Mapa stránky

Nemám rád Reného Descarta. Nie je to nič osobné, nikdy sme sa nestretli a natoľko ho ani nepoznám. Ale vážne dôvody pre to mám hneď dva. Začnem tým, že René Descartes je spoluzakladateľom novodobej racionalistickej tradície vo všeličom, i v politike. Jej výsledkom je sociálne inžinierstvo a všetky obludnosti veľkých ideologických projektov dvadsiateho storočia - veď viete čo všetko mám na mysli. Pripúšťam však, že to Descartes nemohol v sedemnástom storočí predvídať. Politický racionalizmus nechajme preto na chvíľu stranou. Ten druhý dôvod mojej nevôle je síce tiež výsledkom Descartovho racionalizmu, ale netýka sa politiky. Týka sa toho, čo si René Descartes myslel o zvieratách. Zvieratá boli v jeho očiach iba o niečo viac ako pohyblivé stroje. Bezduché mašinky, ktorých správanie je možné vysvetliť princípmi mechaniky. Tento zjavne ignorantský úsudok pramení paradoxne vlastne v Descartovej intelektuálnej dôslednosti. Bol veriaci človek a dualista - veril teda, že hmota a duch (duša) sú dve oddelene existujúce (duálne) skutočnosti. Oddelené absolútne a hlbokou priepasťou. Materiálny svet, a teda i telá ľudí a zvierat, majú fyzikálny rozmer, sú res extensa. Myseľ je nehmotná a mysliaca - je res cogitans. Iba tam, v nehmotnej realite bez fyzikálneho rozmeru, nachádzal Descartes zmyslové zážitky, vedomie a zámerné či účelné prejavy slobodnej vôle. Všetky stavy res cogitans, teda duše, sú cogitationes (myšlienky) a samotné myslenie - cogitatio - je pre Descarta “principiálnym atribútom” duše - rovnakým, ako fyzikálny rozmer pre hmotu. Keď na toto všetko prišiel, zvolal zrejme najprv “Ahá!” (ako ostatne my všetci, keď nám niečo svitne) a potom vyhlásil to slávne “cogito ergo sum” (myslím, teda som). Bol natoľko dôsledným racionalistom, že rozum, mysliace rácio, považoval za jediný dôležitý atribút ducha a dôkaz svojej existencie. Dôsledný dualista a racionalista René Descartes musel samozrejme riešiť aj otázku ako vlastne interagujú, obcujú spolu hmotné telo (mozog) a nehmotná duša. Poznám jeho spisy iba sprostredkovane, a preto netuším čo ho priviedlo k patafyzickej domnienke, že duša s telom komunikujú spolu v jedinom mieste - cez epifýzu. Epifýza je taký komický malý útvar v centrálnej časti mozgu, ktorému dali naši anatómovia milé slovenské meno šišinka. Otázku, že prečo majú aj zvieratá šišinku, keď tadiaľ niet s čím komunikovať, si zabudol položiť. Šišinku medzitým veda zbavila tohoto podozrenia, kľúčová otázka pre dualistov však zostala. Mimochodom, aj iný veľký racionalista, Immanuel Kant, tvrdil, že zvieratá si samé seba neuvedomujú a iba slúžia ľudským zámerom. (Niekedy si myslím, že za trest sa teraz jeho rodný Kőnigsberg volá Kaliningrad - ale to má byť len žartík, pochopiteľne.) Racionalisti vykázali jednoducho city, emócie a afekty, spolu s utrpením, celkom do filozofického exilu - a s nimi aj zvieratá, lebo o bezduchých predmetoch netreba uvažovať v mravných kategóriách. Dejiny racionalizmu sú aj dejinami ľudskej spupnosti a bohorovnosti. Naozaj ich za to nemám rád.

Nič však proti dualizmu, dualistami sú aj mnohí pozoruhodní ľudia modernej doby. Patria k nim napríklad celkom otvorene filozof Karl Raimund Popper, Sigmund Freud, fyziológ William Penfield, či nositelia Nobelovej ceny v oblasti fyziológie a medicíny John C. Eccles (1963) a Roger W. Sperry (1981). Ale týchto všetkých môžem mať s čistým svedomím rád (a mám) - jednak nie sú tak celkom racionalistami, ale najmä ctia právo všetkých živých tvorov nebyť iba premetmi. Napokon, je rácio, teda mysliaci rozum, taký úžasný vo všetkých jeho formách a produktoch? Isto vás táto pochybnosť musela prepadnúť i keď osobne nesedíte v slovenskom parlamente. Ale dnes som nechcel žartovať ani o rozume, ani o jeho podivuhodných formách.

Chcel som, v tento čas povinných vianočných zadumaní sa nad ľudským údelom, šťastím a utrpením, iba upozorniť na údel tvorov, ktoré nerozprávajú. Nechcem ani moralizovať o vznešených veciach a všeobecnom blahu, iba využívam zvýšenú ochotu sa zamyslieť, ktorú v tento čas ľudia mávajú, a nabádam k tomu zamysleniu - tentokrát nie o ľuďoch a politike. Novoveký racionalizmus našťastie celkom nevymietol z ľudských duší schopnosť vidieť a cítiť. Vlastne prvý zákon proti týraniu zvierat bol prijatý v Amerike, v britskej kolónii Massachusetts, už v roku 1641 (René Descartes vtedy ešte žil, ale kolonisti ho zrejme nečítali). Zákon zakazoval “týranie alebo surovosti na zvieracích tvoroch, ktoré sa obvykle chovajú pre úžitok človeka”. Očividne si aj Descarta nečítajúci kolonisti všimli, že zvieratá týra iba surový a zlý človek, zatiaľ čo povedzme riad roztĺka aj inak vcelku dobromyseľný nervák. Správnu otázku, ktorá vrátila zvieratá späť do sveta, v ktorom platia etické normy, položil nakoniec v osemnástom storočí Jeremy Bentham: “Otázka nie je, či (zvieratá) dokážu uvažovať, alebo či vedia rozprávať, ale či môžu trpieť.” Pravda je tiež, že bol prvý iba v novoveku. Dočítal som sa, že už staroveký historik Plutarchos a filozof Porfyrios trvali na tom, že ľudská dokonalosť, arete, či “konanie dobra” vyžaduje nespôsobovať zbytočné utrpenie iným tvorom - a to ľudským i nie ľudským (!). Obaja boli kvôli tomu aj vegetariánmi - prisudzovali totiž aj zvieratám morálny status. Žiadny strach, nepokúšam sa nikoho konvertovať na vegetariána, sám ním nie som, pokúšam sa iba ilustrovať, že dejiny civilizácie sú aj dejinami humanistickej etiky prekračujúcej ľudský rod. Antropológovia skúmajúci primitívne kmene a národy vedia, že aj staroveký lovec nezabíjal zvieratá bez bázne a rešpektu (takpovediac k ich citom) a necítil sa nad ne tak povznesený ako moderný človek. Nakoniec, kto sa díva pozorne, nájde ozvenu tejto bázne aj v rituáloch a folklóre súčasných poľovníckych spolkov a združení.

Povedzme, že človek sedí na vrchole jednej z najvyšších vetiev fylogenetického stromu. Jeho telo patrí k nazložitejším a najdokonalejším. Nelíši sa však vo svojej dokonalosti tak dramaticky od jeho najbližších príbuzných - primátov. Iba v jednom sa od nich odlišuje výraznejšie - vo veľkosti a zložitosti časti mozgu nazvanej telencefalon. Tá prekrýva väčšinu zvyšných mozgových štruktúr. Hoci napríklad niektoré morské cicavce, ako delfíny a veľryby, majú mozog takmer porovnateľne komplexný. V čom sa príliš nelíšime, sú vývojovo staršie časti mozgu - mozgový kmeň a takzvané limbické štruktúry. A to sú práve tie, ktoré plnia našu myseľ citmi, afektami, emóciami. Bez nich sa nevieme báť, ani tešiť, ani sa zľaknúť, ani spozornieť, nevieme bez nich ani smútiť, ani milovať. A samozrejme ani trpieť. Zdá sa, že to všetko vedia aj tie tvory, ktoré ich, tak ako my ľudia, majú. Vieme to intuitívne, lebo sme si navykli v súvislosti so zvieratami používať slová popisujúce ľudské psychologické fenomény a črty - úzkosť, radosť, strach, hnev, zvedavosť, smútok, ale aj vernosť, úskočnosť, agresivita, šľachetnosť. Správanie, ktoré u zvierat pozorujeme, takto interpretujeme, lebo ho poznáme ako dôverne blízku analógiu nášho vlastného správania. Nechcem umelo poľudšťovať nevedomých tvorov a čítal som aj o sebeckých génoch, ale je to jednoducho tak.

Živý organizmus, akokoľvek jednoduchý, nie je bezduchý mechanizmus. Jednoduchý možno, ale určite nie mechanizmus. Monista (to je ten, ktorý nevidí hmotu a ducha ako dve nezávislé veci) s tým samozrejme zväčša nemá problémy. Často aj samého seba považuje iba za mechanizmus. Niektorí dualisti síce tvrdia, že za to príde monista (nakoľko je spravidla materialista) do pekla, ale naozaj nemá problém vidieť zviera aspoň ako svojho laboratórneho druha. Dualisti, pokiaľ kráčajú v hlbokých stupajách Reného Descarta, a chcú sa od neho dištancovať vo veci zvierat, s tým trochu problém majú. Musia si napríklad definovať tú nehmotnú entitu, ktorá komunikuje s mačacími a psími ušatými hlavami cez ich mačacie a psie šišinky. Descartova res cogitans to určite nie je.

Ale dosť bolo filozofovania. Žijeme obklopení zvieratami a chováme sa k nim hrozne. Málokto z nás si pri tom myslí ako Descartes, že sú to iba mechanické stroje. Iba sme ľahostajní a bezcitní. Alebo možno iba otupelí. Vyslovujem podozrenie, že pripravenosť byť hrubý a surový k zvieraťu, alebo iba ignorovať jeho utrpenie, úzko súvisí s podobným sklonom vo vzťahu k ľuďom. Domnievam sa tiež, že aj spoločnosť ľudí, ktorí spolu tvoria povedzme štát, má skrytú tvár, na ktorú sa zapisujú krutosti ako na ten povestný portrét Doriana Graya. Všetky krutosti. Postupne zamorujú a deformujú neviditeľné pradivo ľudských vzťahov a komunikácií a výsledkom je škaredá a zlá spoločnosť, v ktorej sa zle žije a ktorá je plná zlých, alebo nešťastných ľudí. Nebudem sa pliesť do agendy Slobody zvierat a iných ochranárskych organizácií. Jednak som umiernený realista a nerád preháňam, jednak si myslím, že robia svoju prácu dobre - aj vtedy, keď preháňajú. Ale jednu krutosť, spomedzi všetkých zamlčaných, nemôžem nespomenúť. Násilie a vydieranie sa stali súčasťou každodenného podnikateľského života vo väčšine postkomunistických krajín. Hneď s vyholenými bugrišmi nafúknutými od anabolických steroidov a ozdobenými hrubými zlatými reťazami, prišla aj ich nová zábavka - rovnako hrubá a bezcitná ako oni sami - zápasy bojových psov. Je málo takých surovostí, ktoré by natoľko degradovali človeka ako mysliacu a cítiacu bytosť. Ale nie tie zvieratá sú surové - to ich psychopatickí páni urobili z tých nešťastných psov agresívnych psychopatov na podobu svojej vlastnej narušenej osobnosti, to pre perverzné chúťky ich pánov sa navzájom zabíjajú. Odpustite mi expresívny slovník, ale jemnejší by naozaj nevystihol podstatu. Domnievam sa, že slušná spoločnosť, ak ju chceme naozaj vybudovať, to jednoducho nesmie dovoliť, ak nemá byť kontaminovaná krutosťou. A naozaj sa treba zamyslieť nad tým, či zmysluplnejšie, ako zakázať niektoré psie plemená, nie je stiahnuť z obehu ich narušených majiteľov.

Tuším sme sa dostali od Reného Descarta, dualizmu, racionalizmu a zvieracej duše trochu ďaleko, ale od podstaty veci - práva zvierat na našu spolupatričnosť a spolucítenie - sme neodbočili. Viem, že tie vyholené a prázdne hlavy nemajú nič spoločného s racionalistickými filozofmi a viem, že René Descartes by pocítil (res cogitans sem, res cogitans tam) rovnaký odpor k násiliu na zvieratách, ako vy. Iba sa tváril, že je nad to povznesený. Celé mi to vlastne zišlo na um, lebo mi pri nohách leží pes, vlastne fenka, ktorá sa chveje od strachu, lebo vonku búchajú o dušu šarvanci so “zábavnou pyrotechnikou” a nie je ochotná ani vystrčiť nos z domu, aj keby musela čakať do hlbokej noci. Žiadna z mechanických a elektronických hračiek, ktoré ma, ako správneho postmoderného človeka, obklopujú, sa nechveje. Iba nám dvom to prekáža - ona sa bojí, mne to lezie poriadne na nervy a obaja si myslíme o René Descartovi svoje. Kúpte, prosím, niečo vašim zvieratám pod stromček a buďte k nim dobrí. A prosím tiež monistov, aby mi odpustili, že som sa im vyhrážal peklom, a dualistov, že som si z nich uťahoval.

P.S. Len racionalisti sa majú ešte na čo tešiť.