Mapa stránky

Bratov (a samozrejme sestry) možno mať na viacero známych spôsobov. Konzervatívne, a ako jedináčik aj nostalgicky, tvrdím, že niet nad spoločných biologických rodičov. Alebo aspoň jedného spoločného rodiča. Alebo aspoň spoločných adoptívnych rodičov. Súrodenecký vzťah, do ktorého sa zväčša bez vlastného pričinenia rodíme, je svojho druhu záväzok. Možno rovnako mocný, ako záväzok k rodičom. Puto, obligácia, radosť i povinnosť. Brat (a samozrejme sestra) je krv našej krvi, najbližší z najbližších. O magickej blízkosti jednovaječných dvojčiat ani nehovoriac. Nečudo teda, že brat (a samozrejme sestra), slovo určené pre biologickú spätosť, slúži oddávna ako zrozumiteľná metafora blízkosti, spoločnej kolísky, pre všemožné iné vzťahy. Semióza brata (a samozrejme sestry) na symbol spätosti a príbuzenstva preklenula neuveriteľný oblúk - od duchovnej blízkosti bratov a sestier cirkevného spoločenstva, až po Heru, vlastnú sestru masla, Lunu, bledú sestričku čejsi nočnej samoty a po podozrivú “sesterskú eseróčku”. A prirodzene bratské národy. Najmä o tomto skvelom kolektívnom príbuzenstve by som tu chcel zapochybovať. Nie smiať sa, iba pochybovať - zoči voči ďalšej neukončiteľnej balkánskej vojne, ktorá sa údajne týka našich bratov.

“Bombardujú a vraždia našich slovanských bratov!”, kričia v krajnom rozhorčení poniektorí zástupcovia slovenského ľudu v parlamente - súc si absolútne istí, kto je v tej vojne ich brat a kto nie. Aj pred americkým veľvyslanectvom sa schádza zvláštny rozvášnený dav privolaný potrebou chrániť bratov - dav zbubnovaný dokopy fosílnou komunistickou stranou a Maticou slovenskou, inštitúciou nad iné kvalifikovanou na definovanie kolektívnych príbuzenských vzťahov pre všetkých Slovákov. Dav väčšinou starých, beznádejne a zrejme nadosmrti zmanipulovaných ľudí. Fakty vyzerajú na prvý pohľad veľmi jednoducho - Srbi sú naši slovanskí bratia a NATO ich bombarduje. Je to jednoduché, lebo Srbi sú Slovania a v NATO nie sú slovanskí bratia. (Česi a Poliaci sú síce tiež Slovania a sú už tiež v NATO, ale kto by si nad tým lámal prázdnu hlavu, všakže.) Problém zakladajúci moju pochybnosť je v tom, že neviem celkom presne odlíšiť, kto teda bol brat a kto cudzí a na ktorú stranu sa bolo treba postaviť, keď krajinskí Srbi (slovanskí bratia), spolu so Srbmi priamo od Slobodana Miloševiča (tiež slovanského brata), vraždili tiež slovanských bratov Chorvátov koncom augusta 1991 vo Vukovare. Potom, keď sa ťažisko konfliktu presunulo, v lete roku 1995 vyháňali a vraždili v Chorvátsku slovanskí bratia Chorváti slovanských bratov Srbov. Medzi slovanskými bratmi Chorvátmi v Chorvátsku vás budú považovať za komunistického podporovateľa Slobodana Miloševiča a nepriateľa všetkých Chorvátov, ak budete - v súlade s históriou - trvať na tom, že ustašovskí Chorváti, Hitlerovi spojenci, vyvraždili počas druhej svetovej vojny v koncentračnom tábore Jasenovac pri Zagrebe okrem desiatok tisícov Židov aj 700 000 Srbov. Naopak, ak budete to strašné číslo bagatelizovať a znížite to len na cca 60 000 zabitých slovanských bratov Srbov, budete medzi slovanskými bratmi Srbmi považovaný za ustašovského fašistu (právom) a chorvátskeho nacionalistu. Lebo v očiach slovanských bratov Chorvátov 60 000 zabitých Srbov nie je zasa tak veľa. Nehovoriac tiež o tom, že aj bosenskí moslimi, ktorých tak ochotne zabíjali bosenskí Srbi i Chorváti, sú pôvodne slovanskí bratia (teda čo sa krvi týka), ktorí len pred stáročiami konvertovali, z praktických dôvodov, na islám. Príbuzných si, pravda, človek nevyberá, a teda aj bratov má takých, akých má. Niekedy sa z nich stanú aj vrahovia. Otázka je, ak tu pravda naozaj nie sú spoloční otec a mať, či ich treba nazývať za každú cenu bratmi. Či na to stačí ten dávny a možno už i viac ako tisícročie odcudzený rodokmeň. Mne určite nie. Mimochodom, 27. mája 1991 opustil Československo, v tom čase krajinu bratských slovanských národov Čechov a Slovákov, posledný zo 73 000 bratských slovanských ruských vojakov, ktorí k nám vtrhli s bratskou pomocou v auguste 1968 a zostali takmer celých 23 rokov. Počúvam znovu, že sú to naši bratia.

Bratia, o ktorých je v najnovšom historickom príbehu týchto dní reč, sú Srbi odetí do vojenských maskáčov, ktorí vtrhli do juhoslovanskej provincie Kosovo so stovkami tankov a obrnených vozidiel, v sile asi 40 000 mužov. Postupujú od dediny k dedine, ostreľujú ich delami, vypaľujú a ničia a vyháňajú všetkých Albáncov. Albánske ženy a deti utekajú za hranice, väčšinou do Macedónska, mužov niekedy zabíjajú, niekedy odvlečú, niekedy aj im dovolia utiecť. Z provincie Kosovo už musela utiecť, bez majetku, len s holým životom, už tretina všetkých obyvateľov a nikto sa v slovenskom parlamente nad zabitými a vyhnanými Albáncami nerozčuľuje. Jednoducho nie sú bratia. A srbskí vojaci v maskáčoch tam nevtrhli preto, lebo ich NATO začalo bombardovať. Vtrhli tam dlho predtým a to, čo robia, mali odpočiatku v pláne. Volá sa to tiež etnická čistka a genocída a Srbom to už v minulosti niekoľkokrát beztrestne prešlo - naposledy v Bosne. Tak to bolo i v bosenskej Srebrenici, kde skončilo v masovom hrobe asi 6 000 srebrenických mužov. Ani vtedy nikto spomedzi slovenských roduverných zástancov kresťanstva ani nepípol. Máme asi rôznych bratov. Bezzubý zlostný dav pred americkou ambasádou a slovenským parlamentom, spolu s roduvernými zástancami “slovenskej cesty” v slovenskom parlamente, má svojich bratov v tých maskáčoch, ktorí vraždia a vyháňajú bezbranných Kosovčanov z domovov. Aj babyface Slobodan Miloševič, nacionalista a vojnový podpaľač, je ich brat - rovnako, ako temný vrah Arkan, extrémista Vojislav Šešelj a medzinárodne hľadaní zločinci Radovan Karadžič a Ratko Mladič. Ešte si tých slovanských bratov pamätáte? Ja cítim, že pre slušného a civilizovaného človeka sú v danom okamihu bratmi a sestrami tí zúfalí a plačúci ľudia, ktorí sa vlečú s deťmi a starými ľuďmi apaticky oddanými osudu cez hranicu medzi Kosovom a Macedónskom a nevedia, čo s nimi bude. Sú moji bratia, aj keď nie sú Slovania, ani kresťania, iba Albánci a moslimi. Tak, ako boli pre slušného a civilizovaného človeka bratmi Srbi, keď boli vyháňaní a zabíjaní Chorvátmi a naopak. Logickou konzekvenciou tejto úvahy ale je, že ak máme v slovenskom parlamente rôznych kolektívnych bratov a sestry, nemôžeme byť - par definitionem - príbuznými. Ale to mi odľahlo.

Dovoľte však, kvôli spravodlivosti a tomu, že u nás je zvykom vášnivo obraňovať i odsudzovať veci neznáme, ale tiež preto, lebo život je viac ako dvojfarebný, povedať čosi smutného a pozitívneho aj o Srboch samotných. A pridám niečo aj o Albáncoch. Kosovo, to nie je pre Srbov len akási enkláva, kde sa rozmohla albánska menšina, ktorú treba vyhnať. Kosovo je trauma, pohrebisko národnej slávy a kolíska národa zároveň. Ponoril som sa asi pred piatimi rokmi do knižky, vtedy novej a na listine bestsellerov, nazvanej “Balkánski duchovia”, ktorú napísal o svojich cestách po Balkáne americký novinár Robert Kaplan. Prešiel ho celý - od Chorvátska a Srbska, cez Macedónsko, Bosnu a Čiernu horu do Albánska, Grécka, Bulharska i Rumunska. A netúlal sa len po tých krajoch, ale aj po ich histórii. Čítal som len málo príbehov tak plných zložitých vášní, bojov a krvi. Srbský príbeh Roberta Kaplana začína v provincii Kosovo, v Gračanici, srbskom kláštore, ktorý prežil osmanskú ríšu aj Titov komunizmus. Sú tam fresky dokončené v neuveriteľnej dokonalosti v roku 1321, ktoré naznačujú, že renesancia nezačala len na druhej strane Jadranu. Je tam všetko, anatómia tela i pohlavnosť, ktorú nemožno nájsť predtým nikde v byzantskej ikonografii. Slávu Srbska založil koncom dvanásteho storočia n.l. Stefan Nemandža, zakladateľ slávnej dynastie kráľov. Vydobyl si nezávislosť od Byzancie a Srbsko sa stalo jedným z najcivilizovanejších štátov v Európe. Historické údaje vravia, že Stefan sa vedel podpísať v čase, keď to Fridrich I., Barbarossa, cisár Svätej rímskej ríše, dokázal iba prostredníctvom otlačku prsta. Stefanov syn, putujúci mních známy ako svätý Sáva, založil srbskú ortodoxnú cirkev. A Stefanov potomok, Milutin I., urobil zo Srbska výbojmi i účelovými sňatkami ozajstnú ríšu. A všade staval chrámy a paláce a podporoval vzdelanie a umenia. Zenit svojej slávy zažilo Srbsko za vlády jeho vnuka Stefana Dušana. Ten zaviedol napríklad náboženskú slobodu a dovolil zahraničným veľvyslanectvám pôsobiť na jeho dvore. Zaviedol tiež systém daní a vládu zákona - Dušanov kódex - ktorý zavádzal súdne poroty. Všade v Srbsku za jeho vlády prekvitali remeslá, vedy a umenia. Vtedy pod Srbsko patrili Bosna-Hercegovina, Čierna hora, Albánsko, Macedónsko, severné Grécko a Bulharsko. Tento veľký srbský panovník zomrel v roku 1355 a jeho syn Uros bol posledným srbským kráľom z tejto dynastie. Srbi si po jeho smrti zvolili knieža Lazara za svojho vodcu a chránili Európu pred tureckou expanziou až do svojej porážky v roku 1389. 28. júna 1389 vypochodovali srbskí rytieri v krásnej zbroji vykladanej zlatom a striebrom do boja proti Turkom na planinu, ktorá sa volá Kosovo pole - pole čiernych vtákov - a zahynuli tam v boji všetci. Práve mračnám čiernych vtákov zostali ako potrava bojovníci, ktorí na tom poli padli. Jeden z nich stihol vraj ešte zabiť sultána Murada, ale sultánov syn - Bajazid - zajal a dal popraviť potom aj samotného Lazara. Vtedy skončila aj ríša a národná samostatnosť Srbov a Kosovo pole zostalo ako stáročná trauma. Možno predzvesťou toho, čo sa teraz deje v Kosove, bol rok 1988, keď rakva so 600 rokov starými pozostatkami kniežaťa Lazara, martýra boja Srbov s otomanskými Turkami, putovala z mesta do mesta po celom Srbsku. A podľa Roberta Kaplana John Reed kedysi, na fronte v prvej svetovej vojne, zaznamenal, že novonarodených chlapcov vítajú srbské matky so slovami: “Pozdravujem ťa, malý pomstiteľ Kosova.”. Kosovo je pre Srbov citovo viac, ako ktorékoľvek iné územie. Ale nevravím to preto, aby som ospravedlnil etnické čistky. Práve naopak - nemožno 600 rokov starú krivdu pomstiť krvavou krivdou na niekom úplne inom.

Problém s Kosovom je, že vďaka demografickému vývoju uplynulých desaťročí, z jeho cca 2 miliónov obyvateľov je asi 95% etnických Albáncov. Zbytok sú Srbi. Etnických Albáncov sa rozhodol teraz Slobodan Miloševič vykynožiť, alebo vyhnať. Pritom Albánci sú síce moslimi, ale nie Turci. Práve naopak - tak ako Srbi i oni bojovali proti Turkom po celé stáročia. Albánci patria podľa všetkého k najstarším ilýrskym kmeňom a boli na Balkáne skôr ako Slovania a asi aj skôr, ako samotní Gréci. Albánsky hrdina Skanderbeg dokonca na chvíľu oslobodil v 15. storočí svoj ľud spod tureckej nadvlády - aj keď iba na nejakých 25 rokov. Na Albáncov mocní sveta často zabúdali. Keď v roku 1939 Mussolini obsadil Albánsko, ani pes po ňom neštekol. V roku 1943 prišli potom Nemci a albánski partizáni proti nim zúrivo bojovali pod vedením Envera Hodžu, ktorý pričuchol počas štúdií vo Francúzsku ku komunizmu. V Jalte, keď si mocnosti delili povojnovú Európu a svet, na Albánsko a Albáncov prosto zabudli. Tito medzitým obsadil so svojimi partizánmi Kosovo a dal pozabíjať množstvo tam žijúcich etnických Albáncov. Albánsko sa potom izolovalo pod vedením čoraz paranoidnejšieho Envera Hodžu a napätie medzi Srbmi a Albáncami v Kosove tlelo až do terajších udalostí. Kosovo zvyklo mať za Titových čias autonómiu a albánska populácia vlastné školstvo, ale režim Slobodana Miloševiča odoberal postupne všetky tieto menšinové práva. Dnešný konflikt bol teda naprogramovaný.

Ako som vravel, máme rôznych bratov. Nie je pre mňa brat nik, kto hľadá legitimitu pre svoje zločiny v 600 rokov starej histórii, s ktorou prapravnuci vtedajších víťazov i porazených nemajú nič spoločného - iba ten zaprášený záznam v dejepisných knihách. Nie je pre mňa bratom nik, kto si myslí, že má právo na nejaký kus zeme, na ktorom žije ktosi druhý už dlhé generácie, len preto, lebo tam kedysi dávno, v temnotách minulosti, žili jeho predkovia. Nie je pre mňa bratom nik, kto zaplavuje kvôli chorým národným mýtom Európu státisícami a miliónmi zúfalých a vykorenených utečencov. Nie je pre mňa bratom nik, kto si chce postaviť dom na masových hroboch tých, čo tam bývali predtým a usadiť sa v domoch tých, ktorých vyhnal. A nie je pre mňa bratom nik, kto sa pri tom oháňa rasou, rodom, kmeňom a náboženstvom. Ich obete sú moji bratia a sestry. Ani desaťtisíce rozhorčených komunistov, fašistov, nacionalistov, či obyčajných popletencov pred americkým ambasádami v celej Európe nezmení teda nič na tom, že lietadlá NATO neútočia na slovanských bratov, ale naopak, snažia sa zabrániť masovým zločinom a genocíde na bezbranných ľuďoch. Otázka je len, či úspešne. Stáva sa totiž praxou, kvôli nereálnosti návratu vecí do pôvodného stavu a utečencov domov (a samozrejme kvôli tomu, že mŕtvi už nevstanú a nevrátia sa), že svet bezmocne akceptuje časom výsledky etnických zločinov a čistiek. Niet horšieho pokušenia pre väčšiny a ich štátotvorných prorokov.