Mapa stránky

Pondelok, 04 November 1996 00:00

Pred siedmimi rokmi sa zdalo, že po skúsenostiach s komunizmom nebude treba viac diskutovať o význame slobody. Opojenie z búrania toho hnusného berlínskeho múru a eufória z oslobodzujúceho výletu tisícov Bratislavčanov “za drôty” do Hainburgu však vyšumeli a zmizli takmer bez stôp. Drôty potom strhli a nové tam ešte nie sú, ale rozdrapenosť uniforiem na hraniciach i vo vnútri štátu je nesmierne citlivý barometer krivky vývoja občianskych slobôd v krajine. A múry postavené propagandou a životom v neslobode v dutých hlavách stoja tak pevne ako nikdy predtým.


Vzťah medzi slobodou a násilím nepotrebuje štatistické dôkazy. Obmedzenie individuálnej slobody je samo osebe násilím - bez ohľadu na použité prostriedky. Bezpečnosť je však koncept, ktorý sa nespomína vždy jedným dychom s individuálnymi a predovšetkým občianskymi slobodami. Ako keby veľká časť ľudí akceptovala, že bezpečie možno nájsť aj za mrežami a ostnatými drôtmi, v neslobodnej krajine. Štyri desaťročia rozdeleného sveta zaseknutého v nehybnosti studenej vojny mohli vyvolať túto ilúziu u mnohých menej všímavých obyvateľov Strednej Európy. Je to však veľmi nebezpečná ilúzia. Bezpečnosť je vlastne pravdepodobnostný koncept. Možno ju popísať ako mieru (ne)pravdepodobnosti ohrozenia zdravia či priamo života konkrétnych ľudí. Niekedy sa tento pojem vzťahuje aj k politickým konceptom a inštitúciám - ako štát a jeho územná integrita - pričom sa automaticky predpokladá, že ohrozenie inštitúcií je zároveň ohrozením fyzických osôb - občanov. Často je to naozaj tak, ale nie vždy. Niekedy je to dokonca účelová lož. Dá sa veľmi spoľahlivo dokázať, že zdrojom ohrozenia zdravia i života vlastných občanov býva najčastejšie práve politická inštitúcia - štát, respektíve jeho vláda.

Údaje, ktoré na podporu svojho tvrdenia uvediem, som už raz v stručnej forme publikoval - pred jarnými voľbami roku 1990. Považoval som ich vtedy za vedomosť potrebnú pre všetkých, lebo v tamtých voľbách išlo o odmietnutie komunistických ambícií podieľať sa i naďalej na správe komunistami zhumpľovanej a dokaličenej krajiny. Súčasný stav politického vedomia spoločnosti ma núti ich pripomenúť. Už pred viac ako desaťročím publikoval americký politológ R. J. Rummel článok nadpísaný “Deadlier than war” (smrtiacejší ako vojna). Je to vecná štúdia, vanie z nej však ľadový dych smrti. Článok je dôkladnou a patrične suchou vedeckou štúdiou postavenou na prostej štatistike o tom, koľko ľudí zahubili v tomto storočí vojny a koľko totalitárne režimy najrôznejšieho druhu. Profesor Rummel zaobchádza s číslami opatrne, až úzkostlivo, a programovo trochu podhodnocuje číselné údaje oproti oficiálnym prameňom. Sú to iba chladné čísla a aj vďaka kontinuálnemu útoku násilia na naše zmysly z novinových správ a obrazoviek sme k nim znecitliveli a vnímame rozdiel medzi tisíc a stotisíc zabitými iba akosi abstraktne. Viac sa našich citov dotknú individuálne osudy a príbehy. Čísla sú ale to jediné, o čo sa môžeme oprieť pri vynášaní súdov vtedy, keď už naše uši nemôžu počuť krik vraždených a naše oči nemôžu vidieť to nepochopiteľné more krvi. Tu sú tie čísla:

Ľudia zabití v 20. storočí

Príčina smrti:

Počet zabitých

Priemer na 10000

Vlastná vláda

119, 39 mil.

349

Z toho:

Totalitné režimy (spolu)

115, 42 mil.

494

Komunistické

95, 15 mil.

477

Nekomunistické

20, 27 mil.

495

Čiastočne slobodné

3, 14 mil.

48

Slobodné

0, 83 mil.

22

 

 

 

Vojna

35, 65 mil.

22

Z toho:

 

 

Medzinárodná

29, 68 mil.

17

Občianska

5, 97 mil.

26

 

K tejto hroznej štatistike treba určitý komentár. Predovšetkým ide o údaje zo štatistík do roku 1985. Medzitým svet ešte viac zosurovel a zomreli milióny ďalších ľudí na bojiskách, vo svojich domoch i v utečeneckých táboroch. V tej štatistike nie je ani celá krvavá vojna Iránu a Iraku, ani krvavý kúpeľ kmeňových vojen v Afrike, najmä v Rwande a Burundi, nie je tam dnešný Afganistan, nie je tam dnešný osud Kurdov a nie je tam ani Bosna. Medzi zabitých vojnou sa v tejto štatistike počítajú všetci tí, ktorí padli na bojiskách oboch svetových a množstva lokálnych vojen a sú tam i obete civilného obyvateľstva spôsobené bojovými prostriedkami súpera (bombardovanie a pod.). Ľudia, ktorí zahynuli v koncentračných táboroch tretej ríše, sú zahrnutí v počtoch zabitých vládou, nakoľko neboli priamymi účastníkmi bojových akcií, nebránili sa, sami nezabíjali. V tomto dvadsiatom storočí, možno najhroznejšom zo všetkých storočí, bol teda napríklad komunizmus 20-násobne smrtiacejší ako vojna, ak berieme do úvahy počet zabitých na každých desaťtisíc obyvateľov krajín, ktorých sa to týkalo. Komunistické režimy zabili viac obyvateľov vlastných i okupovaných krajín (ako napríklad Afganistan, Tibet), ako spolu všetky vojny, ktoré sa odohrali na svete od roku 1740. Hitlerov režim je v Nemecku a všade tam, kde dosiahol jeho vplyv (teda aj na Slovensku), zodpovedný za masovú vraždu asi 17 miliónov ľudí. Dolný odhad počtu ľudí, ktorých kosti ležia v bezmenných pohrebiskách stalinského gulagu, je asi 20 miliónov, môže to však byť aj dvojnásobok. Dolný odhad počtu Maových obetí je 45 miliónov - a pre Číňanov sa tá nočná mora ešte neskončila. Pol Potovi a jeho Červeným Khmérom sa podarilo v mene komunistického sociálneho inžinierstva vyvraždiť za 4 roky svojej vlády štvrtinu obyvateľstva Kambodže. A keď hovoríme o Rusku a Stalinovi, nesmieme zabúdať ani na otca svetovej revolúcie V. I. Lenina. Ním naordinované násilné rekvírovanie stravy a poľnohospodárskych produktov sovietmi v rokoch 1921 - 1922 viedlo k hladomoru, ktorý stál život asi 4 milióny ľudí. Sovietska vláda, už pod Stalinovým vedením, zrežírovala roku 1932 aj druhý veľký hladomor na Ukrajine. Podarilo sa jeho pomocou zlomiť odpor roľníkov ku kolektivizácii a tento pokrok viedol k smrti asi 8 miliónov ľudí - či už priamo od hladu, alebo na choroby spôsobené podvýživou. Ale vôbec najväčší hladomor v dejinách bol spôsobený deštruktívnym “Veľkým skokom”, o ktorý sa pokúsil s vlastným ľudom Mao-ce-tung v rokoch 1958 - 1959. Profesor Rummel odhaduje, že to stálo život až 27 miliónov ľudí.

Čísla sú bezcitné a umieranie nediferencujú. Neskrývajú sa za nimi totiž iba ľudia priamo zabití. Sú to i politickí väzni, ktorí neprežili chlad a smäd v dobytčích vagónoch a ktorí podľahli podvýžive, chladu a mučeniu v pracovných táboroch. Neboli to však iba komunistické režimy a fašizmus, ktoré vraždili. Turecká vláda sa napríklad previnila genocídou Arménov počas prvej svetovej vojny a súčasný režim v Indonézii vraždil zasa obyvateľov východného Timoru. Totalita je vražedná vo svojej podstate. Na komunistických režimoch a fašizme je však príznačné, že sú v tomto smere najúčinnejšie a že neexistuje prakticky ani jedna výnimka z tejto hrôzy. Neexistuje na svete ani jediný príklad, kde by sa moc, ktorá sa deklarovala ako komunistická, nebola dopustila následne genocídy aspoň časti svojho obyvateľstva. Je to preto, lebo komunistické režimy a fašizmus demontovali právo a občianske slobody najviac a najdôkladnejšie. Existuje inverzný a štatisticky vysoko významný vzťah medzi mierou individuálnej a občianskej slobody, ktorú štát zabezpečuje a jeho nebezpečnosťou pre vlastných občanov. Dalo by sa tiež povedať, že právny štát a nedotknuteľná individuálna sloboda sú vyjadrením úcty k životu a k bezpečiu vlastných občanov - a naopak.

Existuje však ešte jeden dokázateľný vzťah, na ktorý som roku 1990 nepoukázal. Aj na ten upozorňuje vo svojich publikáciách z čias hlbokej studenej vojny profesor Rummel. Dá sa zhrnúť do výroku, že o čo viac slobody dáva štát svojim občanom, o to menej je pravdepodobné, že sa bude podieľať na medzinárodnom alebo zahraničnom násilí - prirodzene ak nebráni svoju (alebo niečiu) slobodu. A dá sa dokázať ešte i druhé tvrdenie - čím viac slobody je vo vnútri ktorýchkoľvek dvoch štátov, tým menej je pravdepodobný násilný konflikt medzi nimi. Vojna medzi dvomi štátmi s maximálnou mierou vnútornej slobody a vlády zákona je prakticky vylúčená a aj iné formy násilia sú veľmi nepravdepodobné. Nedemokratické štáty ovládané režimami, ktoré potláčajú slobodu svojich občanov, sú zdrojom nebezpečia pre svoje okolie i pre svet. Ich vládcovia a politické elity majú sklon začínať vojny, v ktorých hľadajú riešenie vnútorných politických problémov (ako v prípade Falklandských ostrovov argentínska vojenská chunta), či v ktorých napĺňajú svoje iracionálne i čisto zištné teritoriálne ambície (ako Hitler v Európe, Sovietsky zväz v Afganistane, Čína v Tibete a v Kórei, Irak v Kuvajte, atď.). Môžu začínať vojny, lebo životy ich vlastných občanov znamenajú pre nich rovnako málo ako ich individuálne slobody. Vládcovia totalitných režimov vrhajú pritom svoje národy do vojen a spôsobujú im miliónové straty na životoch bez najmenšej obavy o svoju politickú budúcnosť - Irak a Irán sú dostatočne výrečnými príkladmi. Totalitné režimy predstavujú pre svet bezpečnostné riziko preto, lebo sú samy politickým vyjadrením neúcty k slobode a k životu. Vojna je oslavou smrti a totalitné režimy sú nekrofilné režimy. Všetky, bez výnimky. Ak sa teda v niektorom štáte rúca právo a demontujú sa občianske slobody, mali by spozornieť aj jeho susedia. Majú totiž celými dejinami overený dôvod začať si robiť starosti o vlastnú bezpečnosť. V ich susedstve sa práve prebúdza k životu agresívny a často paranoidný psychopat - totalitný režim, ktorý bude mať k životu a slobode ich občanov rovnako málo úcty ako k životu a slobode svojich vlastných občanov. Zoznam vojnových konfliktov dvadsiateho storočia je dlhý. Ak sa štatisticky vyhodnotia vzťahy medzi všetkými možnými dvojicami existujúcich štátov, ako to urobil profesor Rummel, za obdobie 1920 - 1965, vysvitne, že žiadna z možných dvojíc demokratických štátov neviedla spolu vojnu. Dvojice kombinované buď z demokratických a nedemokratických štátov, alebo z dvoch nedemokratických štátov, viedli spolu v tomto období vojnu v 192 prípadoch. To je veľmi výrečná štatistika. Veľmi podobný je zoznam hrozieb použitia vojenskej sily vyslovených vládami štátov voči iným štátom. Za obdobie rokov 1945 - 1965 nevyslovil ani jeden demokratický štát hrozbu silou voči inému demokratickému štátu. Inak bola takáto hrozba vyslovená za tieto dve desaťročia až 80 krát.

Keď hovoria demokratické štáty o ľudských a občianskych právach v nedemokratických štátoch, hovoria aj o medzinárodnej bezpečnosti. O medzinárodnej bezpečnosti hovorili i vtedy, keď si na Helsinskej konferencii o bezpečnosti a spolupráci v Európe vynucovali od Sovietskeho zväzu a jeho satelitov výmenou za redukciu zbraní dodržiavanie ľudských práv. Pohnútkou nebol len západnej demokracii vlastný humanizmus, ale predovšetkým vedomie, že sa s rastúcou slobodou občanov zmenšuje priestor pre použitie násilia v medzinárodnej politike. Vrhnúť národ do pekla vojny môže politická elita alebo vodca iba vtedy, ak národ k tomu mlčí - a slobodní ľudia nemlčia. A vôbec mechanizmy rozhodovania v slobodných štátoch zväzujú ruky tým, čo prahnú po moci a limitujú legitimitu konania vládnucich elít na oblasť definovanú politickým mandátom a na obmedzený čas. Tlak politických elít západných demokratických štátov na najrôznejšie autoritárske režimy aby zväčšovali priestor občianskych slobôd je teda vedený v nezanedbateľnej miere aj bezpečnostnými úvahami. Vtedy i dnes označujú tento tlak nepriatelia slobody v týchto štátoch za miešanie sa do vnútorných vecí. Čínski komunistickí vládcovia napríklad pri tomto sebavedomom odmietnutí zotrvávajú neochvejene už roky. Slovenská vládnuca elita je však zahnaná do kúta svojimi vlastnými deklaráciami o odhodlaní k integrácii do západných struktúr a záväzkami budovať demokraciu a keď je prichytená pri opačnom konaní, pridáva k urazeneckej rétorike plnej národnej pseudohrdosti ešte aj zbabelé a naskrze ničomné predstieranie, že všetko robí len s tými najlepšími a najčistejšími úmyslami a všetko je v najlepšom poriadku. Vlastne sa tak trochu vracia k starému komunistickému triku predstierať, že v chápaní slobody a demokracie sa jedná o sémantické nedorozumenie a rozdielny uhol pohľadu ľudí, o ktorých idealizme a najčistejších úmysloch so svojim ľudom nemôže byť žiadnych pochýb. Zoberúc do úvahy horeuvedené štatistiky smrti, politických väzňov a všade rozlezenú a všemocnú politickú tajnú políciu, bol to veľmi špinavý trik.

Severoatlantický pakt je zmluvou slobodných národov. Je to jediná zmluva svojho druhu a za celú históriu jediná, ktorá spojila na ochranu slobody toľko štátov. Je to zároveň jediná zmluva, ktorá sa ukázala byť po dlhé desaťročia skutočnou zárukou bezpečnosti pre všetkých, ktorí pod jej ochranným dáždnikom žijú. Obsahom Severoatlantického paktu je záväzok brániť si navzájom a spoločnými silami svoju slobodu a svoj civilizačný svet. Sloboda v texte Severoatlantického paktu je predovšetkým slobodou občanov žijúcich v podmienkach demokracie, právneho štátu a slobodného trhu. Sloboda je zároveň najvzácnejšou ochraňovanou hodnotou i zdrojom bezpečnosti. Zaviazať sa úprimne myšlienkam občianskej slobody a žiť politický život vo svojich krajinách podľa tohoto záväzku je vlastne jedinou skutočnou požiadavkou, ktorú adresujú členovia Severoatlantického paktu novým štátom uchádzajúcim sa o členstvo. Požiadavka je postavená na hlbokej vedomosti o tom, že iba štáty slobodných ľudí môžu byť prínosom aj pre bezpečnosť ostatných. Je to požiadavka oslobodiť občana, ktorú iba tí, ktorí majú so slobodou veľmi zlé úmysly, interpretujú ako útok na národnú hrdosť či neprípustné miešanie sa do vnútorných vecí. A nie je to diktát - iba oznámená podmienka pre tých, ktorí sa do Severoatlantického paktu hlásia. A ešte čosi. Je perverzitou splodenou neslobodným duchom a svedectvom hlbokého nepochopenia vlastného osudu, keď dnes mnohí novopečení politológovia hovoria o akomsi “bezpečnostnom vákuu”, v ktorom sa ocitli bývalé vazalské štáty Sovietskeho zväzu po zániku Varšavskej zmluvy. Predstierajú, že hlboká a absolútna nesloboda ľudí žijúcich v krajinách Varšavskej zmluvy bola zároveň aj ich osobným bezpečím, ktoré rozpadom vojenského zoskupenia Varšavskej zmluvy stratili. Nevyslovenou, ale logickou konzekvenciou takéhoto tvrdenia zostáva samozrejme absurdná predstava, že zdrojom ohrozenia, pred ktorým členstvo vo Varšavskej zmluve chránilo, bol práve Severoatlantický pakt. Od takejto priamej reči by sa prirodzene farizejsky dištancovali - je to celkom “freudovské” prerieknutie sa.

Kto hovorí o bezpečnosti, musí hovoriť o bezpečí pre žijúce generácie ľudí a nie pre abstraktné inštitúcie moci. Bezpečnosť štátu, ktorý nerešpektuje slobody vlastných občanov je len bezpečím pre hŕstku, ktorá mu vládne. Ostatní sú ohrození v najvyššej miere vlastným štátom. Sú ohrození tým, že vládna elita použije násilie voči vlastným občanom pri potláčaní ich slobôd a sú dvojnásobne ohrození tým, že ich vlastná vláda vrhne do konfliktu s inými štátmi a národmi. Do konfliktu, ktorý slúži iba záujmom vládnucej elity aj vtedy, keď je kamuflovaný ako národný záujem - a to je takmer vždy. Kto hovorí o bezpečnosti, hovorí o slobode, práve a demokracii. Kto hovorí o slobode, hovorí o bezpečnosti. Naozaj si niekto myslí, že sa o tom má usporiadať referendum?