Mapa stránky

Mal by to byť príbeh lieku, je však aj tragickým príbehom istej kačice. Užitočný operenec, ktorého francúzski labužníci poznajú pod menom Canard de Barbarie a zoológovia nazývajú Cairina moschata, po našom kačica pižmová, je hlavnou postavou nekonečnej telenovely o ľudskej iracionalite a ľahkovernosti.

Nie je to nijaká zvláštna kačica, hoci je pekná a medzi inými kačicami naozaj veľká (káčer môže mať až štyri kilogramy). Pochádza zo strednej a južnej Ameriky, bola domestikovaná a má preto rôzne farby. Chová sa naozaj všelikde. Aj u nás ju najnovšie ponúkajú hydinárske chovné stanice pod menom Husokačka Barbarie. Jej mäso je lahodné a kvakoce vraj menej ako iné kačice. Do príbehu homeopatického lieku zvaného Oscillococcinum sa priplietla bez vlastnej viny. Ale najprv začiatok príbehu.

.objav

Jan Willem Nienhuys, penzionovaný matematik, ktorý prednášal na univerzite v Eidhovene v Holandsku a je tajomníkom holandskej spoločnosti Skepsis, pátral po stopách extrémne populárneho homeopatického preparátu proti chrípke, ktorý sa už dlhé desaťročia predáva pod názvom Oscillococcinum. Každoročne sa totiž, vždy, keď sa blíži chrípkové obdobie, nechajú mnohí, najmä starší a ohrození ľudia, očkovať proti pravdepodobným kmeňom chrípky. Je to rozumné a zväčša aj účinné. Vo Francúzsku však utekajú stotisíce Francúzov (a nepochybne aj iných Európanov vo svojich krajinách) do lekární a kupujú si Oscillococcinum. To zvláštne meno má aj zvláštny pôvod.

Francúzsky lekár Joseph Roy, ktorý žil v rokoch 1891 až 1978, slúžil v armáde práve v roku 1917, keď svet zasiahla smrtiaca epidémia španielskej chrípky. Roy skúmal pod mikroskopom krv obetí a našiel zvláštny organizmus – baktériu, ktorú tvorili dve nerovnaké gule vykonávajúce akýsi rýchly vibračný pohyb, oscilovali. Roy ich nazval „oscillococci“ (čosi ako oscilujúce koky, oscilokoky) a odhadoval, že môžu do značnej miery meniť svoju veľkosť. Niekedy sa scvrkli natoľko, že ich pod mikroskopom nevidel, inokedy zasa narástli a pribudli im jedna či dve ďalšie gule. Následne objavil Roy tieto baktérie aj v krvi a nádoroch pacientov chorých na rakovinu, v syfilitických vredoch, u pacientov s tuberkulózou i vo výtoku z močovej trubice pri kvapavke. Nakoniec ich zistil aj u ľudí s ekzémami, reumou, mumsom, kiahňami, osýpkami a podobne. Všetci boli nositeľmi tohto „univerzálneho mikróbu“. Podľa Nienhuysa nie je dnes jasné, čo to vlastne Joseph Roy videl pod mikroskopom, isté je však, že nevidel pôvodcu všetkých týchto chorôb. Reumatizmus, ekzémy a väčšina foriem rakoviny nie sú spôsobené mikróbami, a chrípku, mums či osýpky spôsobujú zasa vírusy, ktoré nevidno pod obyčajným mikroskopom. Odvtedy už, žiaľ, žiadny bakteriológ Royove špeciálne koky nevidel. Niekam sa stratili. Roy si však vtedy myslel, že sa mu podaril nový a vzrušujúci objav a je na ceste k liečbe rakoviny – a napísal o tom i knihu.

.prichádza kačica

Na homeopatické využitie svojho objavu začal Roy pomýšľať takmer okamžite. Jeho domnelý objav perfektne korešpondoval s presvedčením zakladateľa homeopatie Samuela Hahnemanna (viď predchádzajúci článok o homeopatii), že choroby nemajú každá svoju špecifickú príčinu. Roy bol presvedčený, že jeho objav možno prispôsobiť na homeopatickú liečbu rakoviny. Treba iba zobrať ktorýkoľvek z hojných zdrojov oscilokokov, a po homeopatickom posilnení riedením sa stane preparát zázračným liekom. Svoje oscilokoky našiel Roy prakticky všade, ale z dôvodov, ktoré nik nepozná, si vybral práve kačicu pižmovú – Canard de Barbarie, ktorú s takou obľubou používajú francúzski kuchári. Nienhuys si tiež všimol, že s nepresnosťou, natoľko typickou pre homeopatický žargón, sa „liek“ Oscillococcinum nazýva po latinsky „Anas Barbarie, Hepatis et Cordis Extractum“ . Latinské „anas“ pritom označuje úplne iné kačice (napríklad naše európske divé kačice), nie druh cairina moschata.

.recept na liek

Jan Willem Niehuys: „Od roku 1925 sa Oscillococcinum pripravuje takto. Do litrovej fľaše sa naleje zmes pankreatických štiav a glukózy. Potom sa zareže kačica Canard de Barbarie a do nádoby sa pridá 35 gramov z jej pečene a 15 gramov z jej srdca. Prečo pečene? Doktor Roy píše: ´Starodávni ľudia považovali pečeň za sídlo utrpenia, ktoré je ešte dôležitejšie ako srdce, čo je veľmi hlboký postreh, pretože sa patologické zmeny krvi odohrávajú práve v pečeni, a tam sa tiež mení trvalým spôsobom kvalita energie nášho srdca.´ Možno má s tým niečo spoločného sklon Francúzov nazývať ktorúkoľvek formu nevoľnosti ´crise de foie´ (žlčníkový záchvat). Po štyridsiatich dňoch v sterilnej fľaši sa (kačacia) pečeň a srdce autolyzujú (rozpadnú) do akejsi lepkavej masy, ktorá sa potom ´potencuje´ Korsakovovou metódou.“

Medicínske zdôvodnenie doktora Roya o úlohe pečene ako sídle utrpenia či miesta trvalých zmien energie srdca nestojí za komentár ani z pohľadu medicíny prvej štvrtiny dvadsiateho storočia. Pri Korsakovovej metóde sa však treba zastaviť. Semjon Nikolajevič Korsakov bol drobný statkár v dedine Tarusovo blízko Moskvy. Mal nenáročné zamestnanie na cárskom ministerstve vnútra, čo mu umožňovalo venovať sa laickému liečiteľstvu. Asi v roku 1929 vraj konvertoval na homeopatickú vieru a hneď aj vynašiel rýchlejší spôsob ako pripravovať extrémne riedenia. Spôsob je to, slušne povedané, statkársky rozšafný. Nádobu, ktorá obsahuje „liek“, treba potriasať, a potom sa jednoducho vyleje a znovu naplní čistou vodou. Predpokladá sa, že to z tekutiny, čo zostalo na stenách nádoby, bude rozriedené v novej náplni v pomere 1 ku 100. V roku 1932 získala Korsakovova metóda aj Hahnemannov súhlas. Pri normálnych homeopatických riedeniach sa používa pri každom ďalšom riedení čistá nádoba, takže Korsakovova metóda je veľmi úsporná. Dnes sa pri tejto metóde používa skôr destilovaná voda ako alkohol (čo tiež šetrí peniaze). Výrobcovia Oscillococcinum, francúzske laboratóriá Boiron, udávajú, že používajú od prvého kroku „ultračistú vodu“, nech už to znamená čokoľvek.

Oscillococcinum je označené pomerom riedenia 200K, niekedy 200CK, pričom K označuje Korsakovov spôsob riedenia a C je známa značka pre „centesimal“, teda riedenie v pomere 1 ku 100. Po 200 riedeniach podľa Korsakova sa použije výsledná tekutina na navlhčenie päťmiligramových guličiek laktózy, teda mliečneho cukru. To je výsledný „liek“.

.googol a viac

Surrealistická predstava, že by sa v pečeni a srdci úbohej kačice pižmovej nachádzalo čokoľvek, čo by malo schopnosť liečiť vírusové ochorenie, akým je chrípka, už dostatočne namáha predstavivosť. Že však z tejto magickej substancie zostane niečo aj v dvestokrát dokonale vypláchnutom pohári je úplne za jej hranicou. Pri riedení 200K či 200C je, prirodzene, skoro vylúčené, že tam zostane čo i len jedna molekula riedenej látky. Je to riedenie vyjadrené pomerom 1 ku 100 na dvestú, čo je číslo, v ktorom po jednotke nasleduje štyristo núl. Je to obrovské číslo, mnohonásobne väčšie, ako googol. Čo je googol?

Termín googol (po slovensky asi gugol, ale neviem, či to naši matematici používajú) zaviedol americký matematik Edward Kasner. Označuje číslo 10 umocnené na stú, čo je číslo, v ktorom nasleduje po jednotke sto núl. Slovo googol mu vraj navrhol jeho osemročný synovec Milton. Číslo googol vraj nemá v matematike zvláštny význam, lebo je značne väčšie než počet všetkých elementárnych častíc vo vesmíre, ktorý sa odhaduje na 10 umocnené na osemdesiatu. Mimochodom, práve toto slovo si požičali a modifikovali pre názov svojho internetového prehliadača autori Googlu. No a riedenie 200K je pomer vyjadrený číslom, ktoré má štvornásobný počet núl v porovnaní s googolom. Nienhuys, ako sa od matematika dá očakávať, konštatuje, že ak by mala byť pri riedení 200K (či 200C) zaručene jediná molekula pôvodnej látky v nádobe, musela by byť veľkosť nádoby googol googol googol násobok rozmerov nášho sveta – bola by teda neporovnateľne väčšia ako viditeľný vesmír. Vymysleli sa, prirodzene, aj väčšie čísla ako googol. Napríklad googolplex je číslo, v ktorom po jednotke nasleduje googol núl. Ale k takým riedeniam sa ešte homeopatia neprepracovala. Dá sa iba tušiť, o aké mocné lieky by išlo.

.úžasný kšeft

V jednom z februárových čísiel U.S. News & World Report sa uvádza, že iba jedinú kačicu (presnejšie jej pečeň a srdce, zvyšok kačice môžu zamestnanci laboratórií zjesť) ročne treba na výrobu produktu Oscillococcinum, ktorého sa v Spojených štátoch predalo len v roku 1996 za celkovú sumu 20 miliónov dolárov. Nešťastného, ale hrdinského vtáka nazval časopis „the $20-million duck“. Dnes to bude nepochybne omnoho viac a časť európskeho trhu, zrejme vrátane Slovenska, bude zrejme na podobné produkty ešte receptívnejšia než americký trh. Oscillococcinum je priam geniálnym marketingovým podfukom, ktorý je úspešný už od prvej polovice minulého storočia. Ťažko povedať, či by sa našiel ešte jeden podobný, s takým dlhým a úspešným životom. Ťažko povedať, či existuje ešte nejaká iná oblasť, v ktorej možno tak dlho a tak úspešne ťahať takému množstvu ľudí z vreciek peniaze na natoľko nezmyselné produkty. Kľúčom je asi psychologický účinok zdanlivej vedeckosti a serióznosti, cez ktorú nemá obyčajný človek ako preniknúť. Zárobky firiem ako Boiron na Oscillococcine a iných homeopatických „liekoch“ musia byť astronomické. Zrejme obrovský bude teda aj ich vplyv na politické rozhodovanie príslušných autorít. Hoci... Ponúka sa rúhavá a nemravná myšlienka (až sa ju zdráham vysloviť), že sú vzácne okamihy, keď môže do veci užitočným (!) spôsobom vstúpiť aj mašinéria Európskej komisie – po svojom zvyku ako Deus ex machina – a celý humbug zatrhnúť v mene ochrany spotrebiteľa a jeho práva na informácie. Zatiaľ však treba aspoň kázať skepsu – ako povinnú ochranu zdravého rozumu.

(zdroj: Jan Willem Niehuys: The True Story of Oscillococcinum, www.homeowatch.org)