Mapa stránky

Vo väčšine západných kultúr je odvaha oslavovaným atribútom mužnosti a zbabelosť či ustráchanosť je skôr jej zženštilým opakom. Feministky sú presvedčené, že ide o historický stereotyp vytvorený spoločnosťou, v ktorej dominujú muži, biologická psychológia má však názor, že isté rozdiely medzi mužmi a ženami v tejto črte existujú celkom prirodzene.

O tom, či je odvaha mužskou cnosťou, alebo ju príroda nadelila rovnako mužom i ženám, diskutovali prednedávnom dvaja významní spolupracovníci washingtonského American Enterprise Institute – profesor Harvey C. Mansfield a Ayaan Hirsi Ali, odvážna čierna Afričanka, ktorá sa vzoprela diktátu vlastnej komunity a náboženstva. Ich diskusia inšpirovala tento článok a je súčasťou tejto .kritickej prílohy (pozri nižšie).

Je odvaha teda čisto mužskou cnosťou? Zdanlivo banálna otázka, na ktorú má každý naporúdzi rýchlu odpoveď. Zväčša inštinktívnu, a nie veľmi presnú. Je to zároveň otázka, pri ktorej, keď na ňu hľadá odpoveď, sa človek zvykne zavŕtať tak hlboko, že stratí orientáciu v jej mnohoznačnostiach. Lebo mnohoznačné sú aj definície odvahy.

Ako najbežnejšia definícia odvahy bez nároku na vedeckosť sa natíska to, že ide o kvalitu, ktorá umožňuje človeku urobiť niečo potenciálne riskantné, niečo, čo by nemuselo dobre dopadnúť. V krajnom prípade to riziko môže byť aj rizikom, ktoré ohrozuje jeho zdravie či dokonca život. Zmysluplnou otázkou je, či odvaha znamená aj prekonať strach, urobiť niečo napriek tomu, že prirodzený strach z rizika káže niečo iné. Lebo možné je aj to, že človek urobí niečo odvážne, niečo naozaj riskantné, ale nemusí prekonávať nijaký strach. Nepociťuje ho. Ak človek necíti strach, je to taká istá odvaha ako odvaha toho, kto niečo urobí napriek strachu? Ak to vystupňujeme ad absurdum, môžeme sa opýtať: je citovo chudobný psychopat, ktorý necíti nijaký strach, odvážny, keď riskuje? Je jeho odvaha ignorovať riziko cnosťou?

Psychológovia, a najmä tí pozitivistickí, vedeckí, experimentujúci, nehovoria príliš často o odvahe, hoci ide nepochybne o osobnostnú črtu. Možno je to tak preto, lebo je to čosi, čo je ťažko merateľné (trebárs dotazníkom) i keď každý, aj nepsychológ, vie odvahu u druhého rozpoznať. Možno však najmä preto, lebo ide o črtu správania, ktorú možno hodnotiť iba v kontexte situácie, nie osve. Jednoduchou metaforou toho situačného kontextu môže byť nasledujúci príklad: Prejsť po dlhom železnom tráme, ktorý má šírku povedzme 15 centimetrov (aby to bolo dostatočne pohodlné), nie je veľkým umením, ani ničím zvlášť odvážnym – ak ten trám leží na zemi. Dámy to zvládnu aj na vysokých podpätkoch. Ak je ten istý trám položený ponad zívajúcu medzeru medzi plošinami vo výške a pod ním je stometrová priepasť, vyžaduje zrazu táto jednoduchá vec takú odvahu, že väčšina ľudí ju v sebe ani nenájde. Tá priepasť je ten kontext. Možno každý pozná slávnu fotografiu Charlesa Ebbetsa z roku 1932, na ktorej obedujú robotníci na stavbe mrakodrapu Rockefelerovho centra v New Yorku, pričom sedia v očividenej pohode na oceľovej traverze a pod nimi nie je nič, len prázdny priestor – asi tak 300 metrov. Mimovoľné a neovládateľné krátke zovretie žalúdka, ktoré väčšina z nás pocíti, keď vidí takúto fotografiu, je tiež ten kontext.

.tí, čo hľadajú riziko

To, že psychológovia nehovoria príliš často priamo o odvahe, však neznamená, že sa ňou nezaoberali – pod inými menami. Viac než iné zvláštnosti ľudskej povahy ich zaujímalo čosi, čo priamo s odvahou súvisí – riskovanie, riskantné správanie. Profesor univerzity Delaware Marvin Zuckerman, jeho spolupracovníci i ďalší psychológovia prišli na základe mnohých výskumov k uzáveru, že väčší či menší sklon ľudí riskovať súvisí so špecifickou chémiou ich mozgu, s ktorou sa rodia. Zuckerman opísal fiktívnu dievčinu Ritu, ktorá žije len pre vzrušenie a hynie od nudy, keď sa život stáva príliš predvídateľným. Má veľa priateľov, z ktorých mnohí sú úplne nespoľahliví, fajčí cigarety aj marihuanu a veľa pije. Na rôznych večierkoch sa nevyhýba ani drogám ako extáza či dokonca kokaín. A nerobí jej problém ísť do postele s niekým, s kým sa práve zoznámila (často bez ochrany). Niekedy hrá aj hazardné hry a niekedy prehráva viac, než si môže dovoliť, ale netrápi ju to. Fiktívna Rita, ako ju opísal profesor Zuckerman, je typická „impulsive sensation-seeker“ – impulzívny „hľadač vzrušenia“. Je to osobnostná črta, ktorá znamená, že ide o človeka s vysokým sklonom riskovať, vyhľadávať aj riskantné veci len pre vzrušenie, ktoré prinášajú. Je to črta, ktorú majú silno zvýraznenú aj tí, ktorí sa vrhajú do „adrenalínových“ športov a podobne. Ako som už spomenul, je to vrodená črta, dohováranie teda nepomôže. Rita nemusí prekonávať pri svojom riskovaní nijakú úzkosť, nemusí potláčať obavy z budúcich následkov, lebo ich nepociťuje, iba bez rozmýšľania a impulzívne hľadá pôžitok z nového a jej mozog si drogu, ktorou je vzrušenie, pýta.

Prv, než sa však začneme trápiť nad konzekvenciami impulzívneho riskantného „odvážneho“ správania, povedzme si, že z pohľadu vývojovej biológie a psychológie je riskovanie črtou, ktorá pomohla ľudskému rodu prežiť. Dávni lovci museli byť ochotní riskovať aj život, keď sa vyberali na lov na veľkú a nebezpečnú zver a museli tiež riskovať, keď si hľadali sexuálnu partnerku mimo svojej skupinky – a to robiť museli, ak nechceli porušiť tabu incestu. Prirodzený výber potom uprednostnil tých, ktorí sa do rizika púšťali – sklon riskovať je teda črta, ktorú nám odkázali predkovia. Dodnes to nie je iba sebadeštruktívna, ale aj – a možno predovšetkým – z hľadiska rodu potrebná vitálna črta. Povedzme si rovno, že bez pripravenosti riskovať by nebolo civilizácie ani objavov.

.testosterón, dopamín, MAO

Tá chémia mozgu, o ktorej hovorí profesor Zuckerman v súvislosti so sklonom a pripravenosťou robiť riskantné veci, súvisí s viacerými látkami. Jednou z nich je určite mužský hormón testosterón. Ak je niektorá skupina známa divokým a riskantným správaním, sú to mladí muži pred dvadsiatkou. Ich hladiny testosterónu sú na životnom maxime a na maxime sú aj ich štatistiky dopravných nehôd spôsobených riskantnou jazdou a podobné veci. To je aj hlavný dôvod, pre ktorý práve ich uprednostňuje armáda – odvahy majú, vďaka testosterónu, na rozdávanie. Testosterón je tiež spojený s črtami ako dominancia a sociabilita a pri vyšších hladinách sa našli aj spojenia s pitím alkoholu, drogami, sexuálnou promiskuitou a podobne. Ako hladina testosterónu s vekom klesá, klesajú aj antisociálne a agresívne tendencie v správaní a klesá aj sklon vyhľadávať vzrušenie – „sensation-seeking“, o ktorom hovorí profesor Zuckerman.

Testosterón majú i ženy, i keď v menšom množstve – a aj u nich sa zistilo spojenie s podobnými prvkami správania ako u mužov – s asertivitou, agresiou a sexuálnym vzrušením.

Ďalšia látka v mozgu, ktorá súvisí s riskovaním, je dopamín. Je to dôležitý neurotransmiter, prenášač vzruchov medzi neurónmi, ktorý je aktívny medziiným v mozgových centrách pre pôžitok a odmenu. Skupina vedcov v Izraeli ako prvá objavila vzťah medzi tendenciou vyhľadávať nové skúsenosti a génom, ktorý nesie kód pre jeden druh dopamínového receptora.

S dopamínom súvisí enzým monoaminooxidáza (MAO), ktorý reguluje hladiny dopamínu. V dôležitých výskumoch profesora Zuckermana sa zistilo, že u tých, ktorí vyhľadávajú riziko a vzruch, sú hladiny MAO v príslušných štruktúrach mozgu nízke. S debatou o tom, či je odvaha mužskou, či ženskou črtou súvisí potom zistenie, že hladiny MAO sú vyššie u žien ako u mužov (ženy teda štatisticky menej riskujú) a hladiny MAO u všetkých ľudí stúpajú s vekom. S vekom teda klesá v súvislosti s tým aj ochota riskovať. (Možno teda aj odvaha.) Hladina MAO – monoaminooxidázy – je zrejme najdôležitejším dedičným faktorom pri určovaní ochoty či neochoty riskovať v živote. Žiada sa dodať zlomyseľne na adresu hlásateľov (samozrejme, najmä hlásateliek) všemocnosti kultúrnych stereotypov, že v porovnaní so silou genetiky a vrodenej chémie mozgu, kultúrne stereotypy výrazne blednú.

.muži a ženy, hrdinovia a zbabelci

Napriek tomu, že mužov a ženy príroda vybavila naozaj a reálne odlišnými vlastnosťami, nemá zmysel rezervovať ktorýkoľvek obdivuhodný atribút osobnosti vrátane odvahy iba jednému pohlaviu. Napríklad Ayaan Hirsi Ali, ktorá diskutuje na stránkach tejto .kritickej prílohy, prejavila, napriek svojej zjavnej (a krásnej) ženskej krehkosti viac odvahy, než absolútna väčšina jej mužských súkmeňovcov a súvercov. Povedala celému, v politickej korektnosti sa dusiacemu západnému svetu a celému, na kritiku takému precitlivenému islamskému svetu do očí svoju pravdu o utláčaní a týraní žien v mene islamu. Jej kamarát, filmár Theo van Gogh, prišiel pre to o život, ona musela ujsť pred vražedným hnevom primitívnych fanatikov zo svojho zamilovaného Holandska do Ameriky. A musí žiť pod stálou ochranou – len preto, lebo mala odvahu, ktorá chýba toľkým moslimským mužom. Je to iná odvaha, ako odvaha uniesť lietadlo a naraziť s ním do mrakodrapu s Allahom na perách a s vidinou sedemdesiatich dvoch panien pred očami.

Ayaan Hirsi Ali pritom nie je psychopat, ktorý riskuje, lebo nepociťuje strach. Je to bystrá a vzdelaná žena, ktorá konala odvážne napriek tomu, že pociťuje strach. Ona riskuje život v mene pravdy a zo solidarity k ženám a k civilizácii, ktorú má rada, a nečaká, že ju ktosi po smrti odmení.

Zrejme príroda nadelila mužom, spolu s ich hormónmi a enzýmami, viac odvahy riskovať, aby si mohli splniť svoju úlohu v čase ohrozenia druhu, národa, kmeňa či rodiny. Neznamená to však, že ženám tú črtu úplne odoprela. Obom pohlaviam dala navyše slobodnú vôľu, ktorá umožňuje, ak ide o všetko, rozhodnúť sa v rozpore s prirodzenou inklináciou, ktorú diktujú gény. Vtedy hovoríme o odvahe, hodnej obdivu a pohlavie nerozlišujeme.

Všeobecne sa dá povedať, že medzi mužmi i ženami je štatisticky určite viac zbabelcov než hrdinov. Šťastná je taká doba, v ktorej si ľudia môžu žiť svoj život a nikdy si neotestovať, či sú hrdinami, alebo zbabelcami, nešťastná zase taká, ktorá si vyžaduje množstvá hrdinov. Vtedy je svet spravidla vo vojne. Ale ak taká doba príde, nepýta sa spravidla na pohlavie.