Mapa stránky

Pondelok, 17 August 1998 00:00

Plachosť z verejného života na Slovensku zmizla. Skromnosť sa vytratila ešte pred ňou. Postavy a postavičky, ktoré vytiahol spoza zaprášených kulís na javisko politiky Vladimír Mečiar nič také nepoznajú. Asi by ich na scénu vôbec neťahal, keby čosi také u nich zavetril. Takt - ten tu hádam ani nikdy nebol a slušnosť je vo verbálnych prestrelkách s vládnym komparzom výrazným hadicapom. Všetci sa v predvádzaní nedostatku týchto vlastností predháňajú, lebo majster vie naozaj veľkú hubu oceniť. Niekedy to teda vyzerá, najmä na verejnoprávnej obrazovke, tak, ako keby bola veľká huba národným znakom. Našťastie je to iba ilúzia vyvolaná straníckou selekciou. Veľká huba je anatomická zaujímavosť, to nemožno poprieť, ale v kombinácii s malým mozgom pôsobí veľmi disharmonicky. Ale zabudnime na estetiku. Výsledkom tejto úprimnej snahy nespočetných poslancov, ministrov a - na nich naozaj nesmieme zabudnúť - hovorcov, potlačiť vo svojom verejnom prejave akékoľvek známky slušnosti, taktu a skromnosti, je nová kvalita - bohorovnosť.

Že je niekto bohorovný pociťujeme vtedy, keď k nám prevráva z takého vysokého piedestálu, že sa mu hlava skoro stráca v oblakoch. Bohorovný človek nie je len sebavedomý - on o sebe nemá žiadne pochybnosti. Hovorí v axiómach. Bohorovnosť je veľkolepá, ale ak sú tie vyslovované axiómy obyčajné sprostosti, pôsobí to veľmi disharmonicky. Ale zabudnime ešte raz na estetiku. Výsledkom tejto kolektívnej bohorovnosti je v slovenskej politike veľmi nepraktická a škodlivá strata kontaktu s realitou. Veľmi to kole oči napríklad v zahraničnej politike. Ach, zahraničná politika.

Ťažko teraz povedať, kedy to začalo. Možno zopár ľudí zdvihlo na Západe o milimetrík obočie už vtedy, keď Vladimír Mečiar bohorovne vyhlásil čosi v tom zmysle, že sme prijali tú najdemokratickejšiu Ústavu, ktorá môže byť svetu vzorom, a ktorá je na sto rokov. Ale to sme sa len rozcvičovali. Prišiel rok 1994 a po noci nepríčetného porušovania parlamentných pravidiel a slušnosti pamätná bohorovná veta: “Je po voľbách. Zvyknite si.” Stanovila trend v bohorovnosti na nasledujúce štyri roky. Prišli prvé vážne varovania z Európskej únie a zo Spojených štátov a po nich ďalšie, ale uši bohorovných už boli zalepené voskom. V Parlamentnom zhromaždení Rady Európy nám robí česť bohorovný inkvizítor a konečný sudca v otázkach slovenského vlastenectva Dušan Slobodník. Bohorovnou ozdobou slovenskej parlamentnej delegácie v tejto ťažko skúšanej inštitúcii je aj pani poslankyňa Belohorská. Pochybujem, že ju niekto videl niekedy a o čomkoľvek pochybovať. A bohorovnosť je samozrejme infekčná. Najmä ak postihne skupinu, kde má iba málokto dôvod aj na obyčajné sebavedomie. Bohorovní boli preto i všetci ministri zahraničných vecí. Áno i ten, ktorý sa nechal uniesť všeobecným bohorovným trendom a utrúsil netrpezlivo na adresu veľvyslanca Spojených štátov, že je iba “jeden z iks veľvyslancov” práve vtedy, keď tento tlmočil Slovensku postoj svojej vlády. Bohorovnosť, ak je tá pravá, nedovoľuje totiž vidieť z tej výšky ten zanedbateľný rozdiel medzi Spojenými štátmi americkými a povedzme Srí Lankou. Zvláštnu fajtu zahraničnopolitickej bohorovnosti, vkusne doplnenú určitou pompéznosťou, predstavuje vo svojich častých vyjadreniach aj pán štátny tajomník Šesták. Ten stanovil trend pre značnú časť slovenských diplomatov. A do boja na ambasády sa vydávajú ďalší. Výsledkom spoločného bohorovného ignorovania zahraničnopolitickej reality je vyradenie Slovenskej republiky z procesu rozširovania NATO i Európskej únie. Neboli by to pravda oni, keby toto svoje hanebné zlyhanie bohorovne neinterpretovali ako významný úspech.

Aby som nezabudol - konečne má slovenské ministerstvo zahraničných vecí aj primerane bohorovného hovorcu. Pán hovorca MZV Tokár má neopakovateľný zhovievavý otcovský tón, ktorým vie vysvetliť hlupáčikom novinárom, ktorí ničomu nerozumejú, prakticky všetko. Robí to čičíkavým hlasom a s úsmevčekom, ktorý signalizuje pobavenie nad tými naivnými otázkami. A je veľmi, veľmi kvalifikovaný. A vie to aj naznačiť - keď je to potrebné. Napríklad minule, keď ruský premiér Boris Jeľcin, nonšalantne nahradiac diplomatický takt chvályhodnou úprimnosťou, povedal pánu premiérovi Mečiarovi, že si “veľmi, veľmi” praje, aby zvíťazil vo voľbách, a keď sa slovenskí novinári nad tým tak pohoršovali. “Barýs Nikalájevič” je taký spontánny vždy, ukľudňoval pán hovorca MZV splašených novinárov, nič to neznamená, “Barýs Nikalájevič” je jednoducho taký, je to bežná zdvorilosť. Podarilo sa mu ich nie len upokojiť, ale aj nenápadne naznačiť svoju dôvernú znalosť ruského mocnára. Veď čo iného môže znamenať to familiárne použitie krstného a otcovského mena? A tá ruština! Určite by novinári ocenili keby hovoril tak dôverne aj o Billovi, Helmutovi, či Kofim. A vôbec hovorcovia a hovorkyne premiéra, vlády a ministerstiev si svojou bohorovnosťou vydobyli postavenie kategórie samej pre seba. Aj keď to niekedy prepískli a boli odídení. Tí čo prišli po nich, nikdy v bohorovnosti nezaostali.

Ale aj parlamentné lavice sú plné ľudí naozaj bohorovných. Dokázal by ešte dnes niekto napodobniť v tejto disciplíne dnes už skoro zabudnuté pamätné výkony poslanca Macušku? Dokázal. Napríklad právny expert HZDS poslanec Cuper si to môže v bohorovnosti rozdať s hocikým. A vynárajú sa stále nové talenty. Aj zástupca HZDS v Ústrednej volebnej komisii bez zaváhania dokázal, že ho nevybrali do tejto kľúčovej pozície náhodou.

Čo s tým? Prečo to rozmazávam, keď sú aj dôležitejšie veci? Naozaj sú? Bohorovnosť je síce vidno len keď ju niekto konkrétny viditeľne a najmä počuteľne vystavuje na obdiv, ale v slovenskom prípade je to vlastnosť určitého politického prostredia ako celku. Signalizuje všeobecne prijatý postoj k sebe a k zvyšnému svetu. Vypovedá o tom, že určitú skupinu ľudí nakazil jej vodca hypertrofovaným sebavedomím a pohŕdaním všetkými a všetkým. Najmä politickými súpermi, občanmi a právom. Vypovedá o tom, že postihnutí považujú za prijatú normu komunikácie bohorovnú drzosť a beztrestné ignorovanie pravidiel. Navzájom sa ubezpečili, že sa nemajú za čo hanbiť, veď oni sú nad všetkými. Vypovedá tiež o tom, že žijú vo svojom uzavretom skupinovom svete a nie sú schopní vidieť svet v jeho reálnych obrysoch. Predovšetkým západný politický svet. Tak vyzerajú aj ich politické skutky a rozhodnutia. A tie sú nebezpečné, nie tie bohorovné reči a správanie sa. Tie iba urážajú vkus a varujú.

Nedávno prebehla v tlači správa o akomsi nič netušiacom českom návštevníkovi, ktorý nevedomky skrížil na svojej obstarožnej škodovke cestu nejakým chlapákom v drahom Mercedese. Tých to natoľko rozzúrilo, že sa vyrútili za ním a keď zastal na svetlách na križovatke, jeden vyskočil z Mercedesu a udrel ho päsťou cez spustené okno do tváre. Český turista nezaváhal a keď naskočila zelená, dupol na plyn a pokúsil sa ujsť. Pustili sa za ním a začali do jeho auta strieľať. Aj ho tuším zasiahli do nohy. Len tak, v meste, kvôli tomu, že im nechtiac prekážal so svojou rachotinou na ceste. Pochybujem, že ich polícia niekedy nájde. Počul som nakoniec viacero “mercedesových” a “bavorákových” príhod s podobnou zápletkou, pravda bez streľby. Ale jedno je isté - v tom Mercedese sedeli ľudia, ktorí boli bohorovne presvedčení, že môžu všetko. Konali tak. Spomínam túto absurdnú príhodu iba preto, lebo cítim u jej aktérov určitú postojovú príbuznosť s vládnymi politikmi, ktorých som chválil za ich sebavedomie a bohorovnosť vyššie. Nie, nemyslím si, že oni budú na niekoho strieľať z auta. Iba ten postoj k svetu majú podobný.

Hnevajú a dráždia vás bohorovní a príliš sebavedomí ľudia? Nie ste sami, všetkých hnevajú a dráždia. Príliš sebavedomý človek automaticky budí nevôľu. Nevôľa je tým väčšia, čím nápadnejšie a častejšie dáva svoje hypertrofované sebavedomie najavo. Prílišné sebavedomie je to isté ako neprimerane vysoká mienka o vlastnej osobe. Netreba si to pliesť so sebadôverou, tá druhých neuráža. Príliš sebavedomý sa dá byť na mnoho spôsobov, ale všetky budia nevôľu. Väčšina prejavov prílišného sebavedomia je nejakou formou porušenia sociálnych pravidiel. Okrem slova bohorovnosť pozná reč množstvo analogických pojmov s podobným významom a všetky sú negatívne - napríklad nafúkanosť, nadutosť, pýcha, spupnosť. Všetky označujú správanie, ktoré druhí interpretujú ako vyvyšovanie sa nad nich. Rozumejte neprijateľné a neodôvodnené vyvyšovanie sa. Človek je sociálny tvor a je nekonečne citlivý na drobné nuancy v zápase o svoj status. Prisvojovanie si nadradeného postavenia je automaticky ostatnými vnímané ako ich vlastné poníženie. A bohorovné reči sú luxus, ktorý patrí vyššie postaveným v komunikácii s tými, ktorí sú na sociálnom rebríčku nižšie. Ak v skutočnosti nie sú postavení nižšie (prečo by aj boli - v demokratickom štáte), vnímajú to ako agresiu a útok na svoju sebaúctu. Jednoducho povedané, rozdrapovaním si nezískate obľubu ani priateľov. Teda za normálnych okolností. Len tie volebné preferencie stále naznačujú, že na Slovensku to ešte neplatí pre každého. Možno nenastali normálne okolnosti.

Hnevajú a dráždia vás bohorovní a príliš sebavedomí ľudia? Urážajú vás ich reči? Nevoľte ich. A povedzte to aj ostatným. Budete potom, možno, ušetrení aj ich skutkov.