Mapa stránky

Ľudská pamäť patrí k najväčším zázrakom života. To, čím sme, je identické s našou pamäťou, ktorá má až neuchopiteľnú hĺbku. Ale nesmie byť poškodená, lebo vtedy je ohrozená aj naša schopnosť prežiť. To všetko platí aj o pamäti národov.

 

Čítať celý článok...
 

Ayaan Hirsi Ali je krehká mladá žena, ktorá sa narodila v Somálsku, ako dieťa žila v Saudskej Arábii, Etiópii a Keni, ako dospelá ušla do Holandska, kde vyštudovala, stala sa poslankyňou parlamentu a nakoniec terčom fanatických teroristov. Chcú ju zabiť, lebo s režisérom Theom van Goghom nakrútila film Podrobenie sa, ktorým vraj urazila islam, a chcú ju zabiť, lebo verejne a otvorene hovorí o utrpení žien v islamských spoločnostiach. A chcú ju zabiť tiež, lebo sa verejne vzdala islamu ako svojej viery.

 

Čítať celý článok...
 

Každý si myslí, že sa v politikoch vyzná, ale každý by sa chcel vyznať lepšie. Politici, ako nakoniec každý, majú svoju osobnosť a psychológia osobnosti ponúka veľa možností, ako jej poznatky aplikovať na politikov. Bez záruky.

 

Čítať celý článok...
 

Ak by ste v prírode hľadali naozaj úspešné zviera, je ním pes. Kedysi dávno bol vlkom. Dnes žije v hociktorom väčšom meste viac psov než jeho predkov divých vlkov na celom kontinente. Prinútil ľudí vytvoriť na obsluhu svojich skutočných i fiktívnych potrieb celé priemyselné odvetvie. Alebo neprinútil?

 

Čítať celý článok...
 

Hádam nijaký živočíšny druh (ak zabudneme na hmyz) sa nevyskytuje v takých pestrých podobách a veľkostiach ako pes. Od malej čivavy až po obrovského mastifa, všetko je to pes. Myslím, že je to od psov veľmi prezieravé. Môžu si tak prisvojiť najrôznejšie typy (prečo nie plemená?) ľudí.

Aj vlci sú rôzni, aj mačkovité šelmy sú rôzne, veľké i malé, ale pestrosť plemien psov vyráža dych. Preto je pre väčšinu z nás potešením ísť na výstavu psov. Taká výstava by bola dosť nudná, ak by išlo iba o jedno plemeno, a psi to veľmi dobre vedia. Podľa mojej teórie, o ktorej tu bude onedlho reč, si preto vymysleli, vlastne naverbovali ľudí, ktorí ich potom šľachtili do takých rozdielnych podôb. Presnejšie povedané, nechali ich robiť dovôle šteniatka, čo tým promiskuitným tvorom viac než vyhovovalo. Nakriatli napríklad takého reverenda Jacka Russella, vidieckého farára, ktorý potom vymyslel toho výborného malého teriéra. A nakriatli aj mnohých ďalších, z ktorých niekoľkých ešte spomeniem.

.foxhoundi, bíglovia a socialisti

Väčšina ľudí si myslí, že plemená psov si pre seba vyberajú ľudia, ktorí majú pre svoju voľbu najrôznejšie motívy. Možno je to tak, ale už dávnejšie mám temné podozrenie, že je to celé tak trochu aj naopak – totiž, že jednotlivé psie plemená si vyberajú svojich ľudí. Robia to rafinovane a dlhodobo pri tom plánujú. Plánujú podobne, ako plánujú budúce vlastnosti a vzhľad plemena rôzni šľachtitelia plemien psov. V hlave niekoľkých skúsenejších psov vznikne projekt budúceho majiteľa – teda nielen to, čo by mal asi od psa taký hypotetický majiteľ očakávať, ale aj aké by mal mať záľuby, kam by mal chodievať, s kým sa priateliť. Pracovne som si túto teóriu nazval teóriou skrytej prevrátenej kauzality. Som napríklad skalopevne presvedčený, že Angličania si nevymysleli honby na líšku pre vlastné potešenie, ale robia to predovšetkým pre potešenie svojich psov. Vlastne skôr robili, lebo banda socialistických, pardón labouristických poslancov mdlého umu to v Dolnej snemovni zakázala, vraj pre nehumánnosť lovu, môj ty Bože. Líškam tým veľmi nepomohli a džentlmenov na koňoch dôkladne znechutili. Najviac však potrestali psov, ktorí to mali celé tak dokonale vymyslené. Odvtedy majú všetci skutoční gentlemani a tiež všetci bíglovia a foxhoundi o dôvod viac nemať v láske socialistov. Teda, niežeby dovtedy dôvody na to nemali.

Pôvodne sa ten príbeh začal tak, že sa psi z grófstva Yorkshire (už som v minulosti spomenul, že psi – psy je dvojtvar a ja vedome antromorfizujem, a preto používam množné číslo psi a dôrazne vystríham našu jazykovú redaktorku pred opravovaním), ktorí radi (opäť radi, nie rady!) behali v partii za líškami so psami, dohodli so psami z grófstva Staffordshire s podobnou záľubou, že sa dajú dokopy. Tí prví boli rýchlejší, ale brechanie im šlo horšie. Tí druhí boli mohutnejší, a teda trochu pomalší, ale mali mocnejší a hrubší hlas. Povedali si, že ich spoločné deti, pardón šteniatka, ktorých plodenie je, koniec koncov, tiež zábava takmer porovnateľná s honbou na líšku, budú takými dokonalými rýchlymi a hlučnými štváčmi líšok a rôznej zvere, že to nepochybne očarí konkrétny typ anglických vidieckych džentlmenov, ktorých si vopred vyhliadli. Tí ich potom budú chovať, kŕmiť, vyberať im vzájomne do hojnosti najkrajších psích partnerov kvôli ďalším šteniatkam, ale najmä a predovšetkým ich budú vodiť každú chvíľu na lov líšok. Tento naplánovaný štýl života na statkoch naplánovaných pánov vydržal anglickým foxhoundom, ale aj bíglom, ktorí sa pridali po vlastnej línii, takmer dodnes. Bígli (nie bígle!) sú momentálne na tom o čosi lepšie, lebo, hoci im tí pomätení socialisti zakázali skupinové honby na líšku, tešia sa priazni mestských pánov. Bíglovia mali totiž aj alternatívny plán – rozhodli sa, že svojím výzorom sympatického plyšáka dojmú dcérenky mestských džentlmenov (samozrejme, že dojímajú aj tých džentlmenov, ale tí to nesmú dať najavo) a zabezpečia si tak nekonečnú lásku a najmä nekonečný prístup k strave. Lebo pravý bígl prestane jesť až vtedy, keď už ničoho niet. Mysleli pri tom aj na to, že mestskí džentlmeni nepozerajú takmer nikdy na svet z výšky konského chrbta, a tak si prirobili chvost so svietivo bielym, vysoko neseným koncom, ktorý vidno, aj keď sa bígl stratí vo vysokej tráve. Už ten chvost im zabezpečí budúcnosť.

.všetci tí lovci

Kynológovia zvyknú deliť loveckých psov do niekoľkých kategórií, ale je to celé akési dopletené. Určite však existujú psi, ktorí lovia najmä zrakom, hoci ani čuch nemajú zlý, a potom takí, ktorí lovia najmä čuchom. Tí, ktorí lovia zrakom, sú aj dobrými bežcami. Patria sem vlastne aj všetky druhy chrtov. Antilopu kdesi v diaľke nemožno veľmi nájsť nosom, musí pomôcť zrak. Keď už nebolo veľmi za čím behať, rozhodli sa chrti, že si získajú ľudí tak, že budú behať o preteky. Ľudia, a najmä džentlmeni, im na to promptne skočili a začali rovno aj stávkovať. Ale to je celkom novodobá záležitosť, lebo v čase, keď doviedli predkovia chrtov do Británie ešte starovekých Féničanov, bolo aj čo loviť. Aj írsky vlkodav, o ktorom bude ešte reč, patrí medzi chrtov.

Čo chrt, to rôzny národný vkus. Elegantné saluki si, pravdepodobne ešte pred príchodom islamu, vybrali Peržanov, štíhle slugi Arabov v Saudskej Arábii či v Jemene, Barzoje, ktoré milujú štvanice na sibírskych vlkov, si vybrali Rusov, lebo Čukčovia odmietli spolupracovať, greyhoundi a vipeti Britov a afganskí chrti Afgancov, lebo tí boli jediní ochotní im rozčesávať ich dlhú srsť. Je tiež možné, že Afgancov nakriatli na svoju dlhú srsť pripomínajúcu ženské vlasy preto, lebo afganské ženy si musia vlasy skrývať pod burku, takže taký horský Afganec, keď sa chce na niečo krásne s dlhými vlasmi pozrieť bez toho, aby spáchal hriech, môže sa pozrieť na svojho chrta. Veľmi rýchli lovci azavakovia si zase kedysi dávno vybrali za svojich pánov Tuaregov, čím osvedčili svoj výnimočne dobrý vkus na ľudí.

Čo sa týka psov loviacich čuchom, tak najlepší čuch spomedzi psov má údajne anglický farbiar, zvaný aj bloodhound. Ale úplne rovnakého psa vypestovali kedysi aj mnísi v belgickom Kláštore sv. Huberta. Zdá sa, že predkovia oboch línií farbiarov sa pridali takmer pred tisíc rokmi ku križiakom, ktorí sa vracali zo Svätej zeme do Európy. Je tu aj taká možnosť, že si križiakov obľúbili už vo Svätej zemi a vďaka svojmu excelentnému čuchu ich vystopovali až do Európy. Ale ďalej je to so psami, ktorí používajú pri love čuch, dosť neprehľadné. Patria k nim najrôznejší duriči, stavači, baseti, jazvečíkovia a ďalší nespočetní majitelia plantajúcich uší a krotkého pohľadu. Patrí sem dokonca aj pes, ktorý sa dnes volá podľa svojho tvorcu – nemeckého výbercu daní Louisa Dobermana. Vytvorenie plemena dobermanov je jediná pozitívna vec, ktorá je známa o výbercoch daní. Niekedy okolo roku 1870 prehovorila Louisa Dobermana na tento výborný kúsok skupinka rotvajlerov, nemeckých pinčov, weimarských stavačov, anglických chrtov a manchesterských teriérov. V poslednom čase dobermani uspeli vo svojej snahe zatrhnúť majiteľom kupírovanie uší, vďaka čomu vyzerajú s tými plandavými ušami opäť ľudsky, a nie natoľko nemecky, nech mi je odpustená politická nekorektnosť.

Keď už je reč o výborných lovcoch, nezabúdajme na teriérov. Teriéri si kedysi chladnokrvne vykalkulovali, že čím ich bude viac druhov, tým pestrejšiu paletu ľudí si môžu získať. Napríklad taký vestík, teda westhighland white terrier, sa spolu s čiernym škótskym teriérom, ktorý vyzerá ako prízemný zmeták so špicatými ušami, prepracovali na nálepku na fľaši whisky Black&White, čo sa zatiaľ nepodarilo nijakému inému psovi. Ťažko si predstaviť lepšie píár. Foxteriér menom Robin zase opantal českú spisovateľku Zdenu Frýbovú, ktorú donútil napísať o ňom veľmi populárnu knihu, a tá potom zvrátila ohrozené štatistiky počtu foxteriérov v Čechách aj na Slovensku.

Írsky teriér menom Jerry, spolu so svojím bratom Michaelom, zlomili zase srdce spisovateľa Jacka Londona, ktorý na chvíľu kvôli nim zabudol na Bieleho tesáka a napísal o nich dokonca až dve knižky. Čo budem tajiť, Jerry a Michael z Londonovho rozprávania zlomili zase srdce mne a keď som už bol veľký, kúpil som si ich o mnoho generácií mladšiu sestru Gaiu, írsku teriérku s úžasným srdcom a nežnou povahou. A keď nám zomrela, kúpili sme si írsku teriérku Sarah. Jack London aj rôzne encyklopédie opísali írskych teriérov ako neskrotných a notorických bitkárov. Ja tú skúsenosť nemám, i keď viem, že sa ani Sarah, ani ďalší jej súrodenci žiadnej bitke nevyhýbajú. Nevyhľadávajú ich však. Skôr si myslím, že Jerry a Michael chceli urobiť dojem na Jacka Londona, na ktorého vôbec robili bitkárske typy dojem, inak by o nich nepísal. Mysleli na marketing plemena. A podobné to bolo aj v ich vlasti, v Írsku. Íri sú známi ako červenovlasí a horkokrvní bitkári, a tak sa írski teriéri rozhodli, že najlepšie bude, ak budú presne takí istí – červenovlasí a horkokrvní bitkári. A nekonečne kamarátski. Ale to sú vraj aj Íri.

Fakt je, že nijaký teriér, ani írsky, ani borderský, ani lakelandský, ani westhighlandský, ani norwichský, ani aierdaleský, ani nijaký iný nepatrí do rúk netrpezlivého človeka. Je to najmä preto, lebo oni takých ľudí nechcú. Taký baset si vyberie majiteľa, ktorému neprekáža, že baset aj na prechádzke najmä sedí a leží. Teriér chce od majiteľa presný opak, lebo sám neobsedí, stále niečo podniká. A trestami ho človek veľa nenaučí, iba ho zastraší. Teriéri si preto vyberajú radšej pánov, ktorí si ich získavajú najmä úplatkami. Na rozdiel od podobnej črty u niektorých komunálnych politikov je to však skôr milá vec a stačí im hocijaká chrupka či psí keksík.

.pričapnutý nos, ustarané čelo

Takúto pôvabnú vizáž, pripomínajúcu trochu Sira Winstona Churchilla, si zvolilo na opantávanie a dojímanie svojich budúcich majiteľov veľa psích plemien. Hrajú, takpovediac, na istotu. Taký anglický buldog, napríklad, naisto vie, že u jeho pána či panej to musí byť pravá láska, pre ktorú si ho zvolili, lebo o kráse by mohla v jeho prípade hovoriť iba jeho vlastná matka. Anglickí buldogovia sa pôvodne zabávali tým, že sa bili v arénach s býkmi, ktorým sa zahryzli strašnou silou svojej krátkej čeľuste trebárs do nosa a viseli tam vytrvalo, nech sa býk akokoľvek metal. A taký býk sa teda vie metať. Dnes to už anglickí buldogovia nerobia, lebo to býkov už dávnejšie prestalo baviť. O tom, ako to vyzerá, keď si buldog zoberie do hlavy, že sa zahryzne a nepustí, referoval pôsobivo aj Jack London vo svojom príbehu o Bielom tesákovi. Malou verziou tohto statného anglického zápasníka je francúzsky buldoček. Francúzi to pripúšťajú len neochotne, ale aj on má anglických predkov. Francúzsky buldoček je, na rozdiel od svojho anglického kolegu, ešte aj ušatý, čo mu zabezpečuje, že ho nikto neberie príliš vážne. Francúzskemu buldočkovi to vyhovuje, lebo on sa chce s ľuďmi najmä baviť, a nie plano mudrovať. Pôvodne musel loviť rôznu háveď, ale vďaka výrazu svojej tváre a lopúchom spoločensky postúpil, a teraz nemusí vôbec nič, iba hrať sa s majiteľmi.

Spomedzi všetkých ustarostených psích výrazov patrí rozhodne medzi naustarostenejšie výraz bordeauxskej dogy. Možno je to preto, lebo v Bordeaux kedysi vládli anglickí králi, u ktorých sa darilo veľkým psom, napríklad aj mastifom, ktorí sú príbuzní bordeauxskej dogy, ale potom sa všetko zopsulo – najprv odišli anglickí králi, potom aj francúzski, potom prišla revolúcia, republika, liberté, egalité a fraternité a v budúcnosti ktovie čo ešte. Preto ten melancholický a veľmi ľudský výraz umocnený ešte tým, že bordeauxská doga nemá čierny nos, ale svetlohnedý, rovnakej farby ako je jej kratučká, jemná srsť. Je veľmi ľahké popliesť si ju s niektorým veľmi ustarosteným džentlmenom. Ale je tiež možné, že ustarostený výraz súvisí so starosťami, ktoré si robia bordeauxské dogy o svojich majiteľov, ktorí hojne popíjajú výborné bordeauxské. Špeciálne ustarostený a spustnutý exemplár tohto skvelého a mocného psa si zahral vo filme Turner&Hooch spolu s Tomom Hanksom – ten hral detektíva Scotta Turnera. Pre poriadok spomeniem, že filmový pes Hooch sa v civilnom živote volal Beasley a vôbec nebol zanedbaný.

O niečo menej ustarostený, ale rovnako dojímavý výraz si zvolil nemecký boxer. Ten to, podľa mojej mienky, urobil najmä preto, aby mu prechádzali všemožné lotroviny. Boxeri majú vášnivú a búrlivú náturu, strašne radi sa hrajú a neprechádza ich to ani vo vyššom veku. Občas si to, vďaka kombinácii veselej až bláznivej povahy s mocným svalnatým telom, odnesú rôzne predmety v byte. Potom boxerov ochránia tie okrúhle oči a smutný výraz.

Boxeri spravidla bezhranične milujú deti a sú k nim veľmi jemní. Podľa už spomenutej teórie skrytej prevrátenej kauzality existuje podozrenie, že niektorí ľudia sa snažia mať deti aj (a možno najmä) pre potešenie svojich boxerov. Čo sa týka detí, je isté, že potešenie je vzájomné.

Pričapnutý nosík a spodný predkus sa ukázali ako účinný nástroj na lámanie ľudských sŕdc aj u neznesiteľného homofóbneho neurotického mizantropa Jacka Nicholsona v oskarovom filme Lepšie to už nebude (As Good as it Gets).

Krátke ňufáky majú aj svoju cenu – horšie sa s nimi dýcha a ich psí majitelia občas chrápu ako opití námorníci. Ale čože je to pri tých ďalších benefitoch.

.bitkári a obri

Asi neexistuje končina sveta, kde by nebolo nejaké naozaj veľké psie plemeno, zväčša ako pozostatok čias, keď bolo treba chrániť stáda aj ľudí pred dravcami aj inými ľuďmi. Alebo aj poľovať na niečo veľké. V strednej Ázii si veľkí alabajovia, ktorí si radi hryzli do vlka či medveďa, získali pastierov, podobne ako na Kaukaze kaukazskí ovčiaci. Určite najväčšími psami na svete sú všetci mastifovia. Niekedy sa hovorí aj o moloseroch. Niektoré údaje hovoria o anglických mastifoch, ktorí mali až 110 kilogramov (nie tuku, svalov). Anglickí mastifovia sú prastaré plemeno, ktorého členovia už kedysi v antických časoch pravidelne prehovorili Rimanov, aby si ich brali do Ríma a dovolili im bojovať so šelmami aj s ľuďmi. Dávni mastifovia zrejme vôbec radi cestovali, lebo príbuzných majú po celom svete – napríklad brazílsku filu, argentínsku dogu, neapolského mastina, japonskú tosu a podobne. Aj do Anglicka pricestovali asi už pred tisícročiami kdesi z Ázie – ktorýsi psí historik spomínal ako praotca všetkých mastifov tibetského mastifa, ale ktovie, po toľkých rokoch.

V moderných časoch a v západnom svete mastifovia aj iní psí obri pochopili, že budúcnosť treba hľadať v ľudskej psychológii, presnejšie, v ľudskej psychopatológii všedného dňa. Vysvetlím. Mastifovia zistili, že biť s medveďmi sa už nesmú a ani strážiť už nie je veľmi čo, všade fotobunky, kamery, SBS-ky. Šeliem v bezprostrednej blízkosti ľudských obydlí niet, ale čoho je koľkokoľvek, sú ľudia s malým sebavedomím. A práve na nich sa, aspoň podľa mojej teórie o skrytej prevrátenej kauzalite, v ostatnom čase zamerali. Taký človiečik (teraz nie je reč o telesnej veľkosti) si číta napríklad o tom, ako mlčky a nebojácne bojovali s inými psami obrovskí japonskí samurajskí psi tosa a zatúži sa ukázať na ulici práve s takým psím bodyguardom. Spoločne vytvoria dvojicu rovnako nápadnú, ako rešpektovanú. Tosovia to vedia, lebo toľké roky bojovali v Japonsku na ostove Šikoku práve preto, aby raz zapôsobili na človiečika s utlačeným egom na Slovensku, ktorý si ich potom kúpi. Buďme však spravodliví, tosa sa odmení lojalitou aj láskou k deťom. A čo je nakoniec zlé na tom, že si niekto pofúka to ego a popritom sa postará o psieho obra? Akurát je trochu problém, lebo keď sa tosa, mastif či bullmastif rozbláznia, premenia sa na rozbehnutú lokomotívu, ktorá radostne váľa všetko, čo sa náhodou vyskytne v dráhe jej pohybu.

Keď už sme pri psích bitkároch, nemožno sa nezastaviť pri dvoch skvelých Angličanoch, ktorí nie sú síce takí veľkí ako tosa či mastif, ale bitkári sú o to pozoruhodnejší. Jeden z nich, bulteriér, vznikol tak, že istý staroanglický buldog a fenka dnes už vyhynutého anglického bieleho teriéra prehovorili okolo roku 1850 istého Jamesa Hinksa z Birminghamu, aby ich skrížil. Výsledkom je (po mnohých ďalších veselých kríženiach) dnešný bulteriér – nevysoká ale strašne mocná guľa oceľových svalov s nezameniteľnou hlavou, ktorej čelo prechádza bez odsadenia do čumáka a na ktorej sú malé šikmé očká. Vraj sa rád bil s býkmi. Dnes sa rád bije najmä s inými psami rovnakého pohlavia, čo zväčša dopadá zle pre tých iných psov. V ľudskej spoločnosti tento sklon bulteriéri úspešne taja, lebo ľudí milujú a zásadne ich nehryzú.

Tým druhým nenápadným anglickým bitkárom je bulteriérov príbuzný – staffordshirský bulteriér. Je menší ako jeho šikmooký bratranec, ale rovnako mocný. Má širokú hlavu, z ktorej je na prvý pohľad jasné, ako silno sa vie zahryznúť. S inými psami sa bije patologicky rád, ale ľudí bezvýhradne miluje. Stafforshirskí bulteriéri o sebe rozšírili povesť, že pravdepodobne neexistuje iné plemeno, ktoré by viac milovalo ľudí – či už rodinu vlastných majiteľov, celkom cudzích ľudí, veterinárov, alebo aj prípadných zlodejov a votrelcov. Na stráženie sa teda príliš nehodia, ale vytvorili si sortu šťastných majiteľov, ktorí nerobia vonku nič iné, ako že striehnu na toho malého zurvalca, aby zase niektorého iného psa nepridusil.

Americkí príbuzní týchto dvoch územčistých Angličanov – pitbulovia – si vyslúžili veľmi zlú povesť najmä preto, lebo ich často vlastnili zlí ľudia. Presnejšie povedané ľudia, ktorí ich nedokázali vychovať tak, aby neútočili na iných psov či dokonca na ľudí. Dôsledkom toho je, že v niektorých krajinách, napríklad aj vo Veľkej Británii, voči psom notoricky priateľskej, sa nesmú pitbulovia chovať. Aj u nás je to povážlivé – pitbulovia nepriťahujú svojou krásou, hoci nie sú škaredí, ale povesťou – a teda priťahujú špecifický druh ľudí (často takých tých hrubokrkých so zlatými reťazami), ktorí len opäť zhoršujú ich povesť. Ale je v tom kus štatistickej spravodlivosti, lebo, aspoň podľa mojej teórie skrytej prevrátenej kauzality, pitbulovia majú silné sociálne cítenie a pochopili, že aj zakomplexovaní a agresívni ľudia majú právo mať psov na svoju podobu. Ak je taký majiteľ iba zakomplexovaný a nie skutočne zlý, pitbulovi sa môže podariť urobiť z neho láskavejšieho človeka, lebo to vedia pitbulovia rovnako dobre, ako iní psi s omnoho lepšou povesťou.

Celkom určite nedorozumením sa v očiach mnohých ľudí do tejto bitkárskej a hrozivej kategórie priplietol rodézsky ridgeback. Je to naozaj veľký a svalnatý pes (a krásny), ale pôvodným povolaním to nie je ani bitkár, ani nič podobné. Ridgeback je lovec. Jeho predkovia v Afrike si krátili čas tým, že sprevádzali ľudí na love levov. Boli to asi jediní psi, ktorí sa levov nebáli, hoci sa im na chrbte z toho zježila srsť v úzkom pruhu opačným smerom. To im už potom zostalo, a preto sa volajú „ridgeback“. Teda to s tým zježením som si vymyslel, lebo o pôvode tejto srsťovej zvláštnosti neviem v skutočnosti nič, ale nemám rád nevysvetlené veci.

Rodézski ridgebackovia sú skvelými spoločníkmi a, podobne ako všetky poľovnícke plemená, nenapadajú ľudí. A volajú sa po krajine, ktorá už neexistuje – dnes sa volá Zimbabwe. Preto odišli radšej do Európy a Ameriky.

A keď už je reč o veľkých a majestátnych psoch, ktorí radi lovia, nemôžeme vynechať írskeho vlkodava. Ten možno nie je najmohutnejší, ale určite najvyšší spomedzi všetkých psov. Pred pár rokmi pracovala moja žena Vierka na jednom projekte, na ktorom pracovalo tiež veľa výtvarníkov a medzi nimi aj sochár Daniel Brogyányi. Mali spolu čosi vybaviť, a tak som Vierku viezol autom k nemu do domu, kde má zároveň aj ateliér. A psa. Keď sme vošli dnu, vyrútil sa k nám radostne mávajúc chvostom pes veľkosti menšieho koníka, ktorý počúval na meno Hugo. Keď mu jeho pán neskôr vyčítavo povedal, že ešte dnes nedostal pusu, postavil sa milý Hugo na zadné a položil pánovi, ktorý nie je nijaký drobček, predné laby na plecia a oblizol mu nos. Hlavu mal o kus vyššie ako jeho majiteľ. Írski vlkodavovia robili v staroveku so svojimi pôvodnými ľuďmi, teda Keltmi, presne to, čo naznačuje ich meno – dávili vlkov. Dnes to už nerobia, dnes si vyberajú za majiteľov predovšetkým ľudí, ktorí sú ochotní im dať dosť pohybu a jedla. Za odmenu sa popri nich majestátne nosia.

.balto a jeho druhovia

Mojou najobľúbenejšou sochou v newyorskom Central parku je socha Balta, vodcu saňových psov. Stojí na podstavci v južnej časti parku. Na bronzovej plakete na podstavci je tento nápis: „Dedicated to the indomitable spirit of the sled dogs that relayed antitoxin six hundred miles over rough ice, across treacherous waters, through Arctic blizzards from Nenana to the relief of stricken Nome in the Winter of 1925.“ (Venované nezlomnému duchu saňových psov, ktorí dopravili protijed šesťsto míľ cez drsný ľad, naprieč zradnými vodami, cez arktické snehové búrky z Nenany na záchranu postihnutého mesta Nome v zime roku 1925) a pod tým je vyryté heslo „Endurance – Fidelity – Intelligence“ (Vytrvalosť – Vernosť – Inteligencia). V meste Nome išlo o epidémiu diftérie, dnes už pomerne vzácne infekčné ochorenie. Legendárny Balto viedol ten záprah a vyslúžil si sochu. Vlastne to nebol iba tento záprah a Balto, lebo tých záprahov sa vystriedalo niekoľko. Balto viedol záprah na poslednom úseku trate. Nie je to iba jeho socha, ale pocta všetkým sibírskym huskyom, aljašským malamutom, samojedom a ďalším psom, ktorí dokážu ťahať kdesi za polárnym kruhom ťažké sane, spať potom priamo na snehu a ešte aj milovať svojich pánov. Na počesť Balta a jeho druhov sa dodnes usporadúvajú na Aljaške každoročné preteky psích záprahov Iditarod – najťažšie zo všetkých pretekov. Podľa mňa je tiež možné, že tie preteky sa usporadúvajú pre potešenie saňových psov, podobne ako tie naše na Donovaloch. Huskyovia a malamuti, ktorí si pôvodne vyberali spomedzi ľudských plemien najmä Eskimákov a podobne, si už opantali aj pánov, ktorým ani na um nezíde prikúpiť si ďalších, aby spolu ťahali sane. Veď aj načo v mestách, kde niet snehu. Huskyovia aj malamuti sa tak predvídavo pripravujú na eventualitu, že by predsa len prišlo to katastrofálne globálne oteplenie a zmizol všetko arktický sneh a ľad. Oni už majú pre tento prípad kde byť.

Balto nie je jediný pes, ktorý má svoju slávnu sochu. Pred časom som písal aj o soche, ktorú má na jednej z tokijských železničných staníc verný pes Hačikó. Podobne ako Baltova socha je predovšetkým oslavou tých úžasných psích vlastností (vytrvalosť, vernosť, inteligencia), aj bronzový Hačikó je oslavou vernosti a lojality ako takej. Mimochodom, Balto aj Hačikó patria k rovnakej línii psích plemien – k špicom. Špice sú pradávna línia, ktorá má asi najbližšie k vlčím predkom psov.

Balto je výborná socha aj preto, lebo mimovoľne núti hanbiť sa tých okoloidúcich (ľudí), ktorí sa nedokázali v kritickej chvíli prinútiť na rovnakú obetavosť a hrdinstvo. Moja teória o skrytej prevrátenej kauzalite mi dovoľuje vysloviť aj v kontexte Baltovho hrdinstva záver, že psi si nás ľudí prisvojili, teda domestikovali, aby z nás urobili lepších ľudí. Že majú z toho aj úžitok? No a čo, veď to je celkom legitímne.

K ovčiakom a vôbec pastierskym psom sme sa ani nedostali, ale tí sú rovnako zvláštna kategória, ako pastieri samotní. O tých inokedy.

 
<< Začiatok < Dozadu 1 2 3 4 5 6 7 8 9 10 Dopredu > Koniec >>
Stránka 5 z 11