Mapa stránky

Streda, 02 Júl 1997 00:00

Niektoré obrazy hovoria veci, ktoré nikto priamo nevysloví. Odovzdanie kolónie britskej koruny Hongkongu Čínskej ľudovej republike bolo plné takých obrazov. Vládou organizovaná a farbami hýriaca spontánosť perfektne nacvičených mávačov hodvábnymi červenými zástavami na roztancovanom námestí Tienanmen v Pekingu na mňa dojem spontánnej radosti neurobila. Príliš nacvičená radosť. 4. júna 1989 tu čínska armáda vrážala tankami a obrnenými vozidlami do desiatok tisíc neozbrojených študentov dožadujúcich sa slobody a demokracie. Zabili ich asi 5000 a mnoho tisíc zranili. Mnohí študentskí vodcovia skončili v exile (tí šťastnejší), viac ich však zmizlo v koncentračných táboroch. Mnohí sú väznení dodnes. Do tej mávačky zástavami a ľudovej veselice sa mi stále plietli tie zábery mladého muža, ako sa stavia pred tank - stokrát ho vysielali televízne spoločnosti. A krv, množstvo krvi. Na tom námestí už nikto slušný nemôže usporadúvať spontánne tancovačky. Čínski komunisti áno. V samotnom Hongkongu to bol monumentálny a kŕčovitý ceremoniál. Chris Patten, posledný guvernér Jej Veličenstva, so sklonenou hlavou a princ Charles rečniaci so svojim kultivovaným aristokratickým prízvukom o veciach už v tom okamihu veľmi vzdialených, napríklad o tom, že na obyvateľov Hongkongu Veľká Británia nikdy nezabudne. A kamenné tváre čínskych komunistických vodcov, medzi ktorými sa akosi rozmohli okuliare, a pri spúšťaní britskej a vztyčovaní čínskej vlajky čudná konfrontácia dvoch vojenských drilov - škótskej gardy, ktorá mäkšie kráčala a vysoko dvíhala kolená a dupala pri obratoch, a tuhý parádemarš sovietskej školy s vystretými kolenami v čínskom podaní. A nehybne sediaci čínski vojaci v autobusoch a na korbách nákladných aut. Vojaci, ktorým zjavne zakázali aj mimiku, nehybné tváre plazov, hľadiaci meravo pred seba, zdanlivo inertní voči tomu hýriacemu svetu bohatstva, ktorý videli určite po prvý krát. Ani štipky ľudskosti nebolo v tom príchode napucovanej armády. Iba rituálna hrozba. Nie Britom - tí odchádzali a nehrozilo, že si to ešte rozmyslia - ale obyvateľom Hongkongu. Možno mnohí začali až pri tom pohľade tušiť, čo sa to vlastne stalo.

Hongkong bol v okamihu svojho odovzdania najslobodnejším fliačkom čínskej zeme. A najbohatším. I keď sa Briti na počiatku jeho novodobej histórie chovali ako obyčajní piráti a dobyvatelia. Ale to vtedy všetci. Chodiť lúpiť a drancovať do Číny bolo v minulom storočí vôbec módou - rovnako Európanov, teda Britov, Nemcov a Francúzov, ako aj Rusov, Japoncov a Američanov. V roku 1839 urobil komisár čínskeho cisára Tao-huanga menom Lin Ce-sűa čosi, proti čomu by dnes ťažko niekto niečo namietal -  zničil v Kantone asi 20 000 debien obsahujúcich približne 1000 ton ópia, ktoré patrilo britským obchodníkom. Ópium ničilo zdravie obyvateľov Číny aj jej ekonomiku. Briti reagovali vojnou a vydobyli si medzi iným aj ostrov a územie v ústí Perlovej rieky - dnešný Hongkong. Tam sa potom usadili a k Číňanom sa správali naozaj hrubo - ako praví kolonizátori. To však bolo dávno. Generácie dnešných hongkongských Číňanov poznajú už iných Britov a s výnimkou japonskej okupácie počas druhej svetovej vojny nezažili ani útlak, ani násilie. Nezažili ani “boxerské povstanie” na prelome storočia, ani krvavú vojnu s Japonskom o Mandžusko a ešte krvavšiu občiansku vojnu, ani Maov veľký pochod, ani polstoročie komunizmu s Maovým “Veľkým skokom” a kultúrnou revolúciou. Nezomierali po miliónoch v nezmyselných hladomoroch ani v táboroch na prevýchovu. A v posledných desaťročiach bohatli - lebo boli slobodní a zároveň veľmi schopní a veľmi pracovití. Lebo nikdy neprestali byť ani Číňanmi. Možno preto sa mnohí tvárili pri tom zvláštnom “handover” - odovzdaní Hongkongu pod čínsku správu - tak optimisticky a vlastenecky. Možno preto sa niektorí celkom vierohodne tešili a niektorí dokonca nadávali protestujúcim hongkongským demokratom do zradcov. Rozprávanie o hrôzach komunizmu nikdy nenahradí osobnú skúsenosť. (Ako nakoniec dokazujú nijako sa od roku 1989 nezmenšujúce húfy popletených ale bohorovných ľavicových intelektuálov v celej západnej Európe a Amerike.)

Británia dodržala, čo podpisom Margaret Thatcherovej v roku 1984 sľúbila a čínsky prezident Ťiang Ce-min sľúbil vo svojom prejave, že aj Čína dodrží svoju časť dohody. Nie je ale ani najmenší dôvod mu veriť. Je iba mladší ako bol Teng a jeho generácia, nie iný. A zdá sa, že mu ani nikto spomedzi západných politikov neuveril. Robin Cook, britský minister zahraničia, a Madeleine Albrightová, šéfka americkej diplomacie, by sa inak neunúvali posielať čínskemu vedeniu výzvy na konanie slobodných volieb v Hongkongu priamo z paluby kráľovskej jachty, sotva pár hodín po tej hroznej ceremónii. Isto pritom obaja vedeli, že sú to, rovnako ako stovky iných apelov na čínske vedenie v minulosti, pravdepodobne márne výzvy. Isto vedeli, podobne ako Chris Patten, ktorý robil až do posledného okamihu všetko, aby zachoval pre bývalých poddaných britskej koruny aspoň štipku demokracie, že občianske a politické slobody budú skresané prakticky okamžite na prvom zasadnutí novej komunistami dosadenej Dočasnej zákonodarnej rady. Isto vedeli, že potrvá možno iba pár dní, kým začnú hľadať a zatýkať čínskych disidentov, ktorí do Hongkongu ušli po masakre na námestí Tienanmen a v rokoch, ktoré nasledovali. Isto vedeli, že potrvá možno iba pár týždňov, či mesiacov, kým poputujú do väzenia aj prví domáci hongkongskí demokrati. Isto vedeli, že s komunistickou správou príde i komunistická byrokracia a s ňou i korupcia neuveriteľných rozmerov a že tá korupcia môže zadusiť hongkongskú prosperitu a zničiť celý ten na slobode a slobodnej súťaži postavený zázrak. Celý západný svet mal v tom okamihu obavu a zlé svedomie zároveň - i keď to nikto nepovedal. To zlé svedomie bolo priam personifikované na tých výrečných záberoch. Stalo sa totiž niečo neslýchaného - slobodný svet, teda Veľká Británia, verná svojim zmluvám a právnym záväzkom, s veľkou slávou odovzdala 6 miliónov slobodných ľudí do rúk komunistického režimu, ktorý zahubil za svojej existencie desiatky miliónov vlastných obyvateľov a nejaví ani najmenší sklon pochopiť čo sú to ľudské práva. To sa nedá urobiť bez zlého svedomia ani vtedy, keď treba dodržať zmluvy a vlastne ani neexistovala iná možnosť. Asi neexistovala.