Mapa stránky

Veci ako empatia, súcit či altruizmus zvykneme považovať za dary civilizácie a kultúry. Moderná neuroveda však hovorí, že ich základy sú súčasťou neuronálnych štruktúr nášho mozgu. Boli nimi skôr, než bolo vôbec možné v príbehu ľudského rodu hovoriť o civilizácii či kultúre.

O ľuďoch, ktorí vynikajú schopnosťou vcítiť sa do duševného rozpoloženia iných ľudí, hovoríme, že majú empatiu, že sú empatickí. Cítime sa v ich spoločnosti dobre, máme pri nich pocit, že nám rozumejú. Máme ho právom, empatickí ľudia sú ako rezonančné dosky, ktoré zvučia našimi tónmi. Reč je tu teraz o výnimočne empatických ľuďoch, lebo istú schopnosť empatie majú všetci ľudia, s výnimkou antisociálnych psychopatov či ľudí s Aspergovým syndrómom (autizmus), o ktorom budeme ešte hovoriť. To, že ľudia sú schopní empatie, je pre ľudské spoločenstvo nesmierne dôležité. Je to jedna zo základných ingrediencií, z ktorých sa skladá sociálny život a je aj v základoch sociálnych inštitúcií (vzťahov, nie úradov).

.citová nákaza, empatia, súcit

Psychologická a filozofická literatúra zaoberajúca sa empatiou je rozsiahla a neprehľadná. A existuje aj množstvo dômyselných experimentálnych štúdií, ktoré sa konceptom empatie a príbuznými témami zaoberajú. Psychológovia zvyknú rozlišovať v súvislosti s empatiou niekoľko pojmov. Nehovoria priamo o empatii, ale o citovej nákaze (emotional contagion), keď ľudia jednoducho začnú cítiť to, čo iní okolo nich. Napríklad hromadná radosť dokáže byť nákazlivá. A ešte viac hnev a nenávisť. Platí to, samozrejme, aj o panike, ktorá je emocionálnym stavom, formou zadúšajúcej úzkosti, ktorá sa vie medzi ľuďmi rozšíriť ako požiar. A mamičky aj ošetrovateľky v detských jasliach vedia, že jedno dieťa vie rozplakať svojím plačom všetky ostatné. Hovoríme iba o nákazlivom prejave citov, nie o empatii, lebo deti v kojeneckom veku ešte nevedia presne odlíšiť seba a iných. Ale o empatii sa nedá hovoriť ani u tých vyššie zmienených prípadoch, akým je aj panika.

O afektívnej (citovej) empatii je reč, keď ide o skutočné vcítenie sa, vžitie sa do pocitov inej osoby. Nemusí ísť pri tom priamo o pociťovanie identických emócií ako pociťuje druhá osoba, hoci o to ide najčastejšie. Pri skutočnej empatii dokáže človek presne rozlíšiť medzi svojimi pocitmi a pocitmi iných. Empatický človek si presne uvedomuje, že jeho vlastné pocity vznikajú vnímaním pocitov iných, že ho jeho vlastné pocity informujú o tom, ako sa cíti ten druhý.

Súcit je trochu iný koncept. Je v blízkom príbuzenskom vzťahu s empatiou, ale nemusí znamenať to isté. Súcitiaci človek pociťuje účasť, keď vidí žiaľ niekoho, kto povedzme stratil blízkeho človeka, ale nemusí pociťovať rovnaký žiaľ. Súcit je emócia sui generis, vlastná emócia smútku či znepokojenia nad utrpením iných. Dá sa, pochopiteľne, očakávať, že niekde pri prameni súcitu je aj empatia, schopnosť vcítiť sa, ale vzťah medzi nimi nemusí byť jednoduchý, ani kauzálny. Ľudia, ktorí pracujú ako profesionáli v krízových centrách či v humanitárnej pomoci, zvyknú byť empatickí a súcitní, ale môžu byť natoľko navyknutí na utrpenie iných, že trpia únavou zo súcitu (ten stav má aj označenie – „compassion fatique“). Súcit má s empatiou spoločné i to, že je to priam fyzický pocit.

To všetko znie natoľko zložito a abstraktne, že je ťažké si predstaviť, ako to môže súvisieť s citovým životom primitívnych ľudí z čias lovcov a zberačov. Ale súvisí. Dokonca môžeme s pravdepodobnosťou, ktorá hraničí s istotou povedať, že na bohatstve citov nepridala civilizácia nič, ba že to všetko patrilo k výbave našich predkov ešte predtým, než vznikla reč natoľko dokonalá, že obsahuje abstraktné koncepty, akými sú empatia či súcit. Veci nemusia mať mená, aby existovali. Hovorí o tom príbeh zrkadlových neurónov.

.o schopnosti neurónov zrkadliť

Už v 80-tych a 90-tych rokoch 20. storočia (čo je z pohľadu čoraz rýchlejšie uháňajúcej vedy už dávno) skúmali na univerzite v Parme výskumníci s krásne zvoniacimi talianskymi menami (Rizzolati, Di Pellegrino, Fadiga, Fogassi a Gallese) neuróny v takzvanej premotorickej mozgovej kôre opíc – makakov. Podaril sa im zaujímavý objav, ktorý dnes považujú niektorí poprední vedci za prelomový a zásadný. Prišli na to, že keď merajú aktivity jednotlivých neurónov pri tom, keď makak pozoruje iného makaka pri nejakej konkrétnej činnosti (napríklad natiahnutie ruky za potravou), vykazujú jednotlivé neuróny rovnakú aktivitu, ako keď tú činnosť makak sám vykonáva. Neskôr zistili, že asi 10 percent neurónov v oblasti, ktorú skúmali, má túto vlastnosť a nazvali ich zrkadlovými neurónami. Usúdili, že tieto neuróny sú funkčným základom učenia sa napodobňovaním. Ide zrejme o tieto neuronálne štruktúry, ktoré umožňujú celkom malému, nedávno narodenému makakovi napodobňovať výraz tváre či dokonca vyplazenie jazyka nielen dospelého makaka, ale aj človeka, ktorý sa s opičkou hrá. Neskôr sa táto priama reakcia vytratí, ale schopnosť učiť sa napodobňovaním zostáva.

Následne, samozrejme, našli neurofyziológovia zrkadlové neuróny aj v ľudskom mozgu v oblasti, ktorú tvorí premotorická kôra, zadná časť dolného čelného laloku a dolná časť temenného laloku mozgu. Zrkadlové neuróny, ktorých má človek veľké množstvo, umožňujú ľuďom učiť sa niečo už tým, že pozorujú. Činnosť zrkadlových neurónov sa považuje za základ nie len napodobňovania, ale aj pochopenia akcií iného človeka. Zrkadlové neuróny umožňujú napodobňovanie. A napodobňovanie, ktoré je zviazané s pochopením toho, čo robia iní ľudia, sa považuje za predpoklad a základ vzniku ľudskej kultúry. Viacerí poprední vedci v oblasti neurovied, napríklad aj Američan indického pôvodu Vilayanur Ramachandran, si myslia, že činnosti zrkadlových neurónov vďačíme aj za dar jazyka – vďaka nim sme schopní sa naučiť rozprávať. Zrkadlové neuróny sa zrejme podieľajú na rýchlom kódovaní a dekódovaní ľudskej reči.

Dôležitosť zrkadlových neurónov ilustruje bizarné pozorovanie, o ktorom píše spomenutý profesor Ramachandran. Išlo v ňom o pacientov s čudnou poruchou, ktorá sa volá anosognosia (neschopnosť rozpoznať vlastnú poruchu, chorobu). Skúmali pacientov po porážke v pravej polovici mozgu (tí majú obsiahlejšie či menej obsiahle ochrnutie ľavej polovice tela). Asi 5 percent z nich vášnivo popieralo, že majú nejaké ochrnutie, hoci mentálne a inteligenčne boli inak v poriadku a pri vedomí. K svojmu prekvapeniu Ramachandran a jeho kolegovia zistili, že niektorí z týchto pacientov nielenže popierali vlastné ochrnutie, ale popierali aj rovnaké ochrnutie u iného pacienta, hoci bolo jasne viditeľné. Ramachandran k tomu napísal: „Domnievame sa, že toto bizarné zistenie sa dá najlepšie vysvetliť poškodením Rizzolatiho zrkadlových neurónov. Je to ako keby ste kedykoľvek, keď chcete vyhodnotiť pohyby niekoho druhého, museli vykonať VR (virtuálna realita) simuláciu korešpondujúcich pohybov vo vašom vlastnom mozgu a bez zrkdalových neurónov to nedokážete.“

Ako súvisí činnosť zrkadlových neurónov s empatiou by mohlo byť v tejto chvíli už jasné a existujú aj experimenty, ktoré túto súvislosť potvrdzujú. Ak pozorujeme výraz emócií u iného človeka, zrkadlové neuróny zabezpečia, že ten prejav si akoby „prehrá“ aj náš mozog a zobudí pri tom aj to, čo nazývame somatickými markermi – isté telesné prejavy, ktoré emóciu sprevádzajú. Preto, ak pozorujeme smrteľnú úzkosť iného človeka, „zovrie“ i nám žalúdok, rozbúši sa srdce a podobne. Niekedy sa spolu s ním bojíme až fyzicky mučivo, hoci by to bol iba film. Zrkadlové neuróny zrkadlia cudzie slzy i radosť a vďaka nim môžu byť „slzy iného našimi slzami, radosť iného našou radosťou“.

Asi by nemalo prekvapiť, že ľudový stereotyp, podľa ktorého sú ženy v priemere empatickejšie, vnímavejšie k citom iných (preto sa ľahšie „dojmú“), potvrdzujú aj nedávne štúdie poukazujúce na medzipohlavné rozdiely v reaktivite zrkadlových neurónov.

.peklo autizmu a „teória mysle“

Schopnosť vedieť odhadnúť, čo iní ľudia zamýšľajú, čo sa odohráva v ich mysli, nazvali psychológovia „teóriou mysle“ (theory of mind). Skvelý český neuroanatóm a popularizátor neurovied František Koukolík píše, že lepším prekladom je hádam „teória duševných stavov“. Väčšina z nás má schopnosť mať takúto teóriu a riadiť sa ňou pri odhadovaní budúcich reakcií a skutkov iných ľudí. Ľudia túto schopnosť v útlom detstve nemajú a objavuje sa až niekedy vo veku tri a pol a štyroch rokov. František Koukolík uvádza aj klasický experiment s bábkami, ktorým sa prítomnosť tejto „teórie duševných stavov“ u detí testuje. Na malom javisku sú bábiky Sally a Anne. Sally má detský kočík a Anne krabicu. Sally dá malú bábiku do kočíka a odíde (bez kočíka) kamsi na prechádzku. Anne potom príde, vezme bábiku z kočíka a dá si ju do krabice. Deti potom dostanú otázku: „Kde bude Sally hľadať bábiku, keď sa vráti?“ Deti staršie ako tri a pol či štyri roky odpovedia, že v kočíku, lebo už vedia odlíšiť to, čo pozorovali oni sami od toho, čo môže o situácii vedieť Sally, ktorá Anninu akciu s bábikou nevidela. Mladšie deti povedia, že v krabici, lebo to nevedia odlíšiť, chýba im „teória mysle“. Aj „teória mysle“ je fenomén, ktorý časť vedcov spája s funkciou zrkadlových neurónov a najmä s prefrontálnou mozgovou kôrou. To je však trochu zložitejšia úvaha, a nepôjdem preto radšej do detailov.

Niektorí výskumníci tvrdia, že nachádzajú spojenie medzi autizmom a narušenou funkciou zrkadlových neurónov. Zisitli, že autistické deti majú menšiu aktivitu v oblastiach mozgu, kde sú zrkadlové neuróny, keď napodobňujú niečiu činnosť. A u dospelých autistov je kôra na týchto miestach mozgu dokázateľne tenšia. Títo výskumníci tvrdia, že nedostatok zrkadlových neurónov je zodpovedný za typické znaky autizmu, ktorými sú, okrem iného, poruchy sociálnych schopností, napodobňovania, empatie a „teórie mysle“. Je to však iba jedna z teórií, ktoré potrebujú ďalší výskum.

To, čo tak geniálne zahral Dustin Hofman vo filme Rain Man, je forma autistického ochorenia, pri ktorej nebýva narušený jazyk ani intelekt, a ktorá sa nazýva Aspergerov syndróm. Objavuje sa o niečo neskôr ako vývojový autizmus u detí. Niektorí ľudia s Aspergerovým syndrómom môžu mať neobvyklé nadanie na špeciálne činnosti – napríklad v oblasti programovania, matematiky, alebo aj umenia. Ale aj pre nich je ich stav peklom, sociálnym väzením, ktorého zmysel im, rovnako ako ich blízkym, uniká.

.o asociáloch a mozgu

Nedostatok empatie, prípadne jej úplná neprítomnosť, nie je lapáliou, ktorá by hendikepovala najmä toho, kto ten nedostatok má. Človeka bez empatie jej nedostatok netrápi, nevie o čom je reč. Naopak, je to ťažká porucha osobnosti, ktorá je nebezpečná najmä pre sociálne okolie takéhoto človeka. V extrémnej podobe sa touto poruchou vyznačujú sociopati a antisociálni psychopati. Antisociálnu osobnosť psychopata nemožno celkom vysvetliť dysfunkciou celého systému zrkadlových neurónov, lebo sociálne úspešní psychopati nebývajú hendikepovanými autistami, často dokážu dokonale imitovať city, ktoré reálne nepociťujú a často disponujú osobným šarmom a sociálnymi zručnosťami, ktoré vedia využiť priam macchiavelisticky. Ich problém je zrejme iný – výskumy ukazujú, že funkčné poruchy sa u nich vyskytujú v častiach mozgu známych ako spodný a vnútorný prefrontálny kortex a amygdala, čo sú štruktúry späté s emocionálnym životom.

Nedostatok empatie u antisociálnych psychopatov znamená spravidla aj absenciu súcitu, ktorý s empatiou súvisí. Súcit i empatia sú živené „bolesťou, ktorú prežívame, keď vidíme bolesť druhého“. Mozog antisociálneho psychopata nijakú bolesť pri pohľade na bolesť iných nepociťuje.

.o zvieratách, civilizácii a sviatkoch

Starý vtip hovorí, že čo sa týka duševného života zvierat, existujú dva druhy teoretikov. Jednak tí, ktorí tvrdia, že pes nemá dušu, a potom tí, ktorí majú psa. Dodávam, že tí druhí sú empirici a ich poznanie psej duše im sprostredkúvajú ich vlastné zrkadlové neuróny. O citovom svete nášho psa vieme intuitívne dosť veľa a vieme to preto, lebo „zrkadlenie“ emócií funguje aj poza hranice druhu. A funguje to aj opačne. Predpokladám, že aj môj pes, ktorý vie zvyčajne tak presne, čo cítim, má tú správu od svojich zrkadlových neurónov. Nečítal som zatiaľ o nijakej štúdii, ktorá by objavila zrkadlové neuróny v príslušných oblastiach mozgu psov (asi sa o takú štúdiu zatiaľ nik ani nepokúšal), ale ide o natoľko zásadný prvok nervového systému, že si bez neho ťažko predstaviť nie len vzťah psa k človeku, ale aj zložitý sociálny život predkov našich psov, teda vlkov. I medzi nimi dokázateľne funguje empatia, spolupráca, vzťahová reciprocita i čosi ako altruizmus. Koniec koncov nedávno objavili výskumníci z univerzity Duke v Amerike zrkadlové neuróny dokonca v mozgu istého druhu močiarneho vtáka. Tie vraj reagujú rovnako, keď ten vták spieva a keď počuje spievať rovnaké tóny iného vtáka. Tak prečo nie u psov.

Zdá sa, že zrkadlové neuróny, ktoré človeku dávajú ten skvelý dar empatie a súcitu, mu pomáhajú aj prekročiť hranicu druhu Homo sapiens a cítiť, čo cítia nemé tváre. Aj to je, zdá sa dar, a nie ilúzia.

Zaujímavú úvahu o vzťahu zrkadlových neurónov k realtívne náhlemu príchodu ľudskej civilizácie a kultúry napísal už spomenutá profesor Ramachandran. Zamýšľa sa, prečo mozog človeka, ktorý sa v dnešnom objeme i zložitosti objavil pre možno 250 tisíc rokmi či aj skôr, nechal tak dlho zaháľať svoju kapacitu vymýšľať, inovovať a tvoriť a zrazu, asi tak pred 40 tisíc rokmi sa závratne rozbehol a v priebehu pár stoviek generácií stvoril civilizáciu a kultúru v celej svojej dnešnej závratnej zložitosti. Ramachandran sa domnieva, že sa mutáciou náhle zvýšila sofistikovanosť systému zrkadlových neurónov, a teda aj „učiteľnosť“ („learnability“): „Výsledné zvýšenie schopnosti napodobňovať a učiť sa (a učiť) by potom vysvetlila explóziu kultúrnych zmien, ktoré nazývame ´veľkým skokom vpred´či ´veľkým treskom´v ľudskej evolúcii. Tento argument implikuje, že celá debata „príroda versus výchova“ je, čo sa týka ľudí, nezmyselná. Bez geneticky špecifikovanej ´učiteľnosti´, ktorou sa vyznačuje ľudský mozog, by si Homo sapiens nazaslúžil prívlastok ´sapiens´(múdry), ale bez ponorenia v kultúre, ktorá môže túto ´učiteľnosť´využiť, by bol ten prívlastok rovnako neprimeraný. V tomto zmysle sa ľudská kultúra a ľudský mozog spoluvyvinuli do podoby vzájomne závislých parazitov – bez ktoréhokoľvek z nich by výsledkom nebola ľudská bytosť (rovnako, ako nemôžete mať bunku bez jej parazitických mitochondrií).“

Vianoce sú dobrý čas pre empatiu. A netreba vôbec vedieť príliš veľa o tom, ako súvisí s mozgom a zrkadlovými neurónmi, o ktorých sme tak dlho nič nevedeli. Stokrát sme si povedali, že zmysel týchto sviatkov nie je v konzume, ani v orgiách nakupovania. Ale aj do toho sa tá empatia pletie, lebo väčšinou nakupujeme s pomyslením na radosť tých, ktorým tie darčeky kupujeme. Tešíme sa na to, že nám naše zrkadlové neuróny tú radosť sprostredkujú a pocítime ju aj my.

Ale empatiu si nemusíme kupovať za drahé peniaze, častejšie sa rodí z veľmi nemateriálnych vecí. Čo sa týka zrkadlových neurónov, práve počas týchto sviatkov je dobre vedieť, že schopnosť cítiť bolesť i radosť tých druhých sme dostali do vienka už pri narodení, takpovediac v základnej a prastarej biologickej výbave nášho rodu. Je čas si ju užiť.