Mapa stránky

Piatok, 03 Október 1997 00:00

Pred pár rokmi mi cestou do Berlína rozprával Láďa Lis niektoré epizódy zo svojho pohnutého disidentského života. Ako, kedy a prečo ho väznili, čo s ním všetko robili. A najmä čo robili jeho blízkym. Rozprával veľmi prosto a pokojne, len občas ťažšie dýchal a v pľúcach mu trochu pískalo. To však nebol hnev, ale desaťročia fajčenia, roky väzenia a astma - a bol už starý chlap, biela hustá štica a biele fúziská ako Maxim Gorkij. Len raz sa mu výrazne zakalili oči smútkom - keď rozprával, ako mu eštébáci zastrelili postupne niekoľkých psov. Pokiaľ viem, eštébáci to spravili aj spisovateľovi Pavlovi Kohoutovi. Láďa Lis býval za boľševika na samote pri lese a choval zvieratá. Mal aj párik oslíkov - ich potomkov potom umiestňoval po kamarátoch. Už si ani nepamätám, či mi povedal, kto sa mu o tie zvieratá staral, keď sedel dlhé roky v base. Len ho vidím, ako sa tváril, keď rozprával o tých psoch. Každom jednom. Viem, že ľudia, ktorí mu ich zabíjali, boli ničomné svine. Žiadnemu z nich sa po roku 1989 nič nestalo. Ich posledný najvrchnejší veliteľ podchvíľou zdobí to, čo považujú noví elitní Slováci za nóbl spoločenské udalosti. Tým eštébákom pochopiteľne neprekážali Láďovi psíci. Mierili na jeho dušu, chceli mu spôsobiť bolesť, chceli ho zraniť. Podľa toho, čo som videl v jeho tvári, sa im to podarilo. Naivne som si vtedy myslel, že to všetko, o čom mi rozprával, je za nami.

Nič nie je za nami. V rade hanebností s rovnakým rukopisom (iba upgradovaným od čias komunistov) stojí zatiaľ na konci vypálené auto známeho novinára. Nočný útok na jeho auto však nemieril na jeho auto. To iba poslúžilo. Každý, kto sa to dozvedel a mal k nemu blízko, alebo mu len nadiaľku držal palce (a to sú určite desiatky tisíc, možno stovky tisíc ľudí), musel v tom okamihu pocítiť to čudné zovretie žalúdka, chladnú ruku úzkosti. A presne tam ten nočný podpaľač mieril. Vypálené novinárovo auto je posolstvo, hrozivý oznam pribitý na zabuchnuté dvere, za ktorými je právny štát. Pribili ho tam bezpochyby tí, ktorých sa jeho pátranie a písanie priamo či nepriamo týka, a adresujú ho všetkým, absolútne všetkým - je to nahá hrozba násilím jemu samotnému, desiatkam jeho kolegov vo všetkých kritických médiách, vôbec všetkým, ktorí sa opovažujú hovoriť a písať verejne, čo si o odosielateľoch toho posolstva myslia. A je adresovaná aj tým ešte početnejším, ktorým by to mohlo v budúcnosti čo i len teoreticky zísť na um. Viem, že to nie je prvé auto, ktoré tu za posledné roky zhorelo. Zhoreli a vybuchli ich už tucty - i keď väčšinou omnoho drahších a luxusnejších, ako to novinárovo. Ten dôležitejší rozdiel je však v tom, že tamtie požiare a výbuchy boli takmer bez výnimky súkromnými odkazmi ich majiteľom a tento požiar bol verejný obežník. To má spoločné s terorizmom a tým sa líši od bežného zločinu. Váham to však takto nazvať, niečo tu nesedí. K svojej pochybnosti sa však vrátim neskôr. A rozpisujem to takto explicitne len kvôli istote - priveľmi sa tu rozšíril zvyk pchať hlavu do piesku.

Anonymné deštruktívne násilie na majetku a ľuďoch je pracovnou metódou politického terorizmu. V jednej zo svojich najrozšírenejšich podôb si zväčša nevyberá konkrétnych ľudí podľa mena, iba konkrétne vhodné miesto, objekt a čas. Napríklad 17. decembra 1973 postrieľalo palestínske komando na rímskom letisku Fiumicino 32 náhodných cestujúcich. Teroristom, ktorí prepašovali 21. decembra 1988 nálož semtexu do Boeingu 747 americkej spoločnosti PanAm, bolo úplne jedno, kto v lietadle sedí. Explodovalo za letu nad Lockerbie a zahynulo pri tom 260 ľudí, o ktorých identite nepotrebovali teroristi vedieť nič. Tento zločin bol podľa všetkého tiež dielom palestínskych teroristov, ale to isté možno povedať aj o obetiach mnohých útokoch IRA v Británii, ETA v Španielsku, alebo útoku na World Trade Center v Manhattane, vražedného výbuchu vládnej budovy v Colorade, či atentátu na zabávajúcich sa divákov na olympijských hrách v Atlante. A pravdaže opäť a znovu o obetiach krvavých bombových atentátov Hamasu v Izraeli. Vo všetkých tých prípadoch sú mŕtvi náhodní nevinní ľudia a ich smrť a skaza majetku je len (a odpustite mi bezohľadný slovník) prostriedkom, tlačiarenskou čerňou použitou na napísanie posolstva všetkým. Posolstvo terorizmu mieri na dušu tých, ktorí prežili, a preto potrebuje publicitu, médiá. Pôsobí ako chemická zbraň - plošne a nediskriminatívne. Cez médiá vnikne do myslí ľudí a zamorí tak celú krajinu, často celý svet psychologickým jedom. Tento jedovatý neurotoxín sa volá strach. Ten má byť potom, podľa logiky teroristov, spúšťačom spoločenských zmien, alebo má vyvolať silný verejný tlak na politické elity zo strany vlastného vystrašeného obyvateľstva.

Existuje samozrejme akosi všeobecne prijímaný teoretický rozdiel medzi politickým terorizmom tých, ktorí sa na rôznych miestach a v rôznom čase pokúšali a pokúšajú rúcať štátne systémy, či spoločenský poriadok, a násilnými skutkami obyčajných zločincov. Pri popise násilností obyčajného (mám na mysli nepolitického) zločinu vystačíme obvykle bez slovíčka terorizmus. Všetky rozdiely medzi terorizmom a obyčajným zločinom však ležia v hmle predchádzajúcej samotnému násiliu - iba motívy sú iné (v jednom prípade politické, ideologické, takpovediac romantické a vznešené, v druhom prípade nízke, materiálne). Násilie je potom až priveľmi rovnaké. Opýtajte sa obetí. Vždy sa treba pýtať obetí - tie majú na násilie ten najobjektívnejší uhol pohľadu.

Ale predsa. Historický príbeh terorizmu má toľko spoločného s našou situáciou, že riskujem krátky dejepisný výlet do jeho rodiska - na Balkán. Kedysi, úplne na úsvite medzinárodného terorizmu v roku 1878, sa odohral Berlínsky kongres. Bol záverom Balkánskej vojny po porážke Turecka a nemecký kancelár Otto von Bismarck na ňom šikovne a predovšetkým cynicky handloval s vyvažovaním nemeckých, rakúskych, britských a ruských záujmov. Najmä tie sa nesmeli príliš presadiť. A pripravil tak storočie opakovane prepukajúceho balkánskeho násilia, ktorého posledným dejstvom bola (zatiaľ) Bosna. A dal šancu vzniku terorizmu. Len pre ilustráciu (píše o tom Robert D. Kaplan) - Macedónsko bolo úplne prenechané pod priame panstvo Turecka, ako keby ruská armáda nikdy neprehrmela celým Bulharskom a Macedónskom. Aby sa však Rusi necítili obabraní (nie Bulhari, či Macedónci, na tých kongres kašľal), dostali novú zem v Besarábii, ktorú vzali Rumunom a v tureckej Anatólii. Srbi dostali úplnú nezávislosť, ale Habsburgov a Rakúsko-Uhorsko kompenzoval Bismarck Bosnou, v ktorej tiež žili Srbi túžiaci po samostatnosti - to bola neskôr priama príčina prvej svetovej vojny. Atď. V Macedónsku vyvolala berlínska dohoda, ako píše Kaplan, orgie násilia prakticky z večera na ráno. Na Rusmi pôvodne dobyté územie sa vrátili Turci a vyčíňali ako zmyslov zbavení. Vraždili, mučili, znásilňovali. K nim sa nemenej kruto pridali moslimi a etnickí Turci utekajúci do Macedónie z Bosny. V októbri 1878 začala partizánska vojna Macedóncov proti tureckým okupantom. Bola to aj náboženská vojna. Neuveriteľnú komplikovanosť balkánskej situácie nemá ďalej zmysel rozoberať. Niekedy v roku 1897 založil mladý, dvadsaťjedenročný učiteľ Goce Delčev Vnútornú macedónsku revolučnú organizáciu - VMRO. Tá operovala zo Sofie. Ciele mala VMRO samozrejme vznešené - slobodu - ale peniaze si získavala už vtedy veľmi moderným spôsobom - bankovými lúpežami a únosmi kvôli výkupnému. Na prelome storočia bolo Macedónsko priestorom mocenského vákua plného bezuzdného sektárskeho násilia. Skupiny kresťanských a moslimských milícií bojovali proti sebe a zároveň aj medzi sebou, divokí bradatí teroristi opásaní nábojovými pásmi, ako Goce Delčev, kládli bomby do kaviarní a divadiel, na železničné stanice, odtrhnuté frakcie niektorých skupín vraždili členov rivalizujúcich skupín, vytvárali tajné tribunály a súdy, popravovali civilov za údajnú kolaboráciu s “nepriateľom” a zajímali rukojemníkov. Všetci a bez výnimky mali pri tom romantické a vznešené ciele. V júni 1913 začala druhá Balkánska vojna. Už predtým sa z jednej strany Gréci a z druhej Srbi pokúsili vymazať bulharský vplyv na Macedónsko. Srbi tvrdili, že Macedónci nie sú nič iné ako Srbi a Gréci začali Macedóncov nazývať “bulgarofónnymi Grékmi”. Ako argument im pritom poslúžil aj Alexander Veľký Macedónsky, najväčší grécky vojvodca a žiak veľkého Aristotela - a Macedónec. John Reed, novinár, ktorý neskôr písal aj o revolúcii v Rusku, navštívil v roku 1915 Sofiu, a to, čo tam videl, bolo predzvesťou dnešného Bejrútu - i s utečencami a násilím. A teraz príde teroristická pointa: Z VMRO sa medzitým stal teroristický štát v štáte (znakom VMRO bola lebka a skrížené hnáty) a jej meno synonymom pre nenávisť a násilný nihilizmus. Príjmy organizácie pochádzali z obchodu s ópiom a z nájomných vrážd. Cena za vraždu odborníkmi z VMRO bola vtedy vraj 20 dolárov. Bulhari (či Macedónci) z VMRO sa stali najvyhľadávanejšími nájomnými vrahmi. Zaujímavé na príbehu je, že teroristi väčšinou prichádzali spomedzi macedónskych utečencov žijúcich v sofijských slumoch a verbovali ich ortodoxní kňazi. V tridsiatych rokoch sa potom nechali prenajímať za peniaze na špinavú robotu extrémistickými skupinami a predovšetkým fašistami po celej Európe. Najmä Ante Pavelič, vodca chorvátskych ustašovcov financovaný Benitom Mussolinim, si ich krvavé služby nevedel vynachváliť. Toľko o idealizme a vznešených cieľoch. Ale táto trajektória od sebaobety a planúceho idealizmu k obyčajnému cynickému zločinu kvôli peniazom je takmer zákonitá - ak teroristická organizácia prežije dostatočne dlho. Ani sa mi nechce pripomínať, že aj sicílska Cosa Nostra začínala bojom za slobodu. Ak dosiahne svoj cieľ, povedzme štát, a ešte v ňom aj prevezme, bohuchovaj, moc, obyčajne sa už nedokáže vzdať násilia a zmení sa na zárodok štátneho terorizmu - politickej totality a útlaku. To však najmä vtedy, ak súčasťou teroristickej doktríny bola (okrem národnej slobody) aj nejaká politická ideológia konštruujúca utopické vnútorné pomery v štáte (napríklad marxizmus, fašizmus, či národný socializmus).

To všetko som potreboval vyrozprávať, aby ma logika príbehu mohla vrátiť domov a do dnešných dní - a k mojej pochybnosti nad slovíčkom terorizmus. To, čo mi na slovenskej podobe tohoto príbehu nesedí, a čo mi nesedí na analogických príbehoch napríklad v Rusku, je obrátený vývoj, opačná trajektória. Na počiatku násilného skutku tu totiž nie je skupinka sociálne narušených romantikov a idealistov používajúcich teroristické prostriedky v boji proti politickej moci. Práve naopak. Najprv tu bol totalitný štát páchajúci teroristické násilie na vlastnom obyvateľstve. Niekedy otvorené, bez kukiel a s väznením, inokedy skryté, zákerné - ako to, o ktorom mi rozprával kedysi Láďa Lis. Totalitný režim však pominul (akoby zázrakom bez násilia) a s ním i politicky motivované násilie. A teraz je tu, vďaka slabosti štátu a ochabujúcej vláde zákona, postupne silnejúci obyčajný organizovaný zločin adresujúci násilné skutky len konkrétnym vydieraným obetiam, alebo v boji o teritóriá sebe navzájom. Organizovaný zločin nemá záujem strašiť celú spoločnosť (hoci ju môže zničiť tak, ako ľudské telo zničí zhubný nádor) a vyvolávať chaos a nemá záujem o medializovanie svojich skutkov - to má iba politický terorizmus. A politicky motivované násilie sa u nás objavuje zatiaľ sporadicky, nespektakulárne, a hovorí rečou vypožičanou od obyčajného zločinu (možno nie vypožičanou). Logika tohoto príbehu však naznačuje, že ho bude asi pribúdať. Je znakom graduálneho splývania mafie a ekonomického prostredia a postupného prerastania kriminalizovaného ekonomického prostredia a mocenskej elity. Politický terorizmus používa inú semiotiku násilných skutkov ako obyčajný zločin - buď spektakulárne zabije niekoho, kto je čo najvyšším reprezentantom moci a vydáva to za popravu v mene ideálu, alebo ešte spektakulárnejšie vraždí náhodné obete a ničí zariadenia a vydáva to za apel na svedomie sveta. Násilný skutok, zničenie zariadenia, ktoré má konkrétneho majiteľa, zničenie auta mienené ako ukážka toho, čo môže nasledovať, ak sa jeho majiteľ neskloní, je semiotika obyčajného organizovaného zločinu, nie politického terorizmu. A také sú nie len vynárajúce sa násilné “výrazové prostriedky” v “komunikácii” s odbojnou slovenskou novinárskou obcou a verejnosťou, také sú i skutočné motívy tých, čo sú objednávateľmi toho násilia - kriminálne.

Neviem, čo všetko, koľko mafiánskych temných hrozieb a koľko skutočného násilia môže ešte slovenská spoločnosť od očividne sa kriminalizujúceho ekonomického prostredia a balkanizujúcich sa mocenských elít čakať. Ďalších umučených martýrov nepotrebuje, na to je ono rozliezajúce sa zlo príliš banálne - i keď má protofašistické znaky. Potrebuje ale dosť odvahy na to, aby sa nesklonila a neprijala semiotiku násilia.

Keby žil Alexis de Toqueville ešte ďalších sto rokov, popísal by pokračujúci príbeh americkej demokracie ako nekončiaci sa boj medzi vládou zákona a zločinom. Celý ten príbeh je vlastne nekonečný príbeh o statočnosti a občianskej odvahe. A o zápase dobra a zla. Zločin prepletený s mocou a demokracia sa navzájom vylučujú - demokracia nemôže prežiť v prostredí zločinu. Američanom trval ten boj dlho, prakticky ešte trvá. Obávam sa, že aj nám bude.