Mapa stránky

Spomienky i predstavy potrebujú pomocníkov. To preto si odkladáme bezcenné predmety, písomnosti a taľafatky a nevieme sa rozlúčiť s haraburdami z dávnych čias. Majú schopnosť vyvolať zapadnutú spomienku z kúta našej pamäti ako z archívu - stačí, aby ste to čosi vytiahli po rokoch z dna akejsi škatule, aby to vypadlo spomedzi stránok založenej knihy, a už sa štartuje v hlave film, ozývajú hlasy, voňajú vône. Niekedy. Sú predmety, ktoré sú mocné, a sú také, ktoré zaberú len raz. Ja mám po šuplíkoch aj také veci, na ktoré hľadím dosť nechápavo a netuším, prečo som si ich odložil. Ale nemám, poznáte to určite, odvahu ich vyhodiť - čo keby, raz … A sú aj premety, ktoré hromadíme kvôli inej minulosti, nie tej našej, súkromnej. Nemáme na ne vlastné spomienky, len vieme (alebo sme uverili), že patrili niekomu slávnemu. Alebo sa ich možno len dotkol. To sú pomocníci našich predstáv, našich snov, mýtov, nostalgie. Časť z nich sú iba suveníry, turistické hlúposti a podvrhy, časť možno povýšila na relikvie. Áno, aj národné. Niektoré sú tiež skvostami umenia a architektúry. A niektoré sú zabalzamované a stojí sa na ne v dlhočiznej rade. Možno by sa oddalo spočítať, čo z toho všetkého okolo nás, kameného i pominuteľného, má priamo nejaký praktický účel - ako obytný dom, most, alebo zmrzlina - a čo je tu len na pomoc kolektívnym predstavám a spomienkam - ako pamätník, múzeum, zástava alebo ohňostroj. Ale nechcem sa rúhať, potrebujeme ich, bez spomienok a predstáv nemáme kontinuitu ani kultúru. A domnievam sa, že ani identitu. Neexistujeme bez nich. Ibaže…

         Nostalgia je to správne slovo. Literárne, prezrádzajúce citlivú dušu. Existujú nostalgické skupiny, ktoré sa zaoberajú zbieraním a vzájomným si vymieňaním artefaktov z určitej doby a kultúry. Cez tie artefakty snívajú svoj sen o tej dobe, možno v nej v duchu aj žijú. Skutoční nostalgici sú vo svojich citoch a predstavách často až nepríčetne sentimentálni a niekedy si prispôsobia svojmu dennému sneniu životný štýl, výzor i všetko, čím sa obklopia. Nedávno prešla okolo mňa kolóna hádam niekoľko stovák ohlušujúco duniacich prekrásnych ťažkých motoriek. Na každej z nich sedela divoko vyzerajúca kópia Petra Fondu, či Dennisa Hoppera. Niektorí mali zozadu zakvačené aj analogické divožienky. Žili si, tu, v krajine, ktorú prejdete autom za pár hodín, svoj nákladný a hlučný filmový sen o slobode, nezávislosti a tisícoch kilometrov nekonečných ciest. Neposmievam sa im, trochu som im tie krásne mašiny závidel.

Nostalgia to asi tiež bola, čo zrodila tú zvláštnu dražbu, ktorá sa konala prednedávnom v akejsi vyhlásenej reštaurácii ktoréhosi nemeckého mesta. Žiadny provizórny blšák, ale regulárna aukcia s pozvánkami a vopred vytlačeným katalógom dražených predmetov, na dobrom papieri, s výkričnými cenami, popisom a vôbec všetkým, čo k tomu patrí. Zoširoka, zďaleka sa zbehli a svojich mariek neľutovali nostalgici Hitlerovej ríše a zberatelia artefaktov z oných dôb, lebo tie sa na tej dražbe dražili. Viem to, lebo ten výpravný katalóg aj s ochotným organizátorom tej pamätnej dražby dopodrobna predvádzali na televíznej obrazovke reportéri jednej z nemeckých (verejnoprávnych) satelitných televízií. Mohli ste si tam kúpiť všetko možné - železné kríže statočných vojakov wehrmachtu, vojenské výložky i celé kusy uniforiem, nábojnice, prilby, čiapky, insígnie, zdobené mečíky, šable a bodáky, zlatené a strieborné služobné šnúry, zástavy a vlajočky, pásky na rukáv s hákovými krížmi, zarámované fotografie fűhrera, dokonca v oceli viazaný Hitlerov Mein Kampf. Všetko originál, selbstverständlich. Ceny sa pohybovali v desiatkach, stovkách i tisícoch mariek. Lebo i toľko vyvalia za vzácny artefakt z fűhrerových čias nostalgickí fajnšmekri. Takých dražieb a zberateľov je však (a isto nie len v Nemecku) mnoho a nestálo by to za televíznu reportáž, ani úprimne vydesených redaktorov, keby jedným z dražených spomienkových predmetov nebol hrubý ženský odev z koncentračného tábora, sivasto-bielo-modro pruhovaný, podľa katalógu “so stopami nosenia”. Asi za dvestopäťdesiat mariek. Keď mi to v celej tej obludnosti došlo, ako onomu zdesenému redaktorovi, v hlave mi zostalo ticho. Také prázdno a hluchota bez asociácií, lebo tie, čo sa napochytro ponúkajú, sú neakceptovateľné.

Nemecký nostalgik na tej aukcii isto začul na okamih rýchly tlkot srdca chrabrého muža, keď dostal do rúk železný kríž frontového hrdinu. Zvláštne, ale chápem - je v tom odlesk slávy. Alebo taká prilba - nasadí si ju, zavrie oči a je pri Stalingrade - ohlušujúca streľba, výbuchy, povely a krik ranených. Ešte zvláštnejšie, ale prosím - nostalgia je nostalgia. Ale čo zacíti taký nemecký nostalgik, keď sa dotkne toho zvláštneho neforemného kusu ženského odevu? Hrdosť na skutky otcov? Satisfakciu z vydareného diela? Predstaví si ženu, ktorá tú vec možno mala na sebe predtým, než ju nahú strčili do plynovej komory? Zavrie oči a bude počuť zvuky a cítiť pachy? Vystaví si ten vydražený odev doma vo vitríne? A kto tú vec ukrýval päť desaťročí? Kto ju dal na dražbu? Neviem, či ten smutný kus odevu niekto kúpil. Možno ani nechcem vedieť. Ani rozpačití a zarazení pracovníci berlínskeho múzea nevedeli novinárovi povedať, či to kúpia. Doposiaľ nekšeftovali s nostalgikmi. Možno by tento jediný krát mali - z piety k žene, ktorá ten odev nosila. Aby sa ho už nikdy nedotýkali rôzni nostalgici.

Viem, prečo nechcem, aby sa niektorých vecí dotýkali nostalgici. Spomienkové predmety a nostalgické artefakty totiž majú, okrem schopnosti privolávať predstavy, aj schopnosť privolávať duchov späť do života. Môžu spôsobiť, že predstavy náhle prestanú byť predstavami a ožijú. Demokracia a občianske slobody sem, demokracia a občianske slobody tam, podobná verejná a okázalá dražba so znakovým svetom Tretej ríše by pravdepodobne bola ešte pred desiatimi rokmi nemysliteľná. Ani vtedy by ju asi nik nezakázal - právnici a prokurátor, ktorých novinári v tejto veci pred televíznou kamerou oslovili, unisono tvrdili, že sú z hľadiska nemeckých zákonov bezmocní, a že sa s tým nedá veľa robiť. Ale samotní nostalgici slávnych čias nemeckého národného socializmu by sa, vzhľadom na atmosféru v spoločnosti, asi neodvážili svoje poklady vytiahnuť na svetlo božie. Časy sa však zmenili. Komunizmus v Nemecku padol medzi prvými a NDR už existuje iba ako historická príčina neradostného stavu nových nemeckých spolkových zemí. A ako nostalgia, pochopiteľne. Je tam viac nostalgikov ako kdekoľvek inde v Nemecku. A v Sasku-Anhaltsku, jednej z nových spolkových zemí (predtým NDR), vpochodovali do zemského parlamentu, zvolení čerstvo slobodným ľudom, fašisti. Pardón, nostalgici. Ich Nemeckú ľudovú úniu vedie Gerhard Frey, ktorí zdieľa svoju hlbokú nostalgiu s Jean Marie Le Penom i Vladimírom Žirinovským. Neviem, či pozná aj tých našich, ale určite by si rozumeli. Nostalgia nepripúšťa poškvrnenú národnú minulosť, a preto chce Gerhard Frey rehabilitovať národný socializmus. Nostalgická minulosť môže byť len slávna a výnimočná - inak by nevzbudzovala nostalgiu. To nostalgia dupoce s vyholenou hlavou ulicami východonemeckých miest a heiluje.

Mohol by som pokračovať celosvetovým prehľadom o tom, kde všade sa najnovšie pochoduje s hákovými krížmi a heiluje. Ale nebudem - takmer všade. Aj v Spojených štátoch amerických, ako ukazovali práve dnes na stanici CNN. Tam sa dokonca zopár fašistických nostalgikov zakamuflovalo ako cirkev. Ani sa mi nežiada na tomto mieste hovoriť o slovenskej politike, hoci by bolo o čom. Ale musím sa podeliť o jeden s tým všetkým súvisiaci zážitok. Cestoval som vlakom zo Žiliny a do jedálneho vozňa, v ktorom som bol dovtedy jediným hosťom, si k vedľajšiemu stolu prisadli traja mládenci a jedno dievča. Mohli mať všetci tak osemnásť. Vošli, pozdravili nostalgickým pozdravom “Na stráž!” a sadli si. Dievča malo odfarbené vlasy a uhry na tvári. Chlapci vlasy nemali, zato mali maskovacie bundy, vysoké baganče (také naše, nie od dr. Martensa), a jeden mal za pásom dýku. Druhý mal na chrbte malý ruksak a z neho mu trčala rukoväť baseballovej pálky. Tretí nemal okrem holej hlavy a chudučkého krku nič viditeľného. Hovorili naozaj ľubozvučnou stredoslovenčinou. Objednali si, veľmi slušne, pivo (české im neprekážalo) a pustili sa do vzrušenej konverzácie. Pokúšal som nepočúvať a pokračovať v čítaní knižky, ale nedarilo sa mi to. Hovorili príliš nahlas. Dozvedel som sa, že v Liptovskom Mikuláši si už dlho do Cigánov neudreli a bolo by treba, len ich je tam akosi priveľa. Treba sa ale spojiť s inou partiou. Sú tam tiež nepríjemní policajti. V Púchove ale nejakí Cigáni dostali. Aj v Žiline. Potom nasledovali celé bohatierske byliny o tom, kto a koho kedy stĺkol. Aj na bielych prišlo. Jeden z mladíkov, ten čo mal hlavné slovo, dýku za pásom a poďobanú tvár, rozprával obšírne ako sa zvyknú “šľahať” s bratom. Vraj sa vtedy otec aj matka radšej bezmocne zdekujú. Ten tretí nehovoril dohromady nič, ale vytiahol si niečo na čítanie. Bol to zrejme skinheadský “samizdat”, časopis formátu A5. Na titulnej stránke mal hlavu vojaka v nemeckej prilbe z druhej svetovej vojny, na ktorej bol ale slovenský dvojkríž. Chlapík v prilbe mal na tom komiksovo realisticky nakreslenom obrázku ostro rezanú a veľmi odhodlanú mužnú tvár. Čistá nostalgia. Neviem, či boli nezamestnaní - tak ako sú Freyovi nostalgici z Nemeckej ľudovej strany. Peniaze im však, zdá sa, nechýbali. A o inom ako bitke, pokiaľ boli v tom jedálnom vozni, ani nehovorili. V Považskej Bystrici všetci vystúpili. Neviem, ale tuším, že aj v ich rodinách sa možno ešte niekde v skriniach povaľujú gardistické uniformy a iné spomienkové predmety. Nostalgia sa možno nededí, ale určite sa odovzdáva ako rodinná tradícia. Tak, ako v iných rodinách povedzme paličkovanie, alebo maľovanie kraslíc.

Zvrhlá nostalgia zla, obsiahnutá v tom kúsku ženského odevu z koncentračného tábora na aukcii, ma upozornila na čosi, čo nemusí byť pri recidíve rôznych foriem fašizmu v Európe na prvý pohľad zrejmé. “To” je akési postmoderné čosi, čo páchne skoro rovnako ako kedysi, pred polstoročím, ale nemá to už pôvodnú víziu obludných sociálnych inžinierov. Zlo sa obnažilo a nehalí sa do ideologických projektov “nových svetov”. Ciele sú minimalistické a krátkodobé. Zbiť, zabiť, vyhnať. Spoločne nemať rád a nenávidieť. Potom sa opiť a byť dojatí z toho, že sme svoji a takí statoční. A nostalgicky spomínať na slávnu minulosť otcov a dedov, ktorí mali víziu. A zostali po nich také vzácne relikvie.

Už je to od vojny päťdesiattri rokov, ale o Holocauste má dnes zmysel hovoriť viac, ako kedykoľvek predtým. Keď na okamih všetci stíchneme, začujete, že búcha na dvere. Nenechajte sa pomýliť tým, že sú to zatiaľ dvere na aukčnej sieni.