Mapa stránky

Väčšinový verejný obraz skínov je, že majú vyholené lebky, bombery, baganče, zdravia sa vystretou pravicou a hajlujú. To je však len viditeľné „perie“, deklarácia skupinovej príslušnosti. Čo ich charakterizuje ako „druh“ presnejšie než hajlovanie, sú násilné skutky, ktoré páchajú na slabých, na iných, rasovo odlišných. Tie sú ich drogou.

 

Chcem tu obhájiť názor, že príbeh skínov nie je príbehom extrémistickej politickej ideológie, ktorej dôsledkom i nástrojom sú násilné skutky jej stúpencov, ale príbehom násilných sociopatov, ktorí by nimi boli i bez ideológie a ktorých pritiahla ideológia legitimizujúca ich patologické nutkanie páchať násilie. Neonacistickí (existujú aj iní) skíni sú narkomanmi násilia. Ich príbeh je o tom, ako si násilní sociopati a psychopati vytvorili svoju vlastnú alternatívnu skupinovú identitu.

A funguje to, prirodzene, obojsmerne. Násilná sociopatia v kolektívnom skupenstve si hľadá dorast. Vlastne si ho ani nemusí aktívne vyhľadávať, priťahuje mladučkých sociopatov sotva v rozpuku mužnosti ako svetlo sviečky nočných motýľov (už som tú analógiu kedysi použil v príbuznom kontexte a stále nenachádzam lepšiu). A zasväcovanie netrvá dlho, či dokonca ani nepotrebuje starších a skúsenejších, hoci existujú „etablované“ skupiny skínov, ktoré takýto iniciačný rituál poznajú. Dnešný svet celý doslova bzučí elektronickými informáciami, takže nádejný mladý násilník nemusí najprv fyzicky stretnúť svoje dospelejšie vzory a nemusí ani objavovať, že ten sklon ubližovať, ktorý (spravidla odmalička) pociťuje a ktorým sa odlišuje od väčšiny, majú aj iní. Vie o tom, je to v médiách. Stačí sa „prebudiť“, poobzerať a stretnúť zopár rovesníkov, ktorí rovnako páchnu chuťou ubližovať. To nebýva problém, lebo spravidla bývajú na tej istej ulici a „oňuchávajú sa“ vzájomne od detstva. Potom sa treba spoločne odhodlať oholiť si hlavu a kúpiť baganče, skúsiť si zo dvakrát „Sieg Heil!“ – a možno vyraziť do ulíc v nádeji, že sa nájde nejaká, podľa možnosti čo najbezbrannejšia obeť tmavšej pleti.

V predchádzajúcom čísle .týždňa (48/2007) som uviedol tému neonacistického a špecificky skinheadského násilia článkom o skínoch v Rusku. Dôvodom, pre ktorý som začal práve tam, nebolo tentoraz nič politické, nič, o čom by som mohol s istotou tvrdiť, že má svoje korene v politickej matérii súčasného Putinovho Ruska. Dôvodom začať práve tam nebolo ani to, že tam má momentálne problém skinheadov charakter obzvlášť dramaticky sa šíriacej epidémie. Tým dôležitejším dôvodom bola mimoriadna brutalita skutkov ruských skínov, ktorí sa neštítia s neľudskou surovosťou a so smrtiacimi následkami zaútočiť oceľovými boxermi a železnými tyčami aj na malé deti. To, čo je v správaní sa iných, napríklad slovenských či nemeckých skínov v takejto extrémnej podobe skôr sporadické a možno tlmené obavami z následkov, to sa deje v Rusku často bez akýchkoľvek zábran. Rusko už má desiatky Danielov Tupých. Rusko je dobrá téma na úvod predovšetkým preto, lebo vykresľuje problém v až absurdne kontrastnej podobe. Ale pokračovať s témou možno hocikde, aj u nás. To, čo zažíva momentálne Rusko, je iba hypertrofovaná a zvlášť agresívna forma presne tej istej sociálnej a psychologickej diagnózy, ktorú majú aj tí dvaja či traja košickí sopliaci, ktorí s výkrikmi „Sieg Heil!“ skopali a zranili pred pár dňami na ulici šestnásťročné dievča, ktoré má po kubánskom otcovi tmavú pleť. Prípad Hedvigy Malinovej je dosť známy a v .týždni sme sa ním extenzívne zaoberali. Ale je mnoho podobných prípadov, o ktorých naše médiá ochotnejšie, či so značnou mierou indukovanej politickej slepoty, informovali.

Nedávno som zase začul, že v bratislavskej Petržalke na zastávke MHD bodol nejaký mladistvý skín, ktorému ešte mlieko tieklo po brade, nožom do chrbta dievča, ktoré malo „dredy“. Iba tak, idúc okolo. V nemeckom meste Mittweida sa 3. novembra tohto roku sedemnásťročná dievčina pokúšala pomôcť šesťročnému dievčatku tmavšej pleti z rodiny východoeurópskych prisťahovalcov, ktoré napádali štyria 20 až 25 roční muži. Tí sa obrátili proti nej, zvalili ju na zem, traja ju držali a štvrtý jej do boku vyrezal nožom hákový kríž. Všetky tieto epizódy – tá z Košíc, tá z Petržalky, tá z Mittweida, ale i tá z Petrohradu, ktorú som opísal v predchádzajúcom čísle .týždňa a pri ktorej zabili neonacistickí skíni dve tadžické dievčatká (päť a šesťročné), majú spoločné jedno – obete sú až pateticky bezbranné. Deti, dievčatá. Ľahká korisť, na ktorej si možno ukojiť potrebu ublížiť, ale od ktorej nič nehrozí. O čom to svedčí? Že ide o skutky zbabelcov? Aj o tom, ale nie len o tom.

.porucha, nie ideológia

Zbabelosť sama o sebe nevypovedá o ničom. Veľa ľudí je zbabelcami, možno väčšina, a zbabelcami sú i ľudia, ktorí by nikdy nikomu neublížili. Na zbabelosti skínov surovo útočiacich na bezbrannú obeť je zvláštne iba to, že je v takom kontraste s ich sklonom k násiliu. Lebo inak nám naša sociálna skúsenosť hovorí, že k fyzickému násiliu a konfrontácii majú blízko najmä muži (nech rovnoprávne ženy odpustia, ale naozaj najmä muži – to súvisí s testosterónom), ktorí sa ho sami neboja. Ale zbabelosť je naozaj vedľajšia téma. Ochota ublížiť iba tak, s psychologicky pochybným motívom rasovej odlišnosti, malému dieťaťu či bezbrannému dievčaťu, ublížiť s bezprecedentnou chladnou surovosťou, svedčí o čomsi inom – o patologickej osobnostnej a citovej výbave dotyčného. Tá nevzniká až v adolescencii pri kontakte s fašistickou ideológiou. Vzniká skôr, kdesi medzi matkiným lonom a koncom detstva. To, na čo sa tu pokúšam ukázať je, že xenofóbia a ideológia plodiaca nenávisť môžu síce smrteľne otráviť ľudské duše a splodiť násilie, ale vrodený biologický program psychicky normálneho jedinca, nech už by bol akokoľvek infikovaný šovinizmom a rasizmom, mu prikazuje zastaviť sa v páchaní násilia, keď sa ocitne zoči voči dieťaťu, bezbrannej žene či starému človeku.

V minulom čísle .týždňa som citoval šéfku ruského Holokaust Fund, ktorá povedala, že ruská spoločnosť je chorá xenofóbiou, ktorá sa šíri krajinou ako rakovina. Nepochybujem, že svoju krajinu odhadla dobre, ale xenofóbia je iba xenofóbia – podozrievavosť k iným národom, hnev na iné národy a etniká, hnev za domnelé a možno i skutočné krivdy, ktoré na nás napáchali, strach z iných národov. Také predsudky nestačia na to, aby človek brutálne zranil či zabil malé dieťa, alebo starého človeka. Vlastne nestačia vôbec na to, aby človek zabil či zranil kohokoľvek. Ľudí s xenofóbnymi predsudkami je naozaj veľa, podobne ako zbabelcov – vo väčšine krajín možno väčšina, a v niektorých veľká väčšina. Ale potenciálne brutálne násilných ľudí ani v tých krajinách nie je viac ako povedzme jedno, dve či tri percentá (ťažko povedať presne, chýba spoľahlivá štatistika). Možno majú v niektorých krajinách ľudia k násiliu bližšie, inde majú možno sklon ľahšie prepadať davovému šialenstvu, v ktorom sa môže prihodiť všeličo a človek stráca morálny fundament. Ale priame a nevyprovokované fyzické násilie, najmä voči bezbranným obetiam, nie je u skínov dôsledkom patologického politického presvedčenia. Je dôsledkom patologickej osobnostnej a citovej výbavy, ktorú mali už pred tým než sa stali skínmi. Najpravdepodobnejšie práve vďaka nej sa nimi stali. Neonacistická ideológia je vysvetlením, ktoré im prichádza vhod, ale ex post facto, dodatočne (ak hovoríme o vzniku patologickej násilnej osobnosti).

Na tom nemení nič ani fakt, že sa násilia dopúšťajú skíni najčastejšie v skupine. To je až biologicky prirodzené. Svorka zbavuje obáv i zodpovednosti, svorka legitimizuje, vo svorke sa strácajú individuálne úzkosti i zábrany. Svorka dáva rozhrešenie. Kedysi, ešte na úsvite druhu homo sapiens, sme ako lovci a zberači žili a bojovali o prežitie vo svorkách – podobne ako vlci. Bola to dobrá stratégia prežitia. Svorka je pravek nášho druhu, ktorý máme kdesi v genetickej výbave napísaný všetci. Vo svorke skínov sa hlási k slovu pravek nášho druhu, ale tá svorka, keďže ide o svorku patologických jedincov, sa chová navonok patologicky.

.antisociálna porucha osobnosti

V úvode som viackrát použil bez bližšieho vysvetlenia slová ako sociopat a psychopat. Nepoužil som ich ako pejoratíva (aj tak sa používajú), ale ako klinické kategórie, ku ktorým vedia psychológovia i psychiatri priradiť pomerne presný obsah. Americký psychiater Stanton Samenow vydal prednedávnom (2004) veľmi poučnú knižku s názvom Inside the Criminal Mind (Vo vnútri kriminálnej mysle). Píše v nej, že: „Predpokladá sa, že ľudia, ktorí nedokážu ovládnuť svoje nutkanie opakovane zraniť (alebo zabiť) ľudí bez zjavnej príčiny, trpia na nejakú duševnú chorobu. Môžu však byť viac krutí než pomätení, vedome sa môžu rozhodnúť nestlmiť svoje nutkania, vedia rozoznať čo je správne a čo zlé, vedia presne, čo robia a určite NIE sú šialení, aspoň podľa konsenzu, ktorý panuje medzi vedcami.“ Takí ľudia patria obyčajne k niektorému z troch typov – antisociálna porucha osobnosti (APD – antisocial personality disorder), sociopatia, alebo psychopatia – a žiadna z nich nie je to isté ako šialenstvo či psychóza. Spomedzi nich je najčastejšia antisociálna porucha osobnosti (APD), ktorá postihuje asi 4 percentá populácie. Druhým najčastejším typom je sociopatia a Americká psychiatrická asociácia odhaduje, že ide asi o 3 percentá populácie. Psychopati sú ešte vzácnejší a ide asi o jedno percento populácie. Kategórie sa dosť prekrývajú. Za istých okolností môžu byť násilnými všetky tri typy patologických osobností, ale skutočne kriminálnymi násilníkmi a vrahmi sa stáva iba istá menšia časť z nich, určite nie všetci, ani väčšina. Nikto sa ešte nepokúsil o reprezentatívnu plošnú klinickú štúdiu, ale s pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou, možno tvrdiť, že všetci násilní skíni patria k niektorej z týchto kategórií narušených osobností. Je naopak veľmi nepravdepodobné, že by skinhead páchajúci hrubé násilie na komkoľvek nemal podobnú (nepolitickú) poruchu osobnosti. Nie je to nič prekvapujúce, lebo tam možno zaradiť takmer všetkých páchateľov (najmä) násilných trestných činov. Čo sa skrýva presnejšie za týmito termínmi?

Podľa oficiálneho amerického psychiatrického diagnostického a symptomatického manuálu má typická osoba s antisocálnou poruchou osobnosti aspoň tri z nasledujúcich čŕt: 1) neschopnosť podriadiť sa sociálnym normám; 2) podvádzanie a manipulovanie inými; 3) impulzívnosť a neschopnosť plánovať vopred; 4) iritabilita a agresivita; 5) bezohľadná ľahostajnosť k bezpečnosti seba či iných; 6) sústavná nezodpovednosť; 7) neprítomnosť ľútosti po zranení, ublížení či okradnutí inej osoby.

Vynikajúci českí autori František Koukolík a Jana Drtilová však píšu (v knihe Vzpoura deprivantů), že s takto opísanou diagnózou antisociálnej osobnosti je problém. Mnohí experti si totiž uvedomili, že medzi nositeľmi tejto diagnózy ešte existuje niečo ako „tvrdé jadro“, ľudia, ktorí majú ešte nejaké tie patologické vlastnosti k tomu. Uvádzajú správu FBI, ktorá sa týka najťažších zločinov v roku 1992, v ktorej sa píše, že pre polovicu zatknutých zabijakov platí, že: majú pocit oprávnenosti svojho chovania; nemajú nijaké výčitky svedomia; sú ľahostajní k iným ľuďom; vôbec nemajú svedomie; prenášajú zodpovednosť alebo vinu na iných; manipulujú a podvádzajú, sú citovo chladní; ich chápanie chovania a sociálne prijateľného chovania sú nezlučiteľné; sociálne záväzky pre nich neznamenajú nič; sú im ľahostajné normy sociálneho chovania; sú nezodpovední. Koukolík konštatuje, že títo jedinci majú znaky antisociálnej osobnosti, navyše sú to však ľudskí dravci, ktorí nevedia čo je svedomie a podobne. Hovorí tiež, že osobnosť zabijakov zo správy FBI zodpovedá viac diagnóze psychopatie, než iba antisociálnej poruche osobnosti.

.psychopati, sociopati a skíni

Psychopatiou sa zaoberal viac než tri desaťročia americký psychiater Robert Hare. Doktor Hare vypracoval aj všeobecne uznávaný dotazník psychopatie pre dospelých, ktorý má v rozšírenej podobe dvadsať položiek. Sú tam črty ako nápadná výrečnosť a povrchný pôvab, velikášske sebahodnotenie, potreba stimulácie a sklon k nude, patologický sklon klamať, bezcitnosť a nedostatok empatie, parazitický štýl života, impulzivita, neprítomnosť dlhodobých realistických cieľov, sexuálna promiskuita, delikvencia v detstve či v adolescencii, a podobne. Koukolík a Drtilová tiež uvádzajú dva typy psychopatov. K prvému typu patria sérioví a masoví vrahovia, ktorí obyčajne končia na popravisku v krajinách, kde ešte existuje trest smrti, a tiež nesérioví, nemasoví vrahovia a násilníci, teda psychopatická časť jedincov s antisociálnou poruchou osobnosti, ktorí tvoria väčšinu väzenskej populácie v demokratických krajinách. K druhému typu psychopatov potom patria ľudia s podobnou, ale „neúplne“ vyvinutou psychopatickou osbnosťou, ktorí takmer nikdy nekončia vo väzení. Označujú sa tiež ako „subklinickí“ psychopati „sociálne obratní psychopati“, „úspešní psychopati“ a podobne. Koukolík s Drtilovou pre nich vymysleli názov „deprivanti“. Píšu tiež, že násilne sa chovajúci psychopati (prvý typ) sú iba nepatrným zlomkom celkového počtu psychopatov v spoločnosti. Hare odhaduje (už sme to uviedli) že mimo skutočne kriminálnej populácie je v spoločnosti asi 1% psychopatov (často ide aj o úspešných ľudí), z čoho je asi jedna štvrtina či pätina žien. Na Slovensku teda môže byť okolo 50 tisíc ľudí, na ktorých by platila diagnóza psychopatie.

O vzťahu medzi antisociálnou osobnosťou a psychopatiou ešte platí, že väčšina psychopatov sú antisociálne osobnosti, ale nie všetky antisociálne osobnosti sú psychopatmi. Mnohé za mladi antisociálne osobnosti z toho vekom „vyrastú“, psychopati nikdy.

Sociopata charakterizuje najmä to, že je niečo fatálne zlé so svedomím takto poznačeného človeka. Buď takí ľudia svedomie vôbec nemajú, alebo je úplne deravé a nefunkčné. „Pravá“ psychopatia je vrodená, sociopatia sa môže na ňu mnohých aspektoch podobať, je však dôsledkom faktorov ako nedostatok rodičovskej starostlivosti v detstve a podobne. Za bežné črty sociopata sú považované: egocentrickosť; surovosť; impulzivita; porucha svedomia; prehnaná sexualita, vychvaľovanie sa; sklon riskovať; neschopnosť odolať pokušeniu; antagonistický či znevažujúci postoj k opačnému pohlaviu; nedostatok záujmu o vytvorenie zväzku s partnerom.

Klinickí pracovníci obyčajne rozlišujú štyri podtypy sociopatov:

Bežní sociopati – tých je najviac a majú najmä slabé či absentujúce svedomie. Nehanbia sa za veci, za ktoré by sa iní ľudia hanbili. Často žijú na úkor druhých či zo sociálnych dávok, ale nijako ich to netrápi. Sú hrdí na to, že porušujú nejaké pravidlá.

Odcudzení sociopati – tým sa nedarí mať niekoho rád, milovať, súcítiť s iným alebo mať čo i len skutočný vzťah. Žijú často v ulite a identifikujú sa viac s televíznymi seriálovými postavami než s reálnymi ľuďmi. Ak majú vzťahy s opačným pohlavím (aj manželstvo), bývajú prázdne, bez citu. Ľudské utrpenie ich necháva chladnými. Cítia sa oklamaní spoločnosťou a sú chronickými sťažovateľmi. Celú ľudskú spoločnosť vlastne nenávidia.

Agresívni sociopati – tí majú silný (nesexuálny) pôžitok z ubližovania iným ľuďom. Radi zraňujú, zastrašujú, tyranizujú, utláčajú a manipulujú. Potrebujú mať pocit moci a kontroly. Často vyhľadávajú pozíciu, kde môžu dominovať – ako rodičia, učitelia, byrokrati, policajti. Ak im niekto odporuje, sú pomstiví.

Disociálni sociopati – tí sa identifikujú a spájajú so subkultúrami vydedencov či asociálnych dravcov (kriminálne gangy). Vyhovuje im každá subkultúra, ak ide proti autorite väčinovej kultúry a štátu. Dokážu pociťovať aj intenzívnu lojalitu (na rozdiel od tých predchádzajúcich podtypov), ale iba v rámci takejto „antikultúry“.

Mojou tézou je, že nech už sme hovorili o ktorejkoľvek z týchto kategórii, hovorili sme zároveň o ľuďoch, ktorí sú násilnými skínmi. Domnievam sa zároveň, že skíni, presnejšie neonacistickí skíni, ktorí do žiadnej z tých kategórií nepatria, buď neexistujú, alebo sú vzácni ako bylinožravé ľadové medvede. Všetci skíni, i tí, ktorí sa len „vezú“ a sami nakoniec fyzicky neútočia (iba sú súčasťou tej hajlujúcej subkultúry), určite patria k antisociálnym osobnostiam, psychopatom či sociopatom. A boli nimi dlho pred tým, než sa stali skínmi. Tí najnásilnejší skíni spravidla patria k antisociálnym osobnostiam, psychopatom prvého typu či ku agresívnym a disociálnym sociopatom.

.mozog psychopata (a skína)

Serióznych výskumov, hľadajúcich odpoveď na otázku „prečo“, je veľa. Koukolík s Drtilovou citujú rozsiahlu americkú longitudinálnu (dlhodobú) štúdiu, ktorá sledovala dlhé roky takmer tisíc mladistvých (chlapcov i dievčat) z nižších sociálno-ekonomických vrstiev a dospela k názoru, že sa na zločinnosti spoločne a zároveň nezávisle podieľajú vplyvy prostredia aj biologické vplyvy. A citujú aj ďalšiu štúdiu, z ktorej sa oplatí citovať: „Neurovývojové poškodenie mozgu, všetko, čo mozog poškodí vo vnútromaternicovom prostredí, počas pôrodu, alebo po pôrode, nemá priamy vzťah k psychopatii, má však priamy vzťah k násilnej trestnej činnosti. Z toho vyplýva, že psychopatia nie je ani tak ochorenie, ako druh životnej stratégie. Násilná trestná činnosť má, podľa tejto štúdie, dva nezávislé korene. Oba sa vytvárajú v raných vývojových obdobiach mozgu. Jedným z koreňov je vývojové poškodenie mozgu, druhým zmeny zodpovedajúce psychopatii. Poškodenie alebo ochorenie mozgu, najmä jeho predných častí, v ranom veku, má v tomto smere veľmi vážne a prakticky nezvládnuteľné, pričom časovo odložené dôsledky. Medzi poškodením mozgu a antisociálnymi prejavmi prebehne mnoho rokov, podobne ako je to v prípade schizofrénneho či ďalších geneticky podmienených ´neurovývojových´ochorení.“

Ďalším poznatkom je, že presne v tých oblastiach mozgu, ktorých poškodenie má neskôr za následok antisociálne či kriminálne správanie, možno zistiť anomálnu funkciu aj u antisociálnych jedincov a psychopatov, ktorí primárne poškodenie nemali: „Neuropsychologické vyšetrovanie viac než 800 agresívnych a antisociálnych jedincov okrem iného zistilo, že u mužov s antisociálnou poruchou osobnosti je významne utlmená činnosť pravej čelnej mozgovej kôry.“ Významné rozdiely medzi normálnymi ľuďmi a agresívnymi psychopatmi sa zistili aj v štruktúre, ktorá je obojstranne súčasťou spánkových lalokov mozgu a ktorá sa nazýva amygdala. Amygdala hrá všeobecne veľmi významnú rolu v našom citovom živote. Koukolík píše, že „vysokému stupňu psychopatie diagnostikovanej Hareovým skóre u násilne sa chovajúcich zločincov zodpovedá zmenšený objem amygdal. Amygdaly a zrejme aj iné súčasti „citového mozgu“ psychopatov reagujú na citovo nabité podnety odlišne než u ľudí, ktorí nie sú psychopatmi.“

Čo z toho vyplýva? Že agresívni psychopati, ktorí si našli skupinovú identitu ako skíni, sú skínmi preto, lebo majú vrodenú či v ranom detstve získanú disfunkciu časti kôry frontálnych lalokov mozgu a oboch amygdal v spánkových lalokoch mozgu? To tiež, akokoľvek absurdne to znie. Že teda nemôžu za to, čo robia? Práve naopak – majú plne rozvinutú schopnosť vedieť, čo je dovolené a čo nie. Vedia, kedy páchajú zlo. A robia to radi. Ide však o niečo vážnejšie. Tá istá nebezpečná patologická a čiastočne biologicky podmienená porucha osobnosti, ktorá sa podpisuje pod väčšinu násilných zločinov, ktoré páchajú ľudia v rámci celkom nepolitickej násilnej kriminality, si našla spôsob, ako sa združovať a našla si „politické krytie“, „ideologický“ výraz. A my máme sklon považovať toto inscenované mimikry zločinnej psychopatológie vyvierajúcej z chorých a disfunkčných mozgov za politický extrém. Nevidíme psychopatológiu, vidíme politiku. Snažíme sa dokonca polemizovať, ba chápať. Klameme sa, že s tým niečo môže urobiť výchova k tolerancii. Morfondírujeme o „extrémnej pravici“ a iných extrémoch a nie o tom, ako chrániť spoločnosť pred jej patologickou časťou, na ktorej je nový iba kostým a slovník.

Neznamená to však, že politika s tým nijako nesúvisí. Práve naopak, psychopatológia si hľadala a našla patologický „pendant“ v politickom živote a vznikla neobyčajne zhubná a násilie generujúca symbióza. O tejto úspešnej fúzii dvoch patológií bude posledný text na tému skíni a násilie o týždeň.