Mapa stránky

Človeka môžete zraniť na tisíc spôsobov. Bolia všetky. Znalci utrpenia však potvrdia - telo a duša trpia podľa rôzneho scenára a časového rozvrhu. Bolesť tela mizne a prchá ochotne, hojí sa zároveň so zranením a trvá len pokiaľ ju živia poplašné signály z nervových zakončení v poranených či chorých častiach tela. A akákoľvek omračujúca a hrozná by tá bolesť tela bola, keď sa vráti po čase ako spomienka, už nebolí - neopakuje sa, iba si pamätáte že bola. Duševná bolesť je iná. Tiež môže postupne pominúť, vyprchať, čas ju môže zmierniť, ba úplne vyliečiť. Ale má tú zákernú vlastnosť, že ju niekedy môže spomienka na to, čo ju spôsobilo, vyvolať v takmer rovnakej intenzite ako na samotnom začiatku. Nie ako spomienku, ale znovu ako tú istú bolesť. Od konca druhej svetovej vojny uplynulo už dlhých 54 rokov, ale tí, ktorí prežili holocaust, rozprávajú o ňom len s veľkým sebazaprením, lebo bolesť sa vracia. Nie bolesť z hladu a mučenia, ale zo straty najbližších, blízkych, vzdialených aj neznámych, z prežitej hrôzy - tak strašnej, že postavila otáznik pred existenciu Boha.

Spomenul som si na tento rozdiel medzi telesnou a duševnou bolesťou v Macedónsku, v utečeneckom tábore Stenkovec I., pár kilometrov od Skopje. Stenkovec I. (existuje v tesnej blízkosti aj ďalší tábor, ktorý sa volá Stenkovec II.) je obrovský stanový tábor postavený na ploche, ktorá bola krátko predtým letiskom. Pripomína to len hangár na jeho okraji. V stanoch, do ktorých sa opiera žeravé balkánske slnko, tu žije - vlastne vegetuje - občas aj tridsaťtisíc ľudí. Albáncov z Kosova, samozrejme. Chodili sme po tábore a pokúšali sa počúvať ich príbehy. Pomerne sa nám to darilo, lebo ľudia rozprávali ochotne a mali sme tlmočníčku, dievčinu, ktorá hovorila po albánsky. Vlastne veľmi potrebovali rozprávať, dychtivo túžili, aby niekto počúval ich príbeh a ich bolesť. Keď sa ocitnete pred utečeneckým stanom, máte čudný pocit niečoho neprimeraného - pozeráte sa náhle niekomu do obývačky i spálne zároveň, leziete mu - vy, cudzí človek a cudzinec - do súkromia, do jeho provizórnej stanovej ilúzie súkromia, do jeho chudoby a on sa nemôže brániť. Odhodláte sa ľudí pred stanom osloviť a im sa uľaví. Už nie sú iba predmetom očumovania, ale niekto s nimi chce komunikovať - je hosť. Menia sa z výstavných exponátov na hostiteľov, partnerov. Keď sa zastavíte a nadviažete rozhovor, po chvíľke sa okolo vás zhŕknu mnohí, deti i dospelí, nikto nemá aj tak nič dôležitejšie na práci a vy ste nádej (a možno iba rozptýlenie) - už aj preto, lebo máte záujem počúvať a klásť otázky.

V jednom z tých hlúčkov som si všimol zvláštnu vec. Sústreďoval som sa na rozprávanie mladého muža ( v tábore ich nebolo priveľa), ktorý prišiel najprv ako divák, ale po chvíli sa pretisol do popredia a hovoril trochu po anglicky - a zjavne mal veľa za sebou. Okolo nás sa tlačili, okrem rodiny zo stanu, pred ktorým sme stáli, deti i starší chlapi. Takí typickí južanskí opálení a skôr nižší chlapi, fajčoši s večnými dymiacimi špakmi v prstoch a upracovanými rukami. Zrazu som si uvedomil, že asi šesťdesiatročný opálený muž, ktorí stál v tej tlačenici tesne vedľa mňa, oblečený iba v tielku a nohaviciach, zmizol a po chvíli sa objavil znovu - v čistej košeli. Kde vzal tak rýchlo čistú a vyžehlenú košeľu neviem, ale videl som všade v tom hroznom a absurdnom utečeneckom tábore, kde sa na vodu stálo v dlhých radoch s nádobami, ženy prať bielizeň v plastových vaničkách a lavóroch a vešať prádlo na šnúry medzi stanmi. Tá čistá košeľa povedala viac, ako mohol on, prostý človek, vložiť do svojich slov. Slov povedal v tom veľkom hlúčku ľudí, kde rozprávali často viacerí naraz, vlastne len pár - o tom, že sa chce vrátiť domov do Kosova. Nehovoril nič o tom, čo cíti - to hovorila tá košeľa. Čistá košeľa možno ako gesto k hosťom, ale najmä, celkom určite, ako pokus o návrat aspoň štipky dôstojnosti do totálne ponižujúceho postavenia hrdého muža. Čistá košeľa ako vyrovnávač sociálnej situácie a gesto človeka, ktorý sa nevzdal. Nik si ju ani nevšimol, všetci ďalej vzrušene rozprávali hrozné príbehy o vyháňaní a zabíjaní a televízna kamera, ktorá nás sprevádzala, asi o neho ani nezavadila a pobrala sa hľadať iné obrazy a iné hlúčiky. Ale on si tú košeľu určite neobliekol kvôli kamere. To skôr kvôli nám - ľuďom, ktorí sami prišli v čistom a zo sveta normálne žijúcich ľudí, do ktorého sa môžu vrátiť. Príbeh obetí etnických čistiek v utečeneckých táboroch je predovšetkým príbehom ponižovania a boj o dôstojnosť je pre danú chvíľu možno ich najdôležitejším bojom. Súvisí s vôľou prežiť.

Celkom vedome nechcem písať o tom, čo predchádzalo konfliktu v Kosove a ani o vojne. Chcem písať iba o ľudskej dôstojnosti, ktorá mi prišla v tom okamihu ako tá najdôležitejšia vec na svete (i keď ňou samozrejme nie je). Každý človek žije v nejakom kontexte, z ktorého čerpá svoju sebaúctu. Patrí do tej svojej ľudskej skupiny, rodiny, obce, etnika. Má svoje miesto v sieti ľudských vzťahov, má svoj význam pre iných, tak ako oni majú význam pre neho. Je niekto, neopakovateľný a nezameniteľný niekto. Ak sa kohokoľvek opýtate kto je, začne spravidla rozprávať o svojom postavení a úlohe medzi inými ľuďmi. Utečenec v tábore to všetko stratil. Môže hovoriť už iba o tom, čo bol - jeho pôvodná obec ľudí a jeho sociálne postavenie medzi nimi a vlastne ani samotná hierarchia, v ktorej to postavenie mal, neexistuje. Všetko, čo vedel robiť, to, že bol chemik, inžinier, učiteľ, roľník, robotník, je mu v tábore nanič. Má len seba, nejaké šaty a ak je šťastný, tak aj aspoň časť svojej rodiny. Jeho krajina je vyprázdnené zhorenisko, z ktorého utiekli iba ľudia, nie spoločnosť - tá sa stratila ako keď sa rozmetá poskladaný obrázok “puzzle” na jednotlivé kúsky. Existuje iba rovnosť najnižšieho spoločného menovateľa. Zbytok sebaúcty potrebný k prežitiu sa dá čerpať z toho, čo bolo tam doma, iba do času, možno pár týždňov, mesiacov - potom prichádza to ponižujúce poznanie, že človek klesol najhlbšie - medzi tých, čo už nemajú žiadne postavenie a takmer žiadnu cenu. Utečenecký tábor nie je bežná emigrácia, utečenecký tábor je dno sveta.

Boj utečencov o ľudskú dôstojnosť v tábore sa skladá z drobností. Na počiatku sú to celkom základné veci. Možnosť zmyť zo seba špinu, možnosť mať aspoň čiastočné súkromie pre svoje telesné potreby. Niekedy v prvých dňoch apríla sa na horskom hraničnom prechode Blace zjavilo z kosovskej strany asi tridsaťtisíc ľudí a macedónske úrady ich v prvom okamihu nevpustili do vnútra krajiny. Možno si pamätáte ten záber z televízie - úzke údolie, močaristá lúka, na ktorej bolo toľko ľudí, že si nemohli ani sadnúť, či ľahnúť, za nimi streľba a horiace domy v dedine na svahu oproti na kosovskej strane. Tam stáli, väčšinou v daždi, takmer tri dni. Keď im napokon britskí vojaci a ľudia z humanitárnych organizácií priniesli vrecia plné pecňov chleba, stalo sa čosi veľmi pôsobivé. Tí, čo stáli vpredu, sa vriec ani nedotkli, ale podávali ich ponad hlavy dozadu a sami počkali, kým budú mať všetci, ktorí sú za nimi.

Na utečencoch v táboroch vidno tú obdivuhodnú a zanovitú snahu uchovať si dôstojnosť na každom kroku. Stany sú upratané, okolo nich čisto, pobiehajúce a hrajúce sa deti sú, pokiaľ sa to len dá, čisté a vypraté. A keď sa na vás zavesia, nikdy nežobrú, iba sa chcú hrať alebo rozprávať. Chlapi sa holia možno častejšie ako doma - a nie preto, lebo niet celý deň čo robiť. Ale nechcem, aby vznikol omyl - nikdy v živote som nevidel smutnejšie miesto ako utečenecký tábor. Nie je tam dobre, napriek všetkej snahe humanitárnych organizácií a vojakov, takmer každý niekoho oplakáva alebo hľadá a nikto nevie, čo bude. Nevedno, či sa v tých táboroch dá prežiť leto a je skoro isté, že zima sa tam prežiť nedá. Iba som chcel vzdať hold ľudskej vôli a dôstojnosti.

Rešpektovanie dôstojnosti a sebaúcty druhého človeka patrí k najzákladnejším pravidlám väčšiny ľudských kultúr. Poníženie patrí medzi tie duševné bolesti, ktoré sa vracajú ako nezahojené rany aj po dlhých rokoch. Kto poníži v zlom úmysle iných ľudí len preto, lebo sú iní, a kto im zámerne berie dôstojnosť, sám žiadnu dôstojnosť nemá. Cit pre ľudskú dôstojnosť nemožno mať selektívne. Ak sa takto previní celá ľudská skupina voči inej, týka sa jej to ako celku.

Nechcel som to drobné spoločenské gesto starého chlapa zbytočne dramatizovať. Ale keď ho stretnem - v komkoľvek inom - dám si tiež čistú košeľu. Urobte to aj vy.