Mapa stránky

Pondelok, 09 Jún 1997 00:00

Vedieť s absolútnou určitosťou všetko o svojich predkoch, ich predkoch a predkoch ich predkov, je veľmi dôležité, dokonca kruciálne, takpovediac vitálne. Ba pre mnohých dokonca fatálne. Je to istota, pokoj duše, pevná skala pod nohami - aspoň mnohí tomu veria. Nevedieť naopak nič (byť napríklad najdúchom) znamená žiť v neistote, nič pod nohami, prenasledovaný pochybnosťami o sebe a v temných obavách pred neznámym fuj, ktoré by mohlo zákerne kolovať vo vašej krvi. Povedzme tam môže byť taká drepanocytóza - kosáčikovitá anémia (keď už je reč o krvi a vy máte niekde v rodokmeni zašitého černocha - a nemusíte sa hneď rozčuľovať, aj Puškin mal) - to sú červené krvinky kosáčikovitého tvaru, ktorý je spôsobený zdedeným abnormálnym hemoglobínom v nich. Také krvinky má na niektorých miestach Afriky v žilách až 40% jej čiernych obyvateľov. Táto abnormalita ich síce chráni pred maláriou, ale inak … u nás by bola tuším smrteľná. A krvinky, to je ešte nič proti temnému tušeniu, že v sebe nosíte opovrhnutiahodné duševné vlastnosti niektorého utajeného predka, príslušníka to niektorého výnimočne opovrhnutiahodného (podľa mienky všetkých susedov) ľudského plemena. A čo si budeme nahovárať, väčšina iných ľudských plemien je opovrhnutiahodných a má opovrhnutiahodné vlastnosti. Iba u takých, čo sú zaručene z nášho čistého rodu a nezmiešanej krvi, si môžete byť istí. A ak taký sklame, zatajil naisto niečo o svojich predkoch. Inak by to nedávalo zmysel. Niekedy sa ma však zmocňujú mučivé pochybnosti - čo všetko z krás i hanebností našej povahy môžeme zvaliť na predkov? O takýchto pochybnostiach je skutočný príbeh, ktorý sa pred rokmi odohral pred mojimi očami. Je o krysách z ušľachtilého rodu a ľuďoch. A vedeckej metodológii.

Stal som sa svedkom tej laboratórnej drámy vo výskumnom ústave v istej nemocnici, kde som pracoval. Alebo bol zamestnaný? Už neviem. Vonku, za starými múrmi nemocnice, zúrila práve normalizácia, písal sa rok 1974. Teda ona tak trochu zúrila aj v nemocnici - konkrétne na našom ústave dôstojne reprezentovaná súdruhom profesorom - riaditeľom, ktorý absolvoval v päťdesiatych rokoch urýchlené medicínske štúdium pre robotnícke kádre, neustále robil neurotizujúce dusno medzi zamestnancami, najmä lekármi, obklopoval sa pochlebovačmi, bol nevychovanec, ktorý neodpovedal ľuďom na pozdrav - a podpisoval sa svojím menom pod práce iných ľudí. Ale to, ako som neskôr zistil, bolo takmer pravidlom u vedeckých potentátov tých čias. Svoju malú pracovňu so šikmým oknom obráteným k oblohe som mal pod strechou, na dlhej povale, ktorú volali zverinec. Naozaj tam bol zverinec, teda miestnosti, v ktorých sa chovali laboratórne zvieratá. Ale bolo tam aj zopár príjemných kamrlíkov - kancelárií - a v nich príjemní ľudia. Trochu to tam páchlo po tých zvieratkách, ale náš zverinec bol od kliniky, pacientov a celého ústavu oddelený schodami, dverami s guľou namiesto kľučky a dôležito sa tváriacimi zvončekmi. To bola veľká výhoda - malígny súdruh profesor sa tam unúval len veľmi zriedka a vôbec tam vládla pohoda a bolo závetrie. A tiež tie zvieratká - hrdinovia príbehu.

Dráma sa odohrala takto: Istý pán kolega doktor podľahol móde, ktorá vtedy kázala študovať stres a katecholamíny. Katecholamíny patria medzi najdôležitejšie hormóny a nervové mediátory v tele. Objavný experimentálny plán kolegu vyzeral, ak ma pamäť nezavádza, tak, že experimentálna skupina laboratórnych zvierat (krýs) bude stresovaná a kontrolná skupina rovnakých zvierat nie. “Stresovanie” tých úbohých zvieratiek bolo naozaj sadistické - ústav zakúpil kvôli tomu z pokazeného kapitalistického Západu za valuty špeciálne zariadenie, ktoré nútilo nešťastnú krysu utekať na akomsi trenažéri. Keď zastala, či spomalila, skĺzla na elektrickú mriežku a dostala veľmi bolestivý elektrický úder do labiek. Z experimentálnej (teda stresovanej) i kontrolnej skupiny vždy polovica dostávala tuším kyslú a polovica zásaditú stravu. (Jedny ying, druhé yang, povedal by jeden môj Čínou dopletený priateľ.) Ktorí sú z vás výskumníci, už vedia - klasický model experimentu 2 x 2. Skupiny krýs teda boli štyri - stresované s kyslou stravou, nestresované s kyslou stravou, stresované so zásaditou stravou a, verte či neverte, nestresované so zásaditou stravou. Bolo ich (krýs) dovedna asi sto. Neboli to hocijaké krysy. Keď som ich uvidel po prvý krát, neveril som vlastným očiam a musel som sa poštípať. Boli rovnaké ako fotografie. Boli to biele krysy z “inbred línie” plemena albino wistar. Hneď vysvetlím. Ľudia sa naučili chovať zvieratá (a pestovať rastliny) tak, aby mali určité vlastnosti. Keďže sa väčšina dôležitých vlastností nedá “naštepiť” za života - napríklad taká farba srsti - vyberajú si spomedzi mnohých zvierat toho istého plemena také, ktoré tie vytúžené vlastnosti už majú, a potom ich medzi sebou krížia v nádeji, že ich budú mať aj ich potomkovia. Spravidla sa to ľuďom darí a vznikajú tak nové, vyšľachtené plemená psov, dobytka, ale aj, povedzme, pšenice. Ak vedci chcú, aby sa im zdedené odlišnosti medzi jednotlivými zvieratami neplietli do výsledkov experimentu, potrebujú geneticky absolútne rovnaké zvieratá. Dosahuje sa to tak, že sa krížia súrodenci a potom ich potomkovia (a ich potomkovia) navzájom. Volá sa to “inbreeding” a výsledok je “inbred línia” - geneticky totožné zvieratá. Také krysy sa chovajú pre experimentálne potreby a sú aj patrične drahé - teda v porovnaní s tými, ktorým je dovolené páriť sa slobodne, s kým sa im len zachce. Ale vráťme sa k samotnému experimentu. Jeho zmyslom bolo zrejme zistiť, ako spolu vplývajú stres a strava na vylučovanie katecholamínov. Samozrejme, že skupiny krýs žili po celý čas v prísnej segregácii - boli “ubytované” v oddelených klietkach. Po dvoch týždňoch stresovania a špecializovaného kŕmenia sa mali všetky krysy zabiť (v tomto boli všetky štyri skupiny absolútne rovnoprávne), mali sa odobrať vzorky (nebudem vás obťažovať nepresnými spomienkami o aké vzorky konkrétne išlo) a v nich analyzovať obsah katecholamínov. To sa robilo pomocou ukrutne drahých testovacích súprav (to boli také fľaštičky od firmy Boehringer) - tiež zakúpených za valuty z pokazeného kapitalistického Západu. Aby zvieratká táto vrcholná časť ich účinkovania v experimente nestresovala ešte viac, etika i metodológia vedy kázali zabiť ich šetrne - teda uspať injekciou thiopentalu. Tak vyzerala teória a pôvodný scenár kolegu doktora. Skutočnosť, istotne to už tušíte, sa mierne odlišovala.

Ráno, keď prišiel Dušan, mladý laborant, ktorý sa o zvieratá staral, do miestnosti, krysy boli väčšinou povyliezané z klietok. Tie klietky boli totiž pôvodne určené pre nejaké väčšie zvieratká, tuším, že králiky, a tak mali trochu väčšie “oká”. Krysy z nich preto poľahky vyliezali, napríklad keď sa im zachcelo na návštevu k susedom do vedľajšej klietky. Alebo len tak, na prechádzku. Dušan ihneď zjednal poriadok. Chladnokrvne (zvieratá občas aj hrýzli) ich pochytal a napchal naspäť do klietok. Počet v každej musel sedieť. Či to boli ich pôvodné klietky Dušan nevedel - boli na nerozoznanie. A potom ich, prísne po klietkach, nakŕmil - jedny kyslou, druhé zásaditou stravou. A stresovalo sa. Iba zvieratá z určených klietok, pekne jedna krysa po druhej, a šup s nimi naspäť do určených klietok. Ráno boli opäť povyliezané. Som presvedčený, že v priebehu dvoch týždňov sa všetky krysy vystriedali vo všetkých podmienkach - boli stresované i neboli, jedli takú i onakú stravu. Dušan naisto vedel, že to je chaos, metodologický bordel a zmarený cieľ experimentu, ale neunúval sa tým zaťažovať kolegu doktora. Jeho prirodzená vysoká inteligencia mu totiž neomylne pošepla, že pán kolega doktor to vôbec nechce počuť. Po dvoch týždňoch mali krysy svoju časť drámy za sebou. Dušan a Vlado (tiež veľmi šikovný mládenec, ktorému komunisti nedovolili doštudovať medicínu, lebo sa v pookupačnom zmätku roku 1968 neskoro vrátil z cudziny, a tak robil laboranta) ich pozabíjali a odobrali vytúžené vzorky. Pravda, nie celkom predpisovo - veď kto by pichal intravenózne injekcie metajúcej sa a hryzúcej kryse. Šľahli radšej každú po hlave kovovou tyčkou, na ktorej mali furtácky vyryté slovo “thiopental”. Druhé dejstvo tejto metodologicko-experimentálnej drámy je už potom iba neosobným a nekrvavým osudom odobratých laboratórnych vzoriek. Ale je to tiež veľmi pozoruhodný osud.

Ak sa vzorky nemali znehodnotiť, bolo ich potrebné analyzovať  pomocou “boehringeriek” ihneď. Inak museli okamžite do mrazáku, kde vydržali v spracovateľnej podobe asi 48 hodín. Putovali teda do mrazáku. Na rok. Vo zverinci občas vypadol prúd aj na dlhšie a mrazáky vtedy príliš nefungovali. A pod tou našou nemocničnou strechou bývalo v lete niekedy aj pekelné teplo. Ale po roku prišla ich chvíľa a boli v laboratóriu spracované. Drahými testovacími súpravami firmy Boehringer. A propos testovacie súpravy. Tie “boehringerky”, ako ich každý volal, čakali na svoju chvíľu tiež dlho. Pridlho. Boli už dva roky po smrti, ak som čítal správne expiračný dátum na ich obale. Viem, viem - som neznesiteľný puntičkár. Zo zvierat a vzoriek boli teraz - konečne - čísla. Hrubé dáta sa to volá. Tie čísla neboli určite ovplyvnené nežiaducimi genetickými rozdielmi medzi zvieratami - veď to všetko boli krysy z inbred línie plemena albino wistar. Tretie dejstvo drámy patrí už iba číslam. Mimochodom čísla - nekončia tak aj nespočetné ľudské drámy?

K slovu prišla štatistika, tá čarodejka a vládkyňa nad rozmazaným svetom náhod. Čísla žijú svojim životom a sú rovnoprávne. Štatistika nerozoznáva tie poctivo získané od tých, ktoré sú náhodné, či vycucané z prsta. Všetky zošrotuje. To preto si ľudia od počítačov vymysleli slogan “shit in, shit out”. Pani Milada, naša štatistička, nemala, pravda, vtedy k dispozícii žiadne pécéčko. To vtedy ešte nemal nikto. Priemery, odchýľky, t-testy, korelácie, všetko “handarbeit” na kalkulačke. Malo to tú výhodu, že keď výsledky potom nesplnili nádeje do nich vkladané, nebolo nič jednoduchšie, ako ich upraviť. Bulharská konštanta sa vtedy volal univerzálny koeficient na takéto úpravy. (Ja viem, že je to hanebný predsudok, kľudne to mohla byť aj slovenská konštanta. Ale zaužívalo sa bulharská.) Táto konštanta nie je príliš konštantná. Naopak, je to veľmi flexibilné číslo, ktorým treba vynásobiť výsledok, aby sa stal takým ako treba. Bulharskú konštantu nikdy neviete vopred. Vynorí sa až v rovnakom okamihu ako výsledok. A potom už nič nestojí v ceste publikácii. A pán kolega doktor - experimentátor - svoje výsledky publikoval, bohuotcu, ako sa patrí. Veď sa aj nadrel. Krásne krysy inbred línie albino wistar nezomreli nadarmo.

Vedieť s absolútnou určitosťou všetko o svojich predkoch, ich predkoch a predkoch ich predkov, je - ako ste videli - veľmi dôležité, dokonca kruciálne, takpovediac vitálne. Počul som, že istý volený zástupca ľudu sa prednedávnom pochválil, že si dal tú námahu a overil si pôvod dovedna 52 svojich priamych predkov. Výsledok naplnil jeho hruď do prasknutia hrdosťou - zistil, že všetci boli čistokrvní Slováci. Je vlastne prototyp, takmer inbred línia. Tak ako on má, zdá sa, skutočný Slovák vyzerať. Čo sa týka genetiky, vie o sebe všetko, čo pre svoju hrdosť potrebuje. Ani tej hroznej drepanocytózy (spomínal som ju v súvislosti s černochmi) sa nemusí obávať. Nevie, pravda, do akých osudových klietok jeho predkov zaháňal ten zložitý a pohnutý európsky život, ani ako sa mu z nich darilo unikať. Ani akú mali celý ten čas stravu. On sám už bol komunista, nacionalista i liberál, samozrejme postupne, nie naraz, to by asi nešlo. Hoci … ale všetko ho to zunovalo. Najlepšie je vrátiť sa k tomu, čo bol človek pôvodne. Čo bol pôvodne?

Keď nám raz všetkým šetrne rozbijú hlavy a odoberú vzorky, určite v nich nájdu nejaké katecholamíny. Tie súvisia so stresom a musí ich tam byť hojnosť - po všetkých tých stravovacích výkyvoch a trenažéroch života, z ktorých sa padá na elektrickú mriežku, po fašizme a komunizme, a opäť fašizme, po nádejách a sklamaniach, po živote vo vnútorne roztrhnutej krajine, po zbytočných zápasoch a zmarených voľbách. Len po predkoch nebude v tých vzorkách ani stopy - nech už boli ktokoľvek. Neviem, či vedieť s absolútnou určitosťou všetko o svojich predkoch znamená istotu, pokoj duše a pevnú skalu pod nohami. Pochybujem o tom. Ale viem kedy bolo počas toho vedecko-metodologického hororu tým krysám z inbred línie plemena albino wistar aspoň trochu dobre - bolo to v noci a ráno, kým boli povyliezané a kým neprišiel Dušan a nenapchal ich naspäť do klietok. Jedno, do ktorých.