Mapa stránky

Evolučná biológia poskytuje nepochybne dobrý zorný uhol pohľadu na ľudské správanie aj s jeho patológiou. Samovražedný bombový útok je totiž patologickým správaním, aj keď sa dá vysvetliť psychologickými mechanizmami získanými počas evolúcie.

Samovražední atentátnici sú spravidla po psychickej stránke normálni ľudia – na tom sa zhodnú s Thomasom Junkerom a Sabine Paulovou, ktorých knižku recenzuje Jozef Hašto, prakticky všetci výskumníci zaoberajúci sa terorizmom. Možno by bola dokonca analýza motívov samovražedných atentátov z pohľadu evolučnej biológie najbližšie k pravde, keby sa Junker s Paulovou pokúsili aplikovať rovnakú optiku trochu aj na náboženský rozmer celého problému. Ten totiž v prípade samovražedných atentátov páchaných moslimami dominuje.

.odmieta islam atentátnikov?

Nie je pravda, ako tvrdia Junker s Paulovou, že v kultúre Západu sa samovražedné atentáty nevyskytujú preto, lebo židovsko-kresťanská kultúra už prešla procesom sebareflexie a islam ten proces ešte len čaká. Na to, aby sa v nej nevyskytovali samovražedné atentáty s cieľom zabiť čo najväčší počet nevinných ľudí, nepotrebovali západná kultúra, judaizmus ani kresťanstvo nijakú sebareflexiu. V súčasnej podobe islamského terorizmu sa samovražedné atentáty v židovskej ani kresťanskej kultúre nevyskytovali, pravda ak pominieme bájneho siláka Samsona. Judaizmus ani kresťanstvo neobsahujú nijaké motívy, ktoré by čosi také legitimizovali, islam áno a neurobí s tým nič nijaká sebareflexia, napriek tomu, že sa to mnohí západní apologéti islamu snažia popierať. A nielen apologéti islamu. V najnovšom čísle amerického magazínu Newsweek to robí aj vynikajúci komentátor Fareed Zakaria, ktorý tvrdí, že konečne už veľký počet islamských autorít vrátane duchovného mentora Usámu bin Ládina kazateľa Salman al-Odaha samovražedné atentáty odsudzujú. Problém je, že ich vodcovia skupín ako Hamas a al-Káida nepočúvajú, a tiež, že tie autority hovoria často niečo iné smerom na Západ a iné v arabčine, tak povediac pro domo. Robert Spencer, autor kritickej knihy o súčasnom islame, cituje napríklad slová Veľkého šejka univerzity Al-Azhar v Káhire Muhammada Sajída Tantawiho, ktorý povedal, že „terorizmus je choroba a islam zakazuje zabíjanie nevinných civilov“. Na stránkach MEMRI (Middle East Media Research Institute) však Spencer našiel jeho celkom opačný názor – na jar v roku 2002 Tantawi totiž vyhlásil, že samovražedné bombové atentáty sú „najvyššou formou operácií džihádu“ a „každá martýrska operácia proti ktorémukoľvek Izraelčanovi vrátane detí, žien a nedospelých tínedžerov je legitímnym aktom podľa náboženského práva a islamských prikázaní“. Kedy teda hovoril o svojom skutočnom presvedčení? Ale možno sa misky váh v moslimskom svete predsa len preklápajú, lebo obeťami nepríčetného vraždenia páchaného moslimskými samovražednými atentátnikmi sú vo veľkej väčšine v posledných rokoch samotní moslimovia. Výskumy verejnej mienky, ktoré Fareed Zakaria cituje, to naznačujú. Napríklad v Pakistane, ktorý bol postihnutý vlnou smrtiacich samovražedných aj nesamovražedných teroristických útokov miestnej odnože al-Káidy s názvom Laškar e-Taíba, odmieta oprávnenosť samovražedných atentátov 90 percent opýtaných, čo je pokrok v porovnaní so 43 percentami z roku 2002.

O zrode islamského samovražedného terorizmu sa dá veľa zistiť aj z biografie palestínskeho teroristického hnutia Hamas. Podľa riaditeľa talianskeho Centra pre štúdium nových náboženstiev Massima Introvigneho treba doktrinálny základ tejto stratégie hľadať na pôde šiítskej tradície. Cituje sociológa Khaleda Fouada Allama, ktorý píše, že politické samovraždy sa preniesli do sunitských teroristických skupín z Iránu, a že „je to šiítská kultúra, ktorá vytvorila kultúru smrti, ktorá nie je koncom života, ale sa stáva celkom paradoxne niečím, čo dáva význam celej existencii“. Farhad Khosrokhavar, sociológ, ktorého názory Introvigne tiež spomína, nachádza korene teológie samovražedného terorizmu v diskusiách týkajúcich sa smrti imáma Husajna, ktorý zahynul v boji so sunitmi pri meste Karbala asi v roku 680 n.l. Práve v Iráne sa po islamskej revolúcii v roku 1979 vyvinulo to, čo nazval „patologické mučeníctvo“ alebo aj „továreň na mučeníkov“. Na mysli mal najmä „živé ľudské bomby“ ktoré Irán po tisícoch posielal zomrieť vo vojne proti Iraku v rokoch 1980 až 1988. Bol to Irán, ktorý exportoval túto samovražednú stratégiu do Libanonu do šiítskeho hnutia Hizballáh a z Libanonu sa podľa Khosrokhavara prenieslo „patologické mučeníctvo“ do sféry sunitského Hamasu. Len treba dodať, že sa táto etiológia samovražedných atentátov vzťahuje aj na globálny džihád al-Káidy.

.príprava samovraha

Fareed Zakaria v už citovanom optimistickom článku v Newsweeku spomína, že už nemáme do činenia so širokým politickým hnutím, ale len s hŕstkou fanatikov roztrúsených po svete. Ale nebude to celkom pravda. Jeden z predstaviteľov Hamasu o tom pred časom povedal, že: „Naším hlavným problémom sú zástupy mladých ľudí, ktorí búchajú na dvere a volajú, že chcú byť poslaní do raja.“ Mnohých teda musia odmietnuť a odmietnutí sa znovu a znovu vracajú. Výber je veľmi dôkladný. Ani v Iraku sa nezdá, že by miestna al-Káida mala nedostatok nových adeptov na samovražedné útoky, aj keď ich je výrazne menej.

V týždňoch pred atentátom sa v Hamase venujú adeptovi viacerí asistenti, ktorí sa uisťujú, že v jeho mysli nie je nijaký tieň pochybností. Introvigne cituje predstaviteľa Hamasu, ktorý porozprával, že sa v príprave pozornosť sústreďuje na blízke stretnutie s Alahom a jeho prorokom a na 72 panien, presnejšie hurisiek, ktoré v raji na samovražedného atentátnika čakajú. V posledných dňoch adept potom absolvuje čosi ako duchovné cvičenia, zaoberá sa čítaním Koránu a špeciálne súr, ktoré sa venujú džihádu, zaplatí svoje dlhy, ospravedlní sa tým, ktorých možno urazil, nahráva videokazetu so svojím odkazom, fotografuje sa s Koránom a zbraňou a keď príde jeho deň, rituálne sa očistí a oblečie si čistý odev. Po jeho skutku organizuje rodina oslavu podobajúcu sa svadbe. Je to vlastne svadba s tými 72 večnými pannami. To naozaj vyzerá na spojitosť s evolučnými mechanizmami, ktoré spomínajú Junker a Paulová.

.nenávisť k ženám

Tie panny sú kľúčom k jednej z najproblematickejších čŕt islamu, k mizogýnii, k islamskej nenávisti k ženám. Mizogýnia v islame je previazaná s  koreňmi a psychológiou samovražedného teroru priam systémovo. Historik Jamie Glazov ako príklad dokladá, že Mohammed Atta, jeden z tých, ktorí spáchali útok na Dvojičky Svetového obchodného centra v New Yorku (ten istý, o ktorom písali aj Junker a Pulová), zanechal po sebe viac ako vysvetľujúci testament. Vážne v ňom varoval, aby na jeho pohrebe neboli prítomné žiadne ženy – a pri jeho hrobe ani v budúcnosti. Do testamentu tiež napísal inštrukciu týkajúcu sa jeho pohrebu: „Ten, kto bude umývať moje telo okolo genitálií, musí mať oblečené rukavice, aby sa ma tam nik nedotýkal.“ Atta pritom nebol narušený muž. Jamie Glazov je presvedčený, že posledná vôľa Mohammeda Attu odráža hlboko zakorenenú mizogýniu v samom islame. Podľa neho je to práve mizogýnia, ktorá spolu s pohŕdaním sebou a hnevom, aký živí v mužoch, zúrodnila pôdu, z ktorej vyrástlo ničivé zlo stelesnené Attom a jeho kolegami.

Pohŕdanie ženami a ich vnímanie ako menejcenných bytostí umožnilo islamu ponúknuť nielen beztrestné násilie na neveriacich a právo na legitímnu korisť po dobytí ich územia, ale aj sexuálne motívy pre dobyvateľov. Hoci je pre muža hriech mať sexuálny styk so ženou, ktorá nie je za neho vydatá, Allah v Koráne udeľuje výnimku veriacim moslimom, keď znásilnia ženy neveriacich, ktorých zabili. Pakistanskí moslimskí vojaci napríklad znásilnili v roku 1971 štvrť milióna bengálskych žien v Bangladéši – po tom, ako zmasakrovali 3 milióny neozbrojených civilistov. Toto zverstvo nepovažovali za hriech. Jamie Glazov v tom kontexte píše, že: „Islamské pokušenie viesť násilné vojny proti nemoslimom zahŕňa tiež sexuálnu pohnútku stelesnenú huriskami (moslimský bojovník, ktorý zomrie v boji, dostane v raji k dispozícii 72 večných panien – hurisiek, ktorých panenstvo sa zázračne obnovuje). Hurisky spôsobujú, že pozemské ženy sú ešte zbytočnejšie. Dokonca však ani jednotlivá huriska nie je nijako posvätná. Ako to vysvetľuje Fatna Sabbah (marocký islamský učenec), huriska nemá nijaký duševný rozmer; je vecou, lebo nemá ani vôľu, ani žiadnu možnosť vývoja.... nemá inteligenciu, nemyslí. Je vecou, ktorá čaká na svoje použitie. Huriska je tak manifestáciou dokonalej mizogýnie. Ak rozmýšľame v tomto kontexte o Attovej poslednej vôli, stávajú sa jeho obavy zrozumiteľnými. Rovnako ako jeho hnev. Muž nemôže pohŕdať ženami a zároveň mať rád seba samého. Mizogýnia je konečným prianím smrti. Muži ako Atta a Usáma bin Ládin pohŕdajú svetom, ktorý vidia mimo svojich jaskýň – a želajú si ho zničiť. Je to svet, ktorý nachádza potešenie v kráse, ktorú si oni démonizovali – v sebe i mimo seba.“ Bolo by zaujímavé dozvedieť sa, čo si o tejto deštruktívnej nenávisti k ženám myslia evoluční biológovia.