Mapa stránky

Pán profesor Jurovský, ktorého prednášky sme mali všetci radi, zvykol začínať rozprávanie takto: “Jedon americký psychológ …. (urobil to a ono)..” Ono väčšina psychológov, o ktorých experimentoch pán profesor Jurovský rozprával (aj v tom najhlbšom komunizme), boli Američania. Začnem i ja tak. Jedon americký psychológ, Robert Sommer sa volal, začal kedysi v šesťdesiatych rokoch na Kalifornskej univerzite experimentovať s “vniknutím do osobného priestoru”. Zaodetý do autoritatívneho bieleho plášťa si na klinike sadal tesne k pacientom, vnikal im do súkromia, vytláčal ich z ich obľúbených miest. Vďaka tomuto svojmu neznesiteľnému správaniu odhalil celú zložitú škálu výrazov a aktov, ktorými človek reaguje na preniknutie do svojej tesnej blízkosti, do akejsi svojej súkromnej zóny. Nancy Russo, jeho spolupracovníčka, si zasa sadala v knižnici (povážte!) tesne k študujúcim. A určite viete, že v knižnici si mimovoľne každý, ak je to len trochu možné, sadá tak, aby nebol bezprostredne vedľa niekoho iného. Všetci tí študujúci reagovali spočiatku výraznými neverbálnymi prejavmi nepohodlia a podráždením - a keď ich dotieravá výskumníčka ignorovala, bez výnimky si odsadli. Iba jeden z osemdesiatich “napadnutých” sa však ohradil aj slovne. Vo všetkých zvyšných prípadoch to prebehlo ako nenápadná pantomíma vo vznešenom tichu knižnice prerušovanom iba šuchorením stránok kníh a časopisov. “Jedon iný americký psychológ”, Augustus F. Kinzel z Psychiatrického inštitútu v New Yorku, posunul tento výskum o významný kus ďalej. Pri svojej spolupráci v Lekárskom centre pre federálne väznice si spomenul, že pri jeho skorších etologických experimentoch so zvieratami pozoroval veľmi často fyzickú agresivitu u zvierat pri vniknutí do ich osobného revíru. Spomenul si na to preto, lebo práve muži, ktorí boli uväznení za fyzické násilné útoky na iných, často uprednostňovali samostatnú celu, “samotku”. Keď skúmal ich previnenia bližšie, zistil opakovane, že násilníci tvrdili, že obete ich útokov “si s nimi začali”, hoci v skutočnosti ľudia, ktorých napadli, neurobili nič agresívneho, iba k nim prišli príliš blízko. Doktorovi Kinzelovi svitlo, že problém je skrytý v tom, ako vnímajú priestor okolo seba. Urobil teda experiment. Vybral dve skupiny väzňov, samozrejme dobrovoľníkov, z ktorých polovica “sedela” za násilné skutky. Druhá polovica mala, prirodzene, na rováši iné, nenásilné delikty. Každý z mužov sa postavil doprostred miestnosti a dr. Kinzel sa k nim pomaly približoval. Keď nadobudli pocit, že už je príliš blízko, mali zvolať “stop!”. Opakoval to viackrát a zistil, že každý človek si okolo seba nárokuje určitý nedotknuteľný priestor, “revír”, ktorý nazval “pufrovou (nárazníkovou) zónou tela”. Isto vás neprekvapí, že násilníci spravidla zvolali “stop!” už pri dvojnásobnej vzdialenosti ako tí druhí. Objem ich “nárazníkovej zóny” bol až štvornásobný v porovnaní s druhou skupinou. Preniknutie do tejto zóny, omnoho väčšej ako u “normálnych ľudí”, vnímali ako úmysel im hroziť, či priamo ich napadnúť - a v reálnych podmienkach prepadali panike a konali násilne. Ale nedotknuteľnú zónu máme okolo seba všetci - i keď o poznanie menšiu ako práve táto skupina mužov.

Súčasťou poznatkov z neprehľadného množstva experimentov so vzdialenosťou medzi ľuďmi je i to, že votrelci do bezprostrednej blízkosti človeka, do jeho súkromnej zóny, ako keby hovorili svojej obeti toto: “Si nikto, nedôležitá neosoba, a preto môžem kľudne porušiť tvoju osobnú zónu.” Ak sa človek nemôže proti tomu brániť, je to veľmi ponižujúce a stanovuje to strmú sociálnu hierarchiu nadradenosti a podradenosti. Vedia to veľmi dobre napríklad poddôstojníci pri vojenskom výcviku, keď hulákajú bezmocným nováčikom do tváre zo vzdialenosti sotva niekoľkých centimetrov, a tí sa nesmú ani pohnúť. Môže sa to celé, pravda, aj obrátiť proti votrelcovi. Nancy Russo, rušiteľka posvätného ticha univerzitnej knižnice a drzá kolegyňa profesora Sommera, sa o tom poučila na vlastnej koži. Jeden z mužov, do ktorého tesnej blízkosti sa v knižnici usalašila, zdvihol od knihy hlavu a prebodol ju takým ľadovým a neuhýbajúcim pohľadom, že sa ich role vymenili. Zrazu nebola ona útočníčkou, ale niekto zaútočil na ňu. “Neosoba”, dovtedy pokusný králik, sa prejavil ako silná osoba. Správanie onoho muža zapôsobilo na Nancy tak mocne, že sa sama pratala a v ten deň už nedokázala v experimente pokračovať. Nancy Russo totiž nikdy nebola vo svojom vnútri drzou a agresívnou osobou - iba sa na ňu hrala (v mene vedy, samozrejme). Je to však veľmi poučná príhoda.

Nepodnikol som tento historický výlet do sociálnej psychológie teritória náhodou. Neprehľadný je už zoznam ruských politikov a generálov (čo sa v Rusku niekedy ťažko odlišuje), ktorí vyhlásili, že akékoľvek rozšírenie NATO smerom k Rusku - teda o bývalé komunistické štáty Strednej Európy, je ohrozením ruskej bezpečnosti, či dokonca priamo nepriateľským aktom voči Rusku. Povedal to, už veľakrát a expresis verbis, ruský premiér Viktor Černomyrdin. Zaradil to do svojej verbálnej rekonvalescencie aj samotný cár Boris (Jeľcin). Povedal to, s razanciou sebe vlastnou, ruský minister zahraničia a bývalý šéf KGB Jevgenij Primakov. Igor Rodionov, ruský minister obrany, dokonca pri jednej príležitosti povedal, s odzbrojujúcou úprimnosťou, že rozšírenie NATO oberie Rusko o nárazníkovú zónu v Strednej Európe. Reči temného klauna ruskej politiky Vladimíra Žirinovského škoda citovať - ale - Ó, ako často hovoria klauni to, čo sa nik iný neodváži (!). Anatolij Borisovič Čubajs, šéf Jeľcinovej prezidentskej kancelárie a mocný muž Kremľa, využil svoje expozé na Svetovom ekonomickom fóre v Davose (áno, tam, kde velikáni slovenskej politiky a ekonomiky nepovažovali za potrebné sa ani len unúvať) na intenzívne hodinové strašenie tých, čo by chceli rozširovať NATO. Svoje pridali i početní poslanci a funkcionári ruskej Štátnej dumy. Viktor Iľjuchin, predseda bezpečnostného výboru Dumy, sa dokonca rozhodol namieriť na Strednú Európu, ak si dovolí neuposlúchnuť ruské “ňet!”, aj rakety s jadrovými hlavicami.

Ťažko odolať pokušeniu interpretovať celú tú mohutnú protestnú ruskú kampaň proti rozšíreniu NATO ako prípad teritoriálneho atavizmu na spôsob násilných delikventov v laboratóriu doktora Kinzela. Čiastočne je takéto vysvetlenie určite aj pravdivé. Často počuť rečnícku otázku: “Načo vám je NATO - teraz, keď už neexistuje Varšavská zmluva? Kto vás ohrozuje teraz, keď už niet komunizmu?” Presne takto ju, mimochodom, vyslovil aj Anatolij Čubajs v Davose. Paradoxne je odpoveď na ňu skrytá práve v naliehavosti tejto otázky. Iba ten, kto má sklon k násiliu, kto sa v podvedomí pohráva s expanziou a násilím, pociťuje akési “približovanie sa” ako ohrozenie, či dokonca útok. Práve takéto interpretovanie priblíženia sa NATO ako hrozby je signálom už otvorene nepriznanej, ale ešte stále násilnej a expanzívnej povahy ruskej politickej špičky. Nebudeme tiež ďaleko od pravdy, keď podotkneme, že sa ruská politická elita správa k postkomunistickým štátom spupne a imperiálne ako k “neosobám”, ako k niekomu, ktorého priestor na rozhodovanie možno, presne tak ako v minulosti, pokojne ignorovať, a kto vlastne ani suverénne, ako osoba, neexistuje. Po formálnej stránke je vstup do NATO iba podpisom Severoatlantickej zmluvy. Tá zaväzuje nový štát prísť ostatným členom na pomoc, keď ich vojensky napadnú. Zaväzuje, pravdaže, tiež ostatné štáty prísť v prípade napadnutia na pomoc novému členskému štátu. To je všetko. Žiadny zo štátov sa nazaväzuje v Severoatlantickej zmluve pomáhať inému v prípadnej agresii na území tretieho štátu. To iba Varšavská zmluva umožňovala takúto perverzitu. Povedané priamo, ruskí politici považujú za ohrozenie Ruska zmluvný záväzok, že niekto by prišiel stredoeurópskym štátom na pomoc, keby ich niekto druhý vojensky napadol.

Ale buďme spravodliví. Netreba vidieť za všetkým iba iracionálne myslenie potenciálneho násilníka. Veci sú možno omnoho jednoduchšie a zrozumiteľné i bez psychológie. Upozornil na to, v článku, ktorý zverejnil 10. februára 1997 americký týždenník Newsweek, nikto menší ako Andrej Kozyrev, bývalý ruský minister zahraničných vecí. Stojí za to citovať niektoré jeho pasáže doslovne: “Nereformovaní generáli v armáde, bez vedomostí o modernom svete a bez miesta, kam by išli po reforme armády, chŕlia prázdne hrozby. Spravodajskí dôstojníci v štýle KGB, pokúšajúci sa zúfalo opäť uchytiť a uchovať v prísvite návratu, sú zakvačení do NATO ako do rozpočtového zdôvodnenia svojej existencie. Červení riaditelia štátneho priemyslu, ktorí sa slepo spoliehajú na rovnice studenej vojny v snahe získať svoj diel zo scvrkávajúceho sa štátneho rozpočtu, upozorňujú na potrebu pripraviť sa na nevyhnutnú konfrontáciu s NATO.” V ďalšom texte Kozyrev poznamenáva: “ Žiadna diplomatická iniciatíva nemôže uspokojiť týchto ľudí, pretože bez NATO ako nepriateľa nemajú miesto vo svete. V skutočnosti táto debata v Rusku nie je o zahraničnej politike, ale o vnútornej politike.” A Andrej Kozyrev ide vo svojej mimoriadne triezvej úvahe ešte ďalej: “Ruskému ľudu treba povedať pravdu. A pravda je, že NATO nie je nepriateľ. Ba čo viac, bojovať proti rozšíreniu NATO je sebazničujúce, lebo Rusko to nemá ako zastaviť.” Andrej Kozyrev nie je sám, kto si toto všetko v prostredí ruskej politickej špičky uvedomuje. Pozoruhodné je, že on sám v článku uvádza napríklad generála Alexandra Lebeďa a ministra obrany Igora Rodionova medzi tými, ktorí v skutočnosti nepovažujú NATO za hrozbu pre Rusko (i keď ani oni neodolali a pridali sa k všeobecnej rétorike proti rozšíreniu NATO).

Ale ja by som sa predsa len vrátil k psychológii. Mám na mysli skúsenosť, ktorá tak schladila výskumný zápal horlivej psychologičky Nancy Russo. Existuje v podstate len jediný účinný spôsob ako odpovedať na to, keď sa k vám niekto správa ako k “neosobe”, keď vniká do vášho súkromia a ignoruje vašu suverenitu. Je to neuhýbanie, neakceptovanie podriadenej role, priamy pohľad. Uhýbanie nebráni agresii, ale otvára pre ňu priestor. Je známe, že akceptovanie votrelca - aj v prípade symbolického votrelca do spoločenských a diplomatických rozhodnutí - znamená stratu teritória. Ak ho nebránime a dovolíme spochybnenie našej suverénnej vlády nad ním, už nikto a nikdy ho nebude rešpektovať a každý ho bude porušovať podľa ľubovôle. V ochrane svojich teritórií v skutočnosti neexistujú “neutráli”. To sú “neosoby”, ktoré sú obchádzané iba dovtedy, kým sa to druhým hodí.  Ťažko sa to však vysvetľuje niekomu, kto strávil život lezením po bruchu - však, páni a dámy v slovenskom parlamente.