Mapa stránky

Pondelok, 23 August 1999 00:00

Pred očami užasnutej verejnosti, ba priamo uprostred nej, zúri na Slovensku ľúty boj. Dostal aj moderný názov - “boj síl klientelizmu so silami transparentnosti”. Kto sa prizrie bližšie, rozpozná však za týmto štýlovým názvom prastarý zápas skupinového egoizmu so všeobecným prospechom chráneným diktátom univerzálnych pravidiel. Kto má rád veľké slová, môže povedať, že je to základný civilizačný zápas.

Dve veci zrejme ovládajú človeka od jeho narodenia až po smrť. Jednou z nich sú ľudské siete, teda skupiny, ku ktorým patrí, do ktorých sa rodí a v priebehu života zaplieta. Druhou sú pravidlá, podľa ktorých sa rozhoduje a koná. Pravidlá a siete spolu súvisia. Tie pravidlá sú záväzné niekedy iba pre konkrétnu ľudskú skupinu, sú jej vnútorným poriadkom a zakladajú konflikt s inými skupinami, inokedy skupinu presahujú, dokonca platia univerzálne. Napriek štandardnej terminológii sociálnych vied hovorím ale radšej o sieťach, ako o skupinách. Skupina, to je čosi príliš hmatateľné a viditeľné. Sieť je asi vhodnejší termín pre to menej viditeľné, ale stálejšie pradivo súvislostí medzi ľuďmi. Sieť tvoria ľudia často od seba fyzicky vzdialení, ktorí možno žijú uprostred neprehľadného množstva iných ľudí na rôznych koncoch mesta, či dokonca krajiny a sveta, a predsa patria akosi k sebe. Tam, kde sú pravidlá riadiace časť celku - sieť, skupinu - musí sa prv či neskôr objaviť snaha o univerzálne pravidlá. Teda také, ktoré sú záväzné pre všetky existujúce siete a všetkých ľudí, ktorí ich tvoria. Správne tušíte, že snaha o kodifikovanie univerzálnych pravidiel sa volá napríklad zákonník (aj desať božích prikázaní patrí do tejto kategórie).

Zrejme prvý známy človek, ktorému liezli na nervy svojvoľné mravy, skupinový egoizmus a klientelizmus natoľko, že sa rozhodol vytvoriť univerzálne pravidlá - zákonník - bol Chammurabi. Bol povolaním kráľ a zakladateľ Starobabylonskej ríše zaberajúcej celú Mezopotámiu až ku brehom Perzského zálivu. V druhom roku svojej vlády, čo bol podľa všetkého rok 1686 pred našim letopočtom, dal vytesať celý ním vytvorený zákonník v klinovom písme do kameňov zvaných stély a dal ich rozmiestniť po celej ríši. Sám vraj označil s príslovečnou skromnosťou vtedajších panovníkov tento rok za “rok, v ktorom som položil základy spravodlivosti”. Návod na použitie zákonníka hlásali samotné stély, na ktorých bolo oznámenie, že ktokoľvek, kto si uplatňuje nejaký právny nárok, má si tie nápisy pozorne prečítať a dávať pozor na tie vzácne slová. Na kameni tak nájde vysvetlenie a tým aj svoje právo. Archeológovia vylúštili, že okrem trestného zákonníka sa jednalo aj o zákonník obchodný a občiansky, a tiež o zákony týkajúce sa štátnej správy. Nepochybne tam ten múdry muž Chammurabi zapísal aj čosi ako babylonský zákon o verejnom obstarávaní a bol by si vytrhal svoju ctihodnú babylonskú bradu, keby sa dozvedel, že o takmer štyritisíc rokov neskôr, v severskej divočine zvanej Slovensko, bude mať s týmito prostými pravidlami niekto problémy. Ale ajhľa - sebecké ľudské siete sú večné. Lebo ľudské siete sú, odvtedy až podnes, okrem iných pozoruhodných vlastností a až na čestné výnimky, sebecké. Mnohé vznikajú dokonca ako výsledok snahy jednotlivcov hľadať spojencov pre čisto osobný propech.

Netreba však na ľudské siete kvôli tomuto drobnému nedostatku zanevrieť. Závisí na nich a odvíja sa v nich náš celý ľudský život. Veľmi dávno je to tak. Yerkes, slávny porovnávací psychológ, ktorý sa medzi prvými venoval primátom, raz poznamenal, že “jeden šimpanz nie je vôbec žiaden šimpanz”. Nechcem generalizovať, ale o ľuďoch to platí dvakrát. Iní ľudia, ich tváre, hlasy, slová, činy, tvoria väčšiu časť obsahu našej pamäte a vôbec mysle (motýle, zvieratká a obrázky prírody sú iba malým doplnkom). Väčšina nášho správania je určená ľuďom a je motivovaná ľuďmi. To, čo sa v psychológii volá učene “potreba afiliácie” a “potreba sebarealizácie”, je potrebou “byť súčasťou” nejakej ľudskej siete a “niečo v nej znamenať”. Človek mimo akejkoľvek ľudskej siete padá nezadržateľne do prázdna a zúfalo máva okolo seba rukami aby sa v nejakej tej sieti zachytil. Ešte aj bezdomovci potrebujú jeden druhého. Príslušnosť človeka k nejakej konkrétnej množine iných ľudí, k fiktívnej alebo skutočnej sieti, sa nazýva identita. Ak si tú identitu zreteľnejšie uvedomuje, býva dôvodom pre silnejšie či slabšie pocity patrenia k tým ostatným členom siete - a nepatrenia k tým, čo sú mimo tejto siete. Väčšinou, nie vždy, má identita aj svoje meno a väčšina ľudí má tých identít mnoho. Ale dá sa s tým pokojne žiť. Človek môže napríklad byť pokojne súčasne Slovákom tešiacim sa z ostatných Slovákov, komunistom milujúcim ostatných komunistov (ak sú tiež Slováci), slovanistom milujúcim všetkých slovanistov a nenávidiacim všetkých interistov (aj keď sú náhodou tiež Slováci a komunisti), a katolíkom, ktorý nemá rád vo všeobecnosti luteránov (aj keby boli hneď tiež Slovákmi, komunistami a slovanistami). To všetko sa dá byť naraz, bez vnútorného utrpenia, bez pocitu odcudzenia a bez konfliktu identít. A kľudne možno byť nadôvažok zároveň zubárom, mariášistom, hubárom a rybárom - s pozitívnym vzťahom k ostatným zubárom, mariášistom, hubárom a rybárom. Ak, pravda, nie sú maďarskými luteránmi, ktorí ešte aj nemajú radi futbal. Ale nie je to vždy takáto pohoda. Niekedy sa človek ocitne naraz v skupinách, alebo sa priamo narodí do viacerých identít, ktoré sú vo vzájomnom konflikte. Siete a skupiny si obyčajne vynucujú od svojich členov väčšiu či menšiu mieru lojality a tendenciu mať iný meter na tých, ktorí patria k “mojej” sieti a na tých ostatných. Aj tie lojality sa môžu ocitnúť v konflikte. Drámy sa o tom popísali.

Každá ľudská spoločnosť je spoločnosťou indivíduí - je jedinečná v každej dobe a na každom mieste. Skeletom, ktorý ju drží vcelku a vlastne i vytvára, sú však ľudské siete. Neopakovateľné a jedinečné siete. Tie sa udržujú a žijú v komunikácii. Niekedy žijú dlho, dlhšie ako niektorí ich členovia, niekedy dlhšie ako politické usporiadania štátov a ľudských spoločností. Ľudia sa stávajú ich súčasťou bezprostrednou afiliáciou doma a všade naokolo. Ale siete vznikajú aj na pôde inštitúcií - vytvára ich škola (nezostali vám spolužiaci na celý život?), služba v armáde, pracovisko, politická strana, šport, čokoľvek. Všetky nechávajú v ľudskej mysli množinu iných ľudí, tváre, mená, ku ktorým človek za čas patril a tak trochu už patrí navždy. Je zvláštnou schopnosťou ľudskej mysle rozšíriť tento pocit spoločnej identity a spolupatričnosti aj na ľudí, ktorých človek nikdy osobne nestretol, nikdy o nich ani nepočul, len dostane informáciu, že majú podobnú, povedzme inštitucionálnu, minulosť. Máme to v sebe ako automatický program - stačí informácia o spoločnom pôvode, spoločnej alma mater, spoločnej záľube, dokonca spoločnom nedostatku a pocit bratstva sa spoľahlivo dostaví. Aj spoločná minulosť - hrdinská i udavačská, spoločná vina, spoločná spomienka na zdieľanú mizériu, spoločná mytológia, spoločné predsudky a spoločná nenávisť stačia na pocit, že “patríme spolu”.

To všetko vlastne spôsobuje jedna z najzákladnejších ľudských potrieb, ktorú som už spomínal - potreba afiliácie. K sieťam patrí ale ešte čosi veľmi dôležité a také samozrejmé a prirodzené ako spoločnosť sama. Je to tendencia v čase potreby siahať prednostne do vlastnej ľudskej siete, pohybovať sa vo vlastnej sieti, opierať sa o ňu vo svojich aktivitách, dôverovať iba jej, čerpať z nej pocit bezpečia. Ak to nemá protiváhu v pravidlách, ktoré zabraňujú aby sa takéto sieťové identity plietli (takmer som povedal interferovali) ľuďom do vykonávania verejných funkcií mimo priestoru vlastnej siete, vzniká absurdný obraz - skrz naskrz klientelistická spoločnosť. Spomínate si na ministerstvá ešte za čias socíku (nevedno kedy vlastne a či vôbec skončil), keď boli všetci úradníci buď z Oravy (ako “ich” súdruh minister), alebo z Východu (ako pre zmenu ten “ich” súdruh minister), alebo zo Záhoria (škoda opakovať)? Niekedy bývali aj z jednej dediny. Ak totiž vyššie pravidlo nekáže inak, treba pomôcť svojim, dať zarobiť svojim a veriť len svojim. Tým ostatným sa nedá. Ale nie je to sprisahanie - prirodzené rodové siete (teda to, že ľudí spája ich rodná dedina) a neutrálne inštitucionálne sociálne siete (spolužiaci, spolustraníci) zároveň sú i nie sú konšpiráciou. Pravou konšpiráciou by boli, keby vznikli len za cieľom toho konkrétneho prospechu. Ale výsledok je ten istý, ako keby boli pravou konšpiráciou - zvýhodňovanie svojich na úkor iných - ako systém.

Keď trochu prižmúrite oči a zadívate sa na slovenský politický kvas - súčasný, nedávny i ten trochu dávnejší - nemôže vám to uniknúť. Vládnu siete a nie pravidlá. No prosím, nazvime si to klientelizmom, ale politici a ich klienti - to sú tie siete. Viaceré politické subjekty sú zakamuflovanými inštitúciami konkrétnych skupinových záujmov ad hoc spísknutej skupiny ľudí a nie nejakej vízie o usporiadaní celej spoločnosti. To, čo vyzerá ako sprisahanie starých štruktúr, ktoré sa šmahom ruky zmenili tu z komunistických harcovníkov v službách plánu na buržoáziu, tam z prudkých internacionalistov na nacionalistickú svorku, nie je nič, iba ilustrácia faktu, že sociálne siete žijú dlhšie, ako politický režim. Ten padol, absolútnym fiaskom skončila jeho ideológia, ale stále sú tu tí istí ľudia pospájaní do sietí, ktorých putá a lojality sú viac sociálne, menej ideologické - i keby sa tak tvárili. Každý verí viac tomu, s kým ho čosi spája - najlepšie spoločná minulosť. Ale platí to krížom cez celú spoločnosť. Len, žiaľ, tá spoločná minulá slušnosť je omnoho slabším tmelom, ako spoločná vina. Ale aj to tu už bolo - napríklad po 2. svetovej vojne. Nepokúšam sa to pritom vôbec zľahčiť poukázaním na fakt, že to nie je nič nové, ani prekvapujúce. Nie je to nič nové, ale páchne to k nebesám nezmenenou silou. A tie dnešné pochybné kauzy, zbabrané tendre a okaté prešľapy možno ešte o čosi viac, lebo nič netušiaci človek sa už zhlboka nadýchol. Jedným z produktov dominancie sietí nad pravidlami je všeobecná morálna rozbahnenosť spoločnosti a neschopnosť dosiahnuť skutočnú prosperitu, lebo klientelizmus znevýhodňuje schopných a dusí súťaž. Prv alebo neskôr to ohrozí aj vládu zákona a nepriamo aj slobodu.

Recept je tiež starý - ten od Chammurabiho, a ten ďalší, ktorý rozvinul demokratický Západ. Netreba sa hnevať na to, že existujú nezničiteľné sociálne siete. Tie sú dreňou ľudskej komunity. Ale práve preto nemožno ponechať v rukách štátu nič, čo by mohlo slúžiť ako pokušenie zvýhodniť svoju skupinu, svoju sociálnu sieť. Štátne vlastníctvo napríklad podnikov (najmä tých “strategických”), ale aj rôznych fondov, nie je len pokušením, ale priamo zdrojom korupcie a, prepytujem, klientelizmu. Ten nezmizne, kým to všetko zostane v rukách štátu, lebo pokušenie je priveľké. Ľuďom možno síce teoreticky veriť, spolu s Jeanom Jacquesom Rousseauom, že sú v základe dobrí, ale recept Thomasa Jeffersona je lepší: ľuďom treba pre istotu dobré zákony, lebo sú takí, aj onakí (to citujem v trochu prispôsobenej forme obľúbenú metaforu Petra Zajaca). A treba tiež, ale aj to už vedel aj Chammurabi, silu ich vymôcť. Nejde len o peniaze. Ide o civilizáciu.