Mapa stránky

O plote, ktorý má chrániť pred terorom

Valné zhromaždenie OSN prijalo 8. decembra 2003 rezolúciu, v ktorej žiada, aby o spore ohľadne stavby bezpečnostnej bariéry medzi Izraelom a územiami, ktoré obývajú Palestínčania, rozhodol Medzinárodný súdny dvor v Haagu.

 

Rezolúcia bola iniciovaná arabskými štátmi. Za jej prijatie hlasovali delegáti z 90 štátov, 8 bolo proti a 74 sa zdržalo. Zvyšné delegácie (OSN má v súčasnosti 191 členov) boli neprítomné. Viac ako tieto suché čísla povie menný zoznam tých, ktorí boli za, proti a ktorí sa zdržali. Proti boli, pochopiteľne, Izrael a Spojené štáty. Okrem nich našli odvahu na hlas proti ešte Austrália, Etiópia, Mikronézia, Marshallove ostrovy, Nauru a Palau. Všetky členské štáty Európskej únie i všetky štáty, ktoré do EÚ v máji vstúpia, boli na zozname štátov, ktoré sa zdržali. Zdržalo sa i Rusko a Ukrajina (Bielorusko hlasovalo za rezolúciu). Zaujímavý je zoznam 90 štátov, ktoré hlasovali za rezolúciu – tie totiž viaceré komentáre aj v európskej tlači označili za „90 hlasov za medzinárodné právo“. Za demokratické môžeme spomedzi nich označiť, s istou mierou tolerancie, Argentínu, Brazíliu, Mexiko, Indiu a Turecko. Zvyšok sú zlyhané štáty mučené občianskymi vojnami, autoritárne režimy, predpotopné monarchie, tyranie a vojenské diktatúry, komunistické diktatúry a režimy, ktoré univerzálne pohŕdajú politickým i ľudskými právami svojich obyvateľov. Niektoré (ako Sudán) páchajú už desaťročia na vlastnom obyvateľstve genocídu. Pozoruhodný zoznam strážcov medzinárodného práva. Takéto rozloženie síl a názorov v OSN nie je, pochopiteľne, náhodné. Vyjadruje trvalý problém, ktorý OSN má so svojou morálnou integritou – dlhodobo jeho agendu ovplyvňujú a niekedy diktujú nedemokratické a zločinecké režimy. Odráža tiež jeho druhý kardinálny problém – dlhodobo prejavovaný alibizmus a mravný relativizmus väčšiny (najmä európskych) demokratických štátov pri rozhodovaní o konfliktoch tretieho sveta všeobecne, islamského sveta zvlášť a arabsko-izraelskom konflikte predovšetkým. Nebol jediný dôvod, teda s výnimkou ohľadov na citlivú psyché reprezentantov arabských krajín, prečo by nemal demokratický štát hlasovať proti – napríklad aj preto, lebo súdny dvor v Haagu treba chrániť pred jeho politickým zneužívaním, inak hrozí, že stratí zmysel. Rezolúcia pritom neznamená, že súdny dvor v Haagu začne konať, alebo že by jeho názor v tejto veci, ak k nejakému dospeje, mal vplyv na dianie v Izraeli a na širšom Strednom východe. O akom múre či plote to hlasovalo Valné zhromaždenie OSN?

Plot

Izraelčania vravia o nevyhnutnosti postaviť nepreniknuteľný plot, ktorý by oddelil ich a Palestínčanov, už dávno. Takmer každodenne pribúdajú obete samovražedných palestínskych atentátnikov a dnes si už viac ako 70% Izraelčanov myslí, že najlepší spôsob ako im zabrániť prenikať s bombami zo Západného brehu a zabíjať ľudí v autobusoch a kaviarňach je postaviť bariéru, cez ktorú sa nedostanú. Hranica Izraela s územiami, ktoré sú technicky pod správou palestínskej samosprávy je veľmi priepustná a ľudsky a materiálne je veľmi náročné ju strážiť. Ukazuje sa tiež, že plot, ktorým Izrael obohnal už predtým výbušné pásmo Gazy, je účinný. Ani jeden z palestínskych atentátnikov, ktorí v období uplynulých tri a pol roka zabili v Izraeli vyše 500 nevinných ľudí, neprišiel z pásma Gazy, všetci prenikli z územia Západného brehu. Stavba tohto plota (miestami je to naozaj aj betónový múr) je výrazom straty nádeje, že sa s druhou stranou možno vôbec dohovoriť a spolunažívať. Znamená materializovanú a definitívnu nedôveru tých, ktorí už stratili priveľa. Ploty vznikajú najprv v hlavách ľudí a podobne ako autormi plotov okolo našich domov a záhrad sú v podstate zlodeji, autormi izraelského plotu sú vrahovia Izraelčanov – palestínski atentátnici. Dlhé roky bolo hospodárske a ľudské spolužitie Izraelčanov a Palestínčanov zväčša obojstranne výhodné. Palestínčania potrebovali prácu a Izraelčania ich prácu tiež potrebovali. Dodnes potrebujú, jej cena je však, najmä od vypuknutia tzv. druhej intifády, priveľká – riziko príchodu vrahov. Preto sú propagandistické prirovnania izraelskej bezpečnostnej bariéry k zvrátenej komunistickej obludnosti zvanej Berlínsky múr, ktoré zaznievajú z mnohých médií a z úst popletených mierových aktivistov, úplne pochybené a nespravodlivé. Berlínsky múr nepostavili predsa komunisti preto, aby sa bránili pred atentátmi, ale preto, aby zabránili ľuďom utekať z komunistického žalára na slobodu. Nie je tiež známe, že by sa ho pokúšal niekto niekedy prekonať smerom zo západného Berlína do východného.

Stavba plota síce stojí Izrael asi 1,6 milióna dolárov za každú míľu, ale asi značne zjednoduší obranu izraelských miest a dedín. Izraelská armáda určite zredukuje svoju prítomnosť na územiach „za plotom“, čo zníži tiež počet ozbrojených zrážok s teroristickými skupinami na území kontrolovanom palestínskou samosprávou a logicky aj počet nezamýšľaných civilných obetí takýchto zrážok medzi Palestínčanmi. Iba na troch miestach – blízko miest Kalkilia a Tulkarim, kde je najvyššia koncentrácia teroristických prienikov – sú vybudované betónové steny, inak je to prevažne systém plota, bariér a rôznych zábran, kombinovaný s elektronikou na monitorovanie pohybu. Plot sa rôzne kľukatí a často ide po území, ktoré je pod palestínskou správou. Pre jeho stavbu presadili viac ako 60 000 olivovníkov a najviac diskusií sa krúti okolo zneprístupnenej či zabratej poľnohospodárskej pôdy. Z prepokladanej celkovej dĺžky oplotenia sa postavila doposiaľ ani nie tretina a konkrétne plány na presnú polohu jeho zvyšných častí nie sú známe. Izraelský ministerský predseda Ariel Šaron vyhlásil, že múr nie je politickou hranicou, ale bezpečnostnou bariérou, a že Izrael opakovane vyhlásil svoju pripravenosť plot premiestniť, alebo odstrániť, ak to bude súčasťou mierových dohôd. Benjamin Netanjahu, v súčasnosti izraelský minister financií, povedal, že bezpečnostný plot má byť prekážkou pre teroristov a nie pre mierové dohody: „Plot možno vždy premiestniť.“

Plot, ako to už pri núdzových riešeniach býva, znamená aj problémy. Plot môže, možno, dramaticky zredukovať počet palestínskych atentátnikov, ktorí preniknú na izraelské územie, nie je však všeliekom a bude komplikovať život aj Izraelčanom. Nedokáže tiež zastaviť inú veľkú hrozbu prichádzajúcu z arabských území – mínometné granáty a rakety.

Lekcia z minulosti

Ploty plnia svoju funkciu, inak by ich ľudia už nikde nestavali. Ploty sú vyjadrením nedôvery a nie priateľským gestom voči okoliu, preto im nemožno práve tento aspekt ich existencie vyčítať. Z nespočetných doterajších úsilí „medzinárodnej komunity“ aj Izraelských politikov o mierové dohody vyplýva niekoľko poučení. Medzi ne patrí napríklad aj to, že mierové dohody s partnerom (Palestínčanmi), ktorý nikdy nemal v úmysle akceptovať legitímnosť samotnej existencie druhej strany (Izraela), nemajú zmysel a ani dlhú životnosť (to platí o všetkých palestínskych organizáciách – od Arafatovho Fatahu, až po Hamas a Islamský džihád). Platí tiež, že krátko žijú aj dohody s partnerom, ktorý by aj mal úmysel ich dodržať (takým bol, možno, Mahmúd Abbás), nemôže to však sľúbiť za svojich krajanov. Po skúsenostiach s dohodami z Osla z roku 1993, z rokovaní v Camp Davide v roku 2000, a s osudom „cestovnej mapy“ v roku 2003 je jasné, že schopnosť medzinárodnej diplomacie vyriešiť izraelsko-arabský konflikt je chimérou v hlavách západných politických elít, ktorá ignoruje realitu. Izrael už nemá nijaký dôvod veriť úmyslom kohokoľvek, kto zasadne na palestínskej strane rokovacieho stola. Podľa doterajších skúseností využili Palestínčania diplomaciu iba aby získali čas, územie, zbrane a ľudí, aby mohli viesť proti Izraelu ďalšiu vojnu. Všetky tie zlyhania mierových iniciatív znamenajú iba jedno – ich iniciátori (a je jedno, či sú to úradníci amerického Ministerstva zahraničia, OSN, alebo krajiny Európskej únie) ignorovali systematicky príčinu celého konfliktu. Tou je skutočnosť, že palestínski Arabi (dá sa povedať, že aj Arabi všeobecne) väčšinovo neakceptovali samotnú existenciu Izraela a ich skutočným cieľom nie je mierové spolužitie dvoch štátov, ale zničenie Izraela. Všetky vojny arabských štátov s Izraelom od roku 1948 do roku 1973 mali cieľ zničiť Izrael a nie vytvoriť popri ňom akýsi palestínsky štát. Navyše uplynulé dve desaťročia zvýraznili náboženský rozmer tohto presvedčenia a pre strojcov protiizraelského teroru je zničenie Izraela a zabíjanie jeho obyvateľov božím príkazom a svätou povinnosťou, o ktorej sa dá ťažko diskutovať v diplomatických salónoch. Príčinou smrti stoviek ľudí v autobusoch, na zástavkách verejnej dopravy, na trhoviskách, v obchodných domoch, diskotékach a kaviarňach, nie je stavba ďalších izraelských osád, ani iné aspekty izraelskej politiky, ale fakt, že sú Židia a že existuje Izrael. V tomto smere je situácia medzi Palestínčanmi a Izraelom možno horšia ako v roku 1948, keď Izrael vznikol, určite však výrazne horšia, ako pre započatím „mierového procesu“ v Oslo v roku 1993. Palestínska verejnosť je, vďaka systematickému pôsobeniu organizácií ako Hamas a Islamský džihád, ale aj vďaka stále nenávistnejším vlastným elektronickým aj tlačeným médiám zradikalizovaná ako nikdy predtým. Mediálne a náboženské štvanie proti Izraelu a Židom, ktoré útočí nie len na legitimitu Izraela, ale dokonca spochybňuje príslušnosť Židov k ľudskej rase, sa stalo doslova súčasťou výchovy detí a preniklo aj do školských učebníc (aj do tých najnovších, ktoré zaplatila Európska únia – viď súvisiaci článok na tejto dvojstrane). Takmer každá oslavuje samovražedných vrahov ako martýrov a morálne vzory. Na priamu cestu do raja uprostred roztrhaných tiel nenávidených nepriateľov ašpiruje stále viac a stále mladších Palestínčanov, často podnecovaných vlastnými matkami. V danej chvíli sa dá povedať, že veľká časť Palestínčanov, i keď isto nie všetci, je posadnutá temným kultom smrti. Tento kult smrti je úplne ľahostajný k mierovým dohodám, uzneseniam OSN, „cestovným mapám“, aj „ženevským iniciatívam“. Najpodstatnejšou lekciou z najčerstvejšej minulosti je to, že nemá zmysel ani len začínať mierové rokovania, ak im nebude predchádzať viditeľná a dôveryhodná zmena v palestínskych postojoch a myslení. Dovtedy je zrejme povinnosťou západných demokratických štátov prestať predstierať slepotu voči morálnemu stavu arabského sveta a Palestínčanov, prestať odopierať Izraelu právo chrániť životy svojich ľudí aspoň plotom a zabudnúť na slávu, ktorú by mohol získať niektorý západný mierotvorca. Je jasné, že mier od zeleného stola medzi Arabov a Židov nik neprinesie. Na riešenie bude treba čakať. Dovtedy môže plot šetriť ľudské životy.

Pokazená optika

Možno to nie je priamo zlý úmysel, ale iba pokazená optika. V každom prípade existuje viacero vecí, ktoré pri svojom súčasnom pomenovaní a interpretácii znemožňujú hľadanie realistického riešenia. Pokúsim sa ich (nekompletne) vymenovať.

Pásmo Gazy a územie Západného brehu Jordánu sa nazývajú rutinne „okupovanými územiami“. Implikuje to predstavu, že sa jedná o územia, ktoré patria palestínskym Arabom, a Izrael ich protiprávne okupoval. Pravdou je, že pásmo Gazy patrilo do vojny v roku 1967 k územiu Egypta a Západný breh bol súčasťou Jordánska. Ani Egypt, ani Jordánsko vtedy ani vo sne neuvažovali o tom, že by práve na tých územiach zriadili samostatný štát pre Arabov, ktorí tam žili, respektíve pre Arabov, ktorí predtým ušli z územia vtedajšieho Izraela. Predovšetkým Západný breh je zároveň oblasťou, kde existovalo na mnohých miestach židovské osídlenie od staroveku. Že sú to územia, ktoré by mali eventuálne tvoriť základ budúceho palestínskeho štátu, je plodom úvah posledných dvoch desaťročí. V každom prípade nie je dôvod pokladať hranicu Jordánska spred vojny v roku 1967 za nemennú hranicu budúceho palestínskeho štátu. Aj tá hranica vznikla totiž ako demarkačná línia po predchádzajúcej vojne. Henry Kissinger, ktorý sa možnosti vyriešiť izraelsko-arabský konflikt venuje už dlho, o tom píše: „Demarkačná línia medzi oboma spoločenstvami nie je medzinárodnou hranicou, ale hranicou prímeria, ktoré skončilo konflikt v roku 1948, Palestínčania ho akceptovali až o polstoročie neskôr, a nikdy nie ako hranicu legitímneho štátu Izrael.“ Tiež si myslí, že by bolo rozumné zvážiť, či všeobecne akceptovaná požiadavka aby sa Izrael vrátil na územie spred vojny v roku 1967, nie je vlastne prekážkou dohôd: „Za týchto okolností nemožno bezpečnosť založiť na bojových líniách vojny, ktorá sa skončila pred viac ako polstoročím, treba spoznať aktuálne bezpečnostné hrozby.“ Návrsat do hraníc spred roku 1967 je druhý sporný koncept. Znamenalo by to znovurozdelenie Jeruzalema a vzdanie sa väčšiny izraelských osád. Znamenalo by to tiež vrátiť sa na územie, ktoré takmer nemožno vojensky ubrániť.

Tretím prvkom pokazenej optiky je vnímanie problému utečencov. Palestínčania sú jedinou komunitou, ktorej susedné arabské štáty vnútili a medzinárodné spoločenstvo akceptovalo štatút permanentných utečencov na celé generácie vopred. Utečencami tak nie sú len tí, ktorí ušli, ale aj deti detí ich detí. Právo na návrat všetkých utečencov by znamenalo, že namiesto pôvodných asi pol milióna Palestínčanov, ktorí opustili svoje obydlia v Izraeli v súvislosti s prehratou vojnou v roku 1948, by sa ich teoreticky „vrátilo“ asi 4 milióny. Demograficky i politicky by to znamenalo zánik Izraela. Väčšina palestínskych Arabov, ktorí v roku 1948 opustili svoje domovy počúvla výzvu jeruzalemského muftiho Amína al-Husajního, ktorý ich vyzval k odchodu aby tak uvoľnili priestor armádam okolitých arabských štátov, ktoré mali ich územie navždy zbaviť Židov. On i útočiaci arabskí susedia Izraela im vtedy sľúbili skorý návrat. S tým súvisí aj druhá časť pokazenej optiky pohľadu na utečencov. Do Izraela prišli Židia, ktorí boli po roku 1948 postupne vyhnaní z arabských krajín – od Maroka a Alžírska až po Sýriu a Irak. Tvoria veľkú časť židovského obyvateľstva Izraela. O ich práve na návrat do arabských krajín, teda tam, kde žili ich predkovia často už od staroveku (napríklad v Bagdade), nikto nehovorí. Izrael je pri tom už aj teraz multietnický štát – vlastne jediný, v ktorom majú Arabi aj občianske práva.

Najproblematickejšou časťou pokazenej optiky pri pohľade na izraelsko-arabský konflikt je zamieňanie obetí a útočníkov. Nepostihuje len OSN, ktorá sa v réžii arabských a afrických krajín v úzkej spolupráci s celým komunistickým táborom na celé desaťročia premenila na protiizraelský tribunál a fórum antisemitizmu. Postihuje aj jazyk a myslenie európskych politických elít a pôvodne renomovaných médií. Napríklad BBC zakazuje svojim redaktorom pomenovávať teroristov teroristami a dlhoročnú show Roberta Kilroy-Silka vedenie BBC stiahlo z vysielania preto, lebo si dovolil tvrdšie vyhlásenie o arabskej slabosti voči sebevražedným bombovým útokom, trestaní amputáciou, potláčaní práv žien a ich všeobecne oslavnom postoji k útoku na Ameriku 11. septembra 2001. To sa, podľa vedenia BBC, nesluší. Iný moderátor BBC, Tom Paulin, povedal vo svojej show, že by „v Brooklyne narodených“ židovských osadníkov zo Západného brehu mali „vystrieľať“, lebo „sú fašisti“. To vedeniu BBC nevadilo a námietky niektorých organizácií odmietlo povýšenou poznámkou o „prehnanej citlivosti“. Pohľad na teroristov sa zvykne relativizovať, mnohí ich konanie legitimizujú a islam je vo všeobecnosti nedotknuteľný – bez ohľadu na to, k čomu navádzajú jeho duchovní svojich veriacich. Ariel Šaron je tiež rutinne označovaný za vojnového zločinca – nie pre niečo čo urobil, ale pre vraždenie palestínskych utečencov, ktoré spáchali v libanonských táboroch Sabra a Šatila kresťanskí Maroniti, a ktorému on udajne mohol zabrániť, ale nezabránil. Vodcov teroristických organizácií, ani arabských vodcov, ktorí majú na svedomí životy desiatok tisíc svojich spoluobčanov, neoznačuje za zločincov nik.

Pokazená optika západných médií a politikov nepomáha riešiť konflikt medzi Arabmi a Židmi. Naopak, legitimizuje násilie a teror, škodí samotným Arabom a prestavuje ťažko prekonateľnú prekážku pre realistické riešenie tej nekonečnej krízy.

––––––-

Západ sa zo spoluzodpovednosti za osud konfliktu v Izraeli nevyviní. Jednak sa ten konflikt dostal viacerým západným demokratickým štátom priamo do obývačky v podobe rastúceho moslimského obyvateľstva, jednak je to konflikt o podstate a úlohe západnej civilizácie.

Radím nechať Izraelčanov postaviť plot a začať používať pre veci ich pravé mená.