Mapa stránky

Pondelok, 01 December 1997 00:00

Každé kasárne ju majú - tú veľkú, spravidla vyasfaltovanú plochu - buzerplac. V niektorých kasárňach je tá plocha obrovská, možno má i niekoľkosto metrov, v iných je malá - ale musí tam byť. To slovo je germanizmus, určite je teda staršie ako najstarší žijúci lampasáci - tí skôr počujú na slová ako “strážny gorodok” a také čosi ako “buzerplac” by nikdy oficiálne do úst nevzali. Buzerplac je pravé ľudové slovo. Priveľmi by ma namáhalo spomenúť si, ako sa tá plocha volá spisovne, ale buzerplac je definitívne lepšie slovo (obstojí aj novšia skratka “buzerák”). Je v ňom vyjadrený hlboký citový vzťah mnohých generácií mladých mužov k miestu, k tým, čo tam vládnu, i k veciam, ktoré sa tam dejú - vlastne už od nepamäti. Buzerplac patrí ku kasárňam ako agora ku gréckemu antickému mestu. Je však rozdiel medzi gréckym mestom - polis a kasárňami. Aj medzi agorou a buzerplacom.

Dnes sa už malí chlapci tak nehrávajú, ale kedysi, keď sa hrali na vojakov, pochodovali. S papierovými čákovmi na hlavách a palicami, či drevenými puškami na pleci. Robili to, čo vídali, že vojaci stále robia - pochodujú. Vojaci dnes už toľko po uliciach nepochodujú (to robia najmä na buzerplaci v kasárňach) a malí chlapci napodobňujú iné veci, najmä tie, čo vidia v televízii. Pripúšťam, že pochodovanie v pravidelnom tvare je jediný spôsob, ako premiestniť bez dopravných prostriedkov veľkú skupinu ľudí a mať ich pri tom neustále pod kontrolou. Ale nie preto sa na buzerplacoch armád a kasární celého sveta ešte stále do úmoru pochoduje. A nie len pochoduje. Poradová príprava sa to volá (niekde tomu hovoria drill) a je to nekonečné nastupovanie, hlásenie a zoraďovanie sa. Je to pochodovanie po jednom i v tvaroch, je to “vpravó (pauza) v bok!” a “vľavó (pauza) v bok!” - na mieste aj za pochodu. Je to nehybné státie v pozore a je to spievanie stupídnych textov za pochodu. A je to hulákanie povelov a povinných odpovedí. Budete si darmo lámať hlavu, prečo je to nevyhnutné robiť, keď v boji sa robia celkom iné veci a dobrý bojovník by mal vedieť najmä strieľať. To je nesprávne položená otázka. Poradová príprava nie je prípravou na boj, ale na poslušnosť. Poradovú prípravu nevymyslel bojovník, ale intuitívny a ľudskej mysle veľmi znalý psychológ. Poradová príprava je na zlomenie odporu a hrdosti. Poradová príprava je na zlomenie chuti konať sám a inak ako ostatní. V nekonečných opakovaniach cvikov na povel a bez rozmýšľania o zmysle sa vytvára priam pavlovovsky napodmieňovaný automatizmus okamžitého poslúchnutia rozkazu. V nekonečných cvikoch pohybu synchronizovaného s ostatnými, v úmornom opakovaní spoločných obratov a pochodu tak, aby sa pohybovali všetci ako jeden muž, sa demontuje individualita, láme sa odvaha konať samostatne a do mysle sa vtláča rola anonymnej súčasti celku, kolieska v súkolí. Poradová príprava je nácvik abolútnej konformity s mocou. Ak to jeden “kazí” a nedupe celkom synchrónne s ostatnými, všetci cvičia o to dlhšie a na “previnilca” sa koncentruje hnev skupiny. Hnev za nekonformnosť, za vybočenie z radu. A verte mi, sila vzoprieť sa rozkazu jedného človeka nestačí na odpor voči hnevu celej skupiny.

Na buzeráku sa komunikuje iba jedným smerom. Zhora nadol. Velí sa, hulákajú sa povely. Vlastne nepočuť nič, iba povely. Povel nenecháva ani kúsok miesta pre uchovanie si dôstojnosti, neodpovedá sa naň otázkou, nediskutuje sa o ňom. Vykoná sa. A ziape sa aj zblízka do tváre. Lebo každý človek, tak ako zvieratá, má okolo seba priestor, ktorý je jeho najsúkromnejším teritóriom. Medzi najväčšie pokorenia patrí, keď si niekto dovolí toto súkromie drzo a naschvál porušiť, prísť tvárou až na dotyk, tak, aby obeť cítila dych hulákajúceho “šéfa” a obeť nesmie uhnúť ani o milimeter. Ťažko je pre mladého muža odísť z buzerplacu s nepoškriabanou sebaúctou.

Zvláštne veci sa dejú na buzerplaci. Sú vlastne v rozpore s etologickými zákonmi, lebo podľa nich sa o dominanciu musí bojovať. Na buzerplaci nie. Tam sa v dominantnej roli vždy už prichádza - stačí aj tá najmenšia frčka na náplecníku a netreba nič dokazovať ani tým najväčším a najsilnejším, ktorí frčku nemajú. Hodnosť je vstupenkou na ten absolútny buzerplacový Olymp. Ak ten, čo má frčku, chce, všetci si musia pred ním hoci aj ľahnúť na brucho - a tomuto pokušeniu slabšie povahy ľahko podľahnú. Moc je sama o sebe omamná a slaboch ťažko odolá príležitosti stále znovu skúšať kam až siaha. Buzerplac sa preto často mení pre slabochov, ak smú veliť, na miesto, kde masturbuje ich zúbožené ego. Všetky príkoria utrpené v tom prekliatom civile za bránou, všetky posmešky od bystrejších a kopance od silnejších, je teraz možno oplatiť tej bande holubov. Lebo na vojne začína každý ako holub - mienia o celý rok staršie “staré pažby”, mazáci.

Ale buzerplac nie je iba miestom riadených príkorí a dupotania. Na všetkých väčších buzerplacoch je aj tribúna. A tá je pre chvíle, keď sa tu zhromaždí vo vyleštených kanadách celý útvar a na tribúnu prídu pyšní velitelia a ich hostia, často aj vyšší velitelia. Stovky mužov stoja pred nimi v prísne zoradených tvaroch vo vetre, či na pražiacom slnku a buzerplac sa stáva miestom rituálu moci a poslušnosti. Vrcholí, keď ten najvyšší všetkých pozdraví (kedysi to znelo “Nazdar súdruhovia!”) a celý buzerplac mu stovkami hrdiel zaburáca odpoveď (“Zdar súdruh generál!” to znelo predtým). To ide hruď pozdraveného prasknúť pýchou. Ale neklamme sa, nie iba jeho. Ješitná je mužská duša a pre niektorých príliš mocný zážitok sily z toho, že človek je súčasťou tak dokonale zohratej masy ľudí. Aj keď je iba bezvýznamným kolieskom, necíti to tak, celá sila masy je jeho vlastná.

Isto sa mi nepodarilo zakryť, že nemám k buzerplacom sveta príliš kladný vzťah. Nemožno im však uprieť vysokú účinnosť. A pokiaľ budú potrebné armády postavené na bezpodmienečnej ovládateľnosti veľkej masy ľudí, nebude ich asi možné vybudovať a udržovať bojaschopné bez psychologických techník, ktoré absolútne podrobujú indivíduum vyššej moci a synchronizujú konanie celých skupín.

O psychológii buzerplacu by sa dalo ešte obšírne uvažovať, ale chcel by som prejsť k jeho protikladu - k agore. Keď vládli gréckemu mestskému štátu králi, sídlili na vŕšku, na akropole. Na akropole vládli, súdili a radili sa, a tam za nimi prichádzal aj ľud. Vtedy bola agora zrejme iba o čosi viac ako obyčajným námestím na schôdzky ľudí a trhoviskom. Po páde vlády kráľov sa však agora premenila na centrum verejného života, dokonca sídlo kolektívnej vlády - ľud tam rozhodoval hlasovaním. Agora bola miestom tých najzávažnejších debát a rozhodnutí. V Aténách vraj stáli v 4. storočí pred n.l. na rohoch ulíc, tam kde ústili do agory, nádoby s vodou, aby sa prichádzajúci na agoru pred vstupom očistili. Agora bola aj posvätným miestom s oltármi a náhrobnými kameňmi a konali sa tu i slávnosti a rituály. Ťažko existuje dnes na svete miesto, ktoré by bolo pre skupinu ľudí tak univerzálne dôležité, ako bola v určitom období pre antických Grékov agora. Ale aspoň obrazne môžeme povedať - agorou moderného demokratického štátu je jeho volený parlament.

O buzerplaci i agore som potreboval porozprávať preto, lebo nápadne pripomínajú dva koncepty verejného života, ktoré u nás spolu zápasia. Všade, kde je za normálnych okolností priestor verejného života, sa začína rozpínať a znieť dunením pochodujúcich bagandží buzerplac. Lebo čo iné ako dupotanie po buzerplaci sú povinné blábolenia redaktorov v pseudopublicistike vysielanej v Slovenskej televízii? Čo iné sú všetky tie “velím si sám, vpravo hľaď, k pocte zbraň!” moderátora rozhovorov s pánom premiérom? A čo iné ako poradovka a pochod so spevom bojových piesní sú plody práce redaktorov vládneho denníka? Čo iné ako podávanie hlásenia sú listy jeho čitateľov? A nikomu z nich ani na um nezíde potĺkať sa po tých stránkach inak ako disciplinovane v tvare a predpísaným smerom. Všetci tú vojnu žerú (ako vravíme my, staré pažby). Tie stránky priam zvučia zvukovou kulisou kasárenského predpoludnia - ten vládny denník už je jednoducho buzerplac. Ale zatiaľ na ňom cvičia iba niektorí mazáci - dobrovoľne. Svet je však niekedy aj dosť nespravodlivý. Stáva sa, že aj tí, čo na buzerplaci usilovne a štrébersky dupocú prakticky od svitu do mrku, zostávajú nepochopiteľne stále iba slobodníkmi.

A slovenský parlament, škoda hovoriť. Časť poslancov, čírou náhodou práve tá, ktorá vďaka faktu, že je vo väčšine, práve vládne, ho tiež začína meniť na buzerplac. Hlasujú, pekne synchrónne, všetci ako jeden, tak, ako znejú povely. Nerozmýšľajú, alebo ak, dobre to skrývajú, nevedú skutočné diskusie, iba na svojich oponentov kričia, nepočúvajú ničie názory, iba svoje, nereptajú. Zdvihnúť ruku, položiť na gombík, stlačiť, vydýchnuť. A znovu, zdvihnúť ruku, položiť … Alebo iný cvik - zdvihnúť ruku, zakričať “faktická!”, povedať niečo debilné, vydýchnuť, hrdo sa poobzerať, a hneď ďalší: - zdvihnúť ruku, zakričať “faktická!” … A niekedy sa aj spieva - tiež pekne spolu, ako sa na poriadny buzerplac patrí. A na tribúne sedia tí, ktorých hruď sa pri pohľade na tú poradovku plní hrdosťou. Už dávno sa mi chce zvolať: “Zdar súdruh predseda a súdruhovia podpredsedovia!” Práve k nim mimochodom pridupal na vetchých nohách do partie ďalší mazák. Konečne si vyslúžil frčku. Aj jemu zdar! A existuje aj zájazdový mítingový buzerplac v športovej hale na Pasienkoch. Tam sú v prostocvikoch poslušnosti vždy o pár týždňov či mesiacov v prestihu. Je to vlastne taká avantgardná scéna slovenskej školy politického buzerplacu.

Na Slovensku je ešte stále dosť miest, ktoré sú pre tých, čo chcú vstúpiť, agorou - miestom verejnej dišputy, kde sa rozhodujú sami, niekedy možno aj chybne, ale po úvahe, individuálne a slobodne. Aj mnohé médiá sú také. Ale nemusí to tak zostať. Hitler dokázal premeniť za pár rokov celú veľkú a civilizovanú krajinu na veľký buzerplac. Ten bol v Nemecku vtedy všade - na námestiach aj na úradoch, na uliciach a niekedy aj priamo v bytoch ľudí. Mnohí si ho tam vpustili dobrovoľne a radi. Američania mali vraj po vojne problémy odvyknúť Nemcov od cvakania opätkami na znak súhlasu s nejakou inštrukciou. Vraj im to riadne liezlo na nervy. To preto, lebo buzerplac je aj miesto v srdci (to zvykne byť v takom prípade v gatiach) a predovšetkým v hlave. Myšlienky, ktoré si zvykli pochodovať v ťažkých vojenských kanadách, sa už sotva slobodne rozbehnú, či dokonca vzlietnu. Po fašizme sa o to pokúsil komunizmus. A znovu sa pochodovalo a pochodovalo. A na zlomenie každého odporu boli neustále školenia a kolektívne hlasovania - ideologická poradovka. Aj voľby boli - vtedy slávnostne a pravidelne cvičil svoju poslušnosť na buzerplaci, ktorý býval predtým jeho krajinou, celý ľud.

Dovoľte aby som upozornil - práve o to tu teraz ide. Niekto sa opäť pokúša premeniť na buzerplac celý náš štát. Na miesto, kde všetci držia hubu a krok, kde počuť iba ziapanie povelov, lebo zanikli všetky slobodné médiá, a dupot tých, čo pochodujú všetci jedným smerom. Na miesto, kde sa o postavenie nebojuje svojimi schopnosťami, ale kde je autoritou hocijaký truľo len preto, lebo má hodnosť - povýšili ho. Na miesto, kde iných ako truľov ani nepovyšujú. Na miesto nekonečného poníženia všetkých, ktorí nemajú dušu otroka. Na buzerplac, ktorý je urážkou civilizácie aj intelektu. Lebo tí, ktorí sa o to pokúšajú, nemajú a nectia ani jedno, ani druhé. Asi majú s obyvateľmi tohoto štátu nejaké zámery, ktoré vyžadujú, aby všetci bez reptania poslúchali. Alebo si prosto pod slovom štát nič iné, ako veľký buzerplac ani nevedia predstaviť. Zatiaľ stojí väčšina ľudí na agore a prizerá sa, zväčša ľahostajne, ako na nej stavajú tú povestnú tribúnku a na stĺpy montujú tlampače. Agoru však treba brániť - ak sa nechceme ocitnúť v kasárňach.