Mapa stránky

O náhle polepšených hriešnikoch

Pakistanský vedec Abdul Kadir Khan, otec pakistanskej atómovej bomby, sa priznal, že sa o svoje tajomstvá podelil so Severnou Kóreou, Iránom a Líbyou.

Vyhlásil, že to urobil len a len pre osobný prospech. Inak povedané, pre peniaze. A tiež sa zaprisahal, že oficiálne pakistanské miesta o jeho obchodných aktivitách nevedeli nič. Okamžite sa tiež objavili informácie o Khanovom bohatstve – štyroch domoch, ktoré vlastní v Islamabade, vilách, penzióne, hoteli v Timbuktu v Mali, vlastníckych podieloch v reštauráciách, bankových kontách v Dubaji a v Zjednotených arabských emirátoch, a podobne. Khanova úprimná spoveď pred národom a svetom spôsobila nemalý rozruch. Pakistanský prezident generál Pervez Mušaraf vyhodil dr. Khana z jeho postu špeciálneho poradcu vlády. Z postu šéfa Khanovho výskumného laboratória ho stihol vyhodiť už pred 11. septembrom 2001, zrejme pre podozrenia ukazujúce týmto smerom. Takže aspoň pre prezidenta Mušarafa nemusela byť Khanova spoveď príliš veľkým prekvapením. Háčik je, prirodzene, v tom, že si len málokto vie predstaviť, že by dr. Khan mohol robiť všetko to, čo robil – približne od roku 1987 až do roku 2000, a možno až do konca minulého roku – celkom bez vedomia oficiálnych miest a armády. Pakistan nemá povesť demokratického štátu, Khanove laboratóriá boli štátom sledovanou inštitúciou už od roku 1976, keď ich dr. Khan založil, a tajomstvá, ktoré predával, neboli iba správy pošepnuté do ucha, ale celé náklady vzácnych technológií – dopravované v niektorých prípadoch vládnymi lietadlami. Prezident Mušaraf udelil 5. februára dr. Khanovi generálny pardon. Asi nemohol inak – dr. Khan je v Pakistane národným hrdinom, otcom prvej „islamskej bomby“ a islamistická opozícia okamžite vyzvala na generálny štrajk na jeho obranu. Aj bez odsúdenia národného hrdinu unikol prednedávnom Mušaraf dvom pokusom o atentát, ktoré nepochybne zosnovali práve jeho islamistickí odporcovia. Háčik je tiež v tom, že až do času pred koncom minulého roku Pakistan akékoľvek tvrdenia o proliferácii svojich nukleárnych technológií rozhorčene popieral, často s poukazom na svojho nukleárneho rivala, Indiu. Zaujímavé je, že oficiálne indické kruhy sú k celej afére extrémne zdržanlivé. Jednoducho nič nevravia. Spočiatku nereagovala oficiálne ani Bushova vláda, ale niektorí jej úradníci sa netajili tým, že nútili Mušarafovu vládu vyjadriť sa k dôkazom, ktoré sa nazhromaždili Iráne a v Líbyi po tom ako odkryli svoje nukleárne zariadenia Medzinárodnej agentúre pre atómovú energiu (MAAE). MAAE našla na oboch miestach zariadenia jasne pakistanskej proveniencie

Khanov príbeh

Pakistanský nukleárny program je zdrojom nepopísateľnej národnej hrdosti. Skonštruovať atómovú bombu sa, koniec koncov, nepodarilo zatiaľ ani neporovnateľne bohatším moslimským štátom, akými sú práve Irak, Irán a Líbya. A nie, že by sa nesnažili. Preto je „otec“ pakistanskej bomby naozaj národným hrdinom. Podľa komplexnej publikácie o zbraniach hromadného ničenia vo svete, ktorú vydala v roku 2002 Carnegie Endowment for International Peace, vyrobil Pakistan dostatok obohateného uránu na konštrukciu 30 až 50 nukleárnych bômb. Ich prvé úspešné testy prebehli 28. mája 1998. Abdul Kadir Khan má na tom nepochybne leví podiel.

Dnes 66-ročný Dr. Khan je inžinier metalurg, ktorý získal vzdelanie v Nemecku, a ktorý bol až do roku 1975 zamestnaný v URENCO – európskom konzorciu, ktoré prevádzkovalo zariadenie na obohacovanie uránu v Holandsku. V roku 1975 ukradol potom z URENCO schémy na uránové centrifúgy a informácie o kľúčových dodávateľoch a ušiel do Pakistanu. V neprítomnosti bol za to aj odsúdený. Jeho motívom bol zrejme aj prvý úspešný indický test nukleárnej zbrane v roku 1974. V roku 1976 založil s požehnaním Bhuttovej vlády laboratórium s jedinou úlohou – vyrobiť obohatený urán pre nukleárne zbrane. Laboratórium je dodnes kľúčovým zariadením pakistanského nukleárneho programu. Oficiálny koniec Khanovej kariéry ako šéfa laboratória v marci 2001 prišiel čiastočne na nátlak americkej vlády. Richard Armitage, námestník amerického ministra zahraničných vecí, publikoval už 1. júna 2001 vo Financial Times článok, v ktorom vyjadril obavu, že „ľudia, ktorí boli zamestnaní v nukleárnej agentúre a odišli do dôchodku“ mohli pomáhať Severnej Kórei s jej nukleárnym programom.

Odhalenie a spoveď

Dr. Abdul Kadir Khan vystúpil so svojou čítanou spoveďou v pakistanskej televízii 4. februára. Je pozoruhodná svojim kvetnatým štýlom a jej celé znenie možno nájsť na webovej stránke www.globalsecurity.org. Začal priamo svojou ľútosťou: „S najhlbším pocitom smútku, múk a ľútosti som sa rozhodol vystúpiť pred vami, aby som zmiernil muky a bolesť, ktoré postihli ľud Pakistanu vďaka extrémne nešťastným udalostiam, ktoré sa odohrali v priebehu uplynulých dvoch mesiacov.“ Povedal tiež, že „...bol som konfrontovaný s dôkazmi a zisteniami, a dobrovoľne som priznal, že väčšina z nich je pravdivá a presná.“ Dodal, že konal na základe chybného úsudku a bez vedomia úradov. V ten istý deň publikoval bývalý pakistanský minister informácií Mušahid Husajn na stránke Gulf News Online dlhý článok na Khanovu obhajobu, v ktorom medziiným píše, že: „...napriek všetkému, čo sa o dr. Khanovi dnes hovorí, je faktom, že sa mu podarilo niečo, čo bolo považované za Mission Impossible, skonštruovať bombu napriek tuhým medzinárodným kontrolám, sankciám a odporu. Preľstil západný establishment, prekonal systém, ktorý vytvorili, aby si zachovali svoj nukleárny monopol, a dokázal spraviť to, čo sa zdalo byť nedosiahnuteľné...“ Mušahid Husajn nevyčíta dr. Khanovi ani svojej krajine fakt, že roky klamali. Naopak: „Keď zvláštny vyslanec prezidenta Reagana zástupca riaditeľa CIA Vernon Valters konfrontoval generála Zia (v tom čase vojenský diktátor) s obvineniami (s rozširovania nukleárnych zbraní), prefíkaný pakistanský vodca mu pozrel do očí a jednoducho poprel, že by mal Pakistan akékoľvek nukleárne ambície. Neskôr vraj súkromne povedal,...že je dovolené klamať pre islam.“ Na verejnosť však preniklo množstvo veľmi znepokojujúcich údajov.

Dr. Khan dodával nukleárne technológie cez Dubaj, kde mal založené cez svojich spoločníkov krycie firmy. Do Severnej Kórei dodával technológie na prenajatých lietadlách a pravdepodobne aj na vládnych pakistanských lietadlách. Severná Kórea síce poprela, že by mala program obohacovania uránu a priznala len plutónium zo zariadenia Jongbjon, ale americké tajné služby uvádzajú, že Khan navštívil Severnú Kóreu viac ako v tucte prípadov. Zvlášť dôležité je aj spojenie dr. Khana s Malajskom, pretože, podľa článku Davida Rohdeho a Davida Sangera v International Herald Tribune, centrifúgy, ktoré boli odhalené na ceste do Líbye v októbri minulého roku, boli vyrobené práve tam – v továrni, ktorú na to postavil jeden z Khanových prostredníkov, občan Šrí Lanky menom Tahir. Ten je tam teraz vo väzbe. Ďalšími jeho prostredníkmi boli aj traja Nemci, ktorých mená uviedli pakistanské úrady ako „Brummer, Heinz a Liech“ a jeden Holanďan. Malajsko bolo zrejme pre Khana, spolu s Dubajom a Emirátmi, miestom, kde sa podľa spravodajských služieb stretával s „nukleárnym podsvetím“. Pakistanskí úradníci tiež uviedli, že keď začali vyšetrovať únik nukleárnych technológií v novembri minulého roku, Khan napísal list iránskym činiteľom, v ktorom ich žiadal, aby zničili niektoré zo svojich nukleárnych zariadení a povedali vyšetrujúcim úradom, že Pakistanci, ktorí im pomáhali, zomreli.

Transfer technológií v prípade Severnej Kórey zrejme fungoval oboma smermi, lebo Khanove laboratóriá spolupracovali so Severnou Kóreou a Iránom aj na raketovom programe Nodong a pakistanská raketa Ghauri, schopná niesť nukleárnu hlavicu, ktorú otestovali v máji 2002 je jasným derivátom severokórejskej rakety Nodong. Čo sa týka údajnej nevedomosti pakistanských šéfov v celej záležitosti poznamenáva analytik Simon Henderson v National Review, že čaká na vysvetlenie, prečo boli na pakistanskom teste rakety Ghauri prítomné delegácie zo Severnej Kórey a Líbye (niektoré pramene spomínajú aj saudského princa).

Zázračná zmena?

Zmena v postoji k ilegálemu obchodu s nukleárnymi technológiami sa môže javiť ako zázračná, nie je to však tak. Abdul Kadir Khan by sa nikomu nespovedal, keby, obrazne povedané, nehľadel do ústia zbrane. Jeho spoveď sa začala črtať v okamihu, keď sa „zložil“ Muammar Kaddáfí a po zadržaní zásielky centrifúg pre jeho nukleárny program sa rozhodol zastaviť ho a spolupracovať s MAAE. Práve inšpektori MAAE našli v Líbyi pakistanské zariadenia. Niekoľko týždňov po Líbyi sa „zložili“ aj iránski ajatolláhovia a vpustili do krajiny MAAE – s podobným výsledkom. V oboch prípadoch (najmä však v Líbyi) boli inšpektori šokovaní pokročilosťou nukleárneho zbrojeného programu, ktorý tam našli. Treba priamo povedať, že k žiadnemu z týchto zázračných zmien postoja by nebolo prišlo pred americkým útokom na Taliban a predovšetkým na Irak. Spojené štáty aj OSN mali v deväťdesiatych rokoch rovnaké obavy zo šírenia nukleárnych zbraní, ale Khan vtedy pokojne predával svoje centrifúgy a ďalšie technológie, Kaddáfí ich usilovne inštaloval, Irak vyrazil inšpektorov OSN z krajiny a Irán klamal svet „v mene islamu“, pretože, podobne ako Severná Kórea a Líbya, bol signatárskym štátom Zmluvy o nešírení zbraní hromadného ničenia. Nikto z nich, vrátane Pakistanu, si vtedy nemyslel, že Spojené štáty či OSN s tým niečo zmôžu. Po Saddámovom páde to už vedia. Ani Muammar Kaddáfí, a vôbec nie iránski ajatolláhovia, sa nestali náhle lepšími ľuďmi s úprimným úmyslom bojovať za nešírenie nukleárnych zbraní, len sa začali odôvodnene obávať o svoju budúcnosť.

Je možné, že Pakistan si svoj nukleárny program ochráni. Analytici vravia, že by mohol, ak pomôže Američanom aj na svojom území v ich poľovačke na Usamu bin Ládina a zvyšky al-Kaídy. Svet nie je po Khanovej spovedi prehľadnejší, možno však trochu bezpečnejší.