Mapa stránky

Muži slov sa ocitajú pred súdom zriedka. Bohužiaľ. Dokonca si ich ľudia vážia aj vtedy, keď ich slová spôsobili moria nešťastia a utrpenia. To ruky držia zbraň a stláčajú spúšť či hrdlo obete - slová, tie sú len zachvením vzduchu, čerňou na papieri. Kto ich usvedčí zo skutkov rúk? Ale nič naozaj hrozné v ľudskej histórii sa nezačalo bez nich, bez mužov slov. Nie, nemám na mysli tých, ktorí vydávajú príkazy iným, ktorí potom zabíjajú. To nie sú muži slov, ale skutkov, lebo príkaz je to isté ako stlačenie spúšte. Myslím na tých pravých mužov slov - spisovateľov, rečníkov, básnikov, novinárov, historikov, filozofov. No povedzte, čo môže byť úctyhodnejšie ako taký spisovateľ? Inžinier ľudských duší, svedomie národa, múdry a citlivý zároveň? (Samozrejme, že múdry a citlivý - ako by inak mohol byť spisovateľ?)

         Na počiatku vyháňania a zabíjania Albáncov v Kosove Srbmi nebol generálny štáb srbskej armády, ani stáročia pripravovaný národný projekt. Generáli a vojaci prišli až na finále. Ale bol tam, na počiatku, napríklad Dobrica Čosič, hádam najvychýrenejší moderný srbský spisovateľ, Srbmi obdivovaný a uctievaný autor množstva románov a krátko aj prezident toho, čo zostalo z Titovej Juhoslávie. To Čosičove hrdinské písačky o veľkej srbskej histórii a Memorandum Srbskej Akadémie Vied a Umení z roku 1986 sa, ako píše Slovinec Aleš Debeljak, premenili na mapách srbských generálov na “Drang nach Westen”. (Debeljak prirodzene, ako vám určite neuniklo, narážal na Hitlerov “Drang nach Osten”.) Najprv však nakazili nacionálnym mýtom hlavy škrabákov druhej kategórie, potom skoro všetkých aspoň trochu vzdelaných Srbov, potom aj tých nevzdelaných, a až potom sa ocitli na mapách. A nakoniec samozrejme v reáli. To spomínané Memorandum vsugerovalo väčšine Srbov mýtus, že Srbsko bolo vlastne vo všetkých historických vojnách okradnuté o územia. Čo iného ako územné nároky na všetkých naokolo mohli z toho vyplynúť? A Čosič dodal ( a ktorý zo Srbov by mu neveril?), že čo Srbi získajú vo vojne, strácajú v mieri (hamižnosťou a zradou iných, rozumie sa). Ale to všetko boli stále iba slová - slová ctihodných mužov, žiadnych hrdlorezov. Slová však majú tú vlastnosť, že sa menia v duši tých, čo ich prijímajú, na emócie, motívy, presvedčenia, a tie sa menia na skutky. Aj keď sú to slová o minulosti, začnú žiť vlastným životom, materalizujú sa - trebárs do potokov krvi. Pripravujú javisko pre postavy typu Slobodana Miloševiča, píšu jeho rolu. Ešte pred Kosovom mohol teda Aleš Debeljak napísať, že: “Medzi minulosťou a súčasnosťou dnes existuje hlboká priepasť. A tá je až po okraj naplnená zmasakrovanými telami z Krakovského Gozdu, Erdutu, Dalja, Vukovaru, Sarajeva, Goražde, Žepy a mnohých iných bezmenných mestečiek Bosny a Chorvátska.” Pamätá si ich vôbec ešte niekto? Napríklad srbskí muži slov?

         Prerod slov na násilie je niekedy priamy, bez okľúk cez knihy a divadelné hry. Rwanda, malá krajina v strede Afriky, bývala monarchiou a kolóniou. Obývali ju národy Hutuov - tých bola väčšina - a Tutsiov. V roku 1962 získala Rwanda nezávislosť. Tutsiovia tvoriaci iba 10 percent populácie boli pôvodne vládcami krajiny a už v roku 1963 prišlo k ich prvému masakru. Mnohí sa zachránili v exile. Ďalší politický vývoj priniesol potom čosi ako mier zbraní a relatívnu demokraciu. Jediný človek napĺňal počiatkom deväťdesiatych rokov na vlnách miestnej rozhlasovej stanice éter v Rwande slovami nenávisti. Prudkej, malígnej, ako kyselina zžieravej nenávisti voči Tutsiom. Bol úspešný. V roku 1994 explodovalo násilie a militantní Hutuovia zmasakrovali asi 200 000 Tutsiov a umiernených Hutuov. Asi 2 milióny ľudí skončilo v neľudských podmienkach v utečeneckých táboroch prevažne v Zaire.

         Ale možno žiadny z mužov slov nenarobil toľko škody, ako na počiatku 20. storočia frustrovaný francúzsky intelektuál Georges Sorel. Ako väčšina mužov slov, ani on neurobil nič konkrétne. Iba napísal knižku s názvom “Réflexions sur la violence” (Úvahy o násilí). Bol socialista a syndikalista a miloval od svojho písacieho stola násilie, hlásal násilie, povýšil ho nad akékoľvek iné cesty politického boja. Ludwig von Mises ho označuje za autora najdeštruktívnejšej a najškodlivejšej ideológie prvej polovice storočia. Sorelovo učenie sa stalo podľa neho hlavným faktorom radikalizácie všetkých subverzívnych hnutí. Píše, že ovplyvnil francúzsky rojalizmus, militarizmus a antisemitizmus. Zohral dôležitú úlohu vo vývoji ruského boľševizmu, talianskeho fašizmu a nakoniec aj nemeckého nacizmu. Uctievali ho Mussolini, Lenin aj Hitler. Intelektuáli, najmä tí ľavicoví, sa cítili byť nekonečne priťahovaní Sorelovým svetom násilia. Jeho vplyv premenil politické strany, snažiace sa o víťazstvá vo voľbách, na organizované ozbrojené bandy. Zahrnul pohŕdaním vládu reprezentatívnej demokracie a kázal katechizmus občianskej aj expanzívnej vojny. A miloval mýty - radil bojovať za mýty bez ohľadu na ich obsah: “Ak sa oprieš o mýty, si odolný proti akémukoľvek kritickému odmietnutiu.” Ludwig von Mises, vášnivý obhajca slobodnej spoločnosti, vraví vo svojej analýze protikapitalistickej mentality z roku 1956, že súčasný stav európskych záležitostí je do značnej miery výsledkom Sorelovho učenia. To Sorelove deti ešte aj dnes hajlujú s oholenými hlavami v stále väčšom počte na námestiach európskych miest, aj keď jeho meno asi nikdy nepočuli, alebo nosia Stalinove portréty, prevracajú policajné autá a rozbíjajú výklady. A kladú bomby, ktoré zabíjajú náhodných chodcov. Aj samotné slovné spojenie action directe pochádza od neho.

         Muži slov sú na začiatku každého masového hnutia neseného vlnou fanatizmu. Eric Hoffer, hádam najpresnejší analytik fanatických hnutí, vraví, že takéto hnutia nevznikajú, kým nie je zdiskreditovaný prevládajúci spoločenský poriadok. A toto diskreditovanie nie je automatickým výsledkom pochybení a zneužití moci zo strany tých, ktorí sú momentálne správcami spoločnosti, ale výsledkom zámernej práce mužov slov posadnutých pocitom krivdy. Je jasné, že poriadok nakoniec zrútia skutky fanatikov, ale až keď je na to pripravená pôda. “Prípravnú prácu spočívajúcu v podkopaní existujúcich inštitúcií, v oboznámení más s myšlienkou zmeny a vo vytvorení vnímavosti voči novej viere, môžu urobiť iba muži, ktorí sú, v prvom rade a predovšetkým, rečníkmi alebo pisateľmi a sú všetkými v tejto roli úznávaní.” (Eric Hofffer, The True Believer, 1951)

         Hoffer si všimol aj čosi iné, veľmi dôležité - bez ohľadu na typ je vo všetkých mužoch slov hlboko usadená túžba spoločná im všetkým. Je to túžba po uznaní a uctievaní, túžba po statuse, ktorý ich vyzdvihne nad obyčajnú ľudskú pospolitosť. “Márnivosť”, povedal Napoleon, “urobila Revolúciu, sloboda bola iba zámienkou.” Nemá cenu sa ďalej prehrabávať v psychológii tých, ktorých slová ležia na počiatku zla. Sú márniví a absolútne nezodpovední. Hádam iba dodám Hofferom citovaný a veľmi zlomyseľný Thoreauov postreh: “Som presvedčený, že to, čo zarmucuje reformátora, nie je jeho spolucítenie s blížnym v nešťastí, ale súkromná krivda jeho, najsvätejšieho syna božieho. Napravte túto … a zabudne na svojich veľkorysých spolubojovníkov bez slova ospravedlnenia.”

         Ak sa raz exponenti Miloševičovho režimu ocitnú pred súdom, budú im zrátané zverstvá na Albáncoch v Kosove. Je menej pravdepodobné, že sa súd vráti aj k mŕtvym z Vukovaru a Bosny. Veď je to tak dávno, možno aj niekoľko rokov. A už vôbec nemožno čakať, že sa nájde dostatok vôle súdiť mužov slov, srbských intelektuálov - veď oni priamo nezabíjali a nevydávali k tomu ani príkazy. Ba o potrebe zabíjať ani priamo nehovorili. Nik ani na nich neukázal prstom a spor s nimi je považovaný za intelektuálny. Kauzalita medzi slovami vyrieknutými v intelektuálnom vypätí, dokonca v kreatívnom osvietení umelca, a zabíjaním občanov vlastnej krajiny len preto, že nie sú Srbmi, sa ťažko dokazuje, aj keď ju vidí aj slepec. Ľudský zákon netrestá morálne a metafyzické viny. A nakoniec pochybujem, že nejakú vinu cítia. Napríklad v Srbskej Akadémii Vied a Umení.

         Nedokážem pozerať s toleranciou na tých, ktorí vládnu slovom a napĺňajú svet nacionálnou, alebo akoukoľvek inou iracionálnou mytológiou - v Srbsku, na Slovensku, hocikde. Mnohí sú mizernými literátmi, pseudohistorikmi, druhotriednymi básnikmi. Niektorí však boli obdarení skutočným talentom, čo ich podiel na deformácii duše celej spoločnosti násobí. Nedokážem sa preniesť ponad následky a oceniť literárne kvality. Nedokážem hľadať estetický rozmer naskrze skazeného obsahu. Vplyv slov tých talentovaných ich spravidla prežije a bude spôsobovať násilie a utrpenie možno ešte aj vtedy, keď už budú strašiť iba v učebniciach dejín a literatúry. Aby bolo jasné, nechcem páliť ich knihy. Iba chcem, aby sa ocitli na správnej polici a aby si každý umyl ruky, keď ich odloží naspäť. Ešte šťastie, že nacionálne mytológie a šírenie zloby a predsudkov sú spravidla doménou tých mizerných škrabákov ponížených vlastným nedostatkom talentu.

         Ak si má západný svet vypracovať akýsi systém včasného varovania pred možným vypuknutím etnického alebo triedneho násilia, musí striehnuť na tých, ktorí vládnu slovami. Oni - spisovatelia, novinári, publicisti, historici - predznamenávajú tvár a skutky politikov, ktorým pripravujú pôdu. Nie je ťažké identifikovať aspoň niektoré znaky vo svete slov ohlasujúce vírus násilia. Heroické a romantizujúce mýty o vlastnom národe, jeho historickej roli a jeho kvalitách, nekonečné omieľanie domnelých i skutočných historických krívd na vlastnom národe - čím starších, tým lepšie, znevažujúce mýty o tých druhých, expresívny slovník plný pseudoarchaických výrazov, posadnutosť symbolmi a znakmi. Ak sa tým príliš naplnia v niektorom štáte médiá, násilie je spravidla za dverami.

         Konflikt v Juhoslávii skončí tak, či onak. Jeho fyzické a ekonomické dôsledky budú trvať dlho, ľudské možno generácie. Stopy slov, ktoré stáli na jeho počiatku, však budú žiť v srbskej spoločnosti ešte dlhšie.

         P.S. Viem, viem - nie len muži slov. Aj ženy.