Mapa stránky

Každý si myslí, že sa v politikoch vyzná, ale každý by sa chcel vyznať lepšie. Politici, ako nakoniec každý, majú svoju osobnosť a psychológia osobnosti ponúka veľa možností, ako jej poznatky aplikovať na politikov. Bez záruky.

 

Záhady sa vyskytujú všade a mnohí si myslia, že aj v politike. Omyl. Pravda je taká, že sotva nájdete človeka, ktorý by sa nevyznal v politike a tých, ktorí by pripustili, že sa nevyznajú v politikoch, je ešte menej. Politika a politici jednoducho neskrývajú nijaké záhady. Alebo že by predsa? V každom prípade je to s politikou takmer ako s psychológiou, aj v tej sa všetci vyznajú. Vyznať sa v psychológoch je však o poznanie ťažšie, to sa jednoducho s politikmi nedá porovnať. Verte mi, skúšal som. Na druhej strane poslaním psychológov je pokúšať sa vyznať v ľuďoch ako takých. Dosť v tom pokročili. A boli (sú) i takí psychológovia, ktorí sa pokúsili vyznať sa priamo v politikoch. Tí zase príliš nepokročili. Aj moje pokusy sú zatiaľ iba plachým začiatkom a pre istotu sa radšej ani nehlásim k vlastným záverom. (Ale všetci ostatní sa môžu.)

Pred pár dňami som s mojimi študentmi preberal rôzne teórie a prístupy v oblasti psychológie osobnosti a opäť mi začalo vŕtať v hlave, čo by sa z toho dalo použiť na opis či kategorizáciu politikov. To mi vŕtava v hlave periodicky už také dve desaťročia, ale donedávna nič, až teraz čosi – a hneď z rôznych súdkov.

.hlbinné prístupy

Je notoricky známe, že psychoanalytici na čele so Sigmundom Freudom si predstavujú ľudskú osobnosť ako bojisko, v ktorom prebieha ustavičný zápas medzi rôznymi silami. Je to taká neustála vnútorná kucapaca. Dolu, úplne na dne nevedomia, je temné Id (Ono) – rezervoár pudov riadiaci sa výlučne princípom slasti. Všetky tie pudy by sa chceli presadiť, ale hop... na temnom Id sedí racionálne Ego (Ja), ktoré sa zase riadi iba princípom reality (tu som, čo sa týka politikov, už veľakrát zapochyboval) a väčšinu pudov zavráti späť (nie všetky, ako ste si nepochybne všimli). No a okrem Ega je tu aj Superego (Nad-ja), a to je doslova prokuratúra, cenzúra, súdnictvo, zbierka zákonov, zákazov a nariadení v jednom.

Všetky tieto tri orgány (aké slovo!) osobnosti sú podľa Freuda a jeho žiakov ponorené väčšinou svojho objemu v temnotách, v nevedomí a predvedomí (to je to, čo si ešte neuvedomujeme, ale čo sa chystá vyliezť z temnôt na svetlo našej bdelej mysle). Je to ako ľadovec, z ktorého vytŕča iba tá povestná špička. Do nášho vedomia, do toho, čo sa odohráva v našej vedomej mysli, vytŕča iba kúsok Ega a ešte o čosi menší kúsok Superega. Id aj so svojimi lascívnymi pudmi nemá nárok, musí zostať v tej kalnej vode nevedomia naveky. Teda tak to videl Freud. Ak sa vám občas zdá, že sa ten ľadovec v prípade niektorých politikov občas prekopŕcne a z nevedomia im do vedomia vytŕča práve Id s jeho nepeknými pudmi, tak vedzte, že podľa ortodoxnej psychoanalytickej teórie je to somarina. Ja si tiež myslím, že je to somarina, ale dodávam, že: ad 1) sa síce počas Freudovho života stihol vynoriť typ politika ako Hitler či Stalin, ale Freud bol už staručký, a tak nestihol zapracovať do svojho modelu osobnosti ich čarovné duše, a ad 2) Superego i Ego možno riediť alkoholom, takže ochabuje ich ostražitosť proti temným pudom. K tomu sa Sigmund Freud tiež nevyjadril, lebo zomrel ešte pred 2. svetovou vojnou, v septembri 1939, a Ján Slota sa narodil až v roku 1953, (tiež v septembri).

Ak vás hryzie svedomie, tak vedzte, že to vás hryzie vaše Superego, aj keď ste doposiaľ nevedeli, že ho máte. Všetci ho máme. Psychoanalytici mienia, že Superego vzniká od najútlejšieho detstva v konfrontácii s autoritou. Predovšetkým ide o otcovskú autoritu, ale aj o ďalšie autority, ktoré od malého človiečika stále niečo chcú, niečo mu zakazujú a iné prikazujú. Otec a všetko to ostatné sa potom „zvnútorní“ a usadí v našej duši a ustavične vynáša súdy nad tým, čo sme urobili, ale aj nad tým, čo nám zišlo na um, že by sme urobili a samozrejme nad tým, do čoho nás tlačí temné Id so svojimi pudmi a princípom slasti. Každý teda nosí vo svojej duši kritického otca. U niekoho je ten otec možno benevolentnejší (ak bol taký aj ten skutočný), u niekoho je to zase neustále sekírujúca a zamračená autorita, ktorá si vynucuje pocity viny už aj za hriešnu myšlienku.

Samozrejme, že aj politici majú Superego, ale už dávnejšie som zverejnil hypotézu, že u niektorých to pôvodné Superego ustúpilo straníckemu šéfovi, ktorý sa zvnútornil, usadil sa im v nevedomí i vedomí, a teraz dozerá, sekíruje, buzeruje nebohého politika, cenzuruje mu nápady, stráži inštinkty, hrozí. Je to, prirodzene, hypotéza, ale môžeme sa domnievať, že dozor nad skutkami člena HZDS vykonáva „vnútorný Mečiar“, ktorý sa v jeho duši usadil a vytesnil pôvodného vnútorného tatka. A nepochybujem o tom, že v mútnej vode nevedomia vzorného člena strany Smer sa nadurdene mračí jeho „vnútorný Fico“. To oni capnú po poslaneckej ruke, ak jej náhodou zíde na um natiahnuť sa smerom k nesprávnemu hlasovaciemu tlačidlu. Výhodu takejto štruktúry osobnosti vidím v tom, že sa asi ani vnútorný Fico, ani vnútorný Mečiar, ani iní podobní vnútorní stranícki šéfovia nestarajú do sexuálnych a iných pudov politikov. Preto je im sveta žiť – napríklad v porovnaní s takými kresťanskými demokratmi, ktorí by mali mať v tejto veci nadmieru sekírujúce Superego (teoreticky).

.o transakčnej analýze

Ale hádam je tá freudovská psychoanalýza v prípade politikov predsa len trochu prizložitá. Pri rozmýšľaní o osobnosti politikov mi preto v tejto súvislosti zišiel na um významný kalifornský psychoterapeut Eric Berne. Ten totiž dosť zjednodušil Freudov model, i keď mu ponechal hierarchickú štruktúru. V jeho teórii má človek Ego, ktoré sa môže dostať do troch stavov, respektíve má tri zložky, z ktorých sa prejavuje vždy iná. Ego – rodič je ten v nás, kto je autoritatívny, kto hovorí ako a čo, kto karhá, ale aj zhovievavo načúva a rozmaznáva. Ego – dospelý je zase ten, kto za nás koná vecne, ten rozumný, ktorý sa chce dohodnúť, spolupracovať. A Ego – dieťa je ten, kto je v nás ten hravý, bezstarostný až ľahkomyseľný, niekedy nezbedný, niekedy vzdorovitý, ale submisívny voči autorite, kto čaká, že bude o neho postarané.

Eric Berne použil tento model na analyzovanie komunikácie medzi ľuďmi a nazval to transakčnou analýzou. Jeho model vraví, že ku konfliktu prichádza, ak ide o takzvanú skríženú komunikáciu. Napríklad vtedy, ak niekto komunikuje s druhým z pozície rodiča obracajúceho sa na dieťa, a v tom druhom prevláda práve dospelý. Ten dospelý v nás neznáša od druhých ani rodičovské mentorovanie, ani komandovanie, ani nadradenosť, ani rodičovskú zhovievavosť. Dospelý v nás chce komunikovať s dospelým v tom druhom. Komunikácia rodič – dieťa je bezproblémová, ak dieťa v jednom akceptuje rodiča v tom druhom. Český psychológ Pavel Říčan hovorí, že rodič v nás môže komunikovať harmonicky s rodičom v tom druhom, keď nie je témou niečo medzi nimi, ale trebárs lamentovanie nad skazenosťou sveta. Dieťa v nás komunikuje zase harmonicky s dieťaťom v tom druhom, ak ide o niečo nezodpovedné, hravé, detinské, o nejaký spoločný úlet zo zabehaných noriem.

V osobnosti politikov sa nepochybne dajú nájsť všetky tri stavy Ega, i keď ten dospelý býva často atrofovaný až neprítomný. Ide väčšinou o politikov, ktorí si v sebe nosia svojho vnútorného Mečiara či Fica. U nich sa pri obcovaní s tým vonkajším reálnym Mečiarom či Ficom z mäsa a kostí ich Ego dostáva do stavu dieťaťa. Dovoliť tomu svojmu zakrnenému dospelému, aby sa vecne prejavil, by bola trúfalosť – to si ten ich vnútorný Mečiar či Fico veľmi dobre stráži. Keď náhodou neustráži a ten dospelý predsa len vylezie, ide o vzburu, po ktorej politika neminie trest, čo ako by sa snažil o návrat do vnútrostraníckej infantility.

Teraz by si niekto mohol pomyslieť, že niektorí politici, ako napríklad už spomínaní Mečiar či Fico, majú atrofované dve z troch podôb Ega, teda dospelého i dieťa, lebo sa v kuse prejavujú iba autoritatívne, hodnotiaco a prikazujúco, jednoducho rodičovsky. Omyl, to dieťa v nich nie je vôbec atrofované, len ide o vzdorovitého, trucujúceho vrieskajúceho malého papľuha. Tak napríklad dospelý ukrytý v ktoromsi opozičnom lídrovi navrhne: „Rokujme spolu o tejto veci, je to spoločný záujem všetkých.“ „S takými, ako ste vy, sa nemáme o čom baviť!“ prská v afekte vzdorovitý sopliak ukrytý v hlave predsedu vlády. Aj pán predseda parlamentu má v hlave takého podobného.

Nuž, a dá sa povedať, že z pohľadu Berneho transakčnej analýzy je koaličná rada vlastne akýmsi rodičovským združením – zídu sa rodičia, aby spoločne lamentovali nad stavom sveta a úzkostlivo sa vyhýbali vzájomne konfliktným témam.

.o typológiách

Určite najstarším prístupom psychológie k osobnosti sú typológie. Taký Hippokrates si myslel, že ľudskú povahu určuje to, aká telesná tekutina prevláda. Ak krv, ide o sangvinika, človeka, ktorý sa ľahko vzruší, ale rýchlo aj upokojí. Ak žlč, tak ide o cholerika, ktorý sa ľahko a rýchlo nahnevá, a dlho mu trvá, kým ho to prejde. Ak prevláda hlien, tak ide o flegmatika, ktorého len tak ľahko nič nerozhádže. A nakoniec, ak prevláda „čierna žlč“, ide o melancholika, človeka smutného, väčšinou bez nálady. Tie termíny z Hippokratovej typológie sme si ponechali, aj keď dnes vieme, že telesné tekutiny s tým nemajú nič spoločné. Sú to jednoducho trefné slová a zaužívali sa aj so svojím psychologickým obsahom. Ale k opisu osobnosti politikov sa nehodia o nič lepšie (ani horšie), ako k opisu akéhokoľvek iného človeka. Čisto na základe môjho dojmologického výskumu (to je taký, ktorým väčšina z nás nahrádza seriózny výskum) sa mi zdá, že v politike prevládajú cholerici a flegmatici. Tých prvých vytočí všetko, tých druhých nič. Melancholici sa do politiky nedostávajú, lebo im chýba dravosť, ako aj preto, lebo ich skormútené tváre sa zle vynímajú na bilbordoch. Sangvinici sa v politike síce vyskytujú, ale to večné vzrušovanie sa a následné upokojovanie sa ich unavuje a niektorí zmenia typ. Stanú sa z nich buď cholerici, lebo v jednej chvíli sa im prestane dariť upokojovať sa, alebo flegmatici, lebo ich veci prestanú vzrušovať. Sú i takí sangvinici, ktorí sa v politike stanú melancholikmi. Tí obyčajne vydržia iba do konca volebného obdobia.

Neviem, ako je to možné, ale všimol som si, že politici nielenže menia typ, ale vedia to robiť aj dočasne a selektívne. Napríklad: na tlačovke cholerik, na koaličnej rade flegmatik, doma ťažko povedať.

Práve tie zmeny typu (ku ktorým u normálnej populácie nedochádza) by som považoval za významný objav a príspevok do psychologickej teórie, ale, ako vravím, výskum som nerobil (komu ba sa chcelo, všakže), len si tak bez cenzúry špiritizujem. Ale niečo prezradím – len tak si nezáväzne špiritizovali aj viacerí vážení psychológovia a dodnes sa musia o nich študenti učiť. Už na začiatku som povedal, že je ťažké sa v nich vyznať.

So zaujímavými typológiami osobnosti prišli dosť dávno (nie tak dávno ako Hippokrates) aj Nemec Ernst Kretschmer a Američan William Sheldom. Im sa zdalo, že osobnosť človeka nejako úzko súvisí s jeho telesnou konštrukciou. Niečo je na tej myšlienke podnetné, i keď má mnohých kritikov. Mňa napríklad u niektorých politikov zaujal krk, respektíve jeho absencia, a pociťujem silné nutkanie hľadať v tom kľúč k ich osobnosti, dokonca vypracovať typológiu postavenú na meraniach dĺžky a obvodu krku. Ako je známe, krk hýbe hlavou... Ale nechajme to, ide o teóriu v štádiu zrodu. Ale Kretschmer i Sheldon hovorili o celom tele, a to je už zložitejšie. Kretschmer rozdelil ľudí podľa telesnej stavby na pyknikov (zaoblených, s bruškom a s menšími rukami a chodidlami), atletikov (s mocnými svalmi i kosťami) a astenikov (tenkých so slabšími svalmi i kosťami). Bol psychiatrom a s jeho pacientmi mu to vychádzalo tak, že pyknici, ak duševne ochorejú, zvykne to byť maniodepresívne cyklické ochorenie, a ak ochorejú astenici či atletici, zvykne to byť ochorenie typu schizofrénie. Z toho odvodil aj osobnostné rysy u zdravých ľudí príslušnej konštrukcie. Nejdem vás zaťažovať detailmi, len podotýkam, že vyslovených pyknikov je v politike menej ako šafranu, ale striedajúcich sa manických fáz s depresívnymi „odchodmi za medveďmi“ viac ako dosť. No a jeden z tých pár pyknikov vo vysokých funkciách je zase v permanentnej eufórii a nemá rád pohodlie – v jednom kuse sa zvŕta na tanečnom parkete pred smotánkovými kamerami. Takých nezrovnalostí sa dá nájsť aj viac. Takže, zabudnime na Kretschmera.

Takmer by som to povedal aj o Sheldonovi, ktorý prišiel s analogickým nápadom, ale jedna vec je na jeho teórii zaujímavá – to, z čoho vychádzal. On podľa telesnej stavby rozdelil ľudí na endomorfov, mezomorfovektomorfov. Vychádzal z toho, že embryo má v istom štádiu tri vrstvy – endoderm, z ktorého sa neskôr vyvinie väčšina vnútorných orgánov, ako žalúdok, črevá, pečeň, pľúca, potom mezoderm, z ktorého sa vyvinú kosti a svaly, ale aj srdce či krv, a ektoderm, z ktorého sa vyvinie mozog a celý centrálny nervový systém, ale napríklad aj vlasy. Podľa toho, ktorá časť tela dominuje viac a ktorá menej, triedil Sheldon ľudí a tvrdil, že s tým korelujú aj osobnostné vlastnosti. U endomorfov (to sú tí, u ktorých ide najmä o žalúdok a papanie) hľadal viscerotóniu – osobnosť tolerantnú, extrovertnú, milujúcu pohodlie a luxus. U svalnatých mocných mezomorfov videl somatotóniu – osobnosť odvážnu, energickú, aktívnu, agresívnu a vyhľadávajúcu riziko. A nakoniec u endomorfov videl cerebrotóniu – teda osobnosť s umeleckými danosťami, citlivú a introvertnú.

Čo sa týka politikov, mám aj so Sheldonovou typológiou problém. Nejako to celé nepasuje, podobne ako u Kretschmera. Vidím medzi politikmi mnohých mocných mezomorfov, ktorí sú aj patrične agresívni, ale kdesi v tej ich somatotónii chýba tá odvaha. Je tam však navyše viscerotónna láska k pohodliu a luxusu, ale k tej zase chýba tá tolerancia. A vidím napríklad aj výrazného šťúpleho endomorfa, ktorý by mal mať podľa Sheldona cerebrotónnu osobnosť – umelecky založenú, citlivú, introvertnú. Namiesto toho má však sklony numerológa, nevedno, na čo je presne citlivý (s výnimkou želaní jeho šéfa a Maďarov) a toľko rozpráva, že o introvertnosti nemôže byť ani reč.

Typológií je, samozrejme, viac, ale, čo sa politikov týka, majú podobné nedostatky. Pre to všetko som si povedal, že k osobnosti politikov cesta cez typologické prístupy nevedie.

.črty, rysy, dispozície

Psychológovia, ktorí nechceli zaraďovať ľudí do chlievikov podľa nejakej typológie, sa rozhodli, že každý človek má isté množstvo čŕt, ktoré dovedna vytvárajú jeho jedinečnú osobnosť. To bude ono, povedal som si v súvislosti s hľadaní kľúča k osobnosti politikov. Povedzme si však najprv, čo sú to črty.

Psychológ Gordon Allport, ktorý sa tej otázke systematicky venoval, vymenoval napríklad základné kritériá, ktoré musí nejaká vlastnosť spĺňať, aby sme ju mohli nazvať osobnostnou črtou. Podľa neho nesmie byť napríklad fikciou, domnienkou, ale niečím, čo reálne existuje a nesmie to byť iba obyčajný zvyk, musí to byť niečo trvalejšie a všeobecnejšie. Musí to tiež byť niečo, čo ovplyvňuje správanie, niečo, čo možno empiricky zistiť a niečo, čo nie je synonymom pre morálny či sociálny názor.

Allportove kritériá sú prísne a všeličo z nich vyplýva. Napríklad aj to, že u politikov musíme rozlišovať medzi črtami skutočnými a fiktívnymi. Tie fiktívne bývajú produktom mytologickej ľudovej tvorivosti alebo marketingu. Tak napríklad politici, ktorí v sebe nosia takého vnútorného Fica či Mečiara, môžu byť presvedčení, že reálny Fico aj reálny Mečiar sú neohrozenými bojovníkmi na každom národnom a sociálnom bojisku. V prvom prípade ide pritom o produkt marketingu, v tom druhom o produkt ľudovej tvorivosti. To majú istí politici spoločné s ich voličmi – fikcie pokladajú za skutočné črty a rozhodujú sa podľa toho. Niektoré fikcie o hrdinských črtách osobnosti sú takmer nezničiteľné – odolajú aj mnohonásobnému náporu nelichotivých dôkazov o úplne iných črtách milovaného idolu.

Allport odlišuje aj všeobecné črty a individuálne dispozície. O všeobecných črtách bola reč doteraz – v rôznej miere sa vyskytujú u všetkých ľudí, možno ich napríklad merať (napríklad úzkostnosť, extraverziu či agresivitu) a ľudí v nich porovnávať. Individuálne dispozície však nemožno takmer nijako merať ani v nich porovnávať veľa ľudí – týkajú sa len danej osoby. Allport hovorí o individuálnych dispozíciách osobnosti na troch úrovniach. Najvyššie sú kardinálne dispozície, ktoré ovplyvňujú takmer všetky skutky človeka, akoby boli celoživotnou témou človeka. Nie všetci ľudia majú nejakú kardinálnu dispozíciu, skôr sa dá povedať, že ide o osoby vymykajúce sa z bežného priemeru. Hierarchicky nižšie sú centrálne dispozície. Tých máva každý človek niekoľko a možno nimi človeka pomerne výstižne opísať – odvážny, obetavý, svedomitý, uzavretý a podobne. No a Allport rozoznáva ešte aj sekundárne dispozície, čo sú tie menej významné a iba dopĺňajú centrálne dispozície.

Tie Allportove kardinálne dispozície ma v súvislosti s politikmi nesmierne zaujali. Napríklad taký narcizmus môže byť kardinálnou dispozíciou a u politikov často aj býva. Všimnite si napríklad, že niektorí nadobudnú po čase zvyk hovoriť o sebe v tretej osobe a oslovujú sa niekedy nie menom, ale svojou funkciou. Napríklad predseda vlády nepovie, že „útočia stále na mňa“, ale povie, že „útočia stále na predsedu vlády“. Znamená to, že jeho osobnosť začala splývať s funkciou, nadobudla v jeho vnímaní seba štátnickú dimenziu, ba dimenziu štátu samotného – niečo na spôsob pocitu Ľudovíta XIV., francúzskeho „le Roi Soleil” (kráľa Slnko), ktorý vyhlásil, že „l´etat ce´st moi” (štát som ja) a dosť konzistentne sa podľa toho aj správal. Aj Mečiar má tento typ narcizmu ako kardinálnu osobnostnú dispozíciu. Kardinálnou osobnostnou dispozíciou, ktorá sa stala leitmotívom celého politikovho života, môže byť aj machiavelizmus – nevyhasínajúca vášeň manipulovať inými ľuďmi. Aj takých tu máme zopár. Myslím, že by sme sa mali na tomto mieste poďakovať Gordonovi Allportovi, že sa za nás nad našimi politikmi vopred zamyslel.

.k novým dimenziám

Keď ešte vládlo v psychológii čerstvé nadšenie z moderných štatistických metód, rozhodli sa viacerí, že sa v nich skrýva cesta k vedeckému opisu ľudskej osobnosti. Najväčšmi sa na začiatku preslávil Raymond B. Cattell, ktorému počarovala faktorová analýza. Nebudem zachádzať do zložitých podrobností – Cattell jednoducho nahádzal údaje o najrôznejších vlastnostiach veľkého množstva ľudí do zložitej štatistickej operácie, ktorá zisťuje, ako jednotlivé veci spolu súvisia a ktorá má za cieľ odhaliť faktory, teda nejaké základné dimenzie, pod ktoré patria jednotlivé vlastnosti z toho celého množstva. Dovedna našiel 16 takých osobnostných faktorov, ktoré majú polárny charakter, podobu škály. Tak napríklad človek môže byť kdekoľvek na škále od submisívny až po dominantný, či na škále nesmelý – odvážny. Cattell zostavil aj dotazníkový test na meranie týchto 16 faktorov. Jeho výsledkom je akýsi obraz individuálnej osobnosti v podobe grafu, ktorý je možné porovnávať s grafmi iných ľudí. Dve z tých dimenzií som už spomenul. Ďalšie sú napríklad dôverčivý – podozrievavý, sebaistý – bojazlivý, uvoľnený – kŕčovitý a podobne.

Niežeby Cattellove faktory o osobnosti politikov nič nehovorili, ale zdá sa mi, že nevystihujú všetko. Navrhujem preto ďalšie faktory a vyzývam všetkých nadšencov výskumu politikov, aby tiež prispeli. Ako isto tušíte, k tým návrhom som nedospel Cattellovou metódou, teda nehodil som do počítača stovky opisov dvadsiatich tisícov politikov. Na to som rezignoval z časových i finančných dôvodov, ale aj preto, lebo kde by som zobral toľko politikov, všakže. No a tiež preto, lebo síce chovám v hlbokej úcte štatistické metódy vrátane faktorovej analýzy, ale poznám aj príslovie, ktoré trúsia cynickí štatistici ohľadne spoľahlivosti vstupných údajov vo vzťahu k výsledku – totiž, že „shit in, shit out”.

Teraz tie návrhy: Najprv navrhujem faktor pompéznosti – to je určite faktor, v ktorom by mnohí politici vysoko skórovali, a má aj jednu zvláštnu vlastnosť: vynorí sa krátko po zvolení aj u takých politikov, ktorí tú črtu predtým nemali. Naopak, aj v nepolitickej populácii sa vyskytuje taký faktor didaktickosti – sklon udeľovať ponaučenia iným politikom či novinárom. U politikov to býva zvlášť rozvinutý faktor. Zaujímavá je aj taká metaforickosť – sklon ku kvetnatým a nekvetnatým prirovnaniam, väčšinou nepochopiteľným – veľmi rozšírený faktor. Rovnako rozšírená osobnostná dimenzia je aj takzvaná akuzatívnosť – sklon ukazovať prstom na najrôznejších vinníkov, obviňovať. Pridal by som ešte bohorovnosť, žoviálnosť či faktickosť (obsedantnú potrebu vznášať faktické poznámky) i ďalšie faktory, ale ako vravím, chce to ďalší výskum.

.priznanie

Ak som v niekom vyvolal dojem, že som to celé myslel vážne, ba že som naozaj inicioval novú éru skúmania osobnosti politikov, musím to v závere napraviť. Musím povedať, že naopak, vážne som nemyslel ani slovo. Dokonca sa od všetkého, čo som tu napísal, odvážne dištancujem. Ale to som už naznačil v úvode.