Mapa stránky

Opäť sa bojuje o slová. Tentokrát, ale to tiež nie je nič nové, nie iba o niektoré slová, ale o všetky. O celý jazyk. Štátny jazyk - slovenčinu. Ten je totiž, tak vravia bojujúci harcovníci, ohrozený škaredým a hrozivým votrelcom - jazykom menšiny. Sľučka času sa uzavrela do seba a hrozí, že kvôli tomu sa znovu zhromaždia pred parlamentom tisíce verných a niektorí budú v nekonečnej sebažertve dokonca, možno, držať opäť pred parlamentom aj diétu. Aj referendum sa chystá. Zmráka sa.

Ale dovoľte, aby som začal historickým vtipom, apokryfnou historkou, ktorá je tiež o jazyku menšiny. Kedysi, ešte v časoch radostného rozmachu komunistického tábora, sedel v Moskve na lavičke akýsi očividne židovský občan a niečo si usilovne čítal z hrubej knihy. Pristavil sa pri ňom okoloidúci stranícky aparátčik, akých žilo (a možno podnes i žije) v Moskve desaťtisíce, a pýta sa: “Tak čo to čítaš, Jevrej?” “Učím sa po hebrejsky”, ochotne mu odpovedal onen občan. “To máš zbytočné”, smial sa aparátčik, “do Izraela ťa aj tak nepustíme.” “Ja sa neučím kvôli Izraelu ale kvôli tomu, aby som sa dohovoril, keď sa po smrti dostanem do neba.”, kontroval prefíkano občan. “A čo, keď sa dostaneš do pekla?”, spýtal sa ešte prefíkanejšie aparátčik. “To je v poriadku, po rusky viem.”, ukončil debatu víťazne samouk. Pokračovanie tejto historky neviem, ale Sovietsky zväz sa rozsypal. Neviem nič ani o jazykovom zákone v nebi, ale v pekle budú zrejme popri ruštine rovnocennými a celkom určite aj štátnymi jazykmi všetky možné i nemožné ľudské nárečia. Aj nápisy a názvy tam budú určite veľmi mnohojazyčné. Nechce sa mi veriť, že by bola v pekle akákoľvek diskriminácia a predpokladám, že peklo funguje na občianskom princípe. Predpokladám tiež, že starousadlíci v pekle budú komunikovať aj jazykmi, ktoré sú už na zemi dávno vymreté a nikto si dnes nepamätá ako zneli v nich básne ani piesne (o faktických poznámkach dávnovekých poslancov vo vymretých jazykoch ani nehovoriac).

Niečo ale o tých vymretých jazykoch vieme - museli mať tie najpodstatnejšie znaky spoločné s tými jazykmi, ktoré používajú ľudia a ich kmene a národy dnes. Aby bolo jasné, ľudský jazyk ako taký je produktom predovšetkým biologického vývoja. Spoločného biologického vývoja druhu homo sapiens. História jednotlivých rás, národov a kultúr ho iba nekonečne variuje a mení do zdanlivo celkom nezávislých zvukových i syntaktických skupín. Steven Pinker, lingvista a odborník na kognitívne vedy zo slávnej M.I.T., a po ňom i Michael Gazzaniga, nemenej slávny neuropsychológ z Kalifornie, na to veľmi presvedčivo upozorňujú - pre všetky jazyky všetkých žijúcich a dávnozosnulých ľudí všetkých čias, národov i kontinentov je mechanizmus, ktorý sa za tým skrýva, rovnaký. A nie len to - jazyk je tiež univerzálny a univerzálne dokonalý krížom cez všetky sociálne triedy - akékoľvek predsudky by sme mohli v sebe nosiť čo sa týka regionálnych a kultúrnych dialektov vo vlastnom jazyku. Gazzaniga píše, že jazyk subkultúry, ktorú môžeme povedzme označiť za robotnícku alebo nižšiu triedu, je do posledného detailu rovnako zložitý, ako jazyk samotných vzdelaných lingvistov. Všetky ľudské deti sa učia rozprávať a neexistuje žiadna ľudská skupina, ktorá by nemala jazyk - ani tie, ktoré nemajú ani písmo, ani napríklad poľnohospodárstvo. Aj tie ľudské kmene, ktoré nazývame “primitívnymi”, majú pozoruhodne vyvinutý a Gazzaniga dokonca píše, že elegantný a zložitý jazyk. Severoamerický indiánsky kmeň Cherokee má podľa neho šesťdesiat až sedemdesiat osobných zámen - namiesto asi pol tucta tých, ktoré pozná angličtina - nie je napríklad iba jedno “ja”, ale viacero - podľa toho, či sa jedná o dichotómiu “ja a ty”, alebo povedzme “ja a nejaká tretia strana” a podobne. A deti, tie nekonečne bystré a učenlivé deti, sa naučia celú tú zložitú a špecifickú hrôzu používať ľahúčko a bezchybne.

Všetky deti sveta začínajú rozprávať svoje prvé slová v približne rovnakom veku, lebo to súvisí okrem iného aj s vývojom ich mozgu, začínajú kombinovať zložitejšie reťazce slov keď majú asi osemnásť mesiacov, a keď majú asi tri roky, môžete povedať, že rozprávajú už jazykom svojho kmeňa. Je to neuveriteľné, ale malí Číňankovia rozprávajú po čínsky a malí Francúzi po francúzsky - bez systematického vyučovania a bifľovania gramatických poučiek a slovíčok. Jazyk sa nadobúda, neučí sa vedomým a plánovaným úsilím. Navyše, bez ohľadu na všeobecné presvedčenie, nikto a nikde na svete neopravuje deti systematicky čo sa týka gramatiky - skôr je samozrejmé, že komunikácia je plne a obojstranne zrozumiteľná aj s detskými gramatickými chybami.

Okrem toho majú všetci ľudia, celá ľudská rasa, také isté mozgové štruktúry, ktoré umožňujú vznik jazyka a komunikáciu. Najdôležitejšími sú určité oblasti mozgovej kôry v ľavej polovici mozgu, ktoré sa nazývajú Brocovo centrum a Wernickeho centrum, ale aj pravá polovica mozgu je zrejme pre náš jazyk potrebná. Pri poranenom Brocovom centre v ľavej hemisfére sa stráca napríklad schopnosť hovoriť, ale nie rozumieť hovorenej reči a pri určitých poškodenia kôry na pravej strane mozgu sa nestráca síce ani hovorená reč, ani jej celkové porozumenie, ale človek prestáva rozumieť hovorovým idiómom, floskuliam a frázam, niekedy aj významom skrytým v tóne (napríklad irónii) a podobne. Táto špecializácia mozgu sa dokončuje postupne - s vekom. Ak sa napríklad poraní ľavá hemisféra malého dieťaťa, môže sa naučiť ešte pomerne kompletné používanie reči pomocou pravej časti mozgu, ale táto schopnosť kompenzovať postupne mizne a nakoniec sa stráca počas puberty. Podobné tragické poranenia a aj veľmi rozsiahla dokumentácia o pacientoch s afáziami (poruchami reči) po mozgových porážkach naznačujú navyše, že reč nehrá v štruktúre myslenia a kognitívnych schopností presne takú kľúčovú rolu, ako sa myslelo. Ktorýsi ruský nadšenec - vedec, psychológ - dokonca onehdá vyhlásil, že “myslenie - to je reč mínus zvuk”. Asi to tak nebude, lebo aj ľudia, ktorí sa kvôli mozgovému a sluchovému handicapu nikdy nenaučili rozprávať, ba ani rozumieť reči, vykazujú pozoruhodné intelektuálne kvality bez možnosti využiť abstraktný pojmový aparát jazyka. A naopak - dementní pacienti, ktorí sú schopní relatívne normálne rozprávať, nedokážu v štruktúre svojho správania riešiť často ani najjednoduchší problém. (Nemá to byť narážka na niektorých kolegov. Naozaj nie.) Ale ak nie je jazyk centrálnym nástrojom ľudských kognitívnych funkcií - myslenia, ak chcete - tak musí byť jedno, o jazyk ktorého národa v konkrétnom prípade ide. Len pre vaše potešenie dodám, že existuje aj pomerne nedávny výskum pani Myrny Gopnik, ktorý naznačuje, že jednotlivé aspekty jazyka sa opierajú nie len o rôzne mozgové štruktúry, ale aj o špecifické gény. Pani Gopnik publikovala štúdiu o rodine, v ktorej - zjavne vďaka určitej genetickej poruche - nikto (starý otec, otec, synovia) nevedel tvoriť množné číslo slov pri inak normálnej štruktúre jazyka. Podľa Michaela Gazzanigu môže toto pozorovanie naznačovať, že nadobudnutie jazykovej kapacity je u ľudí riadené viacerými génami, podobne ako vývoj oka, a že mutácie jedného génu môžu spôsobiť deficit v jednej gramatickej dimenzii a nedotknúť sa iných.

Isto tušíte, že tento výlet do neurofyziológie a biológie bol zámerný a súvisí s témou spomenutou na začiatku článku. Nemôžem už totiž počúvať idiotské reči o tom, ako použitie iného jazyka - povedzme jazyka menšiny - v úradnom či inom styku - ohrozí politické bytie národa, štátnosť a dokonca existenciu samotnej slovenčiny. Nemôžem už počúvať slaboduché a ukomplexované výlety do histórie ignorujúce tú skutočnú históriu ľudského druhu a kultúry. Rodíme sa všetci vystrojení biologickým zázrakom mozgu, ktorý je schopný nadobudnúť reč. Ale gény našich rodičov a ani tisíce rokov špecifického vývoja národných jazykov nám nezanechali na týchto mozgových štruktúrach žiadne špecifické “národné” stopy. Mozog nie je žiadna tabula rasa, ale nie je ani čínsky, ani slovenský, ba ani maďarský - je nadnárodný. Je ľudský a rovnako má schopnosť nadobudnúť reč, ako naučiť sa chodiť a utekať. Akúkoľvek reč. Ale má určité obmedzenia. Najprv môže všetko, ale nie do nekonečna - postupne sa jeho plasticita stráca. A pochopiteľne je pre vývoj jazyka a najmä bezchybnej výslovnosti najdôležitejšie obdobie predškolského veku a čosi z vnímavosti sa uchová do puberty. Príbeh našej slovenčiny, našej maďarčiny i našej angličtiny nie je kontinuálnym príbehom nejakej “večnej národnej matérie”, ale vždy od nuly sa začínajúcim príbehom biologického a sociálneho života individuálneho človeka. Je jedno, či predkovia jedných prišli pred tisícsto rokmi na malých koňoch a predkovia druhých o tristo rokov skôr a pešo. Príbeh nášho jazyka začína pre každého z nás odznova a to čo bolo pred tisícročím má asi ešte menšiu ľudskú relevanciu ako fakt, že ešte dlho predtým obojživelníky vyliezli na súš. Vravím to preto, lebo stále počúvam bojový pokrik o tom, že: “Na Slovensku po slovensky!”, ktorý tieto prosté pravdy ignoruje. Veď ako inak, pre väčšinu z nás, ako po slovensky? Naozaj plnohodnotne bilinguálny, teda dvojjazyčný, môže byť človek (ak nie je mimoriadny jazykový talent) iba ak je vystavený plnohodnotne dvojjazyčnému prostrediu už ako dieťa. V škole je takmer neskoro. Dá sa pochopiteľne, pri patričnom úsilí, dosiahnuť pomerne vysoká miera jazykovej schopnosti aj v inom jazyku, ale nikdy to už nie je celkom rovnocenné. A už vôbec to nemožno chcieť od ľudí, ktorí tú možnosť nedostali počas mladosti - napríklad lebo žili v pohodlí svojej menšinovej jazykovej enklávy a nepotrebovali vlastne ani komunikovať v inom jazyku, ani nikam ísť, ani sa zvlášť vzdelávať. Mnohí sú takí. Nie sú hlúpejší, ani nie sú nepriateľsky naladení. Iba nedokážu celkom rovnohodnotne komunikovať v inom ako svojom jazyku a samozrejme sa to už ani nenaučia - nie ako dospelí a už vôbec nie, ak sú starí. A chceli by mať možnosť komunikovať s vrchnosťou tak, aby nemali pocit ohrozenia. Pozor! Nie ohrozenia národného, ale individuálneho - ako má každý, kto je v znevýhodnenej situácii, každý, kto je v situácii, keď nerozumie a jemu nerozumejú. Je to také nepochopiteľné? Naozaj niekto verí, že ak tú možnosť dostanú, tak tým bude väčšina vo svojich právach ohrozená?

Ale ono sa to možno poddá. A dovoľte mi preto na záver ešte jeden starý vtip. Umiestnim ho schválne do klasického prostredia. Prišiel istý mladík za starým rabínom s otázkou, v čom je tajomstvo životného šťastia. “Správne rozhodnutia!”, odpovedal mu bez zaváhania rabín. “Ale ako môžem ja, nedospelý mladík, rozlíšiť, ktoré rozhodnutia sú správne?”, pýtal sa ďalej chlapec. “Skúsenosť!”, odpovedal lakonicky rabín. “No dobre,” nedal pokoj mládenec, “ale ako môžem ja, nedospelý mladík, získať tú potrebnú skúsenosť?” “Zlé rozhodnutia!”, povedal mu s úsmevom ten starý rabín.

Zdá sa mi, že nejaké zlé rozhodnutia už máme za sebou. Napríklad ten zbytočný zákon o štátnom jazyku, ktorý spôsobil celú tú galibu. Naozaj treba pre tie dobré rozhodnutia ešte aj tú balkánsku skúsenosť?