ktorých ľudom zvolení vodcovia, neobmedzovaní nijakými dobre zabývanými inštitúciami či zvyklosťami liberalizmu založeného na zákone, rozdupávajú politické a občianske práva a vo všeobecnosti robia z demokracie frašku. Napísal tiež, že lepšie je v prípade takých štrukturálne, ekonomicky. sociálne a kultúrne nepripravených krajín postupovať tak, že krajina prejde najprv obdobím udržiavanej liberalizujúcej sa autokracie, s postupným rozširovaním sa ekonomickej liberalizácie a vlády zákona. Až o hodný kus cesty ďalej týmto smerom sa možno „smelo postaviť divočine demokracie“.

Svoju základnú tézu Fareed Zakaria v knižke Budúcnosť slobody potvrdzuje a rozširuje jej dosah. Aplikuje ju na Latinskú Ameriku, južnú Áziu a Stredný východ a po každom z týchto regionálnych klincov búši svojim obdivovaným východoázijským (singapúrskym, malajským, juhokórejským) modelom ekonomického a politického vývoja. A obracia, ako to charakterizuje Carothers, svoje nezanedbateľné kritické schopnosti na odhalenie ničivých konzekvencií, ktoré, ako verí, prináša prílišná demokratizácia aj etablovaným demokraciám, predovšetkým Spojeným štátom (Európu si v tomto ohľade príliš nevšíma). Základná formulka, na ktorú Fareed Zakaria verí, sa dá sumarizovať ako „najprv ekonomická liberalizácia a vláda zákona, potom demokracia“.

Obavy z demokracie

Carothersov popis a sumár, hoci inak korektný, samozrejme Zakariovej knižke i téze trochu krivdí. Svet, ktorý Zakaria popisuje, i jeho úvahy sú omnoho komplexnejšie. Je naozaj dobrým pozorovateľom, má prenikavý intelekt a encyklopedické vedomosti. Navyše je, napriek všetkej kritike, priateľom demokracie. Za istých, prísne stanovených, okolností, žiada sa dodať. Slovo demokratizácia používa na omnoho širšie spektrum javov, než je číra politika. Demokratizácia je pre Zakariu jednoducho posun moci a rozhodovania smerom nadol, rúcanie hierarchií, otváranie uzavretých systémov. Aj kultúra sa demokratizuje: „Demokratická revolúcia križujúca celou spoločnosťou zmenila samotnú našu definíciu kultúry. Kľúčom k reputácii, povedzme speváčky, by podľa starého poriadku bolo komu sa páči. Kľúčom k jej  dnešnej sláve je koľkým sa páči. Podľa tejto stupnice bude Madonna vždy triumfovať nad Jessye Norman (slávna operná speváčka). Kvantita sa stala kvalitou.“ Tento Zakariov výlet do dialektiky je výnimočne presný, hoci naozaj nevedno, či je „demokratizácia“ kultúry naozaj takým univerzálne negatívnym javom. Myslím, že nie je.

Demokratizácia, pochopiteľne, neobišla ani svet technológií, čo napríklad spôsobuje, že aj zbrane hromadného ničenia nemusia byť výsadou privilegovanej elity. Zakaria píše, že najviac ohuruje, že vedecké informácie a manuály týkajúce sa výroby biologických zbraní, ktoré sa našli v úkrytoch organizácie al-Kájda v Kábule, neboli prísne stráženými tajomstvami, ktoré ktosi ukradol s nejakej vládnej inštitúcie či laboratória. Boli to dokumenty „downloadované“ s internetu. Dokonca aj nukleárne technológie sú v zásade voľne prístupné. Zakaria to nazýva demokratizáciou násilia. A je to pre neho viac ako chytľavá fráza: „Demokratizácia násilia je jednou zo základných – a hrôzu budiacich – čŕt dnešného sveta. Celé storočia mal monopol na legitímne použitie sily v ľudských spoločenstvách štát. Táto nerovnosť sily medzi štátom a občanom vytvárala poriadok a bola časťou spojiva, ktoré držalo modernú civilizáciu pokope. Počas uplynulých niekoľko desaťročí však táto výhoda štátu zoslabla; dnes môže aj malá skupina ľudí vykonať strašné veci.“ Faktom je, že zatiaľ čo vo svete európskych liberálnych demokracií je vojenská automatická zbraň v rukách civilistu ilegálna a jej vlastníctvo trestné, v mnohých krajinách Stredného východu, Afriky a Ázie mávajú nabitými kalašnikovmi demokraticky milióny výrastkov a detí.

Demokracia je z pohľadu slobôd pre Fareeda Zakariu koncept buď neutrálny, alebo iba sprostredkovane s nimi súvisiaci. Cituje k tomu napríklad Samuela Huntingtona: „Voľby, slobodné, otvorené a spravodlivé, sú esenciou demokracie, nevyhnutnou podmienkou sine qua non. Vlády, ktoré vzídu z volieb, môžu byť neschopné, skorumpované, krátkozraké, nezodpovedné, ovládané špeciálnymi záujmami a neschopné prijať politiku, ktorú by si vyžadovalo verejné blaho. Tieto vlastnosti robia také vlády nežiaducimi, nerobia ich však nedemokratickými. Demokracia je jednou z verejných cností, nie však jedinou, a vzťah demokracie k iným verejným cnostiam možno pochopiť len ak demokraciu jasne odlíšime od iných charakteristík politických systémov.“ Demokracia je primárne spôsob výberu vlády. O jej vzťahu k slobode uvádza Zakaria aj slová amerického diplomata Richarda Holbrooka, inak povestného priamou rečou: „Predstavte si, že voľby sú slobodné a spravodlivé, a tí zvolení sú rasisti, fašisti a separatisti. To je dilema.“ Povedal to na okraj situácie v bývalej Juhoslávii v roku 1990.

Pre ľudí na Západe znamená podľa Zakariu „liberálna demokracia“ politický systém, ktorý sa vyznačuje nie len slobodnými a spravodlivými voľbami, ale aj vládou zákona, oddelením jednotlivých pilierov moci a ochranou základných slobôd prejavu, zhromažďovania sa a združovania, náboženského vyznania a vlastníctva. Ale tento zázračný zväzok slobôd, ktorý možno zhrnúť aj pod pojem „konštitučný (ústavný) liberalizmus“, nemá podľa Zakariu nič vnútorne nevyhnutne spojené s demokraciou samou: „Nakoniec aj Hitler sa stal kancelárom v slobodných a nezmanipulovaných voľbách. Za uplynulé polstoročie na Západe demokracia a slobody splynuli. Ale v dnešnom svete mimo Západu sa tieto dva pramene liberálnej demokracie, prepletené v politickom tkanive Západu, rozchádzajú. Demokracia prekvitá; sloboda nie.“

Fareed Zakaria nevkročil so svojimi pochybnosťami o schopnosti demokratických procedúr naplniť očakávania, ktoré do nich ľudia vkladajú, na neznámu pôdu. Už v staroveku na ňu vkročil, ako isto všetci vedia, Aristoteles, ale nemusíme sa vracať až k nemu. Ešte v čase, keď v našich končinách „zúril komunizmus“, v roku 1980, zapochyboval o ich obsahu vo svojej „Tretej vlne“ futurológ Alvin Toffler: „Tak voľby, bez ohľadu na to kto v nich zvíťazil, plnia mocnú funkciu pre elity. Tým že každý má právo hlasovať, vytvárajú voľby ilúziu rovnosti. Hlasovanie vo voľbách poskytuje masový rituál ubezpečovania sa, sprostredkujúc ľuďom predstavu, že si vyberajú systematicky, so strojovou pravidelnosťou, a teda s implikáciou, že racionálne. Voľby symbolicky ubezpečujú občanov, že ešte stále majú moc – že môžu, aspoň teoreticky, odvolať rovnako ako zvoliť svojich vodcov.“ Toffler bol, pravda, dosť slepý k diametrálne odlišnej kvalite volieb na Západe a „volieb“ v komunistických krajinách. Dnes sa preto niektoré jeho pasáže javia prinajmenej ako pochabé. On totiž potreboval, pre podopretie svojej elegantnej teórie o „druhej“ a „tretej“ civilizačnej vlne, zarovnať kapitalizmus i komunizmus industriálneho veku do jednej škatuľky, a spoločne ich poslať do minulosti.

Kritické hlasy

Fareed Zakaria spomína medzi krajinami, kde sú síce voľby ale nie slobody, napríklad Bielorusko, Rusko, Filipíny, Kazachstan a iné republiky odštiepené z bývalého Sovietskeho zväzu, Venezuelu, Argentínu či Irán. To je, pravda, pomerne slabý bod jeho úvah, lebo podobnosť medzi rôznymi týmito krajinami je často povrchná a situácia v nich je iná ako popisuje Zakaria. Zakariovo uvažovanie o neliberálnych demokraciách vyvolalo mnohé búrlivé kritiky a Roberta Kagana, autora dnes už povestnej eseje Power and Weakness o rozdieloch medzi Európou a Amerikou (ktorá sa po svojom úspechu tiež premenila na knižku), napálil Zakaria natoľko, že v júni 2003 napísal o tom pre týždenník The New Republic kritický traktát dlhý neuveriteľných 10 000 slov. Vyčíta mu, že celým prínosom jeho eseje a knižky je neologizmus „neliberálna demokracia“, a že ide o fenomén, ktorí už popísali mnohí – napríklad už tu citovaný politológ Thomas Carothers či Larry Diamond. Kagan píše, že oni však, na rozdiel od Zakariu, nezvalili vinu za ľudské tragédie v mnohých nových demokraciách tretieho sveta na demokraciu ako takú a poctivo sa zamýšľali nad tým prečo vlastne demokracia zlyhala v tom či onom konkrétnom prípade. Ak vyhlásime, že demokracia v konkrétnom prípade zlyhala, je to podľa Kagana čosi úplne iné ako keď povieme, že je to „neliberálna demokracia“. V tom druhom prípade – tak to vidí Fareed Zakaria – je popisovaná katastrofa (občianska vojna, korupcia, diktatúra, hlad) priamo produktom demokratizácie, a nie produktom zlyhania demokratizácie. A vyžaduje si teda aj inú liečbu – v tomto prípade podľa Zakariu obdobie osvietenej autokracie, ktorá umožní ekonomickú liberalizáciu, a následne hospodársky rast a vznik strednej triedy. Kagan tvrdí, že v skutočnosti žiadna „neliberálna demokracia“ neexistuje a krajiny, ktoré uvádza Fareed Zakaria na potvrdenie svojej tézy, ako napríklad Bielorusko, jednoducho prestali byť akýmikoľvek demokraciami. Kagana tiež pobúrilo, že Zakaria zaradil medzi „neliberálne demokracie“ aj Argentínu počas vlády prezidenta Menema. Pravdou je, že aj americká organizácia Freedom House považovala v tom období Argentínu za demokratickú a liberálnu krajinu, čo nevraví nič o múdrosti Menemovho vládnutia. Zakariovým argumentom bolo, že Menem vládol pomocou vydávania dekrétov, Kagan píše, že na tom nie je nič a priori „neliberálne“. Vyčíta tiež Zakariovi množstvo ďalších nepresností – napríklad v prípade Indonézie, kde hospodárska depresia neprišla, ako tvrdí Zakaria, po prijatí demokracie, ale ešte počas Suhartovej diktatúry ako následok ázijskej finančnej krízy v rokoch 1997 – 1998. Vtedy poklesol indonézsky HDP na hlavu z 1100 dolárov v roku 1997 na 487 dolárov v roku 1998 a Suharto padol. Demokratické voľby v Indonézii prišli až v roku 1999.

Kaganova kritika sa týka aj samej podstaty druhej časti Zakariovej tézy. Píše, že podľa Zakariu „takmer každý prípad úspechu v rozvojovom svete sa odohral v podmienkach liberálneho autoritárneho režimu“. Kagan tvrdí, že pod „liberálnym“ rozumie Zakaria predovšetkým ekonomickú liberalizáciu a pod „úspechom“ myslí predovšetkým ekonomický úspech. Ako príklady slúžia Zakariovi Singapúr, Taiwan, Indonézia, Thajsko a Čína. Kagan tiež tvrdí, že najväčšia časť Zakariovej tézy je jednoduchou recykláciou čohosi, čo sa pred tridsiatimi rokmi nazývalo „modernizačnou teóriou“. Ústrednou hypotézou tejto teórie bolo, že autoritárne vlády podporujú ekonomický rast efektívnejšie ako demokracie, a že ekonomický rast a industrializácia sú požadovanými predpokladmi pre objavenie sa a úspech demokracie. V šesťdesiatych rokoch dvadsiateho storočia prišli viacerí poprední politológovia k záveru, že demokracie sa stali prekážkou pre ekonomický rast, pretože tlak zo strany ľudu (voličov) nútil vlády aby sa vyhýbali najúčinnejším ekonomickým rozhodnutiam. Vlády populárne medzi „ľudom“ viedli krajiny do inflácie, rozpočtových deficitov a chronicky nízkeho ekonomického rastu. Napísal to vtedy aj Samuel Huntington (neskôr autor tézy o „zrážke civilizácií“). Konštatoval, že „politická participácia musí byť aspoň na čas obmedzená, aby sa podporil ekonomický rozvoj“. Po tom ako obdobie stabilného autoritarizmu vytvorí dostatočné národné bohatstvo, stane sa prechod k demokracii možný, a možno dokonca nevyhnutný. Kagan považuje samozrejme vtedajšiu „modernizačnú teóriu“ i dnešný Zakariov pohľad za chybný. Každý, kto dlhšie pozoruje nezakaleným okom správanie sa demokratických európskych politikov, musí však vidieť, že ekonomické reformy majú aj dnes, tridsať rokov po zabudnutej diskusii o „modernizačnej teórii“, ťažký život – z presne rovnakých dôvodov. Hádam nie je v Európe kút, kde by to neplatilo.

Isté ale je tiež, že Kagan sa vo svojom hneve dopúšťa voči Zakariovi množstva rovnakých nepresností aké mu sám vyčíta. Fareed Zakaria to vo svojej odpovedi publikovanej tiež v The New Republic aj dosť presvedčivo dokazuje. Kagan si podľa jeho názoru postavil zo Zakariových  prekrútených tvrdení či výrokov vytrhnutých z kontextu slameného panáka a toho potom víťazne mláti.

S vecnejšou kritikou Zakariovej tézy prišiel už v čase publikovania pôvodnej Zakariovej eseje Marc Plattner (cituje ho aj Kagan), redaktor časopisu Journal of Democracy. Vysvetľuje, že „politická doktrína, ktorá je zdrojom liberalizmu, vychádza z toho, že všetka legitímna politická moc pochádza zo súhlasu ľudských indivíduí, ktoré sú vo svojej podstate nie len slobodné, ale aj rovné“. Plattner tvrdí, že krajiny, v ktorých sú pravidelne slobodné a spravodlivé voľby, sú omnoho častejšie liberálne, ako tie krajiny, kde sa voľby nekonajú. Plattner tiež tvrdí, že toto spojenie jednoducho nie je náhodné a je výsledkom mocných hlbokých prepojení medzi voliteľskou demokraciou a liberálnym poriadkom.

Áno, ale...

Zakariovi kritici môžu mať v mnohom pravdu, nevyvrátili mu však tú najpodstatnejšiu časť jeho pôvodnej tézy: sú krajiny, a nie je ich málo, kde zavedenie demokracie spôsobilo zrútenie sa spoločnosti, občianske vojny, nekonečné utrpenie, hlad, genocídu a nástup tých najobludnejších režimov. Zoznam je dlhý a s rovnakým poznaním prišiel v rovnakom čase ako Fareed Zakaria aj slávny publicista Robert Kaplan, ktorý v prestížnom mesačníku The Atlantic Monthly publikoval v roku 1994 esej „Prichádzajúca anarchia“ a v roku 1997 esej „Bola demokracia iba okamihom?“. Najmä tá druhá je, okrem iného, bolestivým popisom zlyhaní demokracie predovšetkým v krajinách tretieho sveta. Kaplan napríklad spomína ako sa v roku 1985 ocitol uprostred jasajúceho davu v Sudáne tesne po tom, ako bol zvrhnutý vojenský režim. V nasledujúcom roku boli v Sudáne slobodné a férové voľby. Takmer okamžite nasledovala anarchia, ktorá zasa viedla k jednej z najbrutálnejších tyranií v sudánskej postkoloniálnej histórii. Nastúpil vojenský režim, ktorý popravil obrovské množstvo ľudí, perzekvoval ženy, na smrť vyhladoval nemoslimské obyvateľstvo, unesené deti nemoslimských rodičov predával naspäť ich rodičom za dvesto dolárov a urobil z Chartúmu hlavné mesto terorizmu arabského sveta, ktoré nahradilo v tejto smutnej priorite Beirút. Kaplan tiež pripomína ako voľby viedli priamo k chaosu v Sierra Leone a v Congo-Brazzaville či napríklad v Bosne, kde demokracia legitimizovala tie najhoršie vojnové zločiny v Európe od čias nacizmu. Keby tú esej písal dnes, určite by nevynechal demokraticky inštalovanú odpudzujúcu diktatúru Roberta Mugabeho v Zimbabwe či problémy Južnej Afriky.

Môžeme sa sporiť, či išlo o priamy dôsledok demokratických procedúr, alebo o ich zlyhanie, isté však je, že sa ten scenár opakoval so železnou pravidelnosťou. Zakaria tiež nikdy netvrdil, že úprimným úmyslom diktátorov, ktorí liberalizujú ekonomiku a zabezpečujú prosperitu svojich neslobodných krajín je odovzdať po čase dobrovoľne a idealisticky moc ľudu. Zakaria nie je naivný a presne vie, že každý diktátor robí všetko pre to, aby moc nikdy neodovzdal. On len tvrdí, že liberálna ekonomika a prosperita vytvorí nakoniec mocnú a bohatú strednú vrstvu, ktorá začne po slobode túžiť a demokraciu si vynúti. Najprv však musí vzniknúť. K celkom podobnému záveru dospel nakoniec i Robert Kaplan. On je však skeptický aj k budúcnosti západnej demokracie, je to však iná (i keď rovnako alarmujúca) téma ako tá, ktorú rieši Fareed Zakaria. Kaplan napríklad píše: „A naozaj, rozdiely medzi oligarchiou a demokraciou a medzi starovekou demokraciou a tou našou môžu byť omnoho jemnejšie ako si myslíme. Moderná demokracia existuje vo vnútri tenučkého pásma sociálnych a ekonomických podmienok, do ktorých patria flexibilné hierarchie, ktoré umožňujú ľuďom pohybovať sa nahor a dolu po sociálnom rebríčku. Namiesto jasne vyznačených hraníc medzi triedami sú tu mnohé odtienky a medzistupne a väčšina ľudí sa nachádza okolo stredu stupnice. Demokracia je fraškou a podvodom v mnohých krajinách mimo tohto úzkeho pásma: Afričania chceli lepší život a namiesto toho im dali právo hlasovať vo voľbách.“

Budúcnosť slobody

Možno kladie Robert Kaplan tú bolestivú otázku oprávnene. Možno je sloboda v dejinách ľudstva iba prchavým okamihom a možno je ním aj demokracia. Človek je tu dávno, ale k poznaniu, že sa rodí vybavený neodcudziteľnými právami a slobodami, dospel z pohľadu ľudských dejín iba nedávno, vlastne včera. Problémom západného človeka je, že si koncepty ako demokracia, slobody a práva natoľko zvnútornil, natoľko tesne sú votkané do látky, z ktorej je vytvorený jeho obraz sveta, že si nevie predstaviť svet s inou architektúrou a s inými morálnymi konceptami. Na zvyšok sveta pozerá cez túto optiku a pomocou nej vyslovuje aj súdy. A, samozrejme, lebo je mocný ako nikdy predtým a má prevahu, ktorú ešte v dejinách nijaká civilizácia v globálnom meradle nemala, pácha dobro. Prináša demokraciu všade, lebo považuje svoju skúsenosť za univerzálnu a už sa ju pokúsil natlačiť dolu krkom aj ľuďom, ktorí nemajú tieto abstraktné koncepty ani v slovníku. A prináša tak, prirodzene nechtiac, aj neopísateľné utrpenie. Tí idealisti, ktorí darovali skvelo napísané ústavy a pluralitné parlamentné demokracie africkým spoločenstvám, v ktorých vedelo čítať a písať menej ako 10% ľudí a väčšina žila ako stredovekí roľníci či chovatelia dobytka, organizovaná v kmeňových spoločenstvách, sa chovali ako mimozemšťania.

Možno je to presne ten správny okamih, ktorý si zvolil Fareed Zakaria aby pripomenul, že európsku demokraciu si v medzivojnových rokoch uchmatli demagógovia, ktorí ťažili z toho, že verejnosť sa cítila demokraciou sklamaná. Pripomína, že prijatie komunizmu a fašizmu nevyzeralo v tridsiatych rokoch minulého storočia tak šialené ako sa to javí dnes. Posledné dva odstavce jeho knižky je asi potrebné odcitovať vcelku – už pre všetku tú depresiu, ktorá presvitá z verejných diskusii o jeho tézach:

Moderné demokracie budú čeliť ťažkým novým výzvam – boju proti terorizmu, prispôsobeniu sa globalizácii, prispôsobeniu sa starnúcej spoločnosti – a budú musieť zaručiť, aby ich systém fungoval omnoho lepšie ako teraz. To znamená, že budú musieť urobiť demokratické rozhodovanie omnoho efektívnejším, reintegrovať ústavný liberalizmus do demokratickej praxe, znovu vybudovať rozbité politické inštitúcie a občianske spoločenstvá. Možno najťažšie zo všetkého je, že to vyžaduje od tých, ktorí majú v našich spoločnostiach obrovskú moc, aby prijali svoju zodpovednosť, viedli a stanovili pravidlá, ktoré nie sú iba legálne, ale aj morálne. Bez tejto vnútornej výplne sa stane demokracia prázdnou škrupinou, nie iba neprimeranou, ale potenciálne nebezpečnou, ktorá prinesie so sebou eróziu slobody a rozklad každodenného života.

To bude tragédia, pretože demokracia, so všetkými nedostatkami, ktoré má, predstavuje „poslednú najlepšiu nádej“ pre všetkých ľudí na svete. Ale potrebuje aby bola pre naše časy zabezpečená a posilnená. Pred osemdesiatimi rokmi preniesol Woodrow Wilson Ameriku do dvadsiateho storočia s výzvou aby urobila svet bezpečným pre demokraciu. Pri vstupe do dvadsiateho prvého storočia je našou úlohou urobiť demokraciu bezpečnou pre svet.“

Táto diskusia tak rýchlo neskončí. Lebo, dovoľte aj mne aforizmus, sloboda vonia omamne, len ľud má často anosmiu.