Mapa stránky

Pondelok, 07 September 1998 00:00

“Najrozšírenejšia choroba je diagnóza.”

Karl Kraus

Lekárska veda pozná už od nepamäti zaujímavý jav, ktorý je dôkazom centrálnej (teda mozgovej) podstaty našich vnemov a pocitov. Jav sa volá fantómová bolesť. Ide o to, že ľudia, ktorí prišli pri nejakom úraze o ruku či nohu, pociťujú niekedy bolesti v končatine, ktorú už nemajú. Bolí ich “fantóm” ich ruky či nohy. Možné je to preto, lebo aj keď prišli o časť tela, v mozgovej kôre i v nižších mozgových štruktúrach zostali plne zachované všetky motorické i senzorické oblasti určené pre komunikáciu so stratenou končatinou a jej ovládanie a všetky dráhy, ktoré k nim zo stratenej končatiny vedú. Mimochodom, nie je to len pocit bolesti, ktorý privoláva “fantóma” k životu. Mnohí pacienti, ktorí prišli o niektorú končatinu, napríklad udávajú, že ich tá stratená ruka či noha podchvíľou svrbí. Ale iba fantómová bolesť má to zlovestné meno. Na neurochirurgii, kde som kedysi začínal ako novopečený psychológ, sa medzi doktormi žartovalo niekedy dosť drsno. Veľký úspech medzi vtipkármi na lekárskej izbe mala surrealistická diagnóza, ktorú v rozmare vymyslel vtedy mladý (dnes veľmi renomovaný) neurológ - fantómová bolesť hlavy. Ešte sa k nej vrátim. Ten starý žartík mi schádza na um vždy, keď počúvam o pocitoch, ktoré údajne niektorí ľudia majú v orgánoch, ktoré v skutočnosti nemajú. Napríklad vo svedomí. To, ak ho máte, vám niečo trebárs zakazuje, a ak neposlúchnete, tak potom hryzie. Že svedomie nie je orgán ale inštitúcia? Pch. Nie je jedno, či vám chýba orgán alebo inštitúcia? Faktom ale je, že inštitúcia, na rozdiel od orgánu, nemôže svrbieť.

Tak a podobne som uvažoval aj vtedy, keď som sa po prvýkrát dopočul o psychickej traume, ktorú vraj utrpeli všetci členovia slovenskej vlády po vete, ktorú si prečítali v denníku SME. V tej vete bola reč o prvých obetiach politickej studenej vojny, ktorú vláda vedie s občanmi, alebo tak nejako. A aby neprišlo k omylu - vláda neutrpela tú psychickú traumu ako celok (nebudete veriť, ale vláda nemá kolektívnu psýchu), ale per partés, každý člen vlády sám, uzavretý v krehkom svete svojej individuálnej duše, a predsa akosi spolu, zviazaní koaličným putom. Súdiac podľa výšky bolestného eufemicky nazvaného “nemajetková ujma”, ktoré jednotliví členovia vlády žiadajú, najväčšiu traumu utrpel predseda vlády. Ale ani bolesť podpredsedov a ministrov nebola malá. Štátni tajomníci buď zaťali zuby a tú ukrutnú bolesť mužne a bez ponosy zniesli, alebo, čudujsasvete, žiadnu traumu nezakúsili, lebo žiadne bolestné nežiadajú. Teda podľa tých peňazí, ktoré za to ministri - členovia vlády chcú, a ktoré im už dvakrát pririekli sudcovia, to muselo byť hrozné - hádam by to ako námet vydalo aj na shakespearovskú tragédiu, alebo aspoň operné libreto.

V tejto súvislosti sa treba zaoberať najmenej dvomi hádankami. Prvá sa týka povahy onej vládnej psychickej traumy. Druhá, pre občana tá neporovnateľne dôležitejšia, sa týka povahy tých dvoch súdnych rozhodnutí - banskobystrického sudcu Tomáša a sudkyne Okresného súdu Bratislava I. Fakanovej. Lebo oni tú diagnózu svojimi rozhodnutiami potvrdili. Najprv však prvá hádanka:

Aká je povaha psychickej traumy členov slovenskej vlády? A ktoré časti, resp. inštitúcie ich psychiky postihla? Ako sa to prejavuje? Začnime tým, že psychická trauma patrí medzi klinicky uznávané možnosti etiopatogenézy tzv. reaktívnych stavov. A reaktívne stavy sú často vážna vec. Niekedy, i keď zriedka, ohrozia i život pacienta, vždy však zhoršujú jeho kvalitu a spôsobujú utrpenie. Väčšina autorov rozoznáva pestrú škálu reaktívnych stavov. Medzi nimi neurastenický, diencefalický a cerebroviscerálny syndróm, paranoidné stavy, hysterické reakcie, fobické, úzkostné, obsedantné a iné neurózy, tiky, depresívne stavy, poruchy reči, enuresis a enkopresis nocturna (to je nočné pomočovanie a ešte to horšie) a podobne. Táto pestrá symptomatológia sa navyše mieša a prelína. Reaktívnu depresiu sprevádzajú sklony k plačlivosti, apatia, poruchy spánku, bolesti hlavy a nezriedka prichádza aj k pokusom o sebevraždu. Reaktívny paranoidný stav môže mať až formu psychózy - dokonca sa k chorobnej podozrievavosti môže pridať aj systém prenasledovacích bludov a sluchové či zrakové halucinácie. Ak teda postihla slovenskú vládu obávaná psychická trauma, nepochybne to spoznali podľa náhleho prejavenia sa celej škály spomenutých príznakov. Hrozné čo len pomyslieť. Na ktorú časť komplexného psychického vybavenia členov vlády tá psychická trauma dopadla? Súdiac podľa povahy noxy (to je prosím slovo označujúce v medicíne priamu príčinu, škodlivinu, škodcu), ktorou bola veta obviňujúca z čohosi vládu ako celok a pripisujúca jej vinu na obetiach, zranená bola česť, sebaúcta a sebaobraz, svedomie a city postihnutých. Lebo nespravodlivé obvinenie vie citlivú dušu naozaj zraniť. A vystrábia sa z toho vôbec niekedy? Mimochodom, zaujímavé sú v skupine reaktívnych stavov aj tzv. indukované psychózy (“folie a deux”, resp. “folie a seize”, to podľa počtu postihnutých vo vláde) - výrazne paranoidný človek doslova zamorí, nakazí svoje okolie, ľudí okolo seba, svojim bludom. Pripomína to infekčnú chorobu šíriacu sa kontaktom. Ak sa jedná o indukovaný stav, majú však členovia vlády nádej, lebo sa podľa vedomostí psychiatrie po odstránení z okolia primárne postihnutého, teda zdroja nákazy, spontánne vyliečia.

Máte toho môjho súcitného klinického podfuku už plné zuby? Správne. Lebo je to podfuk. Len som vám chcel v celej šírke predviesť jeho absurdnosť. Neverím, že sa čokoľvek vážneho s citlivou dušou členov vlády stalo. Nezrútili sa, netrpia na utorkových zasadnutiach vlády záchvatmi nezvládnuteľného plaču, nechcú skoncovať so životom, nezačali sa pomočovať ani koktať, u žiadneho ministra sa neobjavili rečové nedostatky, ktoré by nemal už predtým. Naopak, žoviálne a bujaro sa spolu zabávajú a usmievajú na svet. Priberajú na váhe i sebavedomí a ak im neslúži zdravíčko, nie je to kvôli zraneným citom a sebaúcte. Ak to tvrdia, klamú. Žiadajú bolestné za fantómovú bolesť, lebo dávno stratili to, čo by mohla tá veta v novinách zraniť. Žiadajú bolestné za fantómovú bolesť, ktorú navyše predstierajú. Preto som začal túto úvahu žartíkom o fantómovej bolesti hlavy, pri ktorej zjavne chýba aj miesto, v ktorom sa bolesť dobýja do vedomia - hlava. Nie je ťažké uhádnuť prečo to robia.

Ťažšie je odpovedať na druhú hádanku: Prečo sú ochotní túto fantómovú diagnózu, bolesť a traumu tak priehľadne simulovanú, tento drzý a arogantný podfuk, potvrdiť až dvaja sudcovia? A je to aj omnoho závažnejšia otázka ako tá predošlá. Závažnejšia, lebo sa netýka málo zaujímavého psychického života skupinky ešte menej zaujímavých ľudí. Lebo výkon súdnej moci, čestnosť, nestrannosť a osobná integrita sudcov, sa netýka malej skupinky ministrov, ale všetkých občanov. Lebo pokiaľ majú ľudia nejaké práva, tak jediné miesto, kde ich môžu nachádzať, je súd. Roger Scruton píše, že v tomto zmysle buď neexistujú vôbec žiadne práva, alebo neexistuje univerzálne právo na to, aby súdy v procese rozhodovania určovali obsah jednotlivých práv, teda niečo ako prirodzené právo človeka zveriť sa rozhodnutiu súdu. Preto nie je jedno, kto je sudca - človek, do rúk ktorého sa zveruje človek hľadajúci obsah svojich práv.

Je pravdepodobné, že mladučká Slovenská republika, v grotesknej podobe tohoto zdravý rozum ponižujúceho súdneho sporu, dospela mimovoľne k základnému problému nezávislej súdnej moci (opäť postreh Rogera Scrutona), ktorý sa pokúšali riešiť už Montesquieu a “otcovia zakladatelia” ústavy Spojených štátov ako Thomas Jefferson a James Madison. Problém znie - ako naplniť základnú podmienku skutočne nezávislej súdnej moci, ktorá vyžaduje, aby moc, ktorá sudcu menuje, bola ochotná sa mu aj podriadiť. Lebo sudcovia sú na Slovensku volení parlamentom (a podľa ústavy najprv iba na štyri skúšobné roky), ktorý je bezohľadne dominovaný vládnucimi stranami. A predstavitelia vládnych strán, tentokrát nie ako zákonodarcovia, ale aktéri výkonnej moci, potom prichádzajú k sudcom a pred súd hľadať svoje právo na úkor práv iných a v kauze tak otvorene “fantómovej”. A sudcovia, hoci zatiaľ iba v dvoch inštanciách, výkonnej moci uhli. Uznali neexistujúcu psychickú traumu vlády i pochybný nárok jej členov na finančnú kompenzáciu. Ich rozhodnutie, urobené bez akéhokoľvek pokusu o hľadanie pravdy o vládnej psychickej traume, je natoľko absurdné, že kladie otáznik nad celý politický systém a vládu zákona. Obaja sudcovia sú až príliš zjavne závislými poskokmi výkonnej moci. Ale to je alarmujúce, lebo (dovoľte mi opäť citovať Rogera Scrutona) platí, že žiadna ústava nemôže zaručiť práva, ak sa nemôže verejne viesť o tieto práva spor pred súdom, a že žiadny občan nemôže uplatňovať svoje práva v spore s výkonnou mocou (to je presne náš prípad), ak je sudca v jeho veci vždy totožný s výkonnou mocou. Viem, že môžete namietnuť, že spomenutí sudcovia nie sú totožní s výkonnou mocou. Totožní síce naozaj nie sú, ale sú očividne jej sluhami, a rozdiel medzi tým je z pohľadu občana stojaceho pred súdom nepodstatný. A z iných káuz je zrejmé, že ich je v tomto postavení sluhov viac. Zlá správa pre Slovensko.

Sudca predsa len nie je celkom obyčajný človek. Ak sa má občan hľadajúci svoje právo zveriť do jeho rúk, musí mu dôverovať. Dôverovať mu nie len ako inštitúcii, ale aj ako človeku. Musí dôverovať jednak jeho nezávislosti, o tom už bola reč, ale aj jeho úsudku, vedomostiam a nestrannosti. V angloamerickej tradícii sú sudcovia aj tvorcami práva, lebo z času na čas ich rozhodnutia tvoria precedensy, teda základ pre rozhodnutia iných sudcov v analogických prípadoch. Sudca stojí nad inými a súdi ich skutky. V slobodnej spoločnosti, v ktorej vládne zákon, by sa mal dostať do tohoto výnimočného postavenia vďaka svojmu ostrému úsudku, schopnosti vidieť súvislosti a nachádzať pravdu, vďaka svojej znalosti zákonov a tiež vďaka svojmu uznávanému zmyslu pre spravodlivosť a nespochybniteľnej osobnej integrite. Rozhodnutia dvoch sudcov, uznávajúce fantómovú psychickú traumu členov vlády, svedčia buď o skutočne mdlom úsudku, alebo o chýbajúcej osobnej integrite. Smutné je, že tá druhá verzia je pravdepodobnejšia. Je zrejme aj odpoveďou na tú druhú horeuvedenú hádanku. Ja by som takým sudcom svoje práva do rúk nezveril.

Ale vráťme sa ešte na chvíľu k psychickým traumám. Nikto to zatiaľ nehnal pred súd, ale tí, ktorí sa sťažujú na svoje fantómové psychické boľačky, sú sami permanentným zdrojom veľmi nefantómových traumatizujúcich situácií pre veľkú časť slovenskej spoločnosti. Nie je to jedna veta, ale stovky a tisíce hlúpych a slušnosť urážajúcich viet. Nie je to jedno obvinenie, ale tisíce absurdných obvinení z nedostatku vlastenectva, nálepkovanie na dobrých a zlých Slovákov, podsúvanie zlých úmyslov, hecovanie k nenávisti. Nie je to jedna urážka, ale tony blata hádzané na slušných a vzdelaných ľudí prihlúplymi škrabákmi vo vládnom denníku a vládnej televízii. Nie je to jedna chvíľka hanby, ale roky pretrvávajúci pocit poníženia z kultúrneho a intelektuálneho suterénu, ktorý je pri moci a reprezentuje nás všetkých navonok. A nie je to pár precitlivelých intelektuálov, ktorých duša tým všetkým trpí ako na kríži, ale je to dnes už väčšia časť obyvateľstva Slovenska. A nie je to fantómová bolesť - pokiaľ to viem posúdiť, je to bolesť veľmi skutočná. Kto nám to všetkým zaplatí ako “nemajetkovú ujmu”? A kto nám to prisúdi?

Na tú fantómovú bolesť hlavy, ktorou trpí vláda, priamo liek neexistuje. Neexistujú lieky na neexistujúce choroby. Na situáciu v súdnej moci na Slovensku však lieky existujú a sú známe - predovšetkým treba obnoviť popraskanú nezávislosť súdnej moci a popretŕhať všetky chápadlá výkonnej moci, ktorými si ju začala omotávať. A zo súdov musia pochopiteľne odísť sudcovia, u ktorých existujú vážne pochybnosti o ich integrite, či úsudku. Je to určite ešte dôležitejšie, ako generálne upratovanie a následný návrat slušných ľudí do úradov verejnej správy, do verejnoprávnych médií a do diplomacie.