Mapa stránky

Rusko stratilo v boji s nemeckým nacizmom asi 27 miliónov ľudí. Rusov, ako nakoniec všetkých Slovanov, označoval Hitler otvorene za menejcennú rasu, ktorá má najprv uvoľniť „Lebensraum“ pre árijskú rasu a otrocky jej slúžiť, a neskôr má byť eliminovaná. Človek by teda nečakal, že v Rusku bude niekto oslavovať narodeniny Adolfa Hitlera či prejavovať akékoľvek sympatie k nacizmu. Omyl, tragický omyl!

 

Deň Hitlerových narodenín, 20. apríl, je opakovane v súčasnom Rusku dňom, keď ruskí skinheadi plnia svoj sľub osláviť ho „zabíjaním Afričanov a Aziatov“. Napísal to už v roku 2005 v londýnskom The Independent Andrew Osborn na základe svojich osobných rozhovorov s ruskými úradmi, aktivistami mimovládnych organizácií a sociálnymi výskumníkmi. Mnohí ruskí skinheadi sa zdravia pozdravom „Heil Hitler!“ a zdvihnutou pravicou – v tom sa od ich nemeckých súkmeňovcov nelíšia. Zdravia sa teda menom i gestom vraha svojich otcov a starých otcov. Jedna zo skinheadských skupín sa napríklad nazýva „Spojené brigády 88“ (písmeno H je v poradí ôsme v abecede a 88 teda znamená „Heil Hitler!“).

.epidémia

Začiatkom 90. rokov bolo v 143-miliónovom Rusku sotva pár tuctov skinheadov, zväčša napodobňujúcich svoje západné vzory prostým spôsobom – holou hlavou a oblečením (a nepochybne aj sklonom k násiliu, čo je však v ruskom kontexte samozrejmé). Dnes je všetko inak. Ruskí „britagalóvy“ či skinheadi sa multiplikujú tempom bakteriálnych kultúr v laboratórnych miskách. Šiesteho augusta 2003 písala o probléme moskovská Pravda vo svojom anglickom internetovom vydaní. Podľa jej údajov bolo v polovici roku 1998 v Moskve už 700 až 2 000 skinheadov, v Petrohrade do 1 500 a asi do tisícky v Nižnom Novgorode. Stovky ich tiež boli v rôznych mestách ako Voronež a Jaroslavľ či v sibírskych mestách Irkutsk a Omsk a inde – až po Vladivostok. Ku koncu roku 1999 ich počet iba v Moskve stúpol asi až na 3 800 a v Petrohrade na 2 700. Podobne ich počet podľa denníka Pravda stúpal aj inde. Na porovnanie uvádza Pravda aj informáciu, že v roku 1992 bolo v Moskve 10 skinheadov a v Petrohrade 5 (áno, päť!). V januári 2005 už písala moskovská Pravda najmenej o 5 000 skinheadoch v Moskve a až 20-tisíc skinheadoch v celom Rusku. Iní autori (už spomínaný Andrew Osborn v The Independent), opierajúci sa o odhady nezávislých ruských inštitúcií, hovorili v januári 2005 už o 60-tisícoch skinheadov v Rusku. V rovnakom čase sa odhadoval počet mladých mužov a žien patriacich k rôznym odnožiam zväčša neonacistických skinheadských skupín v celom zvyšku sveta, teda v Európe i Amerike, dovedna asi na 70-tisíc. Nie je dôvod sa domnievať, že sa tento trend za uplynulé dva roky zastavil, takže koncom roku 2007 môžeme so značnou mierou pravdepodobnosti vysloviť odhad, že počet členov týchto, čoraz nebezpečnejších skupín dosiahol na celom svete hranicu najmenej 150-tisíc, a že plná polovica všetkých skinheadov sveta žije v Rusku. Osborn cituje aj Semjona Čarného, autora správy Moskovského úradu pre ľudské práva, podľa ktorej, ak sa s tým nič nebude robiť (otázka je, či sa s tým v Putinovom Rusku reálne dá vôbec niečo robiť), narastie ich počet v Rusku za pár rokov na 100-tisíc. Nuž, od publikovania tej správy sú to ešte iba dva roky, ale... 6. septembra 2007 napísal Anton Grishin v Moscow News, že ruské ministerstvo vnútra síce nemá presné údaje, ale neoficiálny odhad počtu ruských skínov na začiatku roku 2007 dosahoval „najmenej 100-tisíc“.

Prečo sú ruskí skíni skínmi? Čo ich na otvorene nacistickej agende ruských skínskych skupín priťahuje a vťahuje do nich, prečo sa z toľkých ruských výrastkov stávajú nacistickí kriminálnici? Ruskí politológovia pri pokuse pomenovať príčiny epidemického množenia sa neonacistických skínov ukazujú najčastejšie na rozšírenú chudobu a nezamestnanosť, prípadne na rozpad rodín, rodinného života a výchovy. Nepochybne, aj tieto veci budú medzi skutočnými príčinami epidémie vyholených lebiek, ale problém je asi širší a zároveň zakotvený v kultúrnych faktoroch, je politickejší i „psychologickejší“. Chudoba a rozpad rodín môžu byť iba fertilnou pôdou, sotva priamo programovým dôvodom. Dokonca chudobu ako samostatný spúšťací fenomén možno vylúčiť úplne – inde vo svete je chudoba neporovnateľne hlbšia a beznádejnejšia ako v dnešnom Rusku, a neústi do ideológie nenávisti a rasových vrážd. (Podobne nemôže chudoba ani za epidémiu islamského terorizmu, hoci to mnohí sociálni vedci tak vidia.) Rozpad sociálnych, a najmä rodinných štruktúr, ktorý v Rusku dosiahol miestami až tragické rozmery, však k etiológii skínskeho násilia určite patrí. O tom však viac v ďalšom článku v budúcom čísle .týždňa.

Podľa rôznych prameňov majú ruskí skíni jednoduchý kódex: Nepijú vodku, lebo árijským nápojom je pivo, neberú drogy a nepáchajú drobné zločiny (ako krádeže) – iba vraždy a násilné útoky, mali by poznať ruskú kultúru (alebo nejakú mytologickú náhradnú konštrukciu – kto to skontroluje?) a musia obstáť v 15-minútovej bitke. To je, prirodzene, všetko iba teória, lebo mnohí pijú i vodku, ak na ňu, pravda, majú peniaze. Čo ich však naozaj zjednocuje, je hlboká, zžieravá a dehumanizujúca nenávisť k cudzincom, špeciálne ku komukoľvek, kto má tmavšiu pleť a črty, ktoré prezrádzajú jeho pôvod z Kaukazu, Ázie či Afriky. Niektorí analytici preto hovoria, že skinheadi sú symptómom všeobecne chorej ruskej spoločnosti. Osborn cituje Allu Gerberovú, šéfku ruského Holocaust Fund, ktorá si myslí, že problém sa už úplne vymyká spod kontroly: „Spoločnosť (ruská) je chorá xenofóbiou. Šíri sa krajinou ako rakovina.“ A dodáva, že výskumy verejnej mienky ukazujú, že 28 percent dospelých Rusov by chcelo obnoviť špeciálne osídlenia pre Židov a 48 percent dospelých Rusov by podporilo obmedzenie práv národnostných menšín. A Alexander Brod, šéf spomínaného Moskovského úradu pre ľudské práva, je presvedčený, že takmer dve tretiny Rusov má podobnú ideológiu – že totiž „Rusko je pre Rusov a všetky nešťastia pochádzajú od cudzincov“. To je to, čomu bez výnimky veria aj ruskí skíni. Neobjavili sa z vesmíru, ale priamo z chorého srdca svojho národa.

.krv na ruskej dlažbe

Dňa 29. augusta tohto roku priniesol americký magazín The Nation článok Alexandra Zajčika a Marka Amesa o stúpajúcom skinheadskom násilí v Rusku písaný priamo z Moskvy. Začína sa hrôzostrašnou informáciou, že sa 12. augusta tohto roku na ruských neonacistických internetových stránkach objavilo video, na ktorom je vidno brutálnu popravu dvoch mužov – jedného z Tadžikistanu, druhého z Dagestanu (región susediaci s Čečenskom). Na tom videu hlavu jedného z nich odrezali niečím, čo vyzeralo ako ruský armádny nôž. Anton Grišin píše v Moscow News 6. septembra tohto roku, že v pozadí tohto hrozného videa bol hákový kríž a kľačiaci muži hovorili chvejúcim sa hlasom, že boli zajatí ruskými národnými socialistami. Potom jedného strelili do tyla a druhému odrezali hlavu. Píše tiež, že polícia vyšetruje aj možnosť, že video ukazovalo fingovanú scénu. K videu sa prihlásila dovtedy neznáma skupina, ktorá sama seba nazvala Národnosocialistická strana Ruska. Neonacisti vraždili ľudí inej rasy a pôvodu v Rusku už veľakrát, po prvýkrát však napodobnili odpornú propagačnú „videostratégiu“ radikálnych islamistov. Trojminútový videoklip sprevádzal heavymetalový soundtrack a bol výkričníkom neskorého leta ruského roku, v ktorom prevýšil počet rasových neonacistických vrážd všetky predchádzajúce roky. Už koncom augusta ich bolo od začiatku roku v Rusku spáchaných vyše 40, čo je dvojnásobok oproti rovnakému obdobiu roku 2006.

Národný socializmus. Nie je to tohtoročná skinheadská ideologická novota. Už v roku 2002 opísal moskovský novinár Jurij Zacharovič v americkom týždenníku Time útoky neonacistických skínskych skupín v Moskve 20. apríla 2001, bilanciou ktorých bol jeden mŕtvy Čečen a viac než tucet zranených. A otázku, prečo to vtedy skíni urobili (spáchali násilie a vraždu), odpovedal mladý skín Zachar, že: „Pretože nám dal (Hitler) svätú myšlienku národného socializmu.“ Nevedno, či bol Zachar pri tej vražde, Alexander Zacharovič mu položil otázku, keď postával spolu s ďalšími moskovskými skínmi pred McDonaldom na Puškinovom námestí s transparentom „Skins against Bush“. Neďaleko stojaceho policajta celá záležitosť nijako nerušila. „Vidíte tu vari nejakých skínov? Je to iba akcia na podporu domácich výrobcov hydiny proti americkému dovozu,“ povedal policajt Zacharovičovi. Nepochybne nezaujatý postreh kompetentného predstaviteľa ruskej štátnej moci.

Dňa 13. septembra 2002 napadla skupina asi 25 skínov Mameda Mamedova, 53-ročného Azerbajdžanca, otca ôsmich detí, ktorý predával ovocie v Primorskej oblasti, a ktorého, podľa všetkého, nikdy predtým nevideli. Mlátili ho železnými tyčami asi dve minúty, kým si neboli istí, že je mŕtvy. Celú brutálnu bitku si nahrávali videokamerou. Polícii sa podarilo získať po pár dňoch ten videozáznam, a ten bol potom použitý ako dôkaz pred súdom. Tresty pre usvedčených skínov však boli, podľa kritikov, neprimerane mierne.

Existujú vážne varovné signály, hovoria experti, že útoky skínov v ruských mestách sú čoraz brutálnejšie. Špecialista na problematiku skínov Sergej Belikov povedal v roku 2004 podľa Osbornovho článku v The Independent ruskému týždenníku Argumenty i fakty, že: „V minulosti existovalo nepísané pravidlo, že deti a starých ľudí treba nechať na pokoji. To pravidlo už neplatí. Prvú vlnu skinheadov (začiatkom 90. rokov) by sme mohli jednoducho nazvať chuligánmi. Dnešná generácia sú profesionálni vrahovia.“ Dnes 31-ročný sociálny vedec a právnik Sergej Belikov určite vie, o čom hovorí. Riskoval svoj život, aby sa pod falošnou identitou votrel do ruských neonacistických organizácií a mohol ich tak roky študovať „zvnútra“. O svojich pozorovaniach napísal už tri knižné monografie. To, že neonacistickí skíni prestali brať ohľady na rozdiel medzi deťmi a dospelými, dokazuje vražda deväťročného tadžického dievčatka v Petrohrade. Skupina skínov ju ubodala na smrť pred očami jej otca. Bolo to na tmavom dvore, cez ktorý sa otec s dcérkou vracali z návštevy príbuzných. Keď sa novinári z agentúry Associated Press pýtali notoricky známeho skína Semjona Tokmakova, ktorý je už roky väznený za vraždu čierneho príslušníka americkej námornej pechoty v Moskve, či mu nie je ľúto aspoň dievčatka, ktoré ubodali jeho súkmeňovci, nepohol vraj ani brvou a povedal: „Keď zabíjate švábov, neľutujete ich, alebo áno?“ Ťažko povedať, či je táto na obdiv vystavená patologická bezcitnosť len póza sociálne dementného psychopata, ktorý chcel urobiť dojem na novinárov, alebo ide o sociálnu diagnózu celej skupiny. Mnohé naznačuje, že je to skôr to druhé. Incident so zavraždeným deväťročným tadžickým dievčatkom nie je nakoniec ojedinelý. V septembri 2004 zaútočilo na hlavnej železničnej stanici v Petrohrade asi 10 až 12 mladistvých ruských skínov na skupinku žien a detí, ktoré médiá opísali ako „tadžických Cigánov“. Zaútočili naozaj brutálne oceľovými boxermi a železnými tyčami. Päťročné dievčatko Nilufar Sangbajeva zomrelo na mieste a ďalšie šesťročné dievčatko podľahlo svojim zraneniam neskôr v nemocnici. Jeden z útočníkov neskôr vysvetlil súdu, že chceli „očistiť krajinu od Cigánov“. Súd skínov odsúdil na tresty do 10 rokov, no neprejavili najmenšiu ľútosť.

Zaujímavým prvkom začínajú byť skínske rasové vraždy z nudy. Čítate dobre – nie z planúceho hnevu a nepríčetnej zúrivosti, ale z nudy (!). Osborn opisuje v už citovanom článku situáciu v univerzitnom meste Voronež, v ktorom páchajú neonacistickí skíni zvlášť veľa rasovo motivovaných útokov (vo Voroneži študuje veľa zahraničných študentov i z Afriky). V roku 2004 tam skíni na smrť ubodali 24-ročného čierneho študenta medicíny Amara Antonia Lima. Jeden zo skínov k tomu povedal: „Nudili sme sa, a tak sme sa rozhodli ísť na Mierovú ulicu, kde je veľa cudzineckých ubytovní, a zabiť čierneho. Nezáležalo nám na tom, z ktorej je krajiny.“ Nuda ako motív rasovej vraždy je akoby zo sveta mimozemšťanov. Nie je dôsledkom vybičovanej emócie, ale hľadaním akejkoľvek emócie v pustatine prázdnej duše, ktorej chýbajú emócie. Patologickým pokusom zobudiť ochrnutú sociálnu časť mozgu. Chýba jej dokonca aj rozmer orgiastického teatrálneho rituálu Ku Klux Klanu. Je to prázdna surovosť, čosi ako neľudská zábavka nudiaceho sa esesáka v Osvienčime. Ibaže na ulici inak normálneho mesta: „Ideme na pivo, alebo radšej niekoho čierneho zabijeme?“

.nie iba tí tmaví

Počet dokonaných, rasovou nenávisťou motivovaných vrážd je štatistický údaj, ktorý, paradoxne, prehluší omnoho alarmujúcejší údaj mimovládnych organizácií – totiž, že počet rasovo motivovaných brutálnych útokov v Rusku, ktoré sa nekončia smrťou obetí, je až do 15-tisíc ročne. Neexistuje spôsob, ako to, pri povestnej vyhýbavosti oficiálnych ruských zdrojov, overiť. Isté je však, že stačí, aby sa ešte zvýšila brutalita útokov skínov, a počet ich obetí na životoch porastie geometricky.

Skíni však pochopili, že ich ohrozujú i „rasovo čistí“ Rusi, ktorí s nimi aktívne nesúhlasia. V júni 2004 zavraždili Nikolaja Girenka, popredného ruského experta na skínske hnutia. Zastrelili ho cez dvere jeho bytu brokovnicou s odpílenou hlavňou. Girenko napísal vyše dvadsať štúdií o ruských neonacistoch a často pôsobil ako poradca prokuratúry v Petrohrade v dôležitých procesoch týkajúcich sa „zločinov z nenávisti“. Často sa mu vyhrážali a k jeho vražde sa prihlásila neznáma neonacistická skupina s menom „Ruská republika“.

.mediálny Tesák

Zdá sa, že alarmujúcu situáciu s neonacistickými skínmi v Rusku vie Kremeľ, alebo jednotlivé agentúry zložitej pavučiny silových a propagandistických zložiek bývalej KGB, dnešnej FSB, využívať na rafinované hry. V novembri 2004 uverejnil britský magazín The Herald Magazine pozoruhodnú reportáž Billyho Briggsa o ruských skínoch nazvanú „The iron fist of hate“ („Železná päsť nenávisti“), ktorej hlavným hrdinom je výrečný ruský prototyp neonacistického skína menom Maxim Tesák. Tesák nie je jeho pravé meno, ale, takpovediac, „nomme de guerre“ – miluje totiž nože. Vtedy mal iba 20 rokov. Briggsov kontakt s Tesákom vyzerá komplikovane a nebezpečne, ale neskôr vysvitá, že s Tesákom dokázali nadviazať kontakt a hovoriť viacerí novinári. Je to nebezpečný typ s telesnou stavbou profesionálneho kickboxera. V čase rozhovoru s Briggsom stojí na čele zakázanej organizácie „Ruský cieľ“. Hovorí, že k skínom sa dal, keď jeho pätnásťročná priateľka Nataša zahynula v septembri 1999, spolu s ďalšími 100 ľuďmi, ako obeť bombového útoku čečenských teroristov na obytný dom na Gurjanovej ulici na juhu Moskvy. Tesák hovorí, že ho ruské štátne orgány už i zatkli a surovo mučili. Neusmieva sa a hovorí s meravým pohľadom akoby mŕtvych žraločích očí. Tak ho vníma Briggs. Vraví, že zbrane si vyberá podľa toho, koho zabiť, či zmrzačiť. Na čiernych Afričanov nôž, na Číňanov, Arménov, Azerbajdžancov a Tadžíkov bejzbalovú pálku, na Čečenov pištoľ. Na otázku, či už niekoho zabil, odpovedá „vyhýbavo“. „Všetko čo poviem je, že pravdepodobne – ak niekomu skočíte na hlavu a počujete jeho lebku prasknúť...“ Už spomínaný expert na ruských skínov Sergej Belikov povedal o Tesákovi, že je „budúcnosťou skínskeho hnutia“, a tiež, že „je chytrý a sebaistý, neberie drogy a nepije. Môžete ho iba zabiť, nikdy nemôžete dosiahnuť, aby sa vzdal svojich myšlienok.“ Nuž, aj expert sa môže trochu mýliť...

V noci z 3. na 4. júla zatkli v Moskve policajné orgány mladého muža, univerzitného študenta menom Maxim Marcinkjevič. Viac je známy pod prezývkou Tesák a v čase zatknutia je vodcom neonacistickej či ultranacionalistickej skupiny Format-18 (1 znamená prvé písmeno abecedy, 8 ôsme písmeno, teda A a H – Adolf Hitler). Pod menom Maxim Tesák možno nájsť na internete propagačné video skupiny s názvom „Ty gatov žertvovať žizňu za Ideu?“ („Si ochotný obetovať život za Ideu?“), ktoré sa začína portrétom Adolfa Hitlera a vidieť na ňom všeličo – bojové cvičenia, obťažovanie a tyranizovanie cudzincov, nástup v uniformách i hajlovanie. Marcinkjeviča nezatkli pre nejaký brutálny násilný čin, ale pre to, lebo sa počas politickej debaty medzi žurnalistami Koronenkom a Latyninovou v moskovskom klube Bilingua postavil a vykrikoval „Heil Hitler!“. Niekoľko prítomných tínedžerov sa tiež postavilo, pozdravilo vystretou pravicou a odpovedalo „Heil!“. Publicistka Vera Kolmogorova o tom píše, že Tesák a jeho skupina, ktorá nemá vraj viac než desať členov, získala rýchlo a ľahko povesť „najhorších fašistov Ruska“. O jeho skupine sa hovorí aj ako o jednej z najnásilnejších skinheadských skupín v Ruskueil Htler!“Heil, v skutočnosti však dôkazy o skutočných násilných činoch jeho Format-18 neexistujú. Iba o tom hovorí, napríklad s novinármi. Vo februári 2006 s ním uverejnili desivý rozhovor The Washington Times. Tesák v ňom povedal, že jeho skupina vysiela skupiny 5 až 10 bojovníkov, aby vyrážali do ulíc a zabíjali Arménov, Číňanov a Tadžikov. Tesák pritom pôsobil najmä na internete, kde umiestňoval množstvo videozáznamov o bitkách svojich stúpencov s cudzincami a podobne. Na internete sa vyhrážal aj ozbrojeným bojom a pogromami. Tesákova skupina Format-18 je obľúbeným objektom, kedykoľvek je v televízii reč o neonacistických extrémistoch. Alexej Navalny, moderátor politických debát v klube Bilingua, povedal, že počul, že Tesák zrejme pracuje s niekým z polície. To, že funguje najmä vo virtuálnom priestore, na rozdiel od mnohých skínskych skupín, ktoré menej publikujú, za to však naozaj bijú ľudí a vraždia, vedie mnohých pozorovateľov k domnienke, že celý Marcinkievičov cirkus je podporovaný Kremľom. Isté je, že si tento, ešte veľmi mladý muž vytvoril okolo seba virtuálny nimbus, dokonale hral rolu „hrôzostrašného extrémistu“, čo spôsobilo, že jeho zatknutie je vnímané ako veľký úder štátnej moci proti neonacistom.

.ideológovia

Ruskí skíni nepotrebujú vo veciach ideológie národné špecifiká. Medzi zdrojmi ich „informácií“ možno nájsť všetkých známych západných neofašistov, popieračov holokaustu, akým je napríklad David Duke. Pomáha im „čulý informačný ruch“ cez pobaltských skínov, ktorý ich spája s pokrvnými bratmi v Nemecku a západnej Európe. Mnohí uctievajú Alexandra Sucharevského, vodcu fašistickej ruskej Národnej ľudovej strany, ktorej členovia sa zdravia nacistickým pozdravom vystretou rukou a nosia na rukávoch čierne pásky s ruskou formou svastiky. Sucharevský je zároveň presvedčeným antisemitom, ktorý verejne lamentuje, že sa Hitlerovi nepodarilo „oslobodiť Rusko zo židovského jarma“.

Tí skíni, ktorí napríklad nechcú mať nič spoločné s temným nacionalistickým šašom Žirinovským (na Západe už na neho takmer zabudli), môžu si, napríklad, vybrať Borisa Miranova. Ten už bol v Jeľcinovej vláde aj ministrom pre tlač, ale ho vykopli pre extrémistické názory. Aj on popiera holokaust. Židov považuje za nepriateľov Ruska. Miranov tvrdí, že holokaust je mýtus a že „konečné riešenie“ židovskej otázky bol plán vysťahovať Židov na Madagaskar, čo považuje dodnes za užitočnú myšlienku. Miranov, podobne ako Maxim Tesak, predpovedá ozbrojený konflikt medzi bielymi a „tými ostanými“ v dohľadnej budúcnosti.

Čo existuje ako roztrúsený a zatiaľ marginálny karcinóm na celom Západe – skinheadi a ich násilný a zvrátený svet – metastázovalo koncom 90. rokov do Ruska a rastie tam ako v hororovom filme. Tá ruská metastáza už váži pomaly viac ako všetky „materské“ nádory dovedna. Iba onkológovia by vedeli presnejšie povedať, na čo sa to podobá. Isté je, že analogické, i keď drobnejšie zhubné štruktúry sa uchytili i u nás. V trochu tlmenejšej podobe iba preto, lebo je tlmenejšie i naše prostredie. Ale aj my máme problém. Vážny problém.