Mapa stránky

        Ontológia je podľa slovníka filozofická náuka zaoberajúca sa základnými princípmi bytia. Je to náuka o bytí, o súcne. Národnú i štátnu ontológiu som si práve vymyslel, aby som dal akosi dôstojné meno tomu všetkému, čo sa už u nás narozprávalo a popísalo o bytí národa a štátu. Hádam mi to priatelia filozofi odpustia. Aj preambula Ústavy SR je produktom tejto mladučkej disciplíny. Národná ontológia je, na rozdiel od národnej gnozeológie, disciplína plná exaltovaných citov. Je to pochopiteľné - veď byť či nebyť je omnoho vážnejšia národná dilema ako poznať či nepoznať. Byť sa dá, ako dokazujú aj tie najmodernejšie národné dejiny, celkom dobre aj v úplne nevedomom stave. Národnou ontológiou sa preto zaoberajú (na rozdiel od národnej gnozeológie často zamaskovanej ako etnografia) spravidla veľmi vážni ľudia. Smrteľne vážni ľudia. Ani neviem, či si mám medzi nich trúfnuť. Moja tréma amatérskeho národného ontológa navyše rastie s vedomím, že sa pletiem i do ontológie samotného štátu. Povážte tú trúfalosť. Ale aj iní si trúfli (aj Milan Zemko si trúfol - preto toto píšem), nebudem prvý. Ako je to so slovenským národno-štátnym bytím? Kto je jeho súčasťou? Koho už vyobcovali? Akým činom?

         Bytie je zložitá vec. Národné i štátne. Z národného bytia možno byť vyhodený, ako som sa nedávno dozvedel. Zo štátneho tiež možno byť vyhodený a možno z neho i emigrovať, ako viem už veľmi dávno. O ľuďoch z národného bytia vyhodených iba počúvam, ale keď ich stretnem, nevidno to na nich. Emigrovaných priateľov mám tucty. Vidno to na nich. Ktovie, čo by si o slovenskom národnom bytí v poňatí jeho najhlbších teoretikov pomyslel filozof Martin Heidegger. Je pre nich národné bytie iba “das Seiende”, vec hotová, statická, nemenná, alebo je to ozajstné “das Dasein”, nehotové, ľudské, dynamické, ktorého stavom je otvorenosť a “in-der-Welt-sein”, čiže bytie v konkrétnom svete? Nebojte sa, nemením sa na A.M.Húsku, len národne dumám. To sa nedá robiť jednoducho. A čo slovenské štátne bytie? Lebo Heidegger hovorí, že “Dasein” je “súcno, pre ktoré je vlastné súcno otázkou”. Je slovenské štátne “Dasein” vedomé? Je schopné zrkadliť svoju existenciu v sebe samom? Je “ein Fűr-Sich-Sein”, teda súcnom, ktoré je samo sebe účelom, predmetom pozorovania, ba môže o sebe samom zapochybovať (ako to krásne vysvetlil Václav Černý)? Máte stále silnejší pocit, že bľabocem? Pripúšťam, ale nie je to v slovenskej národno-štátnej ontológii už dobrým zvykom? A uznajte, že v súvislosti s terajším našim štátnym bytím je skutočne oprávnený heideggerovský existencialistický pocit, že “z oboch týchto koreňov, bezdôvodnosti a konečnosti, vyrastajú vedomému súcnu (teda bytiu) jeho vlastné dva rozmery, ktoré sú rozmerom jediným: vedomím absurdity existencie a jej úzkostnosti. Úzkostnosť nie je tu nič iné ako stále si uvedomovanie bezvýchodnej životnej absurdnosti…” (opäť skvelá deskripcia Václava Černého). Ja viem, pupkatých štátotvorcov a nositeľov ústavy z vládnych strán existenčné pochybnosti ani úzkosť netrápia. Možno ešte tak zlé zažívanie. Čo si budeme nahovárať, nelámu si nad rozmermi súcna hlavu. Sú to praktickí ontológovia a Heidegger na nich nepamätal, nepredpokladal ich. Usudzujem tak podľa toho, že nezaviedol popri “das Seiende” a “das Dasein” aj kategórie ako “das Habende” a “das Dahaben”, prípadne “ein Nur-Fűr-Sich-Haben”. Tie by lepšie odhaľovali ontologický rozmer slovenského bytia štátotvorcov v štáte. Ale dosť bolo existencializmu. To bol iba pokus o špásovanie na posvätnej ontologickej pôde. Poďme priamo k štátu.

         Z polemických poznámok Milana Zemku som pochopil najlepšie to, že štát je podľa neho čosi ako okres, len väčšie. Jednoducho, ako píše, politická organizácia spoločnosti na určitom území, či politický rámec na jestvovanie určitého spoločenstva, dnes spravidla národného spoločenstva, na vymedzenom území. Čo je fajn, ak mu to stačí. A stačí mu to, lebo vraví, že “takýto rámec (organizácia) aj so svojimi servisnými funkciami sám osebe naozaj nemá ani nemôže mať nič, “čím by prispieval do pokladnice európskej civilizácie” (citát M. Zemku z Milana Šútovca).” Len neviem, čo hľadá v takto poňatom štátnom bytí národ. Myslím národ ako etnikum i kultúra. A keď je štát len takouto od hodnôt oprostenou servisnou a organizačnou formou bytia, načo toľké city? A čo za mindrák to počujem drnčať z poznámky, že bývalý predseda jednej z dvoch komôr FZ ČSFR iste rozlišuje medzi štátnosťou krajiny, ktorá je sama subjektom medzinárodného práva, a redukovanou štátnosťou krajiny, ktorá je súčasťou väčšieho štátneho celku a je v ňom v inferiórnom postavení?

Bývalý predseda Snemovne národov FZ ČSFR Milan Šútovec to isto rozlišuje, ale on tam určite nebol (hoci Slovák) v inferiórnom postavení. On jej predsedal. Rovnako ako celému Federálnemu zhromaždeniu vtedy predsedal Alexander Dubček, tiež zvolený v Slovenskej republike. Z jeho pohľadu mali obe časti Snemovne národov, česká i slovenská, rovnaký počet poslancov a nemohli sa vzájomne prehlasovať. Vylučoval to zákon, ktorý nariaďoval potrebu súhlasu v oboch častiach Snemovne. Isto, subjektom medzinárodného práva bolo iba Československo ako celok, ale servisné a organizačné funkcie, ktoré od štátu očakáva Milan Zemko, boli splnené na celom území štátu rovnako. Čo to vravím rovnako. Na Slovensku, v tej údajne inferiórnej Slovenskej národnej rade, v predsedníctve ktorej vtedy sedel i Milan Zemko, bol prijatý zákon o voľbách do miestnych samospráv, ktorý bol (a dodnes je) omnoho lepší a modernejší, ako rovnaká zákonná úprava v Čechách. Možno práve tá niekoľkoročná skúsenosť s nezávislými a slobodne volenými starostami a poslancami samospráv zachráni nakoniec demokraciu na Slovensku. Až teraz sa pokúša vládna moc ten dobrý zákon zničiť a spervertovať na svoju podobu. Tak, ako to už urobila s veľkou časťou inštitúcií štátu. Chápem však, že niektoré pocity inferiority možno liečiť iba národnou štátnosťou - najmä, ak je možnosť si ju potom sprivatizovať. Len sa pýtam - zabralo? Ale zasa som odbočil. Vráťme sa k štátu.

         Zdá sa, ako píše Robert McShea z Bostonskej univerzity i Roger Scrutton, že štát naozaj vyžaduje pevný vzťah medzi spoločenstvom a územím. Národ, ktorý žije roztrúsený v diaspore po celom svete, nemá svoj štát ani vtedy, keď má silu zachovať si po dlhé dve tisícročia svojho Boha, jazyk, kultúru a zákony. Nosí však práve vďaka tomu v sebe jeho zárodok. Zmluvu, ak dovolíte. Obsah. Dovolím si opäť voľne citovať politológa McSheu - termín štát vyjadruje myšlienku, že politické spoločenstvo má isté univerzálne charakteristiky. Štát ako univerzálny jav je ale druhom činnosti, konania, pred ktoré je človek postavený ako pred nutnosť. Trvalé črty tohoto konania sú také, že štát tvorí pevný vzťah medzi ľudskými bytosťami spolu s ich majetkom, že prepokladá možnosť príkazu, teda nejakú formu vlády, a že konanie, ktoré vytvára a udržuje štát, je vždy výlučné. Z toho vyplýva čosi veľmi dôležité: Nakoľko je štát činnosťou zameranou na určité ciele, nevyhnutne vyvoláva otázku oprávnenosti cieľov, ku ktorým smeruje a prostriedkov, ktoré pri tom používa. Uskutočňuje sa to pravé usporiadanie spoločnosti? Je forma vlády oprávnená? Sú vonkajšie vzťahy spoločenstva riadené správne? Z pohľadu týchto otázok nie je štát iba nutnosťou, ktorú musí človek prijať, formou činnosti, ktorú musí brať takú, aká je, ale je to tiež trvalý problém, problém práva. Štát zahrňuje boj nielen za vytvorenie poriadku tam, kde bola anarchia, ale aj boj za vytvorenie poriadku, ktorý je pravdivý, autentický a spravodlivý - na rozdiel od poriadku pokriveného, prázdneho a despotického. Naozaj si nemusíme klásť na Slovensku tieto otázky? A ak si odpovieme, že poriadok, ktorý uskutočnil tento štát a ľudia, ktorí ho ovládajú, je pokrivený, prázdny a despotický (lebo taký, dočerta, je), čo potom? Dá sa také čosi kúsok po kúsku reparovať? A netreba ten produkt zápalistej národnej ontológie, Ústavu SR, prepísať? A nie je prijatie novej ústavy zakladateľským aktom?

         Zmluvu som už spomenul, i keď inú. Keď však hovoríme o zakladaní štátu, o ústave, nemožno nehovoriť o spoločenskej zmluve. Teória spoločenskej zmluvy hovorí, že legitímna vláda je produktom dobrovoľnej dohody slobodných morálnych aktérov. Ja viem, že teória štátu ako spoločenskej zmluvy má svoj zlatý vek za sebou. Ale zmluvné pojmy ako dohoda a súhlas súvisia so slobodou (to vedel už John Locke) a aj moderné chápanie považuje za legitímnu politiku iba vtedy, ak je odvodená od súhlasu - záväzok a autorita štátu sú výsledkom pôvodnej slobody a zodpovednosti každého človeka. Spomínate si niekto, že ste uzatvárali nejakú zmluvu? Že sa vás pýtali na súhlas so znením ústavy? Že sa vás vôbec pýtali na súhlas so samotným osamostatnením Slovenskej republiky? Lebo mňa sa nepýtali. Patrím iba k tým, ktorým súčasní majitelia štátu (správnej to jednotky väčšej ako okres) drzo a v rozpore s dobrými mravmi upierajú právo hovoriť kriticky do vecí verejných, lebo som vraj nechcel Slovensko. S týmito pánmi nemám zjavne žiadnu zmluvu. Je nevyhnutné obnoviť Slovenskú republiku ako štát, ktorý bude mať charakter zmluvy aspoň v zmysle dohody a súhlasu slobodných občanov s princípmi, na ktorých je vybudovaný. 1. január 1993 je dátumom osamostatnenia sa Slovenskej republiky, nie je však dátumom takejto zmluvy. Čo sa to vlastne vtedy založilo?

         Na rozdiel od Milana Zemka ma nenaplnilo povzneseným pohŕdaním ani skepsou to, že Milan Šútovec žiada “také nadkritické množstvo systémových zmien, ktoré odstránia a do budúcnosti natrvalo zabránia návratu čo i len náznakov štátneho terorizmu, čo i len náznakov klientelizmu, čo i len náznakov prerastania partitokracie do štátneho systému, čo i len náznakov obmedzovania občianskych a ľudských práv”. Aj ja si to prajem a nemám pocit, že tým ašpirujem na premenu Slovenskej republiky na akýsi ideálny Boží štát. Alebo má Milan Zemko pocit, že skutočne slobodné a demokratické štáty predsa len javia aspoň náznaky štátneho terorizmu, či prerastania partitokracie do štátneho systému? Lebo Šútovec nechcel odstraňovať “čo i len náznaky najrôznejších spoločenských ziel a deviácií”, ako mu to Milan Zemko podsunul, iba tých, ktoré vymenoval - zopakujem, štátneho terorizmu, klientelizmu, partitokracie (to sú tí šéfovia okresných úradov, ktorí sú všetci funkcionármi HZDS) a obmedzovania občianskych a ľudských práv. Vy sa s nimi mienite zmieriť? To nadkritické množstvo systémových zmien je možné dosiahnuť zväčša priamo na parlamentnej pôde - i pri akceptovaní faktu, že sme nedokonalí ľudia v nedokonalom svete. Len je na to potrebná morálka, odvaha a vízia - a nevravím, že je to ľahké. Výmenu znakovej výbavy štátu, ktorú navrhuje Milan Šútovec preto, aby si Slovensko v budúcnosti už nikto neplietol s tým nepoužiteľným nepodarkom, ktorý vyrobili dve dosť podobné politické garnitúry, podpíšem tiež. Len tie politické garnitúry boli podobné už tri, keď to tak počítame od roku 1938. A mám dôvod naviac - mám z tých sém a rituálov často intenzívny pocit zlého vkusu.

         Neviem na čo všetko a komu siahol Milan Šútovec vyslovením vety, že “Slovenskú republiku treba založiť znova”. Je mi to aj fuk, lebo nemám s nimi zmluvu. Viem, že nechce Slovenskú republiku odsťahovať, ani búrať, iba postaviť na nových pravidlách. Viem tiež, že očakávať od štátu aby prispieval do pokladnice európskej civilizácie možno. Pravda, ak je štát čosi viac, ako veľký okres. Ak je štát svojou formou realizáciou civilizačného príspevku niektorého národa, majú z toho prospech aj iní. Štátne formy sú uskutočnením civilizačných hodnôt a zakladajú v modernej dobe aj väzby medzi štátmi. Aj NATO je hodnotovým spoločenstvom a nevzniklo na ochranu organizačných a servisných funkcií.

         Ale vráťme sa k národno-štátnej ontológii. S vetou Milana Šútovca, že “Slovenskú republiku treba založiť znova” súhlasím aj preto, lebo nechcem, aby ju rôzni existencialisti zneužívali na dokazovanie tézy o bezvýchodiskovej absurdnosti a úzkostnosti bytia. No nestojí to za to?