Mapa stránky

Asi treba najprv stratiť pár slov o bežnom občanovi ako takom. Súdiac podľa toho, čo o jeho súdnosti súdia mnohí, ktorí o ňom a politike špekulujú, píšu do novín a vôbec kdekoľvek rečnia, je to veľmi obmedzený tvor. V porovnaní s nami (lebo nik z nás prirodzene nie je bežný) je na tom ešte horšie, ako bežný prací pášok, keď ho prirovnávajú s inými, nebežnými. Bežný občan vraj vo všetkom zaostáva, nič zložitejšieho nechápe, unikajú mu súvislosti, dá sa ľahko ohlúpnuť. Ani si už nepamätám, koľkí priatelia ma zahrnuli počas tých uplynulých mesiacov a rokov dobre mienenými radami ako na neho, bežného občana, ísť. Pamätám si však, veľmi živo, že všetci o tom bežnom občanovi hovorili, ako by ho osobne poznali. Vykresľovali ho veľmi plasticky - ako niekoho, koho denne stretávate, keď idete ráno po noviny či so psom. Ako som už spomínal, nevážili si ho a univerzálne ho považovali za mentálne retardovaného. Radili mi hovoriť k bežnému občanovi v holých vetách a pomaly, ako keď rozprávate idiotovi. Zastávali názor, že v tom spočíva komunikačné umenie politika. Radili ho kŕmiť gulášom a sľubmi. Problém je, že bežný občan je rovnaká fikcia ako bežný prášok na pranie. Existuje len ako argument, muštra nekvality, beztrestne urážateľný fiktívny fackovací panák slúžiaci ako dôkaz našich teórií o ňom. Jeho sladká pomsta za všetky tie verbálne príkoria spočíva v tom, že sa v konečnom dôsledku takmer nikdy nespráva tak, ako očakávajú tí, ktorí uverili teóriám o ňom. Presnejšie povedané, spoločnosť sa tak nespráva. Ani slovenská spoločnosť sa tak nesprávala vo voľbách 1998. A bežný občan za to nemôže. Nie je z mäsa a krvi. Iba sa posmešne chechtá svojim tvorcom v ich vlastných hlavách. Nečudujú sa tomu iba tí, ktorí už čosi tušia o márnosti nafúkaného racionalizmu v politike. Ale prečítajte si Michaela Oakeshotta. Dodávam len, že pri tom všetkom som ani na sekundu nezapochyboval o hrozivých rozmeroch ľudskej hlúposti, nepochybujem o účinnosti manipulačných techník, nepochybujem o Gaussovej krivke popisujúcej štatistické rozloženie ľudských schopností a vnímam tú všetko zadúšajúcu moc priemerných ľudí. Búrim sa len proti štatistickým zjednodušeniam a chiméram vnucujúcim sa ako zdôvodnenie pre intelektuálnu spupnosť a nemravné správanie. Pardón, pragmatické správanie.

Hneď dvakrát som za posledné dni videl mihnúť sa bežného občana. Veľmi výrazne som ho zacítil v úvahe demokratických ľavičiarov, že pre Slovensko by bola najvýhodnejšia (použili slovo “optimálna”) vládna koalícia bez politických predstaviteľom maďarskej menšiny. Ak veľkoryso vylúčim možnosť, že demokratickí ľavičiari sú sami šovinistami, a ignorujem priamočiaru prostoduchosť typu “nám zostane viac”, zostáva mi hypotetický bežný občan, ktorého možná reakcia ľavičiarov vystrašila. Považujú ho totiž nie len za obmedzenca, ale aj za nacionalistu nenávidiaceho Maďarov, ktorý by tú mesalianciu s maďarskými politikmi mohol demokratickým ľavičiarom zazlievať. A zazlievať znamená nabudúce nevoliť. Škoda dodávať, že taký bežný občan (šovinista) ich ani nevolil. Ale u ľavice je konštruovanie fiktívnych ľudských typov tradícia odolnejšia ako burina.

         Ešte predtým však (než sa ho demokratická ľavica stihla zľaknúť) sa mi bežný občan zjavil, celý vyškerený, počas televízneho rozlúčkového náreku pána predsedu vlády. To jemu sa totiž díval pán premiér uhrančivo do očú cez nehybné oko štúdiovej televíznej kamery, to jemu adresoval svoje výčitky, preglgnuté slzy i dojemný spev. Nevieme presne, iba tušiť môžeme, akého bežného občana si predstavuje pán premiér. Dosť sa mu musí podobať. Pán premiér je narcistická osobnosť. Možno by stálo za to, aby sa inkriminovaný videozáznam s jeho prejavom dochoval pre budúcich psychológov ako študijný materiál neopakovateľnej autenticity a didaktickej hodnoty. Ale zastavme sa na okamih pri Narcisovi, ktorý dal tomuto neodolateľnému psychologickému úkazu svoje meno. K bežnému občanovi sa ešte vrátime.

         Podľa gréckeho mýtu bol Narkissos (po latinsky Narcissus) synom nymfy menom Leiriopé a riečneho boha Kéfisa. Teda žiadny bežný občan - smrteľník. Bol vraj nesmierne krásny a pôvodne to vôbec nebol patologicky samoľúby egocentrik ako tí, ktorých dnes klinickí psychológovia a psychiatri nazývajú podľa mýtu o ňom narcistickými osobnosťami. Vlastne nikdy takým nebol. Naopak, bol veľmi plachý a vyhýbal sa ostatným bohom a nymfám. Tie si to vykladali ako nafúkanosť a bolo otázkou času, kedy mu to spočítajú. Definitívne ich naštval vtedy, keď sa z neopätovanej lásky k nemu nymfa Echó utrápila natoľko, že zostal z nej iba hlas - ozvena. Prehovorili teda bohyňu lásky Afroditu aby Narkissa patrične potrestala a tá si vymyslela diabolský trest. Spôsobila svojimi mocnými čarami, že sa zaľúbil sa do vlastného obrazu, ktorý zazrel zrkadliť sa vo vode studničky. Údajne sa potom v nej i utopil, hoci niektoré nymfy tvrdia, že sa len tak utrápil na smrť. Nymfám ho prišlo ľúto, ale našli po ňom už iba kvet, na ktorý sa premenil - narcis. Uznajte, že jediným hriechom tohoto krásneho a nešťastného introverta bola jeho plachosť a nijako si nezaslúžil, aby po ňom nazvali takú odpudzujúcu povahovú črtu. Ale stalo sa.

         Z narcistickým človekom takmer nemožno viesť dialóg - natoľko je zahľadený len na samého seba. Chorobne samoľúby narcistický človek vyhľadáva ľudí, ktorí mu vyjadrujú neustále obdiv, ktorí mu vyznávajú to, čo cíti k sebe on sám. Ak má politickú moc, využije ju okamžite na to, aby sa obklopil húfmi takých ľudí. Tí potom tvoria jeho dvor. Netreba dodávať, že sú bohato odmeňovanými dvoranmi. Ľudí, ktorí mu nevyznávajú podchvíľou lásku, neznáša a vyháňa ich zo svojej blízkosti. On, jeho pochlebujúci dvorania a fiktívny bežný občan tvoria v hlave narcistického vodcu harmonický celok. Predmetom komunikácie narcistického vodcu s dvoranmi je zväčša on sám. O bežnom občanovi vodca predpokladá, že je do neho na diaľku zamilovaný. Vlastne je povinný ho milovať. To je jediné, čo od neho do seba zamilovaný vodca naozaj očakáva. Často preto hovorí k fiktívnemu občanovi o sebe v tretej osobe - hovorí predsa o niekom, koho on, spolu s bežným občanom, vrúcne miluje. Neviem, či treba pripomínať, koľkokrát to Vladimír Mečiar urobil. No a keď sa ten pomyselný milujúci bežný občan zachoval inak, keď ho vo voľbách odmietol, Vladimír Mečiar mu hodil do tváre presne to, čo sa hádže tomu, kto zradil v láske. Povedal vlastne toto (prepáčte ten ženský rod, ale akosi mi tam lepšie pasuje): “Dala som ti všetko, nič som si nenechala, a ty takto. Dala som ti peľ svojej mladosti, svoje srdce a svoju nevinnosť. Ale ty si na to už zabudol, ty si mnou pohrdol. Vo dne v noci som sa len o teba starala a žiadnej námahy neľutovala, o nič si sa nemusel starať, všetko som za teba spravila. Tebe som dávala prednosť pred všetkými. Ale tebe je to jedno. Áno, aj som klamala z lásky k tebe, úskoky som používala, ale len preto, aby som ťa chránila. Ale ty si to nevážiš. Tak choď, ale nesťažuj sa potom. Veď uvidíš, čo strácaš - keď tu nebudem. Ale potom bude neskoro na ľútosť.” Približne toto povedal na veľkej dramatickej ploche a potom pozrel bežnému občanovi do očú zlomeným pohľadom ubolených očí a zaspieval pohrebnú pieseň. A placho zakýval na rozlúčku …

         Keď pominie prvý záchvat studu za tú neuveriteľnú demonštráciu narcizmu, zlého vkusu a úbohosti od muža, ktorého meno bolo celé roky pre zahraničie synonymom štátu, v ktorom žijeme, vynára sa opäť ten bežný občan. Ten, ku ktorému Vladimír Mečiar hovoril. Samozrejme, že neexistuje. Len mu ako duch pozerá cez plece a mizne spolu s ním. Žiaľ len preto, aby sa vynoril v čejsi inej hlave. Bežný občan existuje všade tam, kde ľudia uvažujú o spoločnosti vo veľkých číslach. Autoritárni vodcovia a diktátori sú spravidla narcistické osobnosti a logicky uvažujú o spoločnosti vo veľkých číslach. Ich vzťah k moci je iba nástrojom ich vzťahu k sebe - láska miliónkrát potvrdená. Musí nastúpiť bežný občan ako pomyselný reprezentant všetkých tých milujúcich. Zaľúbená chiméra. Narcistická osobnosť vodcu očakáva od spoločnosti osobný vzťah s ním.

         Vidíte, že na rozdiel od jediného bežného pracieho prášku existuje viac druhov bežných občanov. Ten jeden, o ktorom som hovoril celkom na začiatku, je len teoretický konštrukt slúžiaci všetkým, ktorí nezáväzne či záväzne mudrujú o politike, ako zjednodušený referenčný rámec pre ich teórie. Tento bežný občan lezie na nervy, občas je príčinou veľmi chybných rozhodnutí, ale nie je smrteľnou hrozbou. Pri vedeckých úvahách o ňom, ktoré potom ústia do zložitých štatistických analýz, čo sa týka hodnoty ich výsledkov platí stará computeristická múdrosť - “shit in, shit out”. Ten druhý bežný občan, ten od ktorého si odvodzuje sám pred sebou svoju legitimitu narcistický autokrat a diktátor, je iný. V diktátorových rečiach sa objavuje už na počiatku jeho cesty k moci. Stále o ňom hovorí, vyznáva mu lásku, toká. Ak má budúci autokrat charizmu, mnohí občania uveria, že sú to oni osobne, ku ktorým sa obracia. Je to ľahké, lebo bežný občan v jeho rečiach nie je retardovaný ozembuch ako spravidla býva ten teoretický tvor z politickej pop-psychológie. Naopak, má vraj dobré srdce, zmysel pre spravodlivosť, prirodzenú inteligenciu, krásu, čo len chcete. Zostáva len dodať, že narcistický vodca na jeho existenciu zvykne aj veriť. Žije z nej, napája sa z nej.

         Isto je už jasné, že neverím na existenciu bežného občana. Verím, že existuje množstvo ľudí s veľmi podobnými, priam štandardizovanými vlastnosťami. Ale často konajú inak, ako by ste čakali. Verím, že správne položené otázky, správanie merané pozorovateľnými skutkami (napríklad hlasovanie vo voľbách) a štatistika pomáhajú poznať spoločnosť. Ale to je o čomsi inom. Verím však tiež, že konštrukty ako “bežný občan” sú schopné svojim obsahom ovplyvniť skutočnosť. Bežný občan sám nerobí nič, lebo neexistuje, ale ľudia s mocou rozhodovať v štáte konajú často podľa svojich predstáv o ňom. A menia skutočnosť. Pozor preto na neho. Teda na reči mocných o ňom - bežnom občanovi. O nevyhnutnosti dávať si bacha na zaľúbené nymfy ani nehovoriac. Dostal som, mimochodom, aj viaceré rady ohľadne písania pre bežného čitateľa. Ale to hádam nemusím rozvádzať.