Mapa stránky

S historickou pamäťou európskych (a vôbec všetkých) národov je to problematické. Každý si chce pamätať iba vlastné hrdinstvá a morálne víťazstvá; vlastné hanebnosti, zbabelosť a zločiny si nielenže neradi pripomíname, tie je najlepšie rovno zabudnúť.

Najlepšou formou zabudnutia vlastných zločinov je pritom úplne poprieť, že sa niekedy stali, prípadne nájsť pre ne nevyvrátiteľné morálne ospravedlnenie. Výsledkom takéhoto spätného selektívneho triedenia národnej minulosti je národná selektívna amnézia – kolektívna pamäťová stopa s vymazanými pasážami, ktorá už nie je pamäťovou stopou, ale páchnucou pamäťovou stokou. Lebo ten „editovaný“ výsledok je dielom vizážistu na tvári mŕtvoly. Ani úplné, nemilosrdne pravdivé a neselektované dejiny národov by nevoňali ľúbezne, nepáchli by však lžou. Dejiny dvadsiateho storočia dali takmer všetkým európskym národom dostatok dôvodov selektívne zabúdať, takže tá stoka je celoeurópska – pravda, všade má iný špecifický národný pach. Stačí sa poobzerať a zavetriť v najbližšom okolí – v tej slovenskej pamäťovej stoke nájdeme zľahčovanie či rovno popieranie vlastnej viny pri deportáciách a následnom vyvraždení slovenských Židov a hneď vedľa aj pocit úplnej neviny voči Maďarom, i voči sebe, čo sa týka komunizmu. Alebo v Poľsku s podobnými amnéziami na vlastné antisemitské excesy. Alebo v Čechách, kde sa tak nerado spomína, že s Nemcami sa aj kolaborovalo, nie len trpelo. Alebo v Rakúsku, ktoré hádam už úplne uverilo, že bolo iba Hitlerovou obeťou. Alebo v Maďarsku. Alebo vo Francúzsku, kde akoby neexistoval režim vo Vichy a všetci boli statočnými maquistami a členmi résistance. Alebo na Ukrajine. Alebo v Rusku – tam si dokonca ani Putin a jeho vláda už nechcú spomenúť čo urobilo sovietske Rusko Estóncom, Lotyšom, Litvanom, ale aj Čečenom, Gruzíncom, Arménom, Tatárom – vlastne všetkým, vrátane samotných Rusov a temného prekliatia Gulagu. Pred vojnou, počas vojny i po nej. Už vôbec nespomínajúc štyri desaťročia politického nevoľníctva, ktoré prinieslo sovietske Rusko Poliakom, Čechom, Slovákom, Maďarom, atď., a nespomínajúc ani celosvetovú rozkladnú úlohu komunizmu a stotisíce či milióny mŕtvych pod rôznymi z Moskvy inšpirovanými režimami a „národnooslobodzovacími bojmi“ v Ázii a najmä v Afrike. Tá ruská pamäťová stoka páchne na veľkú vzdialenosť.

.drážďany a Židia

Polemika v nasledujúcich dvoch článkoch v Kritickej prílohe, publikovaných pôvodne v nemeckom časopise Der Spiegel (konieckoncov jedna z mnohých), medzi nemeckým spisovateľom a britským historikom, je pre európsku pamäťovú stoku príznačná. Obojstranne, hoci v prípade Nemca Matusseka je hĺbka tej amnézie omnoho hrozivejšia. Ak je z pohľadu Nemcov britským zločinom, že radšej bombardovali Drážďany, než aby zachránili Židov bombardovaním železničných tratí vedúcich do Osvienčimu, má britský historik Frederick Taylor pravdu – výčitka je to v tejto podobe nezmyselná. Vojská 1. ukrajinského frontu oslobodili väzňov koncentračného tábora Osvienčim 27. januára 1945 a Drážďany boli bombardované až v noci z 13. na 14. februára 1945. To však neznamená, že tie koľajnice nemohli bombardovať skôr. Ale ak vravíme skôr, tak omnoho skôr – už 2. novembra 1944 sa v Osvienčime zastavilo vraždenie väzňov v plynových komorách v snahe o zahladenie stôp. Koncom toho mesiaca prišiel dokonca príkaz vyhodiť do vzduchu kremačné pece v Osvienčime. Čo je však toto za debatu? Lebo ani po šesťdesiatich rokoch nemožno z nemeckých úst prijať argument, že za vyvražďovanie Židov vlastne môže niekto iný, kto nebombardoval koľajnice a nie Nemci, ktorí tie tábory zriadili, prevádzkovali a vraždili v nich. Pravdou je však tiež, že britské, americké ale aj sovietske velenia informácie o genocíde Židov zrejme mali a nepodnikli nič.

Strategické bombardovanie napríklad Hamburgu neslúžilo, ako píše Matthias Matussek ničeniu kultúrnej tváre Goetheho národa, ale zničeniu vojnového priemyslu a, povedzme si rovno, aj ľudského potenciálu, ktorý udržoval nemeckú vojenskú mašinériu v chode.

Drážďany sú iná kapitola. Tie boli naozaj mravným zlyhaním Angličanov a Američanov – na vyslovenú ruskú objednávku. Iný britský historik, Paul Johnson, o tom (bez triumfalizmu, z ktorého Britov obviňuje Matussek) píše:. „K náletu dala popud Churchillova a Roosveltova snaha dokázať na Jaltskej konferencii Stalinovi, že sa Spojenci snažia podporovať ruské akcie na východnom fronte. Najmä chceli zasadiť ochromujúcu ranu nemeckej morálke, aby podporili ruskú ofenzívu, ktorá sa začala 12. januára. Drážďany neboli priemyselným mestom, ale komunikačným uzlom. K 630 000 jeho obyvateľov pribudlo ešte raz toľko nemeckých utečencov, z ktorých 80% boli sedliaci zo Sliezska. Stalin ich chcel zničiť, aby si uľahčil plánovaný „presun“ Poliakov na západ, a okrem toho sa domnieval, že mesto slúži ako zhromaždisko vojenských jednotiek. Podľa sira Roberta Saundbyho, zástupcu náčelníka leteckých zväzov, požadovali Rusi menovite Drážďany ako cieľ operácie ´Thunderclap´“ Na mesto bolo zvrhnutých vraj 650 tisíc zápalných bômb, ktoré zahubili 135 tisíc osôb. Drážďany boli jediným prípadom, pri ktorom mali pochybnosti aj britskí letci, a netajili sa nimi – operáciu na opätovný dotaz potvrdili príkazom priamo z Jalty (buď Churchill, alebo hlavný veliteľ letectva maršál Portal). Pri bombardovaní Hamburgu zahynulo omnoho viac ľudí, ale bolo zničených aj vyše 4 tisíc tovární, ktoré tvorili súčasť nemeckej vojnovej výroby.

Je možné, že Briti sú, slovami Fredericka Taylora, strašní a do seba zahľadení. Je tiež isté, že ani všetky spomienky na britské impérium by nemali slúžiť Britom ako zdroj hrdosti. Kontinentálna Európa však nemá problém s historickou pamäťou Britov, takmer sa žiada povedať, že je to ostrovný problém. Omnoho väčším problémom sa môže ukázať selektívna amnézia Nemcov, ktorú Frederick Taylor nazval eufemisticky sebaľútosťou.

.sebaľútosť, hnev, amnézia

O sebaľútosti Nemcov sa dá povedať iba toľko, že je čoraz viditeľnejšia. A že to nie je čistá sebaľútosť, lebo do nej prenikajú neprehliadnuteľné prvky vzdoru proti večnej úlohe porazených, urazeného hnevu a pýchy. A chuti spochybniť doterajšiu interpretáciu dejín. To vidno na ochote moralizovať – napríklad vo veci vojny v Iraku. Po skončení studenej vojny, počas ktorej boli akékoľvek psychologické potreby Nemcov pozrieť sa na vojnu aj očami seba ako obete zadusené vážnejšou hrozbou, bolo niekoľko rokov obdobím prekvapenej inercie. Nemeckí politici hrali svoju úlohu ako pred pádom berlínskeho múru. Teraz sa zdá, že úloha tých, ktorí nesú večný biľag za príšerné zločiny druhej svetovej vojny a holokaustu, sa Nemcom definitívne prejedla. Zatiaľ ešte nezabudne ani jeden nemecký politik na úvod reči prekliať nacizmus, ale znie to už ako povinné cvičenie – tak akosi hlucho. Substancia nasleduje potom, a nebýva kajúcna. Zobudila sa i ambícia Nemcov miešať karty v medzinárodnej politike. To je, šesťdesiat rokov po vojne, konieckoncov v poriadku. Krajine s nemeckým hospodárstvom a počtom obyvateľov „Mitspracherecht“ v medzinárodných vzťahoch nepochybne patrí aspoň natoľko ako Francúzsku. Problém je to iba v prepojení s tou selektívnou historickou amnéziou, ktorá sa začína v Nemecku v niektorých kruhoch prejavovať. Príliš v tom počuť ozvenu toho sprisahaneckého mlčania, do ktorého sa ponoril nemecký národ v rokoch 1941 až 1945, keď muselo byť už každému jasné, čo sa skrýva za úradníckymi eufemizmami ako „Sonderbehandlung“ či „Endlösung“.

Aj v tom, čo napísal Frederick Taylor zaznela však tá znepokojujúca historická hluchota voči vlastným (v tomto prípade britským) prešľapom. Laxný postoj? Salónny antisemitizmus? „V rokoch 1933 až 1939, keď Hitler ešte neuzavrel definitívne hranice a Židia mohli utiecť, nikto ich nechcel. Doslova všetky európske vlády sa potýkali s problémom antisemitizmu a mali strach, že sa situácia ešte zhorší. Británia uzavrela až dovtedy otvorené dvere do Palestíny, pretože sa bála Arabov: v roku 1939 obmedzila Biela listina židovské prisťahovalectvo na 75 000 na obdobie piatich rokov,“ píše o tomto období Paul Johnson. To nebola iba laxnosť a salónne faux pas.

Vlastne tou selektívnou amnéziou, ktorá vytvára pamäťovú stoku, trpia všetci. A kladie to pred Európu, nech už pod tým rozumieme čokoľvek – inštitúcie, politické triedy, ľud (ak už taký existuje) – nepríjemné otázky. Dá sa, napríklad, hovoriť o európskej politickej identite, trebárs spoločnej britsko-nemeckej, ak si človek prečíta ako vidí dejiny Nemec a Brit – pri všetkej tolerantnej publicistickej slušnosti? Na čom sa dohodnú Brit z Coventry (to rozbombardovali v roku Nemci 14. novembra 1940) a Nemec z Drážďan? Dokážu vydať spoločnú učebnicu európskeho dejepisu 20. storočia? Ale pokojne môžeme opustiť britsko-nemeckú dišputu. Dokážu vydať spoločnú učebnicu dejepisu Srbi a Chorváti? Alebo, keď už hovoríme o selektívnej amnézii, Maďari a Slováci?

.s dejinami sa žije ťažko

Debata, ako tá medzi Matthiasom Matussekom a Frederickom Taylorom, by bola ešte pred pätnástimi rokmi málo pravdepodobná, dokonca nepredstaviteľná. Zaškrípali v nej nepríjemné témy, ktoré boli dlhé desaťročia tabu. Jej úžitok možno nespočíva v konečnom zmapovaní dejín, lebo ich skôr zahmlieva ďalšími stereotypmi. Tak trochu to pripomína krčmové táranie – aj s dojemným poukazom na utrpenie nemeckého školáčika, na ktorého pokrikujú britskí šarvanci „Nazi, Nazi“ a nefalšovaným vyznaním sa Brita, že sa za to hanbí. To všetko pri násilných rasistických a šovinistických excesoch, s ktorými sa napríklad v Nemecku roztrhlo za uplynulé roky vrece. Užitočná je tá debata najmä preto, lebo je nevdojak diagnostická. Vypovedá v novinárskej skratke o emóciách, v ktorých sa Európa opäť brodí až po kolená. Emóciách nebezpečných a vyvierajúcich z pamäťovej stoky, na ktorú sa opäť mení historická pamäť národov na mnohých miestach. S dejinami, najmä tými vlastnými, sa žije ťažko. Nemcom možno ťažšie ako iným. Ale s dejinami, z ktorých sú celé pasáže vymazané, prípadne nahradené sebaospravedlňujúcimi či heroickými konfabuláciami, sa žije nebezpečne. Predovšetkým v Európe.