Mapa stránky

So slovom pravda sa vo všeobecnosti zaobchádza dosť frivoľne. Možno je to najčastejšie používané slovo klamárov. Zaklínajú ním a prelepujú svoje lži. Čím dôležitejší a vyššie postavený je klamár, tým väčšiu váhu má slovo pravda v jeho ústach. Lebo tým väčšiu odvahu treba na pochybovanie o jeho slovách. Niektorí vysokopostavení klamári, pravda, klamú tak často a priehľadne, že už na to pochybovanie netreba nič - snáď iba trochu rozumu. To však samotnej pravde príliš nepomáha. Okrem klamárov pančujú to slovo vo svojej reči totiž ešte aj relativisti každého druhu. Poznáte ich, medziiným, podľa toho, že tvrdia, že pravda je vždy niekde uprostred.

Mudrlantský výrok, že pravda je niekde uprostred, je najlacnejší spôsob ako vyzerať múdro a povznesene. Môžete tú bezobsažnú hlúposť vysloviť pri akomkoľvek spore bez obavy, že pri tom vysvitne, že v skutočnosti ničomu nerozumiete. Ani len zamyslieť sa nemusíte - i keď dobre pôsobí, ak to chvíľu predstierate. Nič nepokazíte a dokonca vás možno ozdobí aj povesť objektívneho človeka. Je to veľmi módne. Pravda je pritom spravidla kdekoľvek inde, len nie uprostred. Najmä nie vtedy, ak stoja proti sebe dva vzájomne sa vylučujúce výroky, či svety. Čo leží medzi áno a nie? Priznám sa, relativisti ma fascinujú. Napríklad aj tým, že sú tak premnožení. A tak si navzájom rozumejú. Ak nemáte nijaký názor, nijakú vec, za ktorú by ste sa chceli biť, je vám fajn. Kompromisy sú vzduch, ktorý dýchate.

Niekedy je taká pravda uprostred naozaj podivuhodná. Napríklad, keď jedni tvrdia, že na ministerského predsedu ktosi plánuje atentát (už štvrtýkrát) a tí druhí, že je to paranoidný výmysel. Čo je tá pravda uprostred? Tak buď plánujú, alebo neplánujú! Alebo, že by iba čiastočne plánovali? Iba druhýkrát (a nie štvrtý)? Minule sa zhovárali dvaja relativisti v rozhlasovej relácii nazvanej, v ich prípade úplne zbytočne, “Duel”. Obaja sa predtým preslávili písaním - jeden lepším, druhý národnejším. Ich názory o seba v tom fingovanom dueli ani len necvrnkli. A ten národnejší z nich ozdobil onen zdvorilý mimobežný hovor nekompromisným výrokom, že vina za patovú situáciu v slovenskom parlamente pri voľbe prezidenta leží na oboch stranách - na opozícii i vládnej koalícii. To je tá agresívnejšia verzia “pravdy uprostred” - vina na oboch stranách. Pri tomto verdikte sa človek zdá byť nie len múdry, ale aj spravodlivý. Nedaruje on veru nikomu nič. Vina, prirodzene, nie je takou exkluzívnou kategóriou ako pravda a naozaj môže ležať na viacerých. Problém je len, že v tomto konkrétnom prípade sa jedná o morálny relativizmus, ktorý ignoruje rovnako pravdu, ako etiku. Hovoriť o vine iných je tiež spoľahlivým spôsobom ako sa striasť hocijakej vlastnej viny presunutím sa do kategórie sudcu. “Všetci sú vinní” je typ postoja, do ktorého vám spoľahlivo utečie každý relativista, ak ho usvedčíte z omylu. “Všetci politici kradnú.”, vševedúco vyhlási relativista bez akéhokoľvek dôkazu, ak mu doložíte, že niekto z “jeho” tábora je privatizačný, či iný zlodej. “Všetci politici sú kurvy.”, je silnejšia a zároveň veľmi rozšírená verzia tohoto chytráckeho úniku pred zaujatím postoja. Za popularitu vďačí svojej zdanlivej odvážnosti, ktorá si trúfa na všetkých mocných, a ľudovému nihilizmu, ktorý má tak blízko k morálnemu relativizmu “panstva”. Tento výrok zaručuje úspech v každej krčmovej debate. Relativisti by sa ním mohli aj zdraviť.

Variáciou na “pravdu uprostred” je aj populárny názor, že právd (vo vzťahu k jednej a tej istej veci) je mnoho. A praví relativistickí demokrati tvrdia, že všetky tie navzájom si odporujúce pravdy sú legitímne. Lebo je to ľahšie a menej konfliktné, ako označiť niečo za nepravdu, či dokonca lož. A tak má svoju pravdu aj vládny právny folklorista, aj Ústavný súd SR, hoci každý tvrdí presný opak. A keď zaženiete folkloristu do kúta a poviete mu napríklad, že Ústavný súd rozhodol, že boli porušené niekoho ústavné práva (a ukážete mu to trebárs čierne na bielom), on vám s bohorovným kľudom odpovie, že on má na výrok súdu iný názor. Vy máte svoju pravdu a on svoju, opačnú. Čo sa týka jeho, existujú vedľa seba v mieri. Dovolí vám, plný tolerancie, tú vašu pravdu, a svoju si nedá. Zahraničnopolitickou formou “pravdy uprostred”, v tomto prípade uprostred medzi Východom a Západom, je na Slovensku koncept neutrality. Dnes sa o ňom toľko nehovorí ako ešte pred necelým rokom - jednak nás vykopli spomedzi uchádzačov o členstvo v NATO, jednak sme teraz príliš zaneprázdnení vnútornou politikou - ale tá debata ešte určite ožije. Už pred pár rokmi som na túto tému napísal, že: “…na Slovensku je neutralita súhrnným krycím slovom pre mnoho vecí. U jedných kryje morálny relativizmus a odmietnutie niesť ťarchu a konzekvencie zásadných postojov vo vnútorných a medzinárodných otázkach. U druhých je to zápecnícky a chytrácky útek od potreby porozumieť svetu a vedieť rozhodnúť o tom, kde je pravda. U ďalších je to mimikry starej a zadubenej bolševickej nenávisti k svetu slobodných ľudí a u ešte iných vnútorná nedôvera k liberálnemu svetu Západu. U iných zasa prostý strach z konkurencie - politickej i ľudskej - spojený s egoizmom a neochotou preberať záväzky. Alebo je to kombinácia toho všetkého. Politická otázka, pred ktorou stojí Slovensko znie: "Kam chcete patriť a na čej strane ste? Teraz máte slobodu rozhodnúť." To chytračenie s neutralitou môže spôsobiť, že nám Západ prestane túto otázku klásť.” Medzitým nám ju už prestal klásť a v Madride sa rozhodol. A ja nemám dôvod meniť svoj názor na význam neutrality v slovenských hlavách ani s odstupom času.

“Pravda uprostred” i “mnoho právd” sú výborné veci. Umožňujú šťastným relativistom úplne prestať hľadať pravdu - lebo tá je buď niekde uprostred, alebo sa stále prevteľuje. Pravda uprostred a pravda mnohoraká (na rozdiel od pravdy jedinej a skutočnej) nebývajú výsledkom hľadania, ale dohody. Nemusia mať dovedna ani nič spoločného so skutočnosťou, stačí, že sú spokojní účastníci dohody. A netreba ich ani hľadaním pravdy dráždiť, lebo budú zlí. No skúste tresnúť do stola a povedať, že to všetko sú bludy a pravda môže byť len jedna a to bez ohľadu na to, na koľkých ďalších sa ostatní dohodnú. Alebo ani netrieskajte a povedzte to o tej jedinej pravde celkom tíško. Uvidíte, že s vašou obľúbenosťou je koniec a že svet je vlastne veľmi osamelé miesto.

Ale nechce sa mi o tejto bežnej veci žartovať. Relativizovanie na spôsob “pravdy uprostred” i “mnohých právd” nie je iba nevinným podvodom lenivých duchom a zbabelých. Je to legitimizovanie lži a ak ide o otázky demokracie a slobody, alebo o pravdu o dejinách, ohrozuje to najzákladnejšie kvality života spoločnosti. Ak niekto tvrdí (ako bývalý francúzsky marxistický filozof a dnešný stúpenec islámu Roger Garaudy), že plynové komory nacistických táborov smrti si Židia vymysleli, nie je to “jeho pravda”, ale hrozná a zámerná lož. A “pravdou uprostred” nie je v tomto prípade ani zľahčujúce tvrdenie Jeana Marie Le Pena, francúzskeho kamaráta predsedu SNS, že holocaust bol iba bezvýznamnou epizódou druhej svetovej vojny. To je iba odporný cynizmus antisemitu a človeka bez morálky a slušnosti - dokonalého relativistu. A ak vyhlási kapustná hlava z televíznej obrazovky STV, že Slovensko ohrozujú cez aktivity opozície slobodomurári, tiež to nie je jeho vlastná legitímna pravda, ale nebezpečný blud - a iba hlupák môže hľadať pravdu niekde na polceste k nemu. Nič z toho nie je smiešne, ani nevinné.

Relativistov sa nemožno zbaviť. Sú vo väčšine. Nie všetci sú ničomníci z rodu horeuvedených. Niektorí sú iba obyčajní opatrníci, ktorí sa nechcú popáliť a chcú mať pokoj. A niektorí sú naozaj iba leniví rozmýšľať. Ako susedia môžu byť celkom príjemní. Problém je iba, že od ich úsudku nemožno nič čakať, väčšinou ani žiadny nemajú, a ani s ich solidaritou sa nedá počítať. Ale inak sa do ničoho nemiešajú. Ak, pravda, nie sú sami politikmi. Ak sú, tak politike vtláčajú pochybnú tvár tolerancie ku každému zlu ako k nevyhnutnej súčasti reálneho sveta.Otvárajú vlastne zlu dvere, lebo si sadajú s ním za stôl. Sú samozrejme aj relativisti s ambíciami mienkotvorcov. Tí tak trochu cítia, že ten ich relativizmus, najmä ak je to morálny relativizmus, je vadou charakteru, a preto horlivo kážu o jeho prednostiach. Píšu na jeho oslavu premúdrelé články a nekompromisne karhajú za neznášanlivosť a intoleranciu všetkých, ktorí nehľadajú pravdu niekde uprostred. Ohrozujú tak základnú schopnosť ľudského spoločenstva rozoznať od seba pravdu a lož a najmä dobro a zlo.

Všetko je to samozrejme iba novodobá slovenská podoba prastarého problému. Je to iba slabučká útecha, ale už v starom Ríme vraj Seneca nekompromisne vyhlásil, že: “Luza je najhorší vykladač pravdy.” (Vulgus veritatis pessimus interpres.) a Iuvenalis dokonca otrávene povedal, že: “Čo by som robil v Ríme? Neviem klamať.” (Quid Romae faciam? Mentiri nescio.) A Antonín Novotný, prezident a prvý tajomník UV KSČ, na predsedníctve ÚV KSČ dňa 5. 9. 1967 doslova povedal: “Někdy člověk, když čte ty projevy, tak doopravdy, to vám řeknu, jsem překvapen mnohými věcmi, jak se na situaci pohlíží. Já mluvím tak a druhý mluví tak. Já kritizuji to a druhý to chválí. Kruci, kdo má pravdu? Má on pravdu, nebo já mám pravdu? Znovu se na to podívám a vidím, vždyť přece já mám pravdu …” Tak veru.