Mapa stránky

V histórii zápasov kresťanského sveta s expandujúcim islamom a predovšetkým s tureckou Osmanskou ríšou je bitka na Kosovom poli iba jednou z mnohých bitiek. Navyše tragická a prehratá. Podobá sa na rovnako tragickú bitku pri Moháči, v ktorej podľahlo uhorské vojsko Turkom. Tá je však dnes už iba odsekom v stredoškolskej učebnici dejepisu. Bitka na Kosovom poli je iná – už je to pomaly 618 rokov, ale jej dunenie ešte stále počuť a jej porážka stále bolí.

Bolí, prirodzene, predovšetkým Srbov, lebo tam, na planine zvanej Kosovo pole, 15. júna 1389, prišli Srbi na dlhé stáročia o slobodu i výkvet svojej stredovekej šľachty. V prvej polovici 14. storočia mali Srbi svoj mocný štát, v ktorom, najmä za vlády osvieteného kráľa Štefana Dušana, rozkvitali umenia i vedy a vlastne sa už ohlasovala renesancia. Oblasť Kosova bola vtedy centrom srbského života. Ak na svoj stredoveký štát Srbi spomínajú dodnes s hrdosťou, robia to oprávnene. Štefan Dušan zomrel v roku 1355 a srbské kniežatá sa rozhašterili. To však nebolo tou hlavnou príčinou ich neskoršej porážky. Turecké vojsko bolo v tom čase jednoducho nad ich sily.

Už v roku 1363 podľahli Turkom srbské kniežatá na území dnešného Macedónska. Na Kosovom poli sa v roku 1389 zhromaždil pod vedením kniežaťa Lazara výkvet srbskej šľachty v dokonalej a jagavej zbroji. Srbskí rytieri však čelili značnej tureckej presile vedenej veľmi schopným vojvodcom sultánom Murádom I. Turci mali v tom čase aj lepšiu vojenskú organizáciu a funkčné delostrelectvo. Srbskí rytieri bojovali naozaj statočne, podľahli však a veľká časť z nich zahynula. Miloš Oblič, jeden zo srbských šľachticov, sa pokúsil bitku zvrátiť tak, že predstieral, že chce Lazara zradiť. Keď ho doviedli až do stanu sultána Muráda, vytiahol náhle dýku a sultána zabil. Turci sa rozzúrili a Murádov syn Bajazid bitku dotiahol do víťazného konca. Jeho vojská zvyšok srbskej šľachty spolu s kniežaťom Lazarom zajali a hneď aj povraždili. Lazar sa stal vďaka svojej mučeníckej smrti pre srbskú ortodoxnú cirkev dôležitým a uctievaným svätým. Mimochodom, na Kosovom poli vtedy bojovali proti expandujúcemu islamu a Turkom po boku Srbov popri Bulharoch a Chorvátoch aj Albánci. Tí boli prinútení väčšinovo konvertovať na islam až neskôr. Bulharov Turci porazili definitívne v roku 1396. Kosovo a Kosovo pole je pre Srbov zvláštne miesto – vnímajú ho zároveň ako miesto najväčšej národnej slávy, kolísku národa, i ako miesto najväčšej tragédie vo svojich dejinách. Kosovo pole je pre Srbov večne otvorená rana.

Život kresťanov pod islamskou vládou v Osmanskej ríši sa mnohí snažia opísať v idylických farbách a oslavujú osvietenú toleranciu sultánov voči poddaným kresťanom i Židom a hovoria o „harmonickej a mierovej koexistencii“. V Egypte narodená historička Bat Ye´or, ktorá to do podrobností študovala, však píše o „dhimmmitude“, čo je spojenie slov „dhimmi“ a „servitude“. „Servitude“ znamená postavenie sluhu a status „dhimmi“ vnútil Židom i kresťanom ešte prorok Mohamed. Ide o podriadené postavenie ľudí druhej kategórie, ktorí nesmú nosiť zbraň, jazdiť na koni, zastávať významnejšie posty, stavať ani opravovať svoje chrámy, verejne prejavovať svoju vieru, ktorí musia ustúpiť moslimom z cesty a musia platiť „za ochranu“ daň z hlavy a ktorých svedectvo nemá pred súdom cenu. To si vynucuje dôsledné uplatňovanie šar9je, islamského práva, bezo zmeny aj dnes. Pre Srbov, ktorí odmietli konvertovať na islam, nie je podľa Bat Ye´or toto obdobie obdobím mieru a harmónie, ale obdobím masakrov, útlaku, lúpenia, otroctva, deportácií a vyháňania kresťanského obyvateľstva.

To všetko sa začalo pre Srbov na Kosovom poli, a to treba, prirodzene, vidieť ako referenčný rámec v pozadí, keď dnes politici posudzujú zdanlivo premrštene emocionálne srbské reakcie na možnosť úplného odtrhnutia Kosova od Srbska. To, že mnohé srbské matky ešte dodnes žehnajú vo svojich narodených synoch pomstiteľov za porážku na Kosovom poli, znie možno ako patetický nezmysel, ale pre Srbov to nezmyslom nie je. Už vyše šesť storočí sa v duchu stále ku Kosovu vracajú.

.srbi a Albánci v Kosove

Gréci a Rimania nazývali obyvateľov tejto oblasti Ilýrijcami. Dnešní Albánci považujú sami seba za ich priamych potomkov. Srbskí historici tvrdia, že Albánci sa objavili v ranom stredoveku ako výsledok zmiešaných manželstiev medzi nájazdnými kočovníkmi a Ilýrijcami a Trákmi. Ono je to vlastne jedno, ale srbským historikom ide zjavne o to, aby posunuli vznik albánskeho etnika do času až po príchode slovanských kmeňov – tie prišli na Balkán v 6. storočí. Kristianizovaní Albánci s vlastným jazykom i kultúrou sa stali po odtrhnutí sa západnej a východnej cirkvi v roku 1054 spojencami Byzancie. Podľa historika Richarda Jansena z univezity v Colorade patrila o storočie neskôr v oblasti dnešného Kosova a severného Albánska takmer všetka obrábateľná pôda slovanským kmeňom. Vládnym a kultúrnym centrom stredovekého Srbska sa stalo Kosovo okolo roku 1190 pod vládou dynastie Nemanjičovcov. Po 200 rokoch práve toto obdobie ukončila bitka na Kosovom poli.

Kosovo sa teda stalo súčasťou tureckej Osmanskej ríše a približne v 15. storočí sa začali do Kosova vracať vo veľkom počte Albánci. Koncom 15. storočia boli ešte Srbi aj Albánci v drvivej väčšine kresťanmi a podľa Jansena nažívali spolu v relatívnej harmónii. Osmanskí Turci definitívne dobyli Srbsko a tiež Bosnu a Hercegovinu v druhej polovici 15. storočia a Albánci začali pod tlakom postupne konvertovať na islam. Srbi odolávali tlaku na konverziu úspešnejšie (hoci nie všetci), lebo Kosovo bolo sídlom srbskej ortodoxnej cirkvi, s mnohými chrámami, kláštormi a seminármi. Ku koncu 17. storočia opustila veľká časť Srbov Kosovo a centrom srbského národného života sa stalo severnejšie územie okolo Belehradu. V Kosove sa uvoľnilo množstvo úrodnej pôdy a z albánskych hôr tam prišli vo väčšom počte opäť Albánci, v tom čase ešte stále čiastočne ako kresťania.

Turci zažili svoju veľkú porážku až v roku 1683 pri Viedni a potom strácali postupne v mnohých veľkých bitkách časti Uhorska i Balkánu. Pre Srbov i Albáncov sa veci zmenili až v 19. storočí. V roku 1871 sa otvoril srbský seminár v meste Prizren a Srbi sa začali do Kosova vracať najmä po tom, čo sa na základe berlínskeho kongresu európskych mocností v roku 1878 po dlhých bojoch s Turkami stali Srbsko, Čierna hora a Rumunsko samostatnými štátmi a Srbi dostali Mitrovicu i Prištinu. Albánskou reakciou na berlínsky kongres bolo v Kosove vytvorenie takzvanej Prizrenskej ligy, čo bolo vlastne združenie albánskych moslimských vlastníkov pôdy, ktorí chceli zostať pod ochranou Osmanskej ríše v obavách o svoju pôdu. Toto združenie sa stalo postupne aj protikresťanskou alianciou a začali sa ho obávať aj kresťanskí Albánci. Moslimskí vodcovia vtedy, ku koncu 19. storočia, začali proti Srbom v Kosove čosi ako etnickú čistku a mnoho Srbov začalo utekať z Kosova do bezpečia na sever.

Veľká časť Kosova však patrila ešte stále Osmanskej ríši – vlastne až do roku 1912, keď začali balkánske štáty Srbsko, Grécko, Bulharsko a Čierna hora, s podporou ruského cára Mikuláša II., úspešnú vojnu s Osmanskou ríšou. V roku 1912 bolo Kosovo prevažne albánske. Srbská armáda pri útoku na Turkov v Kosove ničila turecké a albánske obydlia, a prichádzalo k rabovaniu i zabíjaniu civilného obyvateľstva. Srbsko získalo moc nad Kosovom, ale Rakúsko-Uhorsko si vynútilo, aby sa územie dnešného Albánska stalo samostatným štátom. Medzinárodne bolo uznané v roku 1913.

.po páde Osmanskej ríše

Prvá svetová vojna, ktorá sa začala atentátom na rakúskeho následníka trónu, ktorý spáchal srbský nacionalista Gavrilo Princip, priniesla spočiatku opäť smrť a utrpenie Srbom v Kosove aj inde. Rusi vstúpili do vojny práve na podporu svojich srbských bratov. V roku 1915 utrpeli Srbi od rakúsko-uhorskej armády hroznú porážku a museli prežiť strašný ústup cez zasnežené albánske hory a Kosovo. Mnohí kosovskí Albánci vtedy bojovali na strane víťaznej rakúsko-uhorskej armády. Ustupujúcu srbskú armádu sprevádzali aj desaťtisíce vydesených srbských civilov a odhaduje sa, že pri tom zahynulo dovedna najmenej 100 000 Srbov. V Kosove otvorili víťazi školy s albánskym vyučovacím jazykom, aby podkopali istotu srbského obyvateľstva. Karta sa však v prvej svetovej vojne obrátila a v roku 1918 sa srbská armáda do Kosova vrátila, a z pomsty ničila domy a vraždila opäť civilné albánske obyvateľstvo, ženy a deti. Reakciou bola nemilosrdná gerilová vojna Albáncov proti Srbom.

Po prvej svetovej vojne vzniklo na základe mierových zmlúv Kráľovstvo Srbov, Chorvátov a Slovincov, ktorého súčasťou bolo i Kosovo. Kráľovstvo malo vtedy asi 12 miliónov obyvateľov, z čoho bolo asi 400 tisíc Albáncov. V samotnom Kosove však tvorili vtedy Albánci 64 percentnú väčšinu. Situácia sa nijako neupokojila a v roku 1921 sa obrátili kosovskí Albánci na Ligu národov, aby sa Kosovo spojilo s Albánskom. Argumentovali tým že sú prenasledovaní a tiež tým, že od roku 1918 Srbi zabili v Kosove 12 tisíc Albáncov a uväznili ďalších 22 tisíc. Liga národov nespravila však nič. Srbi sa pokúšali v období medzi dvomi svetovými vojnami znovu kolonizovať Kosovo, ale to úsilie príliš neuspelo – možno najmä pre hostilné prostredie, do ktorého sa novým srbským osadníkom príliš nechcelo. Viac srbskými sa stali iba niektoré mestá.

Druhá svetová vojna nebola k Srbom ani ku Kosovu milosrdnejšia ako tá prvá. V roku 1939 okupovali Albánsko talianske vojská, ktoré napadli aj Grécko. Tam však hrdinskí Mussoliniho vojaci uviazli a potrebovali nemeckú pomoc. A na stranu Nemecka a Talianska sa v roku 1940, respektíve v roku 1941, pridalo aj Rumunsko a Bulharsko. V apríli 1941 vtrhla do Juhoslávie nemecká armáda a o desať dní sa odpor juhoslovanskej armády zlomil. Chorvátsko sa stalo ustašovským (fašistickým) štátom a spojencom hitlerovského Nemecka, Slovinsko a Čiernu horu okupovali Taliani. Srbsko, Macedónsko a Grécko okupovali nemecké vojská, čo si však vyžiadalo prítomnosť až 27 nemeckých divízií. Proti nemeckej okupácii sa vzopreli v partizánskej vojne srbskí „četníci“ pod velením generála Mihajloviča a komunistickí partizáni Josipa Broza, teda maršala Tita. Srbský odpor bol taký prudký, že permanentne viazal až 700 tisíc nemeckých vojakov. Do Kosova pod Nemeckou kontrolou sa vtedy prisťahovalo až 100 tisíc Albáncov z Albánska. Miestni Srbi boli prenasledovaní. Okolo roku 1943 sa ustanovila druhá Prizrenská liga Albáncov a žiadala vytvorenie jednotného Albánska, ktoré zahrňovalo aj územie Kosova. V tom čase sa vytvorili aj divízie Waffen SS z juhoslovanských moslimov. Najvyšší šéf SS Himmler bol islamom fascinovaný a videl v ňom to pravé, podľa neho „mužné“ náboženstvo. Moslimskí Albánci vytvorili divíziu SS „Skanderbeg“ (nazvanú, paradoxne, podľa albánskeho národného hrdinu, ktorý bojoval proti Turkom). Albáncom v divízii SS „Skanderbeg“ velili nemeckí dôstojníci a divízia sa dopúšťala zverstiev proti Srbom a Čiernohorcom.

Po vojne sa podarilo Titovi a jeho partizánom konsolidovať moc v celej Juhoslávii. Po vojne jeho armáda habala kosovským Albáncom zbrane a postupovala pri tom od domu k domu. Albánci sa v Kosove vzbúrili a Tito odpovadal brutálnym potlačením vzbury, vraždením a zverstvami. Albánci tvrdia, že vtedy to stálo život až 48 tisíc Albáncov. Juhoslovanská ústava z roku 1946 nedávala Kosovu nijakú autonómiu v rámci Srbska a uznávala iba 5 národností – srbskú, chorvátsku, slovinskú, čiernohorskú a macedónsku. Albánsku nie.

.cesta Albáncov a Srbov do pekla

V 60. a 70. rokoch tlak na kosovských Albáncov trochu poľavil, ale v albánskej populácii ožili tendencie k osamostatneniu sa. Albánska časť populácie v Kosove, chudobnejšia a zaostalejšia ako Srbi, zaznamenala obrovský populačný rast a v roku 1981 už tvorila 77 percentnú väčšinu. Zároveň Kosovo opustilo až 100 tisíc Srbov, čo opäť zhoršilo ekonomické vyhliadky Kosova, lebo išlo práve o vzdelanejších a kvalifikovaných Srbov. V roku 1980 zomrel Tito, a kosovskí Albánci to vnímali ako stratu ochrancu. Situácia sa postupne stala výbušnou a albánski výtržníci začali v Kosove terorizovať a mlátiť Srbov a Šiernohorcov a podpaľovať ich domy. Prištinská univerzita sa stala liahňou radikálneho albánskeho nacionalizmu. Srbi sa začali brániť a podporovali ich v tom veľmi intenzívne aj srbskí intelektuáli z Belehradu. Tí, samozrejme, zaradili do svojej argumentácie, ako protiváhu veľkoalbánskej mytológii, veľkosrbskú mytológiu – a triezvy rozum sa z konfliktu medzi Srbmi a Albáncami vytratil úplne. V celom Srbsku sa konali protialbánske demonštrácie, ktoré žiadali zrušiť autonómiu dvoch provincií vo Vojvodine i autonómiu Kosova. V novembri 1988 sa zase konala stotisícová demonštrácia Albáncov v Kosove za národné oslobodenie a autonómiu a vypukol aj štrajk kosovských baníkov. Bol vyhlásený mimoriadny stav.

V roku 1989 inicioval Slobodan Miloševič na čele Juhoslávie proces na zrušenie kosovskej autonómie. 28. júna 1989 sa konalo na Kosovom poli obrovské zhromaždenie Srbov na pripomenutie si strašnej porážky spred presne 600 rokov. Miloševič bol, ako ochranca Srbov, postavený na piedestál poloboha. Ale Juhoslávia sa už začínala rozpadať. Zvyšok krvavého príbehu je známy.

Od roku 1992 žili Albánci a Srbi v Kosove prakticky v stave apartheidu – boli od seba úplne oddelení. V roku 1993 opustilo Kosovo až 400/tisíc Albáncov kvôli zhoršujúcej sa ekonomickej situácii. Daytonské mierové dohody, ktoré ukončili vojny po rozpade Juhoslávie, nedali kosovským Albáncom nijaké nádeje na prípadné ďalšie zmeny hraníc. Srbi v Kosove sa cítili stále viac zanedbávaní a zneistení. Mnohí ušli z území, kde dominovali Chorváti a boli v utečeneckých táboroch. Obe strany sa začali vyzbrojovať. Vzniklo podzemné albánske hnutie „za oslobodenie Kosova“ a aj tajná armáda UCK. Tá začala s terorom a vraždami srbských policajtov a Srbov v utečeneckých táboroch. Srbské ozbrojené zložky odpovedali tiež násilím (ako inak mali, pravda, odpovedať).

V rokoch 1998 a 1999 sa po rôznych pokusoch o dohody na medzinárodnej úrovni začali brutálne etnické čistky a vraždenie Albáncov v Kosove a vyše milióna kosovských Albáncov sa ocitlo v utečeneckých táboroch v Macedónsku, v Albánsku a v Čiernej hore. Nasledoval zásah NATO proti Srbsku a po ňom návrat kosovských Albáncov do svojich zväčša vyrabovaných a zničených domovov. A dôvod báť sa o život mali opäť kosovskí Srbi.

Tí Srbi, ktorý zatiaľ z Kosova neušli, sa vo väčšej časti jeho územia môžu bezpečne pohybovať iba pod ochranou zahraničných policajných síl. A každý, kto tam bol, vie, že tam nemožno nájsť prakticky ani jedného Albánca, ktorý by pripúšťal zotrvanie Kosova v jednom štáte so Srbskom. De facto nemá Srbsko nijakú politickú kontrolu nad Kosovom už 8 rokov. Pre Srbov, ktorí ešte v Kosove sú, ale i pre Srbov, ktorí tam nikdy nevkročili, je to zúfalé pomyslenie – lebo v Kosove sú najvzácnejšie srbské kultúrne i náboženské pamiatky, vlastne historické zakotvenie srbskej náboženskej spirituality. Kosovských Albáncov to však nezaujíma – aj na intelektuáloch na oboch stranách leží priveľké bremeno vzájomne preliatej krvi. V tomto konflikte niet tých jednoznačne dobrých a jednoznačne zlých. A ešte je tu pol milióna etnických Albáncov v Macedónsku.

.kosovský archetyp a Európa

Ťažko by sme hľadali v Európe niečo tak bolestivo archetypálne ako je pre Srbov Kosovo. Nechcem vôbec riešiť, ako by mala Európa a svet vec uzavrieť, lebo uzavrieť by ju mali predovšetkým Srbi a kosovskí Albánci. Ale tí stratili schopnosť si vzájomne načúvať dávno, možno už pred stáročiami, keď sa do ich vzťahov zaplietol expandujúci islam. Lebo tento konflikt nie je a nikdy ani nebol iba čisto etnickým konfliktom.

Je vysoko pravdepodobné, že Európa a OSN spôsobia nakoniec Srbom ďalšiu beznádejnú traumu a otvoria cestu k samostatnosti Kosova, akokoľvek je to k srbským citom a predovšetkým k srbskej menšine v Kosove bezohľadné. Ak odídu medzinárodné sily, tak ju pod vládou albánskej väčšiny v Kosove naozaj nečaká nič dobré – s najväčšou pravdepodobnosťou vyháňanie a život v strachu. Aké však existuje iné, slušné a zároveň uskutočniteľné riešenie?

Na tom konflikte je však príznačné niečo iné, prečo som ho nazval archetypálnym. Má silu prebúdzať inštinktívne politické obranné reflexy všade tam v Európe, kde existuje čo i len trochu podobný problém. Tak to bolo už vtedy, keď sa v roku 1991 začala rozpadať Juhoslávia. Európska únia ešte v dnešnej podobe neexistovala, ale existovala Rada Európy, ktorá sa situáciou začala okamžite zaoberať. A náhle zmizlo delenie jej Parlamentného zhromaždenia i európskych politikov na ľavicu a pravicu, na konzervatívcov, liberálov, zelených a socialistov. Náhle tu boli opäť Nemci ako jeden šík, a proti nim Taliani a Španieli a Francúzi a Briti. A Čechoslováci, teda Česi a Slováci (a Moravania, aby sme na nálady tých čias nezabudli). Nemci, socialisti i kresťanskí demokrati, rozdeleniu v podstate nadŕžali, najmä s ohľadom na oprášené vojnové spojenectvá so Slovincami a najmä Chorvátmi (ale nikdy by to takto otvorene nepriznali). Španieli si však okamžite spomenuli na svojich Baskov i Kataláncov a rozpad Juhoslávie vnímali ako hrozbu celej Európe. Nakoniec podobne ako Francúzi, Belgičania či Briti. Aj Čechoslováci sa, pochopiteľne, prestali deliť na čerstvú pravicu a menej čerstvú ľavicu, ale na tých, ktorí chceli slovenskú samostatnosť a tých, ktorí nechceli za žiadnu cenu, aby sa Československo rozdelilo. Podľa toho sa dívali na rozpadajúcu sa Juhosláviu, ktorá zdanlivo ani fakticky nemala so slovensko-českým či slovensko-maďarským problémom nič spoločné. A všetci sa hádali do krvi – a zbytočne. Bezmocne sa prizerali, ako začala vojna.

Potom, ako finále toho krvavého kúpeľa na pokračovanie, prišlo v roku 1999 Kosovo. Všetci dúfali v rokovací stôl, ale Miloševič ten stôl cynicky zneužil. Prebiehajúce rokovania využil na presun ťažkej techniky do Kosova a počas tých rokovaní začal bezohľadne a vierolomne rozsiahle etnické čistky. Potom ten stôl prevrhol a odišiel od neho bez toho, aby čokoľvek podpísal. A potom dal tiež zabiť časť delegácie kosovských Albáncov od rokovacieho stola. Vtedy vlastne dal svoj virtuálny podpis pod osud Kosova a predovšetkým kosovských Srbov.

Teraz, po desaťročí balkánskych vojen, ktoré privolali spomienku na zverstvá druhej svetovej vojny a vytiahli zo záhrobia všetkých duchov Balkánu a všetkých balkánskych kostlivcov z ich skríň, je Kosovo opäť na stole európskych politikov. A ich inštinktívna reakcia je presne rovnaká ako pred tými šestnástimi rokmi. Aj reakcia slovenskej politickej scény. Každý vidí opäť svojich duchov a reaguje, ako keby riešil vlastné historické úzkosti a obavy. Nik nemyslí primárne na Srbov a Albáncov v Kosove. Španieli si opäť museli spomenúť na svojich Baskov (hoci tí sa pripomínajú i sami) i Taliani na Tirolsko, Korziku a Sardíniu. Áno, Slováci si celkom predvídateľne povedali, že Srbi sú naši slovanskí bratia, a keď im už nevieme z tej neriešiteľnej dilemy pomôcť, aspoň sa nepridávajme k tým, ktorí tú ranu z nutnosti zasadia. Je to legitímny postoj, smutnou pravdou je však, že tu nejde ani tak o politický status Kosova, ale o ohľady jedného národa voči citom a obavám toho druhého. Možno by to dokázala vnútiť obyvateľom Kosova, v tejto chvíli predovšetkým Albáncom a iba trochu Srbom, sila – taká, s ktorou sa nediskutuje. Ale Európa nijakú takú silu nemá a nemá na to presviedčanie ani morálny kredit. Zostáva smutná otázka: toto je tá Európa, ktorá chce udeľovať morálne lekcie zvyšku sveta a zároveň mať spoločnú zahraničnú politiku? S týmito archetypmi kosovského typu a politickými reflexami je lepšie, keď ju nemá. Narobí tak menej škody.