Mapa stránky

Príbeh summitu summitov a novej zmluvy START

Americkému prezidentovi Barackovi Obamovi sa v krátkom časovom slede podarili dve mediálne akcie s nukleárnym kontextom. S ruským prezidentom Dmitrijom Medvedevom podpísal v Prahe novú verziu zmluvy START a hneď na to hostil vo Washingtone summit 47 štátov, ktorý mal ambíciu ochrániť existujúci nukleárny štiepny materiál pred rukami teroristov. Celkom príznačne to médiá síce oslávili, ale dosť vlažne. A na druhý deň zabudli.

.zložitá minulosť zmluvy START

Možno stojí za to pripomenúť si niečo z histórie zmlúv o obmedzovaní nukleárnych zbraní medzi Spojenými štátmi americkými a Ruskom. Boli výsledkom triezvych úvah rovnako na strane Spojených štátov, ako na strane vtedajšieho Sovietskeho zväzu, že toľká kapacita „overkill“, teda zaručeného mnohonásobného vzájomného totálneho zničenia nukleárnymi zbraňami zašla priďaleko – strategicky, vojensky aj ekonomicky. Prvá bilaterálna zmluva s názvom START (Strategic Arms Reduction Treaty – zmluva o obmedzení strategických zbraní) bola podpísaná 31. júla 1991, päť mesiacov pred rozpadom Sovietskeho zväzu (do platnosti vstúpila o tri roky neskôr, po ratifikácii, už s Ruskom ako právnym nástupcom Sovietskeho zväzu). Prakticky až jej podpisom sa skončili preteky v zbrojení, ktoré sa na ruskej strane vystupňovali najmä po tom, ako prezident Reagan ohlásil v roku 1983 projekt SDI (Strategic Defense Initiative), teda systému obrany proti interkontinentálnym balistickým raketám, ktorý sa síce nikdy nematerializoval, ale stihol rýchlo dostať prezývku „star wars“, „hviezdne vojny“. V čase podpisu zmluvy bol počet nukleárnych bojových hlavíc, ktoré mali Američania a Sovieti k dispozícii, neuveriteľný – v prípade Ameriky sa hovorilo o asi 10000 hlaviciach, v prípade Sovietskeho zväzu dokonca o 15000 až 17000 hlaviciach.

Prvá zmluva START vypršala 5. decembra 2009 (ešte v rámci jej platnosti sa v roku 2002 dohodli Bush s Putinom na prelomovom znížení počtu svojich nukleárnych hlavíc, ako uvádzam aj nižšie) a obe strany sa dohodli, že sa jej budú držať aj po tomto termíne, až do podpisu novej zmluvy.

Nová zmluva START, ktorú podpísali prezidenti Obama a Medvedev v Prahe, bola verejnosti predaná prostredníctvom chronicky nepozorných médií ako dôkaz o úspešnosti novej americkej diplomacie vo vzťahu s bývalým veľmocenským rivalom Ameriky. Dokonca oslávená ako dôsledok „resetovania“ vzťahov s Ruskom, ktoré tak nezodpovedne pokazil George W. Bush. Pri triezvom pohľade do spätného zrkadla je však pravda taká, že Barack Obama dostal svoj mediálny cirkus v súvislosti s ceremóniou podpisovania na pražskom hrade a... nič viac. Praha a Česká republika dostali prchavý závan historickej chvíle a Rusko dostalo všetko, čo chcelo a potrebovalo – zmluvu, ktorá ho neobmedzuje v ničom podstatnom, spolu s ústupkami, ktoré urobila predovšetkým Amerika.

Zmluva START, ktorú Obama s Medvedevom podpísali, zaväzuje obe strany, samozrejme po obojstrannej ratifikácii, znížiť počet ruských aj amerických nukleárnych hlavíc pod hornú hranicu 1550. Nie je to nijaké dramatické zníženie, keď si človek spomenie na predchádzajúcu rusko-americkú zmluvu o redukcii strategických zbraní, ktorú dohodla Bushova diplomacia s Rusmi v Moskve v roku 2002. Vtedy išlo o dramatické zníženie počtu nukleárnych hlavíc z pôvodného počtu 6000 na terajšiu úroveň definovanú rozmedzím od 1700 do 2200, teda o celé dve tretiny. To bolo najväčšie zmluvné obmedzenie počtu nukleárnych hlavíc v dejinách, v porovnaní s ktorým je Obamov výsledok naozaj skromný. Otázkou je vlastne, že na čo, s výnimkou propagandy, Obama takú zmluvu potreboval. Obsahuje tiež, v porovnaní s predchádzajúcou Moskovskou zmluvou, ktorú podpísali ešte Bush s Putinom, doslova šíry zadymený priestor pre rôzne nejasnosti, finty a manévre s počtami hlavíc a nosičov. Napríklad strategický bombardér, ktorý má na palube nukleárnu výzbroj, sa počíta ako jedna hlavica, pričom ich samozrejme môže niesť viac. Predchádzajúca zmluva tiež priamo definovala nosiče ako interkontinentálne balistické rakety pohybujúce sa na železničných koľajniciach, na vojenských plavidlách ako sú ponorky či bojové lode, a podobne. V novej zmluve to, podľa predbežných správ, úplne chýba. Nová zmluva tiež neobmedzuje množstvo bojových hlavíc, ktoré môžu byť umiestnené na jednom nosiči, teda najmä na interkontinentálnej balistickej rakete – a Rusi smerujú, zdá sa, svoj technologický vývoj práve týmto smerom. Podľa pôvodnej zmluvy START z roku 1991 sa napríklad ruská raketa schopná niesť 10 hlavíc, rátala ako 10 hlavíc, aj keď ich v skutočnosti niesla menej. Podľa Moskovskej zmluvy Busha a Putina z roku 2002 sa zarátavali iba skutočne namontované hlavice. Nuž a nová zmluva START podpísaná Obamom a Medvedevom to celé splietla dohromady, čo bude nepochybne vyvolávať nedorozumenia. Podľa redakčného komentára amerického konzervatívneho týždenníka National Review sa už v ruskej tlači objavili informácie, že si Rusko vlastne ponechá 2100 strategických nukleárnych hlavíc a nie 1550, ako predpokladá zmluva, teda fakticky nezredukuje vôbec nič.

.neratifikovať!

Bývalý americký veľvyslanec pri OSN John Bolton nazval novú zmluvu START zmluvou pre Utópiu. Jednou z Boltonových vážnych výhrad k textu zmluvy je aj to, že nijako nelimituje počet taktických (menších) nukleárnych hlavíc, ktorých vlastnia Rusi mnohonásobne viac ako Američania. Ruské taktické hlavice sa nemontujú na interkontinentálne rakety a nemusia teda Američanov trápiť, ak ide o iba ich územie. Sú však ohrozením pre krajiny susediace priamo či sprostredkovane s Ruskom na euro-ázijskom kontinente. John Bolton má aj rad ďalších výhrad, napríklad aj tú, že sa z textu START stratili dôležité kontrolné mechanizmy, bez ktorých zmluva nedáva zmysel, ako požiadavky na inšpekcie priamo na mieste, výmena telemetrických dát a monitorovanie výroby. Barack Obama vraj považuje všetky tieto verifikačné procedúry za príliš ťažkopádne a zbytočné.

Problematické je však aj čosi iné – jednostranné ruské vyhlásenie, že akékoľvek kvalitatívne či kvantitatívne zlepšenie americkej protiraketovej obrany bude predstavovať pre Rusko dôvod od zmluvy odstúpiť. To už ruskí vyjednávači zamontovali aj priamo do slovníka preambuly zmluvy, kde sa píše, že „...uznávajúc existenciu vzájomného vzťahu medzi strategickými útočnými a strategickými obrannými zbraňami...“. Podarilo sa im tak premeniť novú zmluvu START za akúsi takmer náhradu zaniknutej zmluvy ABM (Anti-Balistic Missile Treaty) z čias hlbokej studenej vojny (bola v platnosti od roku 1972 do roku 2002, kedy od nej Američania jednostranne odstúpili), ktorá zabraňovala obom stranám budovať protiraketovú obranu.

Zhrnuté a podtrhnuté, nová zmluva START nie je úspechom Obamovej diplomacie, ale uponáhľaným babráctvom, ktoré zväzuje ruky predovšetkým Amerike. Uponáhľaným preto, lebo neexistoval dôvod, pre ktorý bolo treba podpisovať text z americkej strany nedomyslený – obe strany sa predsa zaviazali, že budú dodržiavať ustanovenia predchádzajúcej zmluvy START až do novej dohody, ktorá teda mohla pokojne počkať aj ďalší rok či dva, kým si to vyjednávači dopodrobna vydiskutujú a preberú. Iba z pohľadu skúsenej ruskej diplomacie možno hovoriť o úspechu – tej sa rokovalo s „resetovanou“ Amerikou jedna radosť.

Barack Obama prisľúbil rýchlu ratifikáciu zmluvy v americkom Senáte, treba ju však radšej vrátiť na rokovací stôl a v Senáte sa zrejme nájde dosť hlasov, ktoré na tom budú trvať. Ak by aj všetci senátori za Demokratickú stranu hlasovali za jej ratifikáciu, čo nie je isté ani pravdepodobné, Obama potrebuje na ratifikáciu navyše ešte hlasy aspoň siedmich republikánskych senátorov. Tie sa takmer určite nenájdu, rovnako ako sa nenájde už asi ani čas, dostať ratifikáciu rokovacieho programu a dotiahnuť až po hlasovanie ešte pred novembrovými senátnymi voľbami. Je viac ako pravdepodobné, že po nich bude v Senáte viac republikánov a menej demokratov ako teraz, takže výzva Johna Boltona a ďalších expertov, aby sa zmluva neratifikovala, ale vrátila na rokovací stôl, bude zrejme vyslyšaná. Čo je dobré pre Ameriku a dobré aj pre západnú Európu, ktorá potrebuje naozaj všetko, len nie oslabenú Ameriku. Ústupky Rusom, ktoré vo veci protiraketovej obrany urobila Obamova diplomacia, sú jednoducho nerozumné a neakceptovateľné aj pri pohľade zo stredu Európy. Je viac ako isté, že ani ruská diplomacia nebude mať skutočný problém vrátiť sa za rokovací stôl. Vlastne to určite aj očakáva, nech už zaznie v ruských médiách a z úst ruských politikov akákoľvek rétorika.

.summit summitov

To, že to Barack Obama so svetom bez nukleárnych zbraní myslí vážne, dokázal aj minulotýždňovým washingtonským summitom, ktorý by mohol nazvať, použijúc (ak by sa mu nehnusilo) staršiu metaforu Saddáma Husajna, „matkou všetkých summitov“. Toľko lídrov krajín (47) sa totiž v Amerike naposledy zišlo pre 65 rokmi pri zakladaní OSN. Akcia mala názov „Nuclear Security Summit 2010“ a konala sa od 12. do 14. Apríla. Jej výsledkom je jedno záverečné komuniké, jeden pracovný plán a jeden prísľub stretnúť sa opäť, tento krát v Južnej Kórei v roku 2012. Na úvod summitu prezident Obama vyslovil centrálnu tému summitu – možnosť, že sa nukleárna zbraň dostane do rúk teroristickej skupine, čo je „tá najväčšia hrozba pre bezpečnosť Spojených štátov v krátkodobom, strednodobom aj dlhodobom horizonte“. V tomto bode má nepochybne pravdu, hoci hrozieb takmer rovnako vážnych je aj viac.

Na konci summitu ohlásil Barack Obama spokojne, že sa svetu určite podarí dosiahnuť „obrovský pokrok“ v kontrole šírenia nukleárnych zbraní. Skutočným prelomom asi malo byť to, že sa v rámci summitu Ukrajina, Čile, Mexiko a Kanada zaviazali zbaviť sa istého množstva obohateného uránu, ktorý majú vo svojich zásobách. To aby nepadol do rúk teroristom. Komentátor novín The Washington Post Charles Krauthammer sa tomuto výsledku celkom nepokryte vysmieva: „Aká úľava. Neviem ako vy, ale ja celé noci nespím kvôli starostiam o kanadský urán. Poznám tých ľudí, vyrastal som tam. Nemáte predstavu, čoho sú schopní. Keby Sidney Crosby nedal ten gól, ktorým vyhral (Kanade) zlatú olympijskú medailu, ťažko povedať, čo by nasledovalo.“

Krauthammer má pravdu. Na summite chýbal Irán a ten sa, pochopiteľne nezaviazal k ničomu. Centrifúgy na obohatenie uránu bežia v iránskom podzemnom zariadení v Natanzi naplno. Iránsky režim je režim, ktorý terorizmus priamo organizuje – na Blízkom východe, aj mimo neho. Argentínski vyšetrovatelia dospeli napríklad k záveru, že iránska tajná služba zorganizovala aj smrtiaci bombový teroristický útok na židovské kultúrne centrum v Buenos Aires. Je všeobecne tiež známe, že libanonský Hizballáh je iránskym výtvorom a predĺženou rukou Iránu. Irán tiež vyzbrojuje a financuje palestínsky Hamas. Obohatený urán v rukách iránskeho režimu je presne to, o čom hovoril Obama – je v rukách teroristov. Nemusia sa k nemu komplikovane dostávať kradnutím kanadského uránu. Okrem toho už Irán oficiálne ponúkol Sudánu, že sa s ním podelí o svoje nukleárne technológie. Zo všetkých krajín práve Sudán, ktorého islamistický režim hostil roky Usámu bin Ládina a má po lakte ruky od krvi nevinných ľudí. Obamov summit summitov s tým (s Iránom) nespravil vôbec nič.

Ďalšou krajinou, ktorá usilovne produkuje štiepny materiál do bômb, je Pakistan. Pakistan sa summitu zúčastnil, bol tam predseda pakistanskej vlády. Ale Pakistan nesľúbil nikomu nič a nie je ani signatárskou krajinou NPT, teda zmluvy o nešírení nukleárnych zbraní a má nukleárne zbrane a stále väčšie množstvo plutónia. Niekoľko bodov záverečného komuniké summitu sa teda Pakistanu nijako netýka. Je to pritom veľmi nestabilná krajina, ktorej časti sú pod kontrolou Talibanu či bojovníkov al-Kájdy. V Pakistane je teda možná cesta nukleárneho materiálu do rúk teroristov veľmi krátka.

Nukleárnu Indiu zastupoval jej ministerský predseda a pravdepodobne nukleárny Izrael (oficiálne to Izrael nikdy nepotvrdil, ale všetci to otvorene predpokladajú) iba veľvyslanec. Premiér Netanyahu odmietol prísť kvôli nezhodám s Obamovou diplomaciou, tie sa však netýkali nukleárnych otázok, ale budovania nových obydlí vo východnom Jeruzaleme. Inak tam boli všetky krajiny, ktoré sú dostatočne technologicky vyspelé, aby si štiepny materiál na nukleárne zbrane vyrobili, hoci to nerobia (ako napríklad Japonsko, Austrália či štáty Európskej únie). Ide však o krajiny, ktoré sú zväčša vyspelými demokraciami a dokázali by si taký materiál ustrážiť. A boli tam i také, ktoré na to (zatiaľ) technologicky nemajú, ale sa o to ani nesnažia (ako napríklad Maroko či Vietnam). Summit tiež nepoctila svojou prítomnosťou komunistická Severná Kórea. Tá je v skutočnosti chudobnejšia ako ktorýkoľvek zo 47 štátov zastúpených na summite. HDP na hlavu v tejto krajine je fiktívne číslo, ktoré je na úrovni asi jednej dvanástiny slovenského HDP na hlavu. A predsa dokáže Severná Kórea vyrobiť štiepny materiál – podľa všetkého aj s pakistanskou pomocou. Predpokladá sa, že má dostatok štiepneho materiálu na niekoľko bômb. Hoci značná časť populácie hladuje, vyrába Severná Kórea tiež balistické rakety. A obchoduje s nimi. Neexistuje jediný dôvod, pre ktorý by neobchodovala aj s obohateným uránom či plutóniom, ak ho bude mať dostatok. Ani s tým washingtonský summit neurobil vôbec nič. Ale buďme spravodliví, ani nemohol. Podobne, ako nemohol urobiť nič ani s Iránom. V oboch prípadoch sa nezmohol však ani na deklaráciu.

Na záver summitu, ako posmešne postrehol Charles Krauthammer: „ Prezident Obama hrdo oznámil, že sa Rusko a USA zbavia 68 ton plutónia. Nespomenul pri tom fakt, že sa tak dohodli pred desiatimi rokmi, a, podľa nového protokolu, nezačnú s tou likvidáciou pred rokom 2018. Cítite sa teraz bezpečnejšie?“

Pri všetkej summitovej kolektívnej bezmocnosti treba ale prezidentovi Obamovi samozrejme uznať, že obavy o osud štiepneho materiálu, ktoré ho motivovali, sú viac než oprávnené. V dokumentoch summitu sa uvádza, že „existuje viac než 2000 ton plutónia a vysoko obohateného uránu v desiatkach krajín, používaného na mierové aj vojenské účely... bolo zdokumentovaných 18 prípadov krádeží či straty obohateného uránu alebo plutónia a možno ďalšie neboli odhalené... vieme, že al-Kájda a možno aj iné teroristické či zločinecké skupiny sa snažia získať nukleárny materiál, rovnako ako materiály a znalosti potrebné na ich výrobu...“. To nie je vymyslená, ale reálna hrozba. Háčik je v tom, o ktoré zásoby si treba robiť starosti. S Ruskom to vyzeralo po rozpade Sovietskeho zväzu a dodnes vyzerá všelijako, ale i tak sa dá povedať, že v rukách nukleárnej päťky z Bezpečnostnej rady OSN, teda USA, Ruska, Číny, Francúzska a Veľkej Británie, je štiepny materiál dobre strážený. O ruských a čínskych lídroch si tiež možno myslieť čokoľvek, ale nie sú to blázni, ktorí posunuli nejaké to plutónium Usámovi bin Ládinovi. Platí to aj o Indii či Izraeli. Problém je materiál v rukách zločincov ako Kim Čong-il či Mahmúd Ahmadínedžád a problém je neistý osud Pakistanu. Obama má však pravdu v jednej veci – neexistuje štiepny materiál, o ktorý by nebolo potrebné sa strachovať. Podobné summity, nech už je ich záverečné komuniké akokoľvek ostré (toto bolo neobyčajne bezzubé – možno ho nájsť na oficiálnych webových stránkach summitu, ak má niekto chuť to čítať), žiaľ, riziko veľmi neznižujú.

.trucsummit

Hneď nasledujúci víkend si Irán, ktorý chýbal vo Washingtone, zorganizoval svoj nukleárny summit. Údajne sa ho zúčastnili zástupcovia 60 krajín, vrátane viacerých, ktoré boli predtým na Obamovom summite. Čína a Rusko reprezentované na washingtonskom summite hlavami štátov, poslali námestníkov ministra zahraničia, čo však nemení nič na fakte, že Ahmadínedžádovo pozvanie prijali. Rovnako ako Irak, Turecko, Libanon, Oman a Sýria, ktorí poslali ministrov zahraničia. Sýria je najbližší spojenec Iránu, ale účasť Turecka na úrovni ministra zahraničia je povážlivá. Nominálne je Turecko stále členskou krajinou NATO a americkým spojencom, Erdoganova islamistická vláda ho však zjavne ťahá iným smerom a o dnešnej lojalite Turecka voči aliancii možno oprávnene pochybovať. Pakistan poslal veľvyslanca, štáty Európskej únie nikoho, hoci iránske médiá údajne spomenuli Francúzsko ako účastníka. Iránske médiá tiež nukleárny trucpodnik v Teheráne patrične nafúkli, ale ten vlastne poslúžil len ako rečnícka tribúna pre Mahmúda Ahmadínedžáda či „najvyššieho duchovného vodcu“ Alího Chameneího. Zvyšní účastníci tvorili k tomu cirkusu medzinárodnú štafáž.

Alí Akbar Velajátí, bývalý minister zahraničia a jeden z mužov, ktorí rozhodli o spáchaní krvavého teroristického útoku v Buenos Aires, prečítal Chameneího príhovor, v ktorom sa na adresu Ameriky okrem iného hovorilo: „Klamlivá politika jediného nukleárneho darebáka (Chameneí použil výraz, ktorý preložili do angličtina ako „scofflaw“, čo znamená človeka ignorujúceho zákony a nereagujúceho na súdne predvolanie), ktorý lživo tvrdí, že presadzuje nešírenie nukleárnych zbraní, ale nerobí nič podstatné v tejto veci, nebude nikdy úspešná.“

Ani iránsky summit nikoho na svete, kto si robí starosti o nukleárnu bezpečnosť a nerozširovanie nukleárnych zbraní, nijako neupokojil.

.nukleárne rúhanie sa

Barack Obama pred rokom v Prahe ohlásil, že sníva o svete bez nukleárnych zbraní, že k nemu chce nasmerovať vývoj (preto tá uponáhľaná zmluva, preto summit summitov). Krásny sen, vznešený úmysel v podaní najmocnejšieho muža planéty. Budem sa však bezbožne rúhať. Nie je to krásny sen, je to nočná mora, pri ktorej sa treba zobudiť na vlastný výkrik hrôzy, zaliaty studeným potom.

Proti znižovaniu počtu aktívnych nukleárnych hlavíc v rukách Ruska a Spojených štátov nemožno v skutočnosti namietať. Po istú hranicu, za ktorou začína priepasť. 20. storočie prinieslo v rýchlom slede za sebou dve devastujúce svetové vojny po ktorých nenasledovala tretia, hoci pre ňu existovali dokonca lepšie geopolitické predpoklady ako pre obe predchádzajúce. Neprišla, lebo prišiel nukleárny vek. Nebyť toho, vypukla by možno ako expanzia kórejskej či vietnamskej vojny. Nebyť hrozivého tieňa vzájomnej nukleárnej skazy, mohla prísť kedykoľvek by si zločinci v Kremli či inde zmysleli, že to môžu riskovať. Od druhej svetovej vojny a najmä za posledné dve desaťročia vyvinuli konvenčné zbrane na takú technologickú úroveň, že ďalšia svetová vojna, i keď vedená konvenčnými zbraňami, by ohrozila ľudstvo ako celok.

Svetová nukleárna nula by znamenala, že si môžu aj regionálni darebáci dovoliť proti slabším susedom čokoľvek, lebo nad ich hlavami nebude visieť nijaký meč. Stačí si spomenúť na Saddáma. Znie to absurdne, ale Obamova vízia, keby sa ju podarilo dotiahnuť do víťazného konca, by nespravila svet bezpečnejším miestom už len preto, lebo predstava, že by zároveň zmizla etnická a náboženská nenávisť či bezohľadné hľadanie územnej a materiálnej koristi je dokonale nereálna. Obamova vysnívaná nukleárna nula by svet, aký ho poznáme, ohrozila. Vedia to napríklad aj Rusi a samotný Dmitrij Medvedev konštatoval, že vlastnenie nukleárnych zbraní je pre Rusko nevyhnutnou podmienkou na realizáciu nezávislej politiky a ochranu svojej suverenity. Rusi veľmi dobre vedia o obrovskej americkej prevahe v konvenčných silách, aj o rastúcej vojenskej moci Číny. Pri ruských ambíciách byť opäť silným svetovým hráčom, by boli skutočne bláznami, keby sa nukleárnych zbraní úplne vzdali.

.čo príde

Nik sa nukleárnych zbraní nevzdá, keď ich raz má, a dnes by sa ich pravdepodobne nevzdali ani tí, ktorí to v minulosti urobili (napríklad Južná Afrika). Pakistan sa ich nevzdá, lebo ich má India a platí to aj opačne. Čína sa ich nevzdá, lebo ich majú Rusi aj Američania, Izrael sa ich nevzdá, lebo ho obklopuje 200 miliónov Arabov, ktorí by ho radi videli spláchnutý do mora a netaja sa tým. Svet takmer naisto nečaká uskutočnenie Obamovho sna, skôr sa treba pripraviť na úplne iný scenár:

Amerika ani Európska únia nedokážu zabrániť Iránu, aby nezískal nakoniec svoju nukleárnu zbraň. Izrael sa asi, pri súčasnej medzinárodnej konštelácii a americkej vláde, tiež neodhodlá bombardovať iránske nukleárna zariadenia. Navyše by to bolo veľmi ťažko realizovateľné a možno aj neúčinné – Irán je ďalej a je neprístupnejší ako Irak či Sýria a má viacero dobre chránených nukleárnych zariadení na rôznych miestach. Nejde o nejaký osamelý reaktor. Irán sa teda stane nukleárnou regionálnou mocnosťou. Nikto nevie, či sú ajatolláhovia dostatočne šialení na to, aby potom svoju bombu použili proti Izraelu, ale vylúčiť to nemožno. Nasledovala by zrejme izraelská nukleárna odveta a kataklizma ťažko predstaviteľných rozmerov. Isté je len to, že ani v tom prípade by sa svet nedočkal návratu dvanásteho imáma. Ale aj keď to Irán neurobí, nenastane pokoj. Potrebu ozbrojiť sa bude mať aj Saudská Arábia, ktorá sa bude cítiť ohrozená a nepochybne aj Turecko, ktoré si určite nedá vziať rolu dominantnej regionálnej mocnosti. V tom okamihu bude zmluva o nešírení NPT mŕtva. Čosi podobné možno očakávať aj na opačnom konci sveta – Japonsko sa bude zrejme cítiť natoľko stiesnené nukleárnou Čínou a Severnou Kóreou, že urobí to isté. Je natoľko technologicky vyspelé, že to môže urobiť doslova za pár mesiacov, hoci teraz vlastne ani nemá formálne armádu.

Ak sa tento scenár uskutoční, bude to čiastočne preto, lebo je západný svet v rukách politikov, ktorí nevnímajú skutočnú realitu sveta. Obama je jedným z nich.

Ak sa ten scenár uskutoční, a on sa veľmi pravdepodobne uskutoční, nie je to pre Západ čas likvidovať svoje nukleárne zbrane, ale modernizovať ich, aj ich nosiče a pracovať paralelne na protiraketovej obrane. V danej chvíli má svet tú smolu, že na čele Ameriky je muž, ktorý svojimi snami uviazol v blúzneniach ľavicových mierových aktivistov na amerických univerzitách z čias vrcholiacej studenej vojny. To hovorí príbeh nukleárneho summitu summitov aj novej zmluvy START.