Mapa stránky

O zmätení pojmov

Svet sa po páde sovietskeho impéria v strednej a východnej Európe a po rozpade Sovietskeho zväzu stal unipolárnym. Tak ho vidí absolútna väčšina analytikov zaoberajúcich sa rozdelením moci a vplyvu vo svete po skončení studenej vojny, majúc na mysli zmenu oproti stavu, keď bol vplyv a vojenská sila kumulovaná okolo dvoch mocenských pólov – Ameriky a Sovietskeho impéria. Koniec dvadsiateho storočia ponechal jedinú skutočnú globálnu veľmoc – Ameriku.

 

Všetko svedčí pre to, že ani počas studenej vojny, čiže asi od roku 1949 do konca roku 1989, nebol svet v pravom slova zmysle multipolárny, ale skôr bipolárny. Slovo polarita je, mimochodom, so svojimi asociáciami z fyziky, dobrou metaforou pri popisovaní distribúcie moci a magnetického diktátu jej centier nad bezprostredným i vzdialenejším okolím. Ako každá dobrá metafora však nesie v sebe i táto riziko skreslenia, zjednodušenia a možno i trivializovania skutočnosti. Komplexný charakter moci nemá veľa spoločného s bezduchou jednoznačnosťou magnetických pólov a svet nepozostáva z nemysliacich oceľových pilín slepo sa podriaďujúcich logike siločiar. Tie slepé piliny sú v tomto prípade, koniec koncov, rozmýšľajúce a konajúce štáty a národy a isto si každý (možno s výnimkou ľudí, ktorých mysle sa zmocnili konšpiračné bludy) uvedomuje, že v uplatňovaní moci je dramatický rozdiel medzi totalitnými a demokratickými mocnosťami. Polarita moci vo svete však znepokojuje celkom oprávnene, lebo osudy menších štátov a národov nemožno od jej vplyvu odtrhnúť.

Debata o unipolárnom či multipolárnom svete je neoddeliteľne prepletená so svojím dvojčaťom – debatou o unilateralizme a multilateralizme v medzinárodnej politike. Systém sa pokúsil vniesť do tohto zmätenia pojmov a názorov v tohtoročnom aprílovom čísle časopisu Policy Review John Van Oudenaren, riaditeľ európskeho oddelenia Knižnice Kongresu. Píše, že: „Plánovači politiky a akademici na oboch stranách Atlantiku odvtedy (od prejavu Jacqua Chiraca v roku 1999, v ktorom zaútočil na Spojené štáty pre rozhodnutie amerického Senátu neratifikovať zmluvu o zákaze jadrových skúšok, pozn. autora) debatujú či je multipolárnejší svet uskutočniteľný alebo želateľný. Debata však ani trochu nepomohla dosiahnuť zhodu v tom, čo obe strany nazývajú ´efektívny mulilateralizmus´. Ministri vlád rozprávajú v zmätených pojmoch o potrebe vybudovať ´multipolárny a na partnerstvo orientovaný svetový poriadok´ a ´posilnení všetkých multipolárnych štruktúr´, používajúc slová multipolárnymultilaterálny takmer zameniteľne – a bez definovania ktoréhokoľvek z nich. Výsledok je, že debata o unipolarite je poznačená rovnakými rétorickými excesmi a nedostatkom intelektuálnej prísnosti, aké charakterizujú širšiu diskusiu o multilateralizme.“

Van Oudenaren vidí v celej dopletenej dišpute tri kľúčové problémy. Ten prvý je konceptuálny a týka sa neprítomnosti akéhokoľvek logicky nevyhnutného a historicky preukázateľného spojenia medzi unipolaritou a unilateralizmom či medzi multipolaritou a multilateralizmom. Ten druhý sa vzťahuje k vnútroamerickej diskusii a neexistencii dominujúceho „unipolaristického unilateralizmu“ medzi tými, ktorí určujú americkú zahraničnú politiku. Tretí problém sa týka smerovania diplomacie po studenej vojne a toho, že je obtiažne, ak nie priamo nemožné zladiť skutočný priebeh udalostí po páde komunizmu s tézou, že posun v rovnováhe moci viedol k zväčšenému unilateralizmu na strane Spojených štátov.

Pojmový chaos

Stotožniť unipolaritu s unilateralizmom a multipolaritu s multilateralizmom znamená popliesť si kategórie a úrovne analýzy, píše Van Oudenaren. Polarita je koncept, ktorý sa vzťahuje k rozloženiu sily, skutočnej či domnelej, v medzinárodnom systéme. Unilateralizmus a multilateralizmus sú zvolené stratégie v politike jednotlivých štátov v rámci medzinárodného systému. Jednoducho povedané – unipolárny je svet, v ktorom dominuje skutočná či predstavovaná sila jedinej mocnosti, multipolárny svet má centier moci, skutočných či domnelých, viac. Unilaterálne, na druhej strane, je samostatné správanie sa ktorejkoľvek krajiny, bez ohľadu na jej silu, ak sa nesnaží konať v súlade s inými, multilaterálne je konanie po dohode s inými. V princípe neexistuje jediný dôvod, prečo by dominujúca mocnosť v reálne unipolárnom svete – v tomto prípade Amerika – nemohla mať multilateralistickú zahraničnú politiku. Platí to aj naopak – neexistuje dôvod, prečo by veľké mocnosti v multipolárnom svete museli byť nevyhnutne multilateralistické. Ten druhý prípad možno ilustrovať napríklad na správaní sa Nemecka či Japonska na začiatku druhej svetovej vojny – nebrali ohľad na nikoho, a najmenej na vtedajšiu inštitúciu multilaterálnej medzinárodnej politiky – Spoločnosť národov.

Príklady na nekompromisný unilateralizmus slabých v unipolárnom svete sa hľadajú rovnako ľahko ako v multipolárnom svete. Správanie sa Severnej Kórei je v súčasnom unipolárnom svete s jedinou superveľmocou výbojne unilateralistické – tamojší komunistický režim nepočúva nikoho, s nikým sa neradí a k ústupkom ho možno prinútiť iba podplácaním a vydieraním. Teraz je Francúzsko najvášnivejším bojovníkom za multilateralizmus a kolektívne rozhodovanie, ale nie tak dávno, v čase bipolárneho usporiadania sveta, zvyklo byť príkladom obsedantného a úzkostlivého unilateralizmu. Odmietlo napríklad podpísať obmedzený zákaz jadrových skúšok v roku 1963, v roku 1965 spôsobilo krízu „prázdnej stoličky“ v Európskom spoločenstve, v roku 1966 sa stiahlo z integrovaného velenia NATO, v roku 1969 sa odmietlo zúčastniť na Zmluve o nešírení jadrových zbraní medzi Veľkou Britániou, Spojenými štátmi a Sovietskym zväzom a nepridalo sa k Medzinárodnej energetickej agentúre v čase ropnej krízy v roku 1973. Toto správanie Francúzska možno vysvetliť iba ako dôsledok jeho relatívnej slabosti a rozhodnutia zachovať si slobodu konania tým, že si udrží istý odstup od povojnového multilaterálneho usporiadania (John Van Oudenaren).

To, či sa správajú skutočné svetové mocnosti, regionálne mocnosti a malé štáty unilaterálne či multilaterálne nesúvisí zjavne s tým, koľko mocenských pólov má v danom okamihu svet. Existencia jedného či viac mocenských pólov definuje medzinárodné prostredie, ale nepostačuje na predurčenie ani vysvetlenie správania sa štátov. Rozhodnutia mnohých sú autonómne a diktované skôr regionálnym kontextom a vnútornou situáciou krajín, ako „magnetickou“ mapou sveta. Krátky ozbrojený konflikt medzi Čínou a Indiou sa odohral v čase hlbokej studenej vojny a bipolárneho sveta, potenciálny konflikt o Kašmír s hrozbou možnej nukleárnej vojny medzi Indiou a Pakistanom prebieha v čase unipolárneho sveta s jedinou superveľmocou. Nie je dôvod si myslieť, že by pri inom celosvetovom rozložení moci bol iný.

Váhavá unipolarita

Je dnešný svet skutočne unipolárny? V istom slova zmysle áno. Ešte nikdy v dejinách ľudstva nedominovala žiadna jednotlivá krajina spôsobom, ktorým dnes dominujú Spojené štáty – predovšetkým vojensky, ale aj v ekonomike a v globálnom dopade svojej kultúry. Dnešnú dominanciu založila už vláda Ronalda Reagana, ktorá naštartovala hospodársky rast a odhodlane investovala do zbrojenia. Európska časť NATO bola už predtým neporovnateľne menšia a vojenská sila sovietskeho impéria začala postupne zaostávať. Po rozpade Sovietskeho zväzu sa ruské vojenské sily rozložili a ich konvenčná časť je v zúboženom a chronicky podfinancovanom stave. Ťažké a nákladné je aj udržiavanie funkčných nukleárnych síl a letectva. Rusko zostáva po vojenskej stránke globálnou mocnosťou iba prostredníctvom svojich jadrových ponoriek a medzikontinentálnych balistických rakiet s nukleárnymi hlavicami. Čína, napriek svojej obrovskej armáde, medzikontinentálnym raketám a rýchlemu zbrojeniu, zostáva regionálnou mocnosťou. Iba Spojené štáty dokážu dnes úspešne vojensky zasiahnuť kdekoľvek na svete. Určite to však nie je unipolarita bez obmedzení. Rusko síce už nie je globálnym hráčom, akým býval Sovietsky zväz, má však obrovský potenciál a je so svojou „riadenou demokraciou“ na ceste k obnoveniu aspoň časti svojej mocenskej váhy, hoci stratilo nadvládu nad bývalým impériom. Čína vykazuje intenzívny ekonomický rast a India sa tiež pomaly posúva medzi významných hráčov, aj keď je vnútorne rozštiepená etnicky i nábožensky. Obe sú dnes nukleárnymi mocnosťami. Európa, napriek tomu, že je ako celok po vojenskej stránke rachitická a hospodársky skôr stagnuje, je politicky stále významným faktorom. Navyše sú dnes Spojené štáty vystavené čomusi, čo sa nazýva „imperial overstretch“ – ich vojenské jednotky sú viazané v rôznych misiách na príliš mnohých miestach sveta a každý prípadný ďalší vojenský konflikt by vyžadoval siahnutie na ľudské i ekonomické rezervy. Bez ohľadu na názory ľavicových politických aktivistov a diskusie o legitimite zásahu v Iraku je jasné, že súčasťou obrazu unipolárneho sveta s jediným vojenským hegemónom je jeho váhavosť. Amerika jednoducho nie je tá unipolárna unilateralistická mocnosť, ktorá žije v predstavách jej kritikov.

Svet už bol vlastne unipolárny, keď vláda Georga Busha staršieho a prvá Clintonova vláda doslova prekypovali multilateralistickým aktivizmom. Bush starší sformoval pred vyhnaním Saddáma Husajna z Kuvajtu multilaterálnu koalíciu s mandátom OSN, dokončil tzv. uruguajské kolo obchodných rokovaní, ktoré vytvorilo Svetovú obchodnú organizáciu, dokončil zmluvu START o obmedzení strategických zbraní s rúcajúcim sa sovietskym režimom a započal rokovania, ktoré viedli k zmluve zakazujúcej chemické zbrane. Naštartoval sa tiež proces, ktorý viedol k rozšíreniu NATO. John Van Oudenaren poznamenáva, že politika staršieho Busha a Billa Clintona počas jeho prvého volebného obdobia odrážali tendenciu používať multilateralizmus v službách vlastnej americkej unipolarity. Ťažko povedať, či to bolo celkom vedomé, ale aj Európska únia bola spočiatku veľmi skeptická čo sa týka amerického tlaku na rozhodovacie mechanizmy vo WTO (Svetovej obchodnej organizácii), ktoré znamenali koniec štandardnej stratégie EÚ využívajúcej pravidlo konsenzu na vyblokovanie akéhokoľvek konštatovania, že Brusel porušuje pravidlá. Francúzsko a Čína nechceli akceptovať úplný zákaz nukleárnych skúšok, kým nedokončili pre svoje potreby ich poslednú sériu, potom sa však osopili na Ameriku, keď zmluvu odmietol ratifikovať americký Senát. Európske vlády boli tiež nedôverčivé čo sa týka Clintonovho tlaku na rozšírenie a reformovanie NATO, lebo to interpretovali ako pokus o posilnenie vplyvu Ameriky na európskom kontinente. Napriek neskorším slávnostným vyhláseniam a širokým úsmevom európskych politikov možno pokojne povedať, že členstvo Čiech, Maďarska a Poľska v NATO, rovnako ako členstvo Slovenska a ďalších šiestich postkomunistických krajín, je výsledkom amerického „asertívneho multilateralizmu“. Mnohé krajiny a predovšetkým Európska únia sa začali „asertívnemu multilateralizmu“ Ameriky brániť rôznymi protiakciami. Tie spravidla nemali charakter priameho odmietnutia amerických iniciatív, ale ich zmenu v neprospech Ameriky. Napríklad multilaterálna americká iniciatíva na prijatie CTBT (Comprehensive Test Ban Treaty), teda zmluvy o zákaze nukleárnych testov, skončila tak, že Washington stál pred zmluvou, ktorá zakazovala Spojeným štátom akékoľvek testovanie, ale bolo nekonečne ťažké jej plnenie verifikovať. Zmluva nerobila však nič, aby obmedzila nukleárne ambície Pakistanu a Indie, nehovoriac o Iráne, Iraku, Líbyi a Severnej Kórei. Clinton zmluvu pod tlakom podpísal, vediac presne, že nemôže prejsť ratifikáciou v americkom Senáte. Ani neprešla, čo viedlo k už spomínanému burcujúcemu prejavu francúzskeho prezidenta Chiraca v roku 1999.

Zákernosti multilaterality

Podobnou akciou bol tzv. Otawský proces, ktorý skončil v decembri 1997 prijatím zmluvy o zákaze pozemných nášľapných mín. Témy sa zmocnila koalícia aktivistických mimovládnych organizácií spolu so skupinou „rovnako zmýšľajúcich“ štátov, ktorá odmietla jedinú americkú podmienku – čiastočnú a dočasnú výnimku pre kórejský polostrov (zamínované pásmo na línii prímeria, ktorá tvorí hranicu medzi Severnou a Južnou Kóreou, je zatiaľ nevyhnutnou súčasťou obranného systému). Spojené štáty sa ocitli pred jednoduchou voľbou – podpísať okamžitý a úplný zákaz a vystaviť svojich juhokórejských spojencov obrovskému riziku útoku zo strany pološialeného severného suseda, alebo nepodpísať a ocitnúť sa na celosvetovom pranieri pre unilateralistické konanie. Tento okamih bol iba predzvesťou radu ďalších, takmer navlas podobných. Amerika - váhavý hegemón v unipolárnom svete, s multilateralistickou tradíciou a podmienenými reflexami v zahraničnej politike, sústavne tlačený do kúta účelovým multilateralizmom slabých. „Najtriumfálnejšia fáza americkej politiky v deväťdesiatych rokoch tak skoro trápne koincidovala so silnejúcim vonkajším a najmä európskym odhodlaním používať multilaterálne dohody na obmedzovanie americkej sily. Nakoniec bola druhá Clintonova vláda v pasci medzi odmietavými partnermi, ktorí jej neboli ochotní ustúpiť ani o piaď v žiadnej z kľúčových otázok, bez ohľadu na jej v zásade eurocentrické a multilateralistické inštinkty, a domácimi silami v Spojených štátoch... ktoré sa nikdy nehlásili k novému svetovému poriadku a možno ani neboli prekvapené, že sa (Clintonov) multilateralizmus obracia proti americkým záujmom v toľkých oblastiach“, konštatuje Van Oudenaren a pokračuje: „Tento vývoj pripravil pôdu pre ešte prudšie transatlantické zrážky vo veci unipolarity a unilateralizmu, ktoré prišli po inaugurácii druhého prezidenta Busha. Do určitej miery bol ten toľko kritizovaný unilateralizmus novej vlády skôr vecou štýlu, keďže Washington explicitne a tvrdo odstúpil od dohôd, ktoré ani Clintonova vláda nikdy skutočne neprijala, ale nedokázala ich otvorene odmietnuť. Clinton podpísal Kyoto, ale nepodnikol žiadne kroky na jeho ratifikovanie či implementovanie; Bush vyhlásil zmluvu za mŕtvu. Clinton hlasoval proti dohode o ICC (Medzinárodný trestný tribunál), podpísal ju na poslednú chvíľu z procedurálnych dôvodov, ale odporučil Senátu, aby ju neratifikoval; Bush urobil všetko, aby podpis pod zmluvou stiahol. Čo sa týka použitia sily mala nová vláda jasne väčší sklon konať aj bez súhlasu OSN či Európskej únie (hoci to isté urobil Clinton v Kosove, pozn. autora) – z toho vyplynul aj konflikt s Francúzskom a Nemeckom vo veci Iraku. Ale aj to bolo skôr otázkou miery ako absolútnej zmeny, a v každom prípade bolo ťažké oddeliť to od mimoriadnych bezpečnostných výziev, ktorým by ktorákoľvek americká vláda čelila po 11. septembri.“

Dojem a skutočnosť

Na slovíčku unipolárny, podobne ako na slove unilaterálny, lipne akýsi negatívny pach. Signalizuje svojvôľu a z jedného centra ovládaný svet. Žonglovaním so slovami unipolarita a multipolarita sa zaoberajú mnohí, ktorých skutočným motívom je nostalgia za komunistickými časmi a starým dobrým status quo bipolárneho sveta zaseknutého v nehybnosti pod hrozbou nukleárnej vojny. Hegemónia demokratickej Ameriky ich znepokojuje viac ako nebohé Stalinovo a Brežnevovo impérium. Ale to, či je svet skutočne unipolárny alebo multipolárny, a či sa v tom svete má správať Amerika unilateralisticky, teda nezávislo, alebo multilateralisticky, nie je vyriešené ani v Amerike. Experti (skutoční a bez úvodzoviek) a analytici, podobne ako najvýznamnejší americkí politici, sa o tom živo sporia. Dôležité je poznamenať, že sa zatiaľ žiadna novodobá americká vláda, vrátane tej súčasnej, nepriklonila v zahraničnej politike k jednoznačnej unilateralite.

Podľa Johna Van Oudenarena sú v americkom politickom diskurze zastúpené všetky štyri možné skupiny – tí, ktorí vnímajú svet ako unipolárny i tí, ktorý ho považujú za inherentne multipolárny, a v rámci oboch týchto skupín sú takí, ktorí by radi videli Ameriku konať unilateralisticky i takí, ktorí sa prikláňajú k zásadnej multilateralite. K tým, ktorí vidia svet ako unipolárny, teda dominovaný jedinou mocou – Amerikou, patrí napríklad Joseph S. Nye, Jr., bývalý zástupca ministra obrany v Clintonovej vláde, alebo poradca pre národnú bezpečnosť prezidenta Cartera Zbigniew Brzezinski. Joseph Nye publikoval v roku 2002 veľmi citovanú knižku Paradox americkej moci s veľavravným podtitulom Prečo nemôže jediná superveľmoc sveta konať osamotene. Jeho najnovšia kniha, ktorá vyšla v tomto roku, má názov Mäkká sila (Soft Power) a vracia sa ku konceptu, ktorému dal Nye meno už v osemdesiatych rokoch. To, čo nazýva „mäkkou silou“, je charakterizované schopnosťou priťahovať a presvedčovať. Zatiaľ čo tvrdá sila – schopnosť prinútiť – vychádza z vojenskej a ekonomickej sily krajiny, mäkká sila vyviera z príťažlivosti kultúry krajiny, jej politických ideálov a z príťažlivosti jej politiky. Nye píše, že medzinárodné vzťahy sa odohrávajú v troch úrovniach – vojenskej, ekonomickej a tej, ktorú nazval mäkkou silou. Spojené štáty podľa jeho názoru dominujú iba na prvej z týchto úrovní a zároveň si myslí, že opätovný posun k multipolarite sveta by bol destabilizujúci. Americkej zahraničnej politike odporúča multilaterálne použitie „mäkkej sily“, teda priťahovania kultúrou a presviedčania, na zachovanie americkej dominancie.

O unipolarite súčasného sveta nepochybuje ani Zbigniew Brzezinski, hoci svet v jeho očiach je skôr šachovnicou s mnohými figúrami. Ale aj on publikoval v tomto roku knihu s názvom Voľba (The Choice) s podtitulom Globálna dominácia alebo globálne vodcovstvo (Global Domination or Global Leadership). Upozorňuje v nej, že si Američania nemajú zamieňať svoju silu s všemocnosťou. Jeho odkaz je podobný s tým, čo tvrdí Joseph Nye – ak sa Amerike nepodarí zladiť svoju obrovskú silu so svojou zvodnou ale zároveň znepokojujúcou sociálnou príťažlivosťou, môže sa ocitnúť osamotená uprostred zväčšujúceho sa globálneho chaosu.

Typickým predstaviteľom školy, ktorá vidí svet ako unipolárny, s dominujúcou Amerikou, a nabáda Ameriku aby konala prevažne unilateralisticky (i keď s povinným pokusom o získanie podpory iných), je Robert Kagan, autor dnes už notoricky známej eseje O raji a sile (Of Paradise and Power). Súčasný európsky príklon k multilateralite za každú cenu chápe ako dôsledok tragickej vojenskej slabosti Európy a americký sklon konať unilaterálne ako logický dôsledok rastúcej sily. Navyše ani nevidí nádej, že by Európa, ktorá pripustila takú atrofiu svojej vojenskej sily v post-Hobbesovskom raji vybudovanom v pohodlnom závetrí americkej ochrany, dokázala znovuvybudovať vojenskú kapacitu, ktorú by potrebovala, aby sa stala dôveryhodným pólom v multipolárnom svete. Podobný názor ako Robert Kagan má aj významný politický komentátor Charles Krauthammer.

Do amerického diskurzu však vstupujú, z oboch strán politického spektra, aj tí, ktorý považujú svet za inherentne multipolárny. Tradicionalistickí realisti, ako ich nazýva Van Oudenaren, odmietajú rovnako neokonzervatívne ako aj ľavicové názory na unipolárne svetové usporiadanie. Sem patrí napríklad John Mearsheimer, ktorý je presvedčený, že každá vnímaná unipolárna nerovnováha je len dočasným fenoménom. Mearsheimer si myslí, že by Amerika, ako nakoniec všetky dočasne dominujúce mocnosti, mala konať unilaterálne. Ako realista považuje medzinárodné normy a inštitúcie iba za pláštik, ktorého dôležitosť je veľmi preceňovaná. Neverí, že by úsilie dominantnej mocnosti presadzovať takéto normy a inštitúcie presvedčilo vládcov napríklad v Beidžingu, Moskve či Paríži, aby sa vzdali svojho úsilia vytvárať „protisilu“.

Aj známy paleokonzervatívec Patrick Buchanan patrí k takzvaným multipolárnym unilateralistom. Myslí si, že iba skutočne multipolárny svet môže eliminovať politické vákuá, ktoré vytvorila Amerika dvadsiateho storočia rozsiahlym angažovaním sa vo veciach Európy a Ázie. Malo to podľa jeho mienky škodlivé účinky na sám americký ústavný poriadok. Unilateralizmus devätnásteho storočia, ku ktorému sa podľa Buchanan má Amerika vrátiť, sa pokojne dá nazvať izolacionizmom.

Štvrtou kategóriou diskutujúcich v Amerike sú multipolárni multilateralisti. Najviac ich možno nájsť, čo je pochopiteľné, na ľavej strane politického spektra. Podľa Van Oudenarena však neponúkajú odpovede na zásadné otázky: „Ako si môže byť vedúca mocnosť istá, že spoluprácu v rámci „koncertu“ (koncept spolupráce európskych mocností v devätnástom storočí, pozn. autora) nezneužijú potenciálni rivali na vytvorenie novej hegemónie? A naopak, aké záruky majú rozvíjajúce sa mocnosti, že súčasný hegemón nezneužije spoluprácu v „koncerte“ na to, aby ich udržal v permanentnej podriadenosti?“

Poučenie pre skeptikov

Svet je v istom slova zmysle unipolárny, ale „neexistuje jediný dôkaz, ktorý by podporoval názor, že americký unilateralizmus je výsledkom unipolárnej nerovnováhy sily, a že návrat k multipolarite je nevyhnutnou alebo dostačujúcou podmienkou pre vytvorenie silnejšieho multilaterálneho usporiadania“ (Van Oudenaren). Treba dodať, že neexistuje ani jediný dôkaz, že multipolárny svet znamená zo svojej podstaty dobro či bezpečie, a unipolárny zasa zlo a hrozbu. Podobne neexistuje jediný dôkaz o tom, že multilaterálne správanie sa štátov je vždy vedené čistými úmyslami a znamená dobro, zatiaľ čo unilateralizmus je zlom už pre implikovaný egoizmus takéhoto správania.

Keďže sú Spojené štáty americké hlavným protagonistom unipolárneho sveta, každé obmedzenie unipolarity bude na prospech Európe – tak znie presvedčenie väčšiny európskych politických a mediálnych elít. Van Oudenaren k tomu cynicky poznamenáva, že: „Tento pohľad je, zdá sa, založený na presvedčení, že takýto svet (po zrušení jeho unipolarity, pozn. autora) bude presne (!) taký ako ten súčasný, len Európa bude mať neporovnateľne viac moci vo vzťahu k Spojeným štátom. V skutočnosti však sa môže Európa vynoriť v takomto systéme ako jeden zo slabších ´pólov´, akési Rakúsko-Uhorsko v novej globalizovanej rovnováhe síl, s oslabenými privilegovanými putami so Spojenými štátmi, ale bez vnútorných zdrojov moci – ekonomickej a demografickej dynamiky, priaznivej geografie a efektívneho centrálneho vedenia. Tieto predpoklady budú však pravdepodobne potrebné na uplatňovanie skutočnej moci v surovom a turbulentnom svete skutočného multipolárneho usporiadania.“

Asi najrozumnejšie v tejto situácii by na európskej strane Atlantiku bolo prestať sa nechať hypnotizovať temnými implikáciami slov ako unipolarita a začať uvažovať o tom, čo je užitočné, čo je správne a čo je uskutočniteľné – bez zbytočného ideologizovania. Pomohlo by tiež pripomenúť si kto stál pri kom a kto bol skutočnou hrozbou v rozbúrenom dvadsiatom storočí. A celkom najlepšie by bolo prestať pokrytecky skrývať vlastné celkom pragmatické záujmy a imperiálne ambície za vznešený slovník multilaterálnych inštitúcií. To otravuje vody Atlantiku najviac.

Citát:

Multilateralizmus nie je politicky neutrálnym inštrumentom, ktorý, ako naznačujú teoretici hegemoniálnej stability, môže byť využitý správne zameranou dominantnou mocnosťou na zabetónovanie svojich výhod. A nie je ani, ako tvrdia unipolárni unilateralisti, nástrojom slabých, ktorý si vedúca mocnosť môže dovoliť ignorovať. Multilateralizmus je skôr čosi, čo je v medzinárodnom systéme k dispozícii, a čo sa pokúšajú vedúce i ašpirujúce mocnosti definovať a využiť spôsobom, ktorý slúži ich vlastným záujmom.

John Van Oudenaren, Policy Review, No.124, April – May 2004