Mapa stránky

Pondelok, 29 Jún 1998 00:00

Áno, je tu leto. A kosci oháňajúci sa kosami. Je ich, pravda, stále menej, lebo žito kosia kombajny, trávu v parkoch a najmä v záhradách vrčiace kosačky tlačené pupkatými majiteľmi domov. Iba na horských lúkach je koscov s ozajstnými kosami ešte vidno, i keď sú to už väčšinou starí muži. Oháňajú sa kosami pokojne, systematicky. Aj hrable na seno vidno najmä v rukách starých žien. Ale nechcem skicovať pred vami žánrové obrázky slovenského vidieka ani velebiť drinu statočného ľudu. Čo už s nimi. Ani rastlinná výroba a agrotechnické termíny ma nezaujímajú. Zaujíma ma pomerne nový typ kosca, o ktorom by som rád stratil pár slov. Reč je o koscovi - politikovi. Toto veru nebude hocijaké leto, lebo sa začína vyskytovať na televíznej obrazovke.

Politik totiž nekosí preto, lebo je treba dostať úrodu pod strechu. Úrodu má v paži, povedali by mazáci na vojne. A nekosí ani každé leto. Kosí preto, aby všetci videli, že to vie a že sa mu fyzická práca neekluje. (Obyčajne to nevie a fyzická práca sa mu z duše ekluje.) A kosí iba pred blížiacimi sa voľbami a tak, aby ho pri tom všetci videli a nafilmovali. Keď ho už všetci s tou kosou videli a zábery sú bezpečne v kamere, rýchlo stráca o kosenie záujem. Turisti a ovce si na lúkach môžu nožičky dorezať na kosách, ktoré pohodili napochytro aj s televíznym štábom odchádzajúci politici. Predstava, že pristihnete kdesi ďaleko v horách osamelo a potajomky kosiaceho politika nie je bez určitého kúzla, ale zrejme je ešte menej pravdepodobná ako to, že stretnete snežného muža yetiho. Hoci Reinhold Messner (ten verí, že yeti existuje) možno zahliadol na svojich potulkách ďaleko od civilizácie okrem yetiho i takéto čudo. Možno zahliadol, ale nezmienil sa. Ak ste medzitým nadobudli pocit, že som zaujatý voči kosiacim politikom, tak prisahám, že nie. Pripúšťam, že si niekedy predstavujem, ako sa kosec - politik rozvážne zastaví, vyberie z plechového púzdra na opasku ocieľku - celkom tak ako ozajstní kosci - a šmyk sa do ruky kosou pri pokuse o rozšafné brúsenie. Ale zaujatý naozaj nie som. Viem totiž, čo, respektíve kto vyháňa politikov predstierať kosenie na tie sparné lúky plné bzukotu a cvrkotu. Je to volič. Presnejšie povedané, viac alebo menej overená vedomosť o tom, na základe čoho sa volič vo voľbách rozhoduje.

Ono je to vlastne veľmi jednoduché a staršie ako ľudská politická kultúra. Vo voľbách ide o dôveru. Dôvera je, vo svojej podstate, pocit bezpečia v prítomnosti druhého. Ak niekomu dôverujem, neprichádza od neho hrozba. Môžem sa mu napríklad pokojne otočiť chrbtom. Môžem mu napríklad zveriť moc vo voľbách. Najpriamejšia cesta k dôvere vedie cez identitu, vlastne cez prastaré rozlíšenie ľudí na “my” a “oni”. Ak niekomu dôverujeme, musí byť aspoň časťou svojej identity vnímaný ako “jeden z nás”. Musí tak aspoň trochu vyzerať, musí aspoň niekedy robiť to, čo robíme “my”. Politik teda kosí preto, lebo kosenie je čosi, čo robí, dľa jeho názoru, “prostý ľud”, teda jeho voliči. Dúfa, že kosením sa kvalifikuje v očiach “prostého ľudu” na jeho súčasť. Ak spĺňa aj iné predpoklady, môže sa mu to podariť. Ak by ste chceli namietnuť, že koľko už len ľudí na Slovensku naozaj pravideľne kosí kosou, aby to stálo politikovi za námahu sa tváriť, že je jeden z nich, je to zle formulovaná námietka. Už ich nie je príliš veľa, ale je to stereotyp, akýsi praobraz práce ľudu. Pomeštený ľud, bývajúci v panelákoch a pracujúci už druhú generáciu vo fabrikách a kanceláriách, si ešte stále pestuje romantický obraz o sebe a svojich koreňoch spätý s vidieckym životom a prácou na poliach. Každý by sa rád popýšil, že mu to s kosou ešte ide. Beda vám, hraboše a škrečkovia, idú voľby.

Ale ľud, to nie je len práca. Pre mňa dosť komickou a nezabudnuteľnou úlievkou smerom k ľudu bola dnes už zabudnutá novinárska anketa so slovenskými politikmi v pamätnom prvom roku existencie samostatnej Slovenskej republiky. Všetci v nej dostali úskočnú a premyslenú otázku aké je ich obľúbené jedlo. Iba jeden mužne a aristokraticky priznal biftek (alebo šniceľ?) a hranolky, zvyšných asi desať slovenských politikov farizejsky prisahalo ako jeden muž na bryndzové halušky. Neviem sa zbaviť podozrenia, že najmenej dvaja z nich zbabelo a účelovo zatajili parené buchty, jeden cordon bleu a kung pao, dvaja perkelt a dvaja vepřo-knedlo-zelo. Bryndzové halušky sú na Slovensku možno ešte účinnejšou politickou muníciou, ako to kosenie. Každá jedna z nich. Očakávam, že vstúpia do volebného zápasu čo nevidieť. V každom prípade by bolo kontraproduktívne (to je iné slovo pre samovražednú blbosť) povedať, že ich politik nemá rád.

A isto tušíte, kam ďalej smerujeme. Čo ešte takého ľud robí? Nuž pije. Netvrdím, že sa má politik v snahe priblížiť sa k voličom systematicky opíjať. Iba sa mi zdá, že by sa stretol s tichým pochopením. Len treba dávať pozor na výber trúnku - Jack Daniels či Armagnac by tuším veľmi nepomohli. Ale najmä nepovedať, že je človek abstinent. Vy by ste zverili správu krajiny do rúk abstinenta? Dôvera je veľmi krehká vec.

Televízna obrazovka a stránky magazínov nám onedlho vyzradia i to, čo robí politik, keď práve nekosí a neje bryndzové halušky. Možností je mnoho, ale musia to byť veci, ktoré ho robia “jedným z nás”, správnym človekom so srdcom a pochopením. Veľmi dobre sa to dá ilustrovať vzťahom k deťom. Sotva teda kosec - politik odhodí kosu a zbehne (aj s televíznym štábom) do doliny, začne brať na ruky a bozkávať menšie deti a prihovárať sa láskavo deťom o čosi väčším. A čím je tých detí viac, tým lepšie. Deti, pravda, nevolia, ale ich rodičia áno. A všetci rodičia sú namäkko, keď je niekto láskavý k deťom. Keby ste to nevedeli vopred, tak podľa fotografií by ste neverili, že Hitler, Stalin i Mao, ktorí sa tak často fotografovali s deťmi na rukách, sú tí najhorší zlosynovia ľudských dejín.

A čo vo voľnom čase? V každom prípade futbal. Iné športy sú menej vhodné, i keď niektoré obstoja. Futbal nemožno podceniť ani ako divák a fanúšik, ani ako potenciálny hráč. Ak spolu hrajú futbalové reprezentácie štátov, je to zástupná vojna - ide o všetko, najmä o národnú hrdosť. Priznať nezáujem o hru futbalovej reprezentácie je to isté ako pripustiť vlažný vzťah k štátu a najmä k národu. To nemožno politikovi odpustiť. Ale aj zahrať si focík s ďalšími “osobnosťami” je žiaduce. Veľmi to približuje k ľudu. A zostávajú, samozrejme, ešte pódiá. Ak vie kosec - politik čo len trochu spievať, nesmie sa okúňať. Musí schytiť prvý mikrofón a smelo do neho zanôtiť. Ak bude spievať dobre, zožne uznanie. Ak aj trochu falošne, poľudští ho to.

To všetko - kosenie, halušky, deti, futbal, spievanie - je prostriedkom boja o dôveru voliča. A nekrčím nad tým naozaj nosom. Iba som neodolal pokušeniu trochu sa zasmiať nám všetkým. Jednou z najzákladnejších vlastností pluralitnej demokracie je rovné a všeobecné volebné právo. Všetci môžu voliť a každý občan má rovnaký hlas. A každý má právo voliť si toho, komu dôveruje, o kom si myslí, že mu rozumie. Je teda legitímnym právom voliča voliť si politika na svoj obraz a je legitímnym právom politika pokúšať sa demonštrovať svoju blízkosť k voličovi. Trebárs babráckym kosením trávy. Nadôvažok umenie získať si podporu a dôveru voličov nemá, žiaľ, veľa spoločného s umením riadiť štát a vôbec veci verejné. V boji o hlasy zavážia veci, ktoré možno niektorí voliči ani nepriznajú - vzhľad, farba hlasu, gesto. Možno aj veci, ktoré nemožno v slušnej spoločnosti vysloviť, či také, ktoré si ani nik neuvedomuje. Niekedy to vedie k tragédiám národov a štátov, lebo k moci sa slobodným rozhodnutím občanov dostávajú, vďaka svojej osobnej charizme a vplyvu na voličov, kreatúry, ktoré následne zničia všetku politickú slobodu. Platilo to o Hitlerovi pred viac ako šesťdesiatimi rokmi a platí to napríklad aj v dnešnom Bielorusku. To riziko však patrí k systémovým rizikám zastupiteľskej demokracie postavenej na voľbách. Inak to nebude.

Politik, ktorý pred voľbami kosí trávu a všetko to ostatné, ukazuje sám na seba a hovorí: “Som jeden z ľudu.” Dá sa nakoniec posúdiť pomerne ľahko, či hovorí pravdu a aké má úmysly. Treba len dúfať, že sa pri tom nik nedokaličí.