Mapa stránky

Tiež čítate radi Borgesa? On je vlastne prvý v rade tých, ktorí ma priviedli na tú myšlienku s klonovaním svetov (ale spresním ju až neskôr) - vlastne je to blasfémia ako hrom. To on si vymyslel (a dokázal), že reálne veci môžu mať svoje perverzne zdeformované kópie, ktorým dala život len naša fantázia a túžba, a tie kópie sa, napriek svojej iba zdanlivej existencii, začnú správať ako predmety a bytosti reálneho sveta. Mýty o dejinách sú z tohoto druhu osamostatnených perverzít. Jorge Luis Borges napísal svoju slávnu poviedku Tlőn, Uqbar, Orbis tertius niekedy v štyridsiatych rokoch nášho storočia. Dávno. Ale vytváranie paralelných svetov zložených z nehmotných výmyslov trvá tiež veľmi dlho. Chvalabohu. V tej poviedke si kedysi v 17. storočí “tajná a blahovolná spoločnosť (do ktorej patril aj George Berkley)” dala za cieľ vymyslieť novú zem. Túto intelektuálnu hračku si po generácie odovzdávali ich rovnako tajní žiaci, až sa dostala začiatkom minulého storočia do Memphisu (Tennessee), k “asketickému milionárovi” (viete si to predstaviť?) Ezrovi Buckleymu. Ten povedal, že vymýšľať v Amerike iba jednu zem je nezmysel a načrtol kolosálny projekt novej planéty. Borges o ňom píše, že “Buckley neveril v Boha, ale chcel neexistujúcemu Bohu dokázať, že smrteľní ľudia dokážu vymyslieť svet.” Podľa Borgesa ho otrávili v meste Baton Rouge roku 1828. Projekt sa začal, bez ohľadu na jeho smrť, tajne uskutočňovať tak, že jeho usilovní autori (tí, ktorí si ho vymýšľali) postupne publikovali útržky informácií o ňom, prepašovávali zmienky o ňom do encyklopédií, neskôr napísali štyridsať dielov encyklopédie tohoto sveta, ktorý sa volal Orbis Tertius a krajiny zvanej Tlőn. Všetko tak, ako by to boli správy o skutočnostiach. Postupne zaplavili svet. O následkoch Borges napísal: “Takrečeno vzápätí sa na mnohých úsekoch dala realita na ústup. Pravdu povediac túžila, aby sa mohla dať na ústup. V posledných desaťročiach postačí akákoľvek symetričnosť budiaca zdanie poriadku - dialektický materializmus, antisemitizmus, nacizmus - aby boli ľudia ako vo vytržení. ……. Je zbytočné namietať, že aj realita má svoj poriadok. Snáď ho má, ale je to usporiadanie, ktoré je v súlade s božskými - pretlmočené: nie-ľudskými - zákonmi, ktorým nikdy neporozumieme.” Tak veru. Prešlo polstoročie a Borgesova trpká irónia je svieža ako nikdy predtým. Ale svet Borgesovej poviedky sa vyvíjal ďalej: “Vyučovanie jeho (Tlőnu) harmonických dejín, plných dojemných epizód, znehodnotilo dejiny, ktoré určovali beh môjho detstva. Vymyslená minulosť vytlačila z pamäti ľudí onú druhú minulosť, o ktorej nevieme nič s určitosťou - dokonca ani to, či je falošná. …. Rozptýlená dynastia samotárov zmenila tvárnosť sveta. Pokračuje v práci.” Ak vám to svojvoľné prepisovanie dejín pripadá akosi slovensky povedomé, máte na to isto svoje dôvody. Stavím sa však o nemalý obnos, že Jorge Luis Borges o Matici slovenskej ani nepočul. A tá rozptýlená dynastia trúfalcov, vymýšľajúcich po čriepkoch nový svet postupne vytláčajúci realitu v jeho poviedke, nemá určite nič spoločné s pohrobkami slovenského fašizmu rozptýlenými od vojny po slobodnom svete, prepisujúcimi vlastnú špinavú minulosť a práve teraz sa pokúšajúcimi prepašovať svoje produkty do detských duší cez stránky učebníc. Ich projekt nie je kolosálny, ba ani diabolský, iba špinavý - presne ako ich dôvody.

Ale artefakty ducha, ktoré sa správajú ako ozajstné veci - tých je naozaj nekonečne veľa. Ideológie a sociálne teórie patria medzi najznámejšie. Ich tvorcovia sú ľudia veľmi spupní a nemajú realitu radi. Býva v rozpore s ich artefaktami a im vždy vzkypí žlč, keď sa niektorá z reálnych vecí, človek povedzme, odmieta chovať ako výplod ich ducha. Ak majú náhodou moc, je s tým odbojným zástupcom reality spravidla koniec. A niekedy aj s miliónmi, ak je ich toľko.

Preskočím pri vymenúvaní tých, ktorí mi tú rúhavú myšlienku tvorby paralelného sveta priťukli, pomerne neprehľadný zástup mnou milovaných autorov žánru science-fiction. Podotýkam len, že oni túto tému priam zbožňujú. Toto preskočenie mi umožňuje doskočiť rovno do dnešnej reality. Pri doskoku to čvachlo. Prakticky okamžite som po kolená v mimoriadne hrubých a nevydarených pokusoch o paralelné svety. Paralelné právo, paralelné umenie, paralelnú vedu, paralelnú politiku. Sú všade. A s nimi celkom vymyslené bytosti. Môže byť napríklad ten populárny podpredseda parlamentu skutočný? Tvrdím, že si ho niekto (niekto s mimoriadne pokrútenou fantáziou a zmyslom pre recesiu) vymyslel. Človek neznalý pomerov by sa mohol naivne pýtať, načo to všetko. Nie je ten skutočný, reálny svet dosť dobrý? Hádam je, ale…Kde sú v tom reálnom svete tí, ktorí si teraz vymýšľajú náhradné svety? Nuž dolu, veľmi dolu. Medzi nulami. Dá sa žiť i tak, ale nie, keď máte ambície. Ponúka sa im z toho jediná cesta - vytvoriť si svet na svoj obraz. A začali si ho naozaj vytvárať. O jeho podobách hovorili už viacerí, naposledy Martin Huba na javisku divadla Astorka. Povedal, že si súčasná vládna koalícia chce vytvoriť svoje divadlo, svoje umenie, svojich hercov - na svoj obraz. Nepotreboval ani dodať, že také umenie a také divadlo, kde by bol napríklad tento neuveriteľný minister kultúry uznávaným dramatikom a nie niktošom s bolševickým myslením. A samozrejme, kde by neboli všetci tí Hubovia, Porubjakovia, Strniskovia, Lasicovia, Chudíkovia, Vášáryové, a nekonečne veľa ďalších nedobrých Slovákov majúcich tú drzosť dožadovať sa slobody a trvať na akýchsi umeleckých kritériách.

Nie je to nevinné. Odpočiatku, odkedy sa zrútil komunistický režim a z dôležitých sa stali nuly a z mocných slabí, tlela v postihnutých túžba to všetko zmeniť, vrátiť. Nie komunizmus s celým jeho marxistickým folklórom, iba svet, v ktorom budú opäť dôležitými, rešpektovanými a mocnými. To je jediný zmysel ich politického hnutia. Nemajú pri tom na mysli mierovú koexistenciu dvoch paralelných svetov - toho ich a toho nášho. Ó nie! Oni ten náš hlboko nenávidia, lebo ich ponížil, dotkol sa ich sebaúcty a namočil im držku do hanby vlastnej minulosti. Preto potrebujú, aby náš svet kamsi zmizol, aby ho úplne nahradil ten ich, vymyslený. Svoj svet si spontánne nazvali svetom dobrých Slovákov. V ňom je miesta pre celé bratstvo - bolševikov z povolania, fízlov, fašistov i najrôznejších hlupákov bez zaradenia. Funguje takto:

Literárna obec mala renomovaný časopis - Slovenské pohľady. Ten patril k prostrediu, ktoré spoluurčovalo kto je kde v hierarchii slovenskej literatúry. Literárne prostredie to robilo samo, prirodzene, na základe estetických kritérií, ktoré sa vo svojej zložitosti bránia matematickému popisu, ale sú akosi spoločné pre ľudskú kultúru. Na jeho stránkach sa však vyskytovalo priveľa nedobrých Slovákov. Na popredných miestach. Dobrí Slováci si vytvorili teda nový časopis, samozrejme, že za peniaze nás všetkých a s takým istým názvom. V ďalšom kroku potom už iba zobrali peniaze tomu pôvodnému, ten zanikol, a - čáry máry fuk, je tu už iba ten ich. V ktorom im nikto nepripomína ich malosť a v ktorom sú oni tvorcami toho pravého umenia. A čo so svetom reality? Čo s ostatnými literátmi? Nič. Treba ich označiť za nenárodných, podľa možnosti vyhnať a umlčať, lebo už aj ich existencia je urážlivou pripomienkou toho, čo sú vlastne v reálnom svete noví majitelia Slovenských pohľadov a peňazí v literárnych fondoch.

Podobne je to vlastne všade. Zrútil sa svet, v ktorom kraľovali mágovia socialistického plánovania hospodárstva. Rozprášili sa ich zbytočné ústavy so stovkami plánovacích stratégov a vytlačil ich urážlivo funkčný a úspešný svet monetaristov a moderných ekonómov. Rozprášenci na seba zahvízdali, pozvolávali sa a založili si NEZES (Nezávislí ekonómovia Slovenska), inštitúciu, v ktorej si mohli nahrádzať absenciu vedomostí poburujúcimi výmyslami a táraninami - nikto sa im tam nesmial, boli medzi svojimi a všetci boli so svojimi prázdnymi hlavami na tom rovnako. Ale už zopár rokov o tejto ctihodnej ustanovizni nepočuť. Poslúžila a prenikla do vládnych štruktúr. Na čo komu NEZES, keď sú vysoké vládne posty?

A školy, aj tie treba nové. Lebo univerzity sú inštitúciami poznania. Treba teda také, kde oni, dobrí Slováci (i keď možno mizerní umelci, vedci a pedagógovia), sú uznávanými autoritami. A predovšetkým, ktoré vychovávajú ten budúci svet na ich podobu. Založí sa napríklad Univerzita sv. Cyrila a Metoda v Trnave a potom sa zoberú fungujúcej Trnavskej univerzite peniaze a univerzity sa zlúčia - samozrejme už s novým vedením a v novej podobe. Tak, ako to bolo so Slovenskými pohľadmi. A aj v Banskej Bystrici sa pozakladajú akadémie múzických a výtvarných umení, na ktorých už nebudú strašiť všelijakí Sikorovia a Fischerovia a po stenách budú visieť umelecky vybíjané valašky. Samozrejme, že bude potom treba rozdupať tie, ktoré už v reálnom svete fungujú.

Slovensko je naozaj rozdelené. Naozaj sa dá hovoriť o paralelných svetoch. Ale neexistujú vedľa seba v mieri. Ten nový, svet dobrých Slovákov, sa pokúša ten náš starý svet, svet reality a univerzálnych kritérií, zlikvidovať. Vtlačiť sa na jeho miesto. Nahradiť ho a osídliť dobrými Slovákmi. Lenže kde ich toľkých vziať - boľševické bratstvo starne, eštébácky register zväzkov je na vytvorenie novej rasy dosť tenký, fašisti tiež dožívajú. A do týchto mojich úvah prišla ako bomba tá správa o klonovaní.

Vlastne mi to vnukol Milan Šútovec (a tak sa ocitol na konci toho zoznamu mojich inšpirátorov, ktorý som začal Jorge Luis Borgesom), keď pri vychádzaní z Astorky poznamenal, že by klonovanie mohla byť cesta pre pánov Hudeca a spol. ako si vytvoriť svoju spoločnosť. Ale nebuďme skromní - prečo iba spoločnosť? Prečo nie rovno národ? Národ dobrých Slovákov. Takých, ako sú pán minister. Veď, keď to ide s ovcami. To klonovanie je vôbec fascinujúca vec. I keď sa mi zdá, na základe toho, čo písali v tlači, že sa jedná skôr o partenogenézu ako o klonovanie. Partenogenéza je pohlavné rozmnožovanie bez akéhokoľvek oplodnenia. Klonovanie si pamätám ako vegetatívne množenie (tuším napríklad odrezkami). Ale ani predstava, že sa nám národ Hudecov a ostatných dobrých Slovákov množí odrezkami, nie je bez určitej atraktivity. S tou partenogenézou tak, ako ju doposiaľ robili, je len jeden drobný problém. Dajú sa zatiaľ robiť iba kópie ženského pohlavia, lebo všetky experimenty robili s vajíčkami. Bez spermií. Teda napríklad takého dobrého Slováka ako je pán minister nemožno zatiaľ “klonovať”. Škoda. Ale dali by sa možno predbežne namnožiť do foroty aspoň jeho kolegyne. Že to nie je príliš atraktívna predstava? Ale prosím vás, zasa používate kritériá toho vášho, na zánik odsúdeného, reálneho sveta. A predstavte si, že by všetky tie vzácne ministerské kópie (a určite to časom pôjde aj s chromozómami XY, teda mužmi) vznikli bez oplodnenia, teda bez poškvrny. Varoval som vás, že je to hrozná blasfémia. Len neviem, či predstava krajiny zaľudnenej novovytvoreným národom - fyzickými a duševnými klonmi súčasnej vládnej garnitúry, nie je blasfémia ešte o kategóriu horšia. Pre mňa je to neznesiteľná predstava. Ľudia i svety by mali vznikať iba prirodzeným spôsobom. Už aj preto, lebo kvalitu prirodzeného výberu nemožno napodobniť. Ani v genetike, ani v umení.