Mapa stránky

Poznáte ich, tých urastených mladých mužov v oblekoch, obklopujúcich rôznych politikov, oči neustále prečesávajúce dav naokolo, telo v strehu, pod pazuchou ťažká pištoľ, niekedy v uchu malé slúchadielko a v golieri mikrofón. Isto vám na televíznej obrazovke neušlo, že okolo slovenského premiéra je ich naozaj dosť. A pribúdajú. Nesmejem sa - viem, že významných mužov a ženy treba v modernom svete chrániť. Chrániť pred následkami vlastnej nepopularity, ale i popularity, chrániť pred bláznami i sprisahancami. Preto bývajú obklopení mužmi z ochranky. Niektorá ochranka je nápadná a početná, inú si skoro nevšimnete. Prezident Bush, keď bol pred pár rokmi v Prahe, mal v tej svojej ochranke aj elegantnú mladú ženu. Pod decentným kostýmom mala aj ona búchačku. Ťažko povedať, či ochranka naozaj dokáže spoľahlivo ochrániť život onej významnej osoby. Skôr nie. Zrejme skvelá a ostrieľaná izraelská ochranka v prípade Jicchaka Rabina zúfalo zlyhala. Ochranka nepomohla ani prezidentovi Kennedymu, ani jeho bratovi Robertovi. Toho mal v dave chrániť, okrem iných, jeho priateľ a olympijský víťaz v desaťboji Rafer Johnson. Robert Kennedy mu zomrel po atentáte prakticky v náručí. Prezidenta Ševardnadzeho ochránil nedávno iba jeho opancierovaný Mercedes. Olof Palme zahynul zasa pod výstrelmi vraha sám, bez ochranky - išiel z kina a bola pri ňom iba jeho manželka. Ale bolo by zrejme veľmi nerozumné, aby určití ľudia ochranku nemali. Ak sú ochrancovia dostatočne ostražití, dokážu zväčša zabrániť útoku pomätenca či osamelého spasiteľa sveta - a takých je na svete omnoho viac, ako skutočných profesionálnych atentátnikov konajúcich na politickú, či inú objednávku.

         Ako sa svet stáva čoraz násilnejší a pribúda aj ľudí, ktorí majú s inými otvorené účty, pribúda i pracovných príležitostí v ochrankách najrôznejšieho druhu. Je to pre mladých mužov atraktívna profesia a ak má človek také šťastie, že je Kevin Costner, pošťastí sa mu aj chrániť, zachrániť a všeličo iné i takú Whitney Houston. Čo na tom, že len vo filme? Kto by odolal? Je tu, pravda, háčik - podľa Costnerovho príbehu k Whitney vedie cesta len cez dlhšiu prax v ochranke amerického prezidenta (a tam našinca len tak nepustia) a na konci ešte aj schytáte vlastným telom nejaké guľky. Nič nie je zadarmo. Všedný deň státisícov ochrankárov po svete je však omnoho nudnejší a tristnejší. Nekonečné čakania a preverovania terénu a miestností, nekonečné šacovanie ľudí naokolo pohľadom, mimovoľné hodnotenie, striehnutie na podozrivý pohyb. Rutina, rutina a ešte raz rutina - až kým prestanete veriť, že nejaké nebezpečie vôbec existuje. Veď ono zväčša ani neexistuje. Ak si teraz myslíte, že narážam na údajné ohrozenie slovenského pána predsedu vlády, máte pravdu - narážam. Patrím medzi tých (a viem, že je nás veľmi veľa), ktorí vôbec neveria tej mizerne vymyslenej tajomnej historke o atentátnikoch konšpirujúcich kdesi na Balkáne a tých dvoch, čo tu boli, ale už ušli za ostatnými. Prečo ušli? Zvlhli im náboje? Alebo im bola na stope ruka zákona? Tak prečo ich potom nečapla? Domnievam sa, že preto, lebo ušli presne tam, odkiaľ prišli - do premiérovej fantázie. A jeho ochranka?

         Tak ochranka, tá je potrebná, aj keď sú atentátnici už za humnami. To si myslím vážne. Povedal som už, že blázni a nebezpeční pomätenci sú i tam, kde niet sprisahaní, a verejne známi ľudia (a spomedzi nich najviac politici a spomedzi politikov najviac prezidenti a premiéri) ich priťahujú ako svetlo lampy nočný hmyz. Prečo by mal byť slovenský premiér výnimkou? Treba však tej ochranky toľko? To je už iná otázka. Ochranka nie je totiž iba hradba tiel, ktorá má chrániť ohrozeného človeka. Ochranka je aj - a možno vo väčšine prípadov predovšetkým - posolstvom pre tých, ktorí ju vidia. Nemám teraz na mysli iba potenciálnych útočníkov, ktorých má prítomnosť ochranky odradiť. To, prirodzene, tiež, myslím však najmä na posolstvo pre bežného diváka. Lebo aj divák je bežný, nie len pracie prášky. Čo hovorí to posolstvo?

         Hovorí predovšetkým, že dotyčný je významná a vzácna osoba. Ochranka to oznamuje všetkým ostentatívne svojou viditeľnosťou. A čím sú rituály ochranky nápadnejšie, teda čím robia väčší cirkus s vysielačkami, autami a podobne, a čím je urastených a nakrátko ostrihaných mužov v oblekoch okolo dotyčného viac, tým vzácnejší v očiach národa sa musí javiť ich pán a chlebodárca. Veď viete, že klenotníctva sú lepšie chránené ako obchody s pečivom. Nedá sa jednoducho ubrániť dojmu čohosi vzácneho, ak vidíte, že je to chránené ako oko v hlave. Aj preto nemôže pán premiér zavítať medzi ľud len tak, sám a pešo, či s jedným dvomi nenápadnými sprievodcami. Musí ich byť veľa a musí ich byť vidno, aby každý, i ten najnechápavejší, pochopil, že medzi nimi kráča človek najvzácnejší, klenot medzi ľuďmi.

         Posolstvo na obdiv ukazovanej ochranky hovorí tiež, že dotyčný je nie len vzácny, ale aj mocný. Už od čias, keď ešte ochranky chodili s halapartňami, je to tak. Tí muži boli vždy stelesnením sily toho, komu slúžili, koho obklopovali a sprevádzali. A boli zároveň skutočnou silou i jej metaforou. V nepolitických kruhoch sa, mimochodom, oceňuje, keď tá sila ochranky je veľmi očividná a nie zahalená do decentných oblekov. To preto sú fitness-štúdiá a posilovne plné dohola vystrihaných a od anabolických hormónov nafúknutých mladíkov. Zvyšujú si tam svoju kvalifikáciu. Ale to len mimochodom. Keď príde človek, politik, len tak, vystúpi sám z auta, lietadla či vlaku, nikto nevie nič o jeho moci. Nevidno z nej nič. Keď sa však niekam prirúti kolóna veľkých limuzín a priestor zaplavia muži z ochranky skôr, než vôbec ten mocný človek vystrčí nos na svetlo božie, je to jasné - prichádza sila, ktorej sa neradno stavať do cesty. A presne to chce pán premiér každému svojou početnou ochrankou oznámiť.

         Je však možné, že ohrozeniu naozaj uveril. Hra o absolútnu moc je veľmi osamelá hra a každý, kto ju hrá, sa naučí neveriť nikomu. Zostáva preto stále viac sám. Len málo je takých, ktorým môže veriť. Každý, kto sa postupne izoluje do umelého sveta prísne vybraných verných a lojálnych, začína všade vidieť tiene a úklady. Môže sa mu to stať skôr, než nejaké tiene vôbec prídu a volá sa to paranoia. Hoci … Pred časom mi vravel priateľ, že náhodne videl významného novozbohatlíka pri nasledujúcom cvičení za účasti ochranky. Prišli dve limuzíny na parkovisko pred budovou a zastali jedna za druhou. Chvíľu sa nedialo nič, potom z tej prednej vystúpili štyria muži, zjavne ochranka, a pozorne sa rozhliadali všetkými smermi. Až po dlhej chvíli potom vystúpili z druhého auta ešte dvaja muži a tiež sa rozhliadali. To trvalo ešte pár minút. Až potom vystúpil z auta, zaclonený ich telami pri vystupovaní, ich boss, ktorého okamžite tesne obklopili a náhlivo spolu zmizli v budove. Nepripadá mi to vôbec smiešne, lebo tak sa nespráva paranoik, ale človek, ktorý presne vie, čo mu hrozí. Asi nepotreboval svoju ochranku iba ukazovať.

         Aj politici existujú vo svete takí, ktorí nemajú obrovskú ochranku iba na ukazovanie. Majú skutočný strach o svoj život a ten strach je možno i oprávnený. Saddám Hussein je jedným z nich. Republikánska garda, ktorá patrí iba jemu a je jeho telesnou strážou, má 65 000 mužov. V dňoch hroziacej vojny medzi USA a Irakom kvôli biologickým a chemickým zbraniam v Saddámových rukách sa mi dostal do ruky renomovaný americký týždenník Newsweek s nasledujúcou historkou: Každý deň v Iraku telesná stráž zabúcha na vchodové dvere vo viac ako šiestich domoch. Oznámia, že: “Budete mať dnes večer hosťa.” Dajú vyjaveným obyvateľom pár minút na to, aby si zbalili zubné kefky a prezliekli sa kým odídu - niekedy do izby rezervovanej v luxusnom hoteli. Obyvatelia domu nekladú odpor, boli by blázni keby ho kládli, pretože ich hosťom má byť Saddám Hussein, ktorý práve robí jeden zo svojich komplikovaných rituálov aby zmiatol potenciálnych vrahov. Až keď sa zotmie, zvolí si iracký prezident, muž, ktorý má tucty rezidencií a palácov, miesto, kde prespí. Podobne sú organizované aj mnohé stretnutia jeho vlády, poradcov, či jeho stretnutia so zahraničnými hosťami - miesta a časy sú zvolené až na poslednú chvíľu. Ľudské pokusné králiky, často z radov jeho ochranky, ochutnávajú jeho stravu, chirurgicky zdokonalení dvojníci sa objavujú namiesto neho na verejnosti, sekretárky mu podávajú iba fotokópie listov pre prípad, že originál je napustený neznámym jedom. Cestuje po krajine v dlhej kolóne Mercedesov, ktoré počas cesty strieda. Nie je to však šialený paranoik - správa sa racionálne, lebo žije vo svete, ktorý je rovnako hrozivý ako on sám. Jeho ochranka je privilegovaná - republikánska garda zložená s chudobných chlapcov, akým bol kedysi samotný Saddám, je dobre zásobená ženami a peniazmi, nemá to však ľahké. Hovorí sa, že raz prišiel za Saddámom jeho kamarát a spolužiak z detstva. Službukonajúci kapitán, ktorý ho poznal, ho v paláci nasmeroval k Saddámovi. “Ako si ma našiel?” spýtal sa Saddám svojho kamaráta a keď sa to dozvedel, nariadil zavolať onoho kapitána a dal ho zastreliť. Holt, niektorí ochrankári majú horší džob ako Kevin Costner.

         Povedal by som, že na Slovensku to zatiaľ ochrankári nemajú také zlé. A pokiaľ chránia politikov a ústavných činiteľov, ani také nebezpečné. (U tých iných ochrankároch by som to netvrdil, ale to je iný príbeh.) Šanca, že sa ocitnú vo fyzickom ohrození, že budú na nich nebodaj strieľať, je možno ešte menšia, ako v prípade bežných občanov veľkomesta. Akurát sa viac narobia, ak sa ich šéf rozhodne predvádzať ich vo veľkom počte verejnosti ako svoje insígnie moci. Ale, na druhej strane, veď ani tie kamery nemusia byť také nepríjemné. A čo keď si ich všimnú a pre umenie objavia nejakí filmári? Len v tom celom nenachádzam dobrú správu pre občana. Pri prvej možnosti - teda, že pán premiér sa necíti byť naozaj ohrozený, iba nám predvádza za naše dane mnohopočetnú ochranku - aby sme videli aký je vzácny a mocný - je to nehanebné márnenie štátnych zdrojov na teatrálnu sebaprezentáciu. Druhá možnosť - že sa pán premiér naozaj obáva o svoj život a verí, že je ohrozený, a preto že je okolo neho toľko ochrankárov - je ešte horšia. Znamená totiž, že je štát riadený človekom, ktorý verí na konšpiračné bludy a ktorý je preto potenciálnou hrozbou pre všetkých, ktorí by sa mu mohli javiť ako sprisahanci. A to môže byť časom aj celá slovenská spoločnosť.

Nedávno som neskoro v noci, príliš unavený aj na rozmýšľanie, pozeral v televízii ktorýsi satelitný program. Dávali jednu zo série čínskych duchárskych povestí. Takú strašidelnú rozprávku pre dospelých. Zbožňujem taoistické čínske duchárske povesti. Mocní démoni bojujú svoje komplikované vojny a ľudia sa im do toho pletú. Túto konkrétnu duchársku historku spomínam preto, lebo v nej účinkuje ohromná ochranka. V istom okamihu toho príbehu prichádza nekonečne uctievaný taoistický svätec (z ktorého sa potom vykľuje hnusný démon) a ten príchod je vám udalosť - zrazu pozhasínajú lampáše a sviece, strhne sa vietor a ozve sa monotónny, hypnotizujúci hudobný doprovod - drmolené modlitby, trúby, píšťaly, bubny. A v prísvite noci prichádza, vlastne neprichádza, lebo nerobí kroky, ale sa šinie kúsok nad zemou rýchlo a ticho sprievod ženských bytostí v závojoch, vždy po dvoch, rozsievajúc jednou rukou do vzduchu a na zem lupene bielych kvetov. Za nimi, obklopené bytosťami v závojoch ako prízračnou ochrankou sa šinú obrovské nosidlá a v nich nehybná silueta svätca v špicatej čiapke). V prítmí noci ide z jeho sprievodu hrozivá sila a všetko ustupuje z cesty. Dobre to spravili tí čínski filmári - tá mátožná sila ma priam pričapila do kresla. Až raz uvidím ako sa pred slovenským premiérom namiesto mladých vystrihaných svalovcov z ochranky šinú kúsok nad zemou nehlučne prízračné bytosti v závojoch a hádžu pred jeho limuzínu na zem plnými hrsťami biele lupene kvetov, budem vedieť, že je definitívne zle.