Mapa stránky

Nedeľa, 15 November 1998 00:00

Už sú to roky - a zdajú sa byť bez konca - čo vládne hnutie obdarúva Slovensko elitou. Čo Slovensko, celý svet sa musí cítiť bohatší, lepší. Ako elitná vlna za vlnou prichádzajú noví poslanci reprezentovať hnutie a každá ďalšia volebno-nominačná destilácia prináša čistejší a zároveň diferencovanejší i homogénnejší stranícky materiál. Odpadlíci sú už odpadnutí, vyradení z chovu povedal by kynológ, a čerta starého už niekoho zaujíma, či odpadli sami, precitnúc ktorési ráno z družnej hnuťovej opice, alebo či boli odpadnutí bez vlastného pričinenia. Tí druhí sa zväčša najprv zúfalo bránili, hnutia ako kliešť držali a lojalitu prisahali, až potom (čo už, keď vás odkopli) precitli a znenazdajky demokratov v sebe objavili. Ale vďaka aj za to. Mňa ten proces výberu, destilácie, takpovediac lovu na talenty, vždy zaujímal. Lebo výsledok je po každej tej destilácii pozoruhodnejší. A vyzradili nám ho konečne. Používajú psychotesty! Možno im to len tak nechtiac vykĺzlo - veď kto by prezrádzal dobrovoľne svoje jedinečné knouhou súperom? Ale je to vonku. Správy v tlači hovorili jasne - uchádzači sa musia podrobiť (áno, podrobiť) psychotestom. Až po podrobení sa sa uvidí. Teda už sa uvidelo. Nemuseli sa, pochopiteľne, podrobiť všetci. Niektorí už boli podrobení predtým.

Tá správa ma, ako psychológa hrdého na svoju vednú disciplínu, uveličila. Samozrejme, že nie len ako psychológa. Aj ako patriota. Ale ako psychológa viac. Uveličila, nadchla, ale aj postavila pred ďalšiu záhadu. Stačí sa oným psychotestom iba podrobiť, alebo treba i uspieť? A ktorým psychotestom? Lebo, môžete mi veriť, je ich veľmi veľa. A to ani nepočítam tie, ktoré vychádzajú v klebetníkoch a iných ženských časopisoch. Ale záhady sú na to, aby sme ich riešili. Nevyhnutná je preto malá tématická exkurzia - potulka svetom psychologických testov (lebo to mali naši informátori asi na mysli, keď hovorili o “psychotestoch”). Dovoľte, aby som vás na tento malý výlet pozval.

Pierre Pichot už pred polstoročím navrhol takúto defíníciu psychologického testu: “Psychologickým testom nazývame štandardizovanú experimentálnu situáciu vyvolávajúcu určité chovanie. Toto chovanie je hodnotené pomocou štatistického porovnávania s chovaním iných jedincov, ktorí sú v rovnakej experimentálnej situácii; takto je možné skúmané osoby triediť buď kvantitatívne, alebo typologicky.” Isto tušíte, že do tejto definície zapadá naozaj všeličo, aj zemetrasenie, pokiaľ ho dokážete na požiadanie vyvolať a má štandardizovaný stupeň na Richterovej škále, ale taká je pestrosť psychologických testov. Ak sa vám nanucuje kacírska myšlienka, že aj také hlasovanie v parlamente možno, v rámci tejto veľkorysej definície, poňať ako psychologický test (je to štandardizovaná situácia a vyvoláva určité chovanie), máte pravdu. Potiaž je v tom, že je to test “ex post” - poslancov je treba vybrať najprv, hlasujú potom. A tých, čo sedeli za vládne hnutie za posledné roky v parlamente, by bolo podľa hlasovania aj tak ťažko triediť. Stláčali hlasovacie gombíky všetci rovnako. A ani nie som presvedčený, že sa v tomto prípade jedná o chovanie v psychologickom slova zmysle. To vyžaduje akúsi účasť psychických procesov na jeho regulácii. To vládno-hnuťové hlasovanie však vyzeralo zväčša ako segmentálny miešny reflex bez účasti kognitívnych procesov. (To je napríklad vtedy, keď vás neurológ ťukne svojim povestným kladivkom pod koleno a vaša noha kopne. To kopnutie zariadi miecha, mozog sa do toho nemieša.) Nechcem sa však nikoho dotknúť, nakoniec nie je hanba mať reflexy. Myslím však, že pre výber hnuťových kandidátov je naozaj kľúčovým slovom z Pichotovej definície slovo porovnanie. Vychádzajme z neho. Poznáme výsledok - tým je kandidátka HZDS. Poznáme výsledky predchádzajúcich destilácií - tými sú predchádzajúce kandidátky. Poznáme tých, ktorí vždy znova zostávajú tvoriť rýdzi substrát - keď triediaci proces, presnejšie povedané sám veľký triedič, vylúči znečistenia a odfiltruje smeti. Ak ich porovnáme a nájdeme aké črty, aké znaky, aké schopnosti majú títo obdivuhodní ľudia spoločné, budeme vedieť všetko aj tých psychotestoch. Lebo čo iné, ak nie presné kópie menovaných, mali nájsť? Predbežne o nich vieme iba to, že veľmi pripomínajú typy, ktoré inšpirovali populárnu štúdiu MUDr. Xaviera Crementa. Ale to je málo.

Možno, že kandidátov na kandidátov dali najprv do miestnosti a pozorovali. Existujú tzv. pozorovacie škály na posúdenie stupňa rozumového vývoja. Podľa nich by napríklad adept s mentálnym vekom 4 mesiace mal ohmatávať hračky, ktoré na ním visia, a búchať do nich. So zrelosťou 9 - 10 mesiacov by mal bezpečne sedieť, na výzvu urobiť “paci-paci”, podať ruku a chápať hru na schovávačku za zástenou. To už by na bežné činnosti hnuťového poslanca v snemovni malo takmer stačiť. Testy však, podľa dobre informovaných kruhov, mali trvať celý deň. Počítam, že ďalším testovacím stanovišťom boli testy inteligencie. Istý si však v tejto veci nie som. Ťažko totiž nájsť spoločný intelektový rys, ktorý by dominoval u všetkých tých, ktorí sú už roky stálicami elitnej stajne hnutia a zostávajú nimi i pre nadchádzajúce obdobie. Testov inteligencie je mnoho a merajú sa nimi tie najrôznejšie aspekty tejto vzácnej kvality. Niektoré sa snažia merať akýsi G-faktor, teda intelekt ako taký, všeprenikajúcu a univerzálnu mentálnu schopnosť. Iné sú diferenciačné. Sú to celé batérie najrôznejších slovných, numerických, grafických a priestorových úloh, ktoré dokážu určiť profil špecializovaných intelektových schopností. Teda aspoň si to značná časť psychológov myslí. Sú i také, ktoré sú zámerne konštruované ako neverbálne, aby vylúčili handicap tých, ktorí sú povedzme negramotní. V americkej armáde používali jeden taký inteligenčný test a nazvali ho Army b (Army a bol pre tých gramotných). Nech však listujem manuálmi všetkých týchto dômyselných testov odpredu i odzadu, keď pozerám na elitné poslanecké stálice i novoprišlých, vychádza mi z toho jediné - ak naozaj pri výbere kandidátov použili niektoré inteligenčné testy, nehľadali vysoký intelektový výkon. Skôr sa ho snažili včas odhaliť ako diskvalifikujúci faktor. Ešte tak to - inteligentov si nasadiť do kožucha! Netreba ani poznať tragický príbeh doktora Fausta aby bolo jasné, že vysoký intelekt je plný zakázaného pokušenia a pýchy. A potenciálnej vzbury, samozrejme. Podľa všetkého sa hľadal spoľahlivý stred Gaussovej krivky. Ten nikoho neuráža, nedráždi, ani neohrozuje.

Možno, že dominantnú časť obávaného psychotestovania tvorili testy osobnosti. Lebo ak je na zdravom jadre elity vládnuceho hnutia niečo naozaj zaujímavé, je to pozoruhodné bohatstvo neobvyklých osobností. Niekto by povedal, že až kurióznych. Zúfalo však hľadám v arzenáli psychologických testov taký test osobnosti, ktorý by pomohol nájsť nových ľudí, ktorí budú schopní vytvoriť aj takéto perly ducha: “Duchovná skúsenosť je nie suchárska znôška prísnych a zastrašujúcich regulí, ale radosť z plného žitia zo žitia, ktoré nie je len živočíšnym prežívaním, ale premietavým okusovaním radosti, radosťou získavanou z poskytovania radosti iným. Neoddeliteľnou súčasťou duchovnej radosti je aj radosť telesná, za predpokladu, že je nezištná, alebo že poskytuje aj radosť iným.” (Uverejnené 25.8.1997 v denníku Slovenská Republika pod nezabudnuteľným názvom “Pomoc národnej a duchovnej zakorenenosti pri príprave suverénneho Slovenska na XXI. storočie”. Autorom je prirodzene Augustín Marián Húska. Ani sa nechcem zamýšľať pri čom na to prišiel.) Ja som taký test nenašiel, oni ho však museli nájsť. Ako si inak vysvetliť to, že sa na kandidátku hnutia prebojoval cez tie náročné testy ten fúzatý a bradatý slavianofil a rasový a civilizačný teoretik z televíznej obrazovky? Alebo ich ani nemusel robiť? Lebo niektoré kvality sú natoľko jasné aj na prvý pohľad, že ich netreba testovať.

Tuším na druhej strane, čo a ako testovali, keď hľadali takých, ktorí by doplnili a omladili rady publicistických a rečníckych klasikov hnutia, akými sú páni Slobodník, Hofbauer a Smolec. Stačilo použiť povedzme niekoľko štandardných metód klinickej a osobnostnej diagnostiky ako MMPI (Minnesota Multiphasic Personality Inventory), Cattelov dotazník 16 PF, či iné, doplniť to povedzme o slávny test interpersonálnych tendencií od Timothyho Learyho (áno, toho Learyho), skúsiť osobné interview a možno i Adornovu F-škálu. A bol by v tom čert, keby sa nepodarilo nájsť aspoň zopár rovnako priateľských, nehostilných, múdrych, miernych, tolerantných, znášanlivých, pravdovravných a usmievavých zástancov otvorenej spoločnosti, ako sú horeuvedení páni.

Tí, čo vedia čo-to o psychodiagnostike, si už určite položili otázku, či prišlo aj na Rorschacha. Aj ja som si ju položil. Pre všetkých ostatných 99% upresňujem, že je to takzvaný projektívny osobnostný test. Testovaná osoba sa díva na rôzne atramentové škvrny a hovorí, čo jej pripomínajú, respektíve čo v nich vidí. Ako keď ležíte horeznačky na lúke, dívate sa na oblaky a všeličo vám pripomínajú. Autor tejto obľúbenej metódy, Hermann Rorschach, vychádzal z predpokladu, že sa do takýchto vizuálnych asociácií na difúzne tvary premietajú osobnostné črty. Zrejme mal pravdu. Predpokladám, že Rorschachov test použili a vylúčení boli adepti, ktorí v tých machuliach pričasto videli napríklad Dzurindu, alebo Čarnogurského. Ani nemuseli vidieť celých, aj fúzy stačili. Na prepadnutie v testoch tiež stačilo povedať, že tá diera medzi tými dvomi škvrnami je Slovensko. Taký adept možno dostal pred odchodom aj testovacími tabuľkami do nosa.

Mohol by som v tomto hypotetickom uvažovaní o psychologickom výbere staronovej hnuťovej elity ešte dlho pokračovať. Ako som už povedal, testov je veľmi veľa - tak, ako je veľa psychologických kvalít, ktoré človek má a veľa pohľadov na to, ako ich merať, či zisťovať. Nechám to radšej. Vieme predsa, že ten, ktorý bude na hnuťovej kandidátke prvý, sa celkom určite nemusel podrobiť žiadnemu testovaniu. Aj keď mu nedávno takmer celý psychiatrický zjazd v osobnom liste naznačil, že by nezaškodilo. Čo sa týka tých zvyšných 149 nádejných zákonodarcov, psychologické testy sa zdajú byť naozaj márnením času. Tie, ktoré poznám, nemerajú a netestujú nič z toho, čo sa zdá byť najdôležitejšie a rozhodujúce, ak sa chce niekto stať kandidátom vládneho hnutia. Žiadnemu psychológovi zatiaľ nezišlo na um skonštruovať napríklad škálu servility, hoci slávny sociológ Theodore Adorno okolo toho vo svojej F-škále chodil. Ako psychológ považujem už za diagnosticky signifikantné, že sa niekto o miesto na tej kandidátke uchádza. Zdá sa mi tiež, že čo sa týka užšieho výberu, rovnako kvalitnú zostavu by dosiahli, keby si medzi sebou o miesta strihali metódou “papier-kameň-nožnice”.

Dúfam, že mi odpustíte to množstvo názvov, ktoré som bližšie nevysvetlil. Naozaj na to nebol priestor. Ale pre pochopenie tej hnuťovej testovacej habaďúry ani nebolo treba. Neposudzujete prosím psychológiu ako vednú disciplínu, ani psychodiagnostické metódy podľa toho, čo uvidíte na kandidátke vládneho hnutia. Nezaslúžia si to.