Mapa stránky

Správanie sa ľudí, ktorým chirurgovia oddelili od seba mozgové hemisféry, patrí k najprekvapujúcejším objavom vedy. Odhalilo, že máme možno dve mysle, z ktorých každá je schopná existovať samostatne. Dve veľmi rozdielne mysle.

Ak chcete, môžu to byť Dr. Jekyll a Mr. Hyde, alebo aj temno a svetlo. Ale aj nerozluční a zároveň večne sa sporiaci kamaráti s veľmi rozdielnymi schopnosťami. Jeden z nich obýva ľavú polovicu mozgu, ľavú hemisféru, ten druhý tú pravú. Za normálnych okolností sa hlásia individuálne k slovu iba celkom výnimočne. Za normálnych okolností splývajú, tvoria dva aspekty, dva funkčné systémy jednej bytosti. Ustavične spolu komunikujú cez hrubý zväzok nervových vlákien spájajúci obe hemisféry. Ten jeden v ľavej hemisfére hovorí za oboch, ten druhý tú spoločnú reč zafarbuje citmi a preneseným významom. Ten v pravej hemisfére spoznáva tváre ľudí a ten v ľavej s nimi hovorí. Ten v ľavej polovici mozgu nerozumie hovorenej reči, ale spoznáva v jej tóne iróniu. To ten, ktorý býva v ľavej hemisfére nedokáže. Že sú dvaja, tušili ľudia dávno, ale skôr tak literárne, symbolicky. Že sú naozaj dvaja, zistili vedci, až keď im neurochirurgovia umožnili skúmať ľudí, u ktorých prerušili všetky priame spojenia medzi ľavou a pravou polovicou mozgu. Tu je opis, ako k tomu prišlo:

.rozseknutie mozgu

Americký neuropsychológ Roger Wolcott Sperry dostal v roku 1981 Nobelovu cenu za výskum, ktorý urobil na desiatich pacientoch, ktorí podstúpili operáciu mozgu metódou, ktorú navrhol ešte v roku 1940 americký neurochirurg William Van Wagenen. Operácia mala slúžiť na liečbu ťažkej formy epilepsie prejavujúcej sa početnými veľkými záchvatmi typu grand mal. Operácia spočívala v odkrytí mozgu zvrchu a v preťatí spojenia medzi dvoma hemisférami mozgu. Kôrové časti mozgových hemisfér sú totiž prepojené takzvanými komisúrami, z ktorých najväčšia sa volá corpus callosum a je to pomerne masívna štruktúra, ktorá sa skladá z až 200 miliónov nervových vlákien bohato obalených myelínom. Preto je v reze biela. Tie nervové vlákna prechádzajúce cez corpus callosum spájajú zrkadlovo oblasti kôry v ľavej a pravej hemisfére mozgu. Okrem corpus callosum sú tu ešte i ďalšie menšie prepojenia – komisúry. V prípade takzvanej split-brain operácie sa pretne aj tá menšia komisúra v prednej časti mozgu. Samo pretnutie mostu medzi hemisférami nie je doslova pretnutím ostrým nožom, v operačnej technike sa na to používa odsávacia trubička. Ukázalo sa, že je možné takýto zákrok vykonať bez ohrozenia života pacienta, akokoľvek drasticky to na prvý pohľad vyzerá. Operácie tohto typu vykonali neurochirurgovia vedení Dr. P. J. Vogelom na pacientoch, ktorých potom skúmal Roger Sperry a Michael Gazzaniga. Kalifornský neurobiológ Dr. H. G. Gordon v prednáške k tomu uviedol, že takáto forma chirurgického zákroku dokáže úplne zastaviť záchvaty, a že zároveň „psychologické testy Vogelových pacientov dávajú výsledky rovnaké ako u normálnych osôb. Z toho uzatvárame, že mozgové hemisféry sa úplne integrujú, aj keď zostane intaktná iba celkom malá časť corpus callosum“. Pri týchto operáciách teda chirurgovia ešte nepreťali corpus callosum kompletne, malú časť nechali. Pre neuropsychológa Sperryho však takáto nebola operácia novotou, on sám ich robil vo svojom laboratóriu spolu so svojím spolupracovníkom Ronaldom Myersom už v 50. rokoch 20. storočia, najprv na mačkách a neskôr aj na opiciach. Práve Sperry a Myers ako prví preťali u pokusných zvierat corpus callosum úplne. Dovtedy si to nikto netrúfol. Teória pri týchto operáciách u ľudí trpiacich ťažkou epilepsiou hovorí, že preťatie spojenia medzi hemisférami spôsobí, že po operácii sa už záchvatová aktivita neprenáša z jednej hemisféry do druhej a k celkovému záchvatu tak neprichádza.

Na Vogelových pacientoch po operácii robil potom v Sperryho laboratóriu psychologické testy s tachistoskopom najmä mladý Sperryho doktorant Michael Gazzaniga. Dnes je to jeden z popredných svetových neuropsychológov. Jeho učiteľ a starší kolega Roger Sperry zomrel v roku 1994 ako 81-ročný.

.začiatok slávnych experimentov

Spočiatku sa zdalo, že s pacientami, ktorých mozgové hemisféry boli oddelené, je všetko v najlepšom poriadku. Keď sa zotavili z operácie, zdali sa byť úplne normálnymi. Normálne chodili a čítali, nemali problémy spoznávať svet okolo seba. Epileptické záchvaty naozaj zmizli a pacienti sa zdali byť spokojnými so svetom i s vlastným stavom. Michael Gazzaniga však náhle zistil niečo prekvapujúce, niečo, čo vlastne naštartovalo celú sériu experimentov – ak pacient držal niečo, nejaký konkrétny predmet, povedzme šálku kávy či pero, v ľavej ruke, nevedel to pomenovať, nevedel vysloviť názov toho predmetu. Ak si to preložil do pravej ruky, nemal zrazu s pomenovaním predmetu nijaký problém. Potom Gazzaniga zistil podobnú vec so slovami. Ak podržal pred pacientom kartičku s vytlačeným slovom ako LOUSE (v preklade voš) tak, aby ju bolo vidno iba v ľavej časti zorného poľa, teda ju videla iba pravá hemisféra mozgu, nevedel pacient to slovo prečítať. Obe oči však boli v poriadku. Ak kartičku so slovom podržal v pravej časti pacientovho zorného poľa, pacient ju bez problémov prečítal.

Michael Gazzaniga sa teda pokúšal zistiť, či je teda jedna z hemisfér, kokrétne tá pravá, „hlúpa“. Vedel napríklad, že bude užitočné používať aj neverbálne podnety – abstraktné kresby a tvary, priestorové vzťahy, predmety... Skonštruoval akúsi prepážku, cez ktorú pacient nevidel, ale pod ktorou bola medzera, cez ktorú sa dalo popod prepážku siahnuť a nahmatať veci uložené za prepážkou. Potom dal za prepážku desať rôznych predmetov. Následne umiestnil do ľavého zorného poľa pacienta obrázok jedného z tých predmetov, takže ho videla len pravá hemisféra. Pacient nemal potom žiadny problém nahmatať rovnaký objekt za prepážkou. To znamenalo, že pravá hemisféra síce nerozpráva, ale nie je hlúpa. Iba jej chýbajú slová. Ak potrebuje niečo pomenovať, obráti sa na ľavú hemisféru, ktorá to vie. Po preťatí corpus callosum sa nemá ako opýtať, ani dozvedieť. Cesta (corpus callosum) je zarúbaná.

Roger Sperry a jeho spolupracovníci, ktorých bolo popri Michaelovi Gazzanigovi ešte mnoho, dospeli za roky experimentovania s pacietmi, ktorým preťali corpus callosum, neskôr aj k tomu, že pravá hemisféra sa môže po čase naučiť nejaké slová, ale zostane špecializovaná najmä na formu, priestorové vzťahy či geometriu, v ktorých vyniká nad ľavou hemisférou. Ak sa pravá hemisféra naučí aj písať (ľavou rukou u praváka), čo sa jej niekedy podarí, robí tak skôr svalmi nadlaktia a ramenného pletenca, a nie svalmi prstov, dlane a zápästia, ako to robí ľavá hemisféra píšuca pravou rukou. Ale s lateralitou (praváci, ľaváci) je to ešte o čosi zložitejšie a prekračuje to rámec tohto článku.

.hovoriť s každou hemisférou zvlášť

Skvelým nápadom Rogera Sperryho a jeho kolegov bol spôsob, aký sa im podarilo hovoriť s každou s oddelených hemisfér mozgu zvlášť. Využili to, že pravá časť zorného poľa sa premieta iba do ľavej hemisféry mozgu a pravá do ľavej. Je to tak preto, lebo šošovka oka obraz zorného poľa prevracia – to, čo je vľavo od stredu zorného poľa sa premietne na pravú stranu sietnice a naopak – a nervové dráhy z vnútornej strany očnej sietnice (tej strany oka, ktorá je pri nose) potom prechádzajú cez križovatku očných nervov zvanú chiazma opticum na opačnú stranu mozgu – teda z vnútornej strany pravého oka do zadného laloku ľavej polovice mozgu a z vnútornej strany ľavého oka do pravej polovice mozgu. Dráhy z vonkajších polovíc sietnic idú cez tú križovatku tak, že zostávajú na svojej strane – teda z pravej polovice sietnice pravého oka do zadného laloku pravej hemnisféry a naopak. Vďaka tomu, ak sa dívame rovno pred seba, tak všetko vľavo od stredu zorného poľa vidí iba pravá hemisféra a všetko vpravo od stredu ľavá hemisféra. Ony sa, samozrejme, u všetkých nás, ktorým snaživí neurochirurgovia nepreťali corpus callosum, vzájomne informujú, čo je aj súčasťou a prepokladom nášho zrakového vnímania priestoru.

Nástrojom v experimentoch bol väčšinou takzvaný tachistoskop, prístroj, ktorý psychológovia už dávno používali pri výskume zrakového vnímania. Tachistoskop premietne na veľmi krátky okamih nejaký podnet, napríklad slovo, geometrický tvar, obrázok, do ktorejkoľvek časti zorného poľa. V split-brain experimentoch požiadali experimentátori pacientov s prerušeným spojením medzi hemisférami, aby upierali pohľad na bod na obrazovke pred nimi, ktorý bol presne v strede. Potom na kratučkú chvíľku, niekedy menej než sekundu, premietli v pravej či ľavej časti obrazovky nejaký podnet. Ak by tam ten podnet (napríklad slovo) zostal dlhšie, pacient by mohol stihnúť pohnúť očami a zazrieť ho aj druhou polovicou mozgu, takto na to nemal čas. Tachistoskop tak pomohol Sperrymu, Gazzanigovi a ďalším ich kolegom objaviť dramatické rozdiely medzi fungovaním pravej a ľavej mozgovej hemisféry. Rozdiely spočiatku často prekvapivé až šokujúce, lebo ich nebolo vidno pri bežnom každodennom fungovaní pacientov po split-brain operácii, iba v tejto vyslovene izolovanej situácii.

Inou experimentálnou technikou na skúmanie rozdielov vo fungovaní oboch hemisfér môže byť použitie selektívneho uspania ľavej či pravej polovice mozgu, ktoré sa tiež nazýva Wada test – podľa svojho autora, japonsko-kanadského neurológa Juhna A. Wadu. Je to technika, ktorú niekedy používajú neurochirurgovia, aby určili, ktorá hemisféra je dominantná v rečových funkciách a vyhli sa tak zákroku, ktorý by mohol poškodiť rečové funkcie. Vo veľkej väčšine prípadov je to síce ľavá hemisféra, ale vyskytuje sa aj opačná dominancia. Pri tomto teste sa využíva fakt, že srdce zásobuje pravú časť mozgu krvou prúdiacou cez pravú krčnú artériu (karotídu) a ľavú polovicu ľavou. Technika testu spočíva v tom, že sa do pravej či ľavej karotídy vstrekne barbiturát, obyčajne amobarbital, ktorý na čas svojho pôsobenia uspí príslušnú polovicu mozgu a chirurgovia či výskumníci tak môžu komunikovať selektívne iba s tou druhou, bdiacou polovicou mozgu. Test sa robí, samozrejme, na bdelom pacientovi, s ktorým možno komunikovať a robiť rôzne testy. Obyčajne ho neurochirugovia robia pred operáciou, ktorou sa má riešiť ťažká epilepsia a niekedy pred resekciou tumoru. Účinok barbiturátu obyčajne pominie bez následkov v priebehu niekoľkých minút. V dnešných dobách sa Wada test už používa menej, predovšetkým pre malé, ale predsa existujúce riziko pri injikovaní barbiturátu do krčnej artérie. Skôr sa používajú menej invazívne metódy, napríklad funkčná magnetická rezonancia, ktorá v časoch Sperryho a Gazzanigových pionierskych experimentov neexistovala.

.tvár chiméry

Jeden z najzaujímavejších experimentov so split-brain pacientmi použil tachistoskopickú prezentáciu takzvanej chiméry. Išlo o obrázok, ktorého ľavú polovicu tvorila polovica ženskej tváre a pravú polovicu polovica mužskej tváre. Oči, obočie, špička nosa, ústa, aj horná línia čela, teda okraj vlasov, boli na oboch poloviciach obrázku v rovnakej výške. Ženská polovica tváre mala dlhšie blond vlasy, mužská polovica tváre mala čierne, skôr kučeravé vlasy a bradu. Presne uprostred čela chiméry bola výrazná bodka, na ktorú mal pacient uprieť zrak. Teda pacient sa díval na tú bodku na obrazovke, okolo ktorej nebolo nič. Potom sa tam na krátky okamih objavila chiméra. Pravá hemisféra teda videla tvár muža a ľavá tvár ženy.

Keď potom predložil experimentátor pacientovi s prerušeným spojením medzi oboma hemisférami dva obrázky, z ktorých na jednom bola celá tvár tej ženy a na druhom tvár toho muža (tentoraz už na stole a nie na zlomok sekundy cez tachistoskop), a požiadal pacienta, aby ukázal na ten obrázok, ktorý predtým videl cez tachistoskop, ukázal obyčajne ľavou rukou na tvár ženy – tú totiž videla pravá polovica jeho mozgu, ktorá je špecializovaná na rozpoznávanie tvárí. Ak však pacienta požiadali, aby povedal, aký obrázok mu v tachistoskope ukázali, zvyčajne odpovedal, že obrázok muža. Ten totiž videla jeho ľavá hemisféra – tá, ktorá vie rozprávať. Tá nemala informáciu o tom, čo videla pravá polovica mozgu a nemohla to teda ani pomenovať.

Iný experiment so zaujímavým výsledkom urobil Roger Sperry so svojím ďalším spolupracovníkom Ronaldom Myersom ešte v počiatkoch experimentovania s pacientmi po split-brain operácii. Tachistoskopom pacientovi na okamih premietli do pravej hemisféry nejaké slovo. Ľavou rukou (tú riadi pravá hemisféra) potom pacient dokázal to slovo správne napísať. Na otázku, čo napísal, však nedokázal odpovedať – jeho ľavá rozprávajúca hemisféra o tom nevedela. Na druhej strane nevie pravá hemisféra pacienta s prerušeným spojením medzi hemisférami zvyčajne reagovať na verbálny príkaz, povedzme zdvihnúť ľavú ruku – vie hýbať ľavou rukou, ale nerozumie verbálnemu príkazu. Vie však pohyb bez problémov napodobniť.

.spievať, kliať a modliť sa

Už Paul Pierre Broca, francúzsky fyziológ, ktorý v 19. storočí objavil rečové centrum v ľavej polovici ľudského mozgu, si všimol, že pacient s ťažkým poškodením tohto centra na ľavej strane mozgu má síce ťažko poškodenú schopnosť normálne rozprávať, ale dokáže celkom dobre tri veci: spievať, kliať a modliť sa. Kombinácia iba na prvý pohľad absurdná. Sú to totiž tie rečové aktivity, ktoré – pre ich citový obsah – sprostredkúva pravá hemisféra mozgu.

Rečové centrá v spánkovej ľavej časti mozgu prepojené hrubým zväzkom komunikačných nervových vlákien tvoria „jazykovú os“ a slúžia tým aspektom nášho vedomia, ktoré sú spojené s rečou a myslením v slovách. Ľavá hemisféra je preto spojená s tým, čo považujeme za „vedomú myseľ“, ide však len o tie aspekty vedomia, ktoré sa spájajú s rečou a sú tiež kľúčové pre „uvedomovanie si seba“.

Pravá hemisféra je spojená s vizuálno-priestorovými, neverbálnymi a citovými aspektmi bdelého vedomia. K tomu patria, a to je veľmi dôležité, emocionálne stránky jazyka a pamäti. V našej reči sa skrývajú znaky našich citových stavov, ktoré tam pridáva pravá hemisféra a ktoré dokáže čítať, dekódovať u druhých opäť iba pravá hemisféra. Ľavá hemisféra hovorí a chápe slová a vety a ukladá verbálne spomienky, pravá vytvára a chápe citové a melodické zvuky, to, čo sa nazýva prozódia reči, a ukladá a privoláva späť do vedomia vizuálne a emocionálne spomienky. Vaša ľavá hemisféra rozumie, že vám niekto vraví „how do you do“, ale iba pravá vie, že je to fráza na pozdrav, a nie otázka, ktorá si vyžaduje zdĺhavú odpoveď.

Ak vám teda niekto na tanečnej zábave povie: „Nešiel by si so mnou von?“ ľavá hemisféra porozumie slovám, ale je to pravá hemisféra, ktorá dokáže určiť, čo tá veta v skutočnosti a v tomto konkrétnom prípade môže znamenať – totiž, že vám hrozí, že vonku dostanete ranu päsťou. Ľavá hemisféra nemá nijaké podozrenie, ona iba dekóduje jednotlivé slová a vety.

Úlohu pravej hemisféry potvrdili aj početné zistenia neurológov a psychológov u pacientov s väčšími poškodeniami pravej časti mozgu. Ľudia s takým poškodením nestratia síce schopnosť rozprávať, ani reči rozumieť, ale ich reč sa stane plochou, monotónnou, stratí sa z nej emocionálny rozmer a prestanú aj rozumieť emocionálnemu podtónu reči iných ľudí. Napríklad úplne stratia schopnosť zachytiť iróniu, pochopiť metaforu, vycítiť psychické rozpoloženie človeka, s ktorým rozprávajú. Prestanú rozumieť aj ďalším častiam neverbálnej komunikácie, stratia schopnosť čítať v mimike ľudí, dekódovať správy skryté v držaní tela, gestách, vzdialenosti. Naopak, ľudia s poškodením rečových centier v ľavej časti mozgu a nedotknutou pravou hemisférou stratia schopnosť rozprávať, prípadne aj rozumieť reči, ale vedia čítať všetky citové a neverbálne stránky komunikácie – tón, gestá, mimiku. Nevedia, čo presne druhý človek hovorí, ale vedia vycítiť, že sa bojí, že sa teší, že sa hnevá, že nalieha, vedia čítať v jeho tvári.

O vzťahu oboch hemisfér k reči a komunikácii sa dá asi povedať, že básnikovu reč, rovnako ako reč ľudí bez talentu, vytvára ľavá hemisféra, ale je to tá pravá, ktorá mení jeho reč na poéziu, tá pravá, ktorá do nej ukladá obrazy a objavuje metafory.

.vzbúrená hemisféra

Roger Sperry a mnohí ďalší jasne ukázali, že aj izolovaná, oddelená pravá hemisféra pacienta po split-brain operácii si dokáže uvedomovať seba, plánovať do budúcnosti, mať ciele a ašpirácie, vnímať sociálnu komunikáciu, dokonca aj isté aspekty politiky. Vie naštartovať účelné konanie a podobne – bez toho, aby o tom vedela ľavá „vedomá“ hemisféra rozdeleného mozgu. A môže sa snažiť kooperovať s tou druhou stranou. Sperry dokonca uviedol prípad, keď sa pravá hemisféra pokúšala pomôcť v riešení úlohy ľavej tak, že ľavá ruka (riadená pravou hemisférou) písala prstom na chrbát pravej ruky.

Pravá polovica hlavy však neskrýva vždy iba nemého, citovo založeného a v geometrii vynikajúceho kamaráta ľavej rozprávajúcej polovice mozgu. Niekedy je to všetko, len nie kamarát. Pri nepoškodenom spojení medzi hemisférami však myseľ tvorí jednotu a hemisféry si spor „vydiskutujú“. Ale i tak sa spor medzi hemisférami u zdravého človeka môže javiť ako vnútorný psychický konflikt.

Niekedy je správanie pravej hemisféry naozaj nekooperatívne a niekedy také, že to ľavá hemisféra vníma ako neprijateľné, rozčuľujúce, zahanbujúce alebo záhadné, nepochopiteľné či frustrujúce. To platí v prenesenom slova zmysle aj pre nepoškodené mozgy, ale výrazne pre split-brain pacientov. Pravá ruka sa napríklad snaží obliecť nohavice, a ľavá ich zase vyzlieka. Pravá ruka s vedomím „vedomej“ ľavej hemisféry niečo uloží do košíka v supermarkete, ľavá to zase vyberie a dá naspäť do regálu. Jeden rozvedený pacient sa sťažoval, že pri prechádzke mestom ho ľavá noha nútila ísť nejaký čas iným smerom. Jeho lekár neskôr zistil, že to bolo smerom k bydlisku jeho bývalej ženy. Ale niekedy je to aj horšie. A niekedy priamo bizarné.

Významný americký neurológ Norman Geschwind písal o pacientovi s prerušeným corpus callosum, ktorý sa sťažoval, že jeho ľavá ruka niekedy nečakane udrela jeho manželku, čo ho vydesilo (vydesilo jeho ľavú hovoriacu hemisféru). V inom prípade, o ktorom tiež píše Geschwind, sa pokúšala pacientova ľavá ruka škrtiť samotného pacienta, pričom pravou rukou sa proti nej bránil. Tento úkaz sa volá aj syndróm odcudzenej ruky a niektorí pacienti uvádzali, že im v takých chvíľach pomohlo iba si doslova tú „vzbúrenú ruku“ (spravidla ľavú) prisadnúť s pomocou druhej ruky. Jedna pacientka tiež hovorila, že keď raz zaspala, ľavá ruka ju zobudila fackou. Zdá sa, že pravá, viac emocionálna hemisféra má niekedy sklon nevšímať si sociálne tabu.

V jednom z prípadov pacient uvádzal, že jeho ľavá ruka mu vyberá z úst cigaretu, ktorú tam vložila pravá ruka. Asi sa už dlho pokúšal prestať fajčiť a tá túžba bola zakódovaná niekde v pravej hemisfére – tá ju potom napĺňala.

.ľavá hemisféra interpretuje

A ak treba, klame. Roger Sperry raz povedal, že jeho ľavá hemisféra nenachádza dostatok slov, aby opísala všetko to úžasné, čo vytvára pravá hemisféra. Myslel to obrazne.Ak sa split-brain pacienta opýtate, prečo jeho ľavá časť tela niečo robí (čo ste prikázali pravej hemisfére), nevie, lebo napríklad rozhodnutie ukázať rukou na nejakú kartu urobila pravá hemisféra, ale bleskovo si vymyslí vysvetlenie. Interpretovanie, hľadanie zdôvodnení, patrí medzi hlavné úlohy ľavej strany mozgu. V ľavej strane mozgu sa však generujú napríklad aj falošné spomienky.

Michael Gazzaniga vo svojej retrospektíve tridsiatich rokov výskumu napísal, že interpretujúci mechanizmus ľavej hemisféry ustavične tvrdo pracuje a hľadá významy udalostí. Sústavne hľadá vo veciach poriadok a zmysel, dokonca aj tam, kde nijakého zmyslu niet – čo ju vedie k tomu, že robí rovnako sústavne chyby. Má tendenciu príliš zovšeobecňovať a často vytvára nerpavdivú potenciálnu minulosť, ktorá je v rozpore s tou skutočnou. Pravá hemisféra je faktická a, ak sa to dá tak povedať, „pravdovravná“. Registruje a koná, neinterpretuje, iba číta (napríklad výrazy tváre), nevytvára iné, nepravdivé.

.city a mozog dieťaťa

Vyvíjajúci sa organizmus malého dieťaťa je extrémne citlivý na citové skúsenosti a nervový systém, správanie a vnímanie môžu byť týmito skúsenosťami značne zmenené. Niektoré výskumy ukazujú, že tie významné zmeny v útlom veku sa týkajú viac pravej hemisféry a pravej amygdaly (štruktúra šedej hmoty v hĺbke mozgu, ktorá hrá významnú úlohu pri ľudských emóciách). V týchto prvých rokoch života, rovnako ako aj neskôr, sa citové zážitky, šoky, úzkosti, traumy, spracovávajú v hĺbke mozgu, v limbickom systéme, ktorého súčasťou je aj spomínaná amygdala, ale aj v celej pravej hemisfére mozgu – tej nehovoriacej a dôležitejšej pre sociálne vzťahy, emócie a nonverbálnu komunikáciu. A rovnako ako v dospelosti aj u dieťaťa sa tieto emocionálne skúsenosti ukladajú do pamäťových záznamov v pravej časti mozgu. Oproti dospelým ľuďom je tu však jeden rozdiel: V tom veku nie je ešte dozretý komunikačný most medzi hemisférami – corpus callosum. Nervové vlákna v corpus callosum ešte nie sú dostatočne pokryté myelínom a komunikácia medzi hemisférami je natoľko biedna, že aj štvorročné deti majú isté ťažkosti preniesť hmatové, sluchové či vizuálne informácie z jednej polovice mozgu do druhej. Napríklad majú problém opísať slovami zložitejší obrázok, ak sa premietne iba do pravej hemisféry mozgu.

To, že sa napríklad citové zážitky v pravej hemisfére ukladajú do pamäti, ale ľavá hemisféra dieťaťa má o nich málo správ, je príčinou, prečo si v dospelom veku dokážeme z útleho detstva pripomenúť len tak málo, prakticky takmer nič. Pamäťová stopa, povedzme na traumu, je tam, len sa nemala ako premeniť na slová a príslušný pamäťový záznam v ľavej časti mozgu. V mnohých ohľadoch majú bábätká a malé deti „split-brain“.

To môže mať aj traumatizujúce dôsledky. Ak má napríklad mladá matka dieťa, ktoré nechcela a ktoré podvedome odmieta, lebo „jej pokazilo život“, môže sa síce o neho slušne starať a prinútiť sa formálne mu hovoriť aj veci ako „ľúbim ťa“, ale ak ho naozaj neľúbi, jej telo, tón hlasu a tvár hovoria niečo iné – opak. Pravá hemisféra dieťaťa to veľmi dobre vníma, ale neprenáša túto informáciu celkom do hovoriacej a uvedomujúcej si ľavej strany mozgu. V dospelosti to potom môže mať za následok úplne narušené sociálne vnímanie, pre postihnutého až nepochopiteľné negatívne pocity nedôvery pri vetách ako „ľúbim ťa“.

Myseľ tvorí jednotu, u človeka s neporušeným mozgom je to jedna myseľ jedného človeka, hoci akoby sa skladala z dvoch veľmi rozdielnych a veľmi rozdielne nadaných bytostí. Michael Gazzaniga, ktorý stál pred viac než tridsiatimi rokmi ako mladý muž na začiatku tých vzrušujúcich výskumov, nedávno napísal: „Po mnohých rokoch fascinujúceho výskumu na rozdelenom mozgu sa to javí tak, že vynachádzavá a interpretujúca ľavá hemisféra má vedomé prežívanie veľmi rozdielne od pravdovravného a doslovného pravého mozgu. Hoci môžme hľadieť na obe hemisféry ako na vedomé, vedomie ľavej polovice mozgu ďaleko presahuje mieru uvedomovania si pravej časti mozgu. Čo otvára ďalšiu sériu otázok, ktoré nás zrejme budú zamestnávať asi ďalších 30 rokov.“

Budú to, nepochybne, vzrušujúce roky a vzrušujúce odpovede.