Mapa stránky

 

Niektoré veľké myšlienky, podľa autentického svedectva ich otcov, sa rodia pod sprchou. Iné napríklad vo vani (tam je človek nadľahčovaný silou, ktorá sa rovná váhe kvapaliny ním vytlačenej) a iné počas teplej jesene pod jabloňou, keď vám padajúce jablko ťukne na hlavu. Sú veci, na ktoré môže človek prísť iba na gauči. Každý nový príspevok k psychoanalytickej teórii, ak má byť vierohodný, musí vzniknúť na gauči. Lebo gauč patrí ku psychoanalýze ako zubárske kreslo a vŕtačka k dentistovi, alebo hydraulický zdvihák k autoopravovni. A podotýkam, že to musí byť naozaj klasický gauč v pracovni a nie nejaká váľanda v obývačke či nafukovačka niekde v stane. Na nafukovačke môže prekvapiť človeka iba ak ucholak. Pri pohľade z psychoanalytického gauča na Slovensko a jeho špecifiká začína byť zrejmé, že psychoanalytická teória, tak ako nám ju zanechal Sigmund Freud, nie je ani vo svojej sémantickej a zmyselnej košatosti kompletná. Alfred Adler, pravda, dodal čo to relevantné, najmä o význame komplexu menejcennosti, podobne ako C. G. Jung, K. Horneyová, či Erich Fromm, stále to však nestačí. Lebo zelená je lúka života a šedivá každá teória.

Prebehnime sa však najprv slovenskými očami po klasickom svete Freudovej psychoanalýzy. Psychoanalytická doktrína vznikala od konca minulého storočia zhruba do konca prvej svetovej vojny. Potom ju už Sigmund Freud a jeho žiaci iba rozvíjali. Nemožno sa preto veľmi čudovať, že mu unikla pri jej formulovani vrava onoho tisícročného boja spomínaného v preambule Ústavy SR. Freud sa síce narodil v roku 1856 v mestečku Příboř na Morave, kam tá bojová vrava musela v tom čase trochu doliehať, ale odsťahoval sa i s rodičmu už ako trojročný. Vo Viedni sa potom z neho stal, na tolerovateľne krátky čas, umiernený rakúsky patriot. Definitívne ho aj zbytkov tohoto sentimentálneho omylu zbavilo krátko pred smrťou gestapo a správanie sa Rakúšanov. E. Jones, jeho životopisec, ale uvádza, že pri vypuknutí prvej svetovej vojny sa Freud natoľko prorakúsky vzrušil že vyhlásil: “Celé moje libido patrí Rakúsko-Uhorsku.” Uznajte, že tak ďaleko ešte ani najtuhší slovenský rodoľub nezašiel. Potom, ako každý normálny citlivý človek a intelektuál, vojnu a jej nepopísateľné ukrutnosti znenávidel. Jones píše, že ho okrem surovostí a smrti urážalo používanie propagandistických lží na oboch bojujúcich stranách. Hovorieval, že prvou obeťou vojny je pravda. V tomto pesimistickom rozpoložení ducha sa mu rozvíjanie jeho psychoanalytických teórií veľmi darilo. Psychoanalýza je jednak relatívne konzistentná a logicky skĺbená psychologická teória osobnosti a kultúry, ale je to zároveň aj populárna i zatracovaná škola psychoterapie opierajúca sa o koncepty psychoanalytickej teórie. Teda v dnešnej dobe, najmä z pohľadu exaktnej vedy, prevažne zatracovaná a postupne zabúdaná. Ale veľmi, veľmi inšpirujúca.

Podľa Freuda má psychologická osobnosť človeka tri vrstvy (volali ho aj archeológom duše) - Id, teda “ono”, Ego, teda “ja” a Superego, teda “nadja” - on si žiadnu inú vrstvu v Rakúsku nevšimol. Id je zvláštna a vplyvná vrstva. Je to akoby zásobáreň psychickej energie - libida. Medziiným obsahuje najmä to, čo sme postupne dedili vo fylogenéze - mocné inštinkty. Id je nevedomé - nevieme o ňom, iba s nami cvičí. Ovláda ho princíp slasti a stará sa len o svoje potreby. Id je nelogické, kašle na reálny svet, na morálku, na prirodzené plynutie času, na hodnotové systémy a hľadá iba ukojenie. Id je určite to, čo je v každom človeku omnoho staršie než siaha história druhu homo sapiens. A samozrejme aj staršie ako to národné v ňom - pokiaľ teda nechce niekto trvať na tom, že národná diferenciácia, borba a sebauvedomenie začali v našom prípade už medzi prasličkami v jurských bačorinách. Ale tá fylogenéza je tak odporne kozmopolitná. Isto už šípite, že Id je zdrojom životnej energie, ale i nočnou morou mravokárcov. Majú ho, podľa Freuda i podľa zjavných faktov života, aj mravokárcovia - vrátane rozhorčených provládnych a proslovenských kritikov nemravného programu slovenských komerčných televíznych a rozhlasových staníc. Tí budia dojem, že to Id majú boľavé a nazbierané a tuším ich pohoršuje najmä to, čo sa odohráva pred tou obrazovkou v ich vlastných hlavách. Niektorí ľudia zasa pôsobia, ako keby sa ich osobnosť skladala iba z tohoto ominózneho živočíšneho Id - a Ego a Superego mali len ako nefunkčné zákrpky.

Ego máme na Slovensku, nakoniec ako takmer všade na svete, väčšinou vedomé. Ego je rozum a logické myslenie. Nevyzerá to tak, ale táto spravidla veľmi triezva a racionálna štruktúra sa vyvinula u každého človeka z Id v interakcii s vonkajším svetom. Ego je neustále ovplyvňované vonkajším svetom, ale aj ostatnými psychickými štruktúrami a hrá rolu sprostredkovateľa medzi Id a skutočným svetom. V tej vedomej časti Ego nájdeme všetko to, čo sme videli, počuli, cítili, ale aj vnútorne prežívali. Kľudne by sme mohli povedať, že Ego obsahuje aj svoju vlastnú históriu. Ak máme niekde umiestnenú vlastnú a jedinečnú identitu, tak je to - okrem občianskeho preukazu - naše Ego.

Superego - to znie na prvé počutie hrozne nafúknuto. Keď počujete o niekom, že má veľké ego, nie je to práve najlepšia referencia. No a keď má superego … Ale vo Freudovej terminológii je Superego treťou časťou organizácie osobnosti a má ho každý. Aj vy. Freud ho chápal ako inštitúciu, ktorá vo vnútri človeka nahrádza funkciu vonkajšej autority, najmä rodičov a predovšetkým otca. Superego je taký zvnútornený otec. Podľa Freuda robí Superego v duši človeka to, čo v klasickej autoritárnej a patriarchálnej rodine otec má robiť - kritizuje, cenzuruje, hodnotí, posudzuje, povoľuje a zakazuje - nahradzuje teda vonkajšiu otcovskú či rodičovskú autoritu pri zvládaní inštinktívnych a pudových impulzov prichádzajúcich do Ega z nevedomého, energiou bublajúceho a absolútne nemravného Id. Nerobí to v oblasti vedomia, lebo je tiež väčšinou nevedomé. Príbuzný koncept je svedomie, nie je to však presne to isté. Priznám sa, že niečo ma na tej Freudovej teórii o zvnútornenom otcovi trochu ruší. On za to asi nemôže, lebo v jeho časoch boli zrejme všetci otcovia bradatí, fúzatí a despotickí a po zvnútornení z nich bolo patrične prísne Superego. Môj nebohý otec bol však neautoritárny, dobrý, mierny a nekonečne láskavý človek. Človek by čakal, že aj to moje Superego bude primerane liberálne. Ale nie - kedykoľvek navrhne môjmu Egu moje Id niečo naozaj príjemné a úpadkové, už Superego dvíha puritánsky obočie, pohoršuje sa a vháňa červeň do líc. Peklo.

Už som spomínal pri analýze Id, že u niektorých ľudí si Superego buď zanedbáva povinnosti, alebo je úplne zakrnuté. Takým je sveta žiť, lebo ich nič zvnútra nehryzie - môžu bezbolestne vládnuť, privatizovať i smilniť. Na Slovensku sa zdá, že niektoré osobnosti majú vo svojej osobnosti Superego neštandardne obrátené smerom von - nekomentuje pudy a popudy prichádzajúce z vlastného Id, ale je ostrým kritikom iných. Táto zvláštna vec je spôsobená ešte zvláštnejšou otcovskou figúrou, ktorá sa - nie v detstve, ako sa sluší a patrí, ale v dospelosti - zvnútornila do duše tých najroduvernejších. Vytlačila potom z ich Superega tatka i mater a usalašila sa na ich mieste. Osobnosť takto postihnutých Slovákov sa potom skladá z Id, Ega, a z predsedu HZDS. Keby sa bol staručký Sigmund Freud onehdá pred smrťou (zomrel v londýnskej emigrácii v roku 1939) bližšie pozrel na Superego takmer ústavnej väčšiny svojich rakúskych spoluobčanov, zistil by, že je podobne preobsadené (slovenského predsedu vlády by tam pochopiteľne vtedy nenašiel).

Spomínal som už dvakrát libido. Raz v súvislosti s Freudovým prechodným patriotizmom a raz ako energiu usídlenú v Id. Libido je Freudov výraz pre široko poňaté sexuálne túžby, sexuálny pud, erotickú energiu inštinktov. Freud vôbec veril na kľúčový význam sexu a libida v ľudskej motivácii. Keď bol starší, používal potom toto slovo vo všeobecnejšom slova zmysle. Libido sústavne uteká z Id, robí šarapatu, haraší a americkým politikom spôsobuje fatálne problémy. Slovenským ani trochu. Ich libido sa má. Libidinóznymi túžbami pretransformovanými do rôznych modifikovaných a maskovaných motívov vysvetľoval Sigmund Freud väčšinu ľudských konaní. Normálne sa libido podľa neho vyvíja u človeka v troch fázach a už od najrannejšieho detstva. Už samotnou myšlienkou, že existuje “detský erotizmus”, pobúril v tých časoch meštiacke kruhy do nepríčetnosti. Prvá fáza vývoja libida je tzv. orálna fáza. Prejavuje sa kúsaním a saním - všetok pôžitok, ktorý sa dá získať, súvisí nejako s ústami. Vraj dlhé a úspešné kojenie tvorí základ neskoršej dispozície k optimizmu a naopak. Aj neskorší sklon k nenávisti a ničeniu súvisí podľa Freuda s kúsaním v orálnej fáze. Teda ja stretávam na Slovensku stále viac ľudí, ktorých kojenie asi neprebiehalo v tej orálnej fáze vývoja ich libida príliš úspešne. Optimistov takmer už niet. A mnohí museli aj kúsať. Druhé štádium vývoja libida sa nazýva análne. “Análny erotizmus” tvorí podľa psychoanalytickej teórie neskôr základ takých vlastností ako poriadkumilovnosť, presnosť, šetrnosť až skúposť a podobne. Ani neviem, či je to dobre všetkým tým fajn poriadkumilovným a presným ľuďom vyzrádzať. V každom prípade budia niektorí ľudia - zamestnaní najmä v službách - že toto štádium preskočili. Posledné, tretie štádium vývoja libida je zrelosť - genitálna fáza. Netreba komentovať.

Ešte by sa dalo hovoriť o všeličom - je tu Eros a Thanatos, je tu Oidipov a Elektrin komplex, je tu symbolika, výklad snov, trauma a prenos, je tu fixácia, regresia (ošemetná vec - návrat na nižšie vývojové štádium - vedie vo svojej análnej podobe k takým výrokom, ako že sa niekto taký ako predseda HZDS rodí iba raz za sto rokov) a katarzia, a to zďaleka nie je všetko. Sigmund Freud žil dlho a veľa písal a všetko to, o čom písal, tu na Slovensku máme. Ale máme aj niečo naviac. Keď sa teda pozriete, ako som naznačil na začiatku, z toho psychoanalytického gauča na Slovensko, niečo v tej teórii o štruktúre národnej psychiky chýba. Niečo čo tu vidno, len to nemá meno. Viem, že to tam musí byť, podobne ako, pri všetkej skromnosti, veľký Mendelejev predpokladal, že musia existovať prvky, ktoré patria do prázdnych okienok jeho tabuľky - hoci ich vtedy ešte nikto nevidel. Meno sa dá dať aj niečomu, čo len prepokladáte, že existuje. Prejavujú sa totiž v správaní slovenskej vládnej politickej smotánky prvky, ktoré nemôžu mať libidinózny pôvod. Nie sú ani orálne, ani análne a už vôbec nie genitálne (nenechajte sa pomýliť verbálnym obsahom ich vtipov). Prvky sú to mnohoraké a záhadné. Je tu nová škola logiky právnej argumentácie pripomínajúcej hada hryzúceho si vlastný chvost. Je tu čudná reč podpredsedu NR SR s nenapodobiteľným “ä” a radostný chichot najoriginálnejšieho právneho experta. Sú tu písačky vládnych ideológov a neopakovateľná nezverejnená prognóza vývoja Slovenska do roku 2020 vypracovaná vládnymi stratégmi a ešte mnoho iného. To všetko nemôže byť zakotvené v inštinktívnych prastarých energiách sídliacich v Id, lebo tie majú svoju biologickú múdrosť. Nemôže sa to ani vynárať z fylogenézy. Je to príliš novodobé, národné. Márne odolávam pokušeniu nazvať tú nevedomú motivačnú silu “dilino” a doplniť tak onomatopojicky osamelé libido na silné motivačné duo pudov “libido a dilino”. Hypotetické dilino je iracionálne a jeho štruktúru a vývojové štádiá treba ešte skúmať. Na rozdiel od libida sa objavuje až v dospelosti. Jeho vzniku v detstve zrejme zabraňuje brzlík, alebo čo. Hypotetická existencia dilina otvára zároveň otázku kde dilino sídli, odkiaľ sa prebíja do prostredia Ega. Mám samozrejme po ruke hypotetickú odpoveď - dilino nesídli v Id, musí mať teda vlastnú osobnostnú vrstvu, z ktorej prichádza. Nazval som ju “Izé” - na vyjadrenie toho, aké ťažké je uchopiť podstatu tejto hlbokej osobnostnej vrstvy. Človek, ktorého skutky riadi táto sila, má teda osobnosť, ktorá má štyri vrstvy: Izé, Id, Ego, a predsedu HZDS. Ten je tam, ako som už spomenul, na mieste Superega. Izé, Id a predseda HZDS sú nevedomé vrstvy, iba Ego je parciálne pri vedomí. Izé a z neho sa vynárajúce dilino ho však u týchto jedincov dosť zahmlieva. Škoda, že už ten múdry pán Sigmund Freud zomrel. Tak rád by som sa s ním o tom porozprával. A možno že by objavil tie tri vývojové fázy, ktorými prechádza libido, aj v detských rokoch našej mladučkej štátnosti. A tak rád by som počul niektorého z najroduvernejších sa vyznať, že celé jeho libido patrí Slovensku. Či si to zaslúži menej ako Rakúsko?