Mapa stránky

Ako by nestačilo, že nám tu v Európe už beztak dosť komplikuje život množstvo identít, ktoré v sebe nosíme, pribúda ďalšia - “Európska bezpečnostná a obranná identita”. Má už aj skratku - ESDI (European Security and Defence Identity). Ono to nie je celkom nová vec, nová je len naliehavosť, s ktorou sa hlási k životu - tentokrát už ako inštitúcia. Nová je aj kontroverzná reakcia, často až nervozita, ktorú vyvoláva - na oboch stranách Atlantiku.

Začnem rečou, ktorú predniesol na zasadnutí Parlamentného zhromaždenia NATO (NPA) v Amsterdame, v pondelok 15. novembra 1999, nový generálny tajomník NATO lord Robertson. Najprv však pár slov na vysvetlenie. Severoatlantické zhromaždenie (NAA) - tak sa toto zhromaždenie donedávna volalo - je stará a pozoruhodná inštitúcia. Schádzajú sa tam členovia parlamentov teraz už 19 členských krajín NATO, členovia parlamentov 15 pridružených krajín (aj nášho) a 6 krajín so štatútom pozorovateľa. Pozoruhodné je toto zhromaždenie aj (najmä?) tým, že tam zaznejú často v predstihu veci a názory, ktoré sa stanú rozhodnutiami Severoatlantickej aliancie až neskôr, často o celé roky neskôr. V roku 1990 pozvali po prvýkrát na jesenné výročné zasadnutie Severoatlantického zhromaždenia v Londýne aj nás - vtedy ešte ako československú parlamentnú delegáciu. No a pochopiteľne tam boli už aj Rusi, vlastne vtedy ešte ako Sovieti. Viedol ich generál menom Lobov, územčistý vojak v obrovskej placatej generálskej čapici, zlostný, nafúkaný a veľmi arogantný. Priamo okolo neho chladol vzduch ako sa úkosom obzeral na všetkých tých zhromaždených nepriateľských imperialistov a kapitalistov. Okrem iného cteným delegátom v svojom prejave rovno navrhol, aby to svoje NATO zrušili. Pre upresnenie dojmu pripomínam, že na našom území boli v tom čase ešte rozmiestnené sovietske okupačné vojská. Našťastie vtedy delegáti továrišča Lobova nevyslyšali. A ani nikdy potom. Vrátim sa však k prejavu lorda Robertsona. Bol to dobrý prejav skúseného muža, ktorý bol ešte pred pár týždňami britským ministrom obrany. Pripomenul, že to bolo Parlamentné zhromaždenie NATO, ktoré úspešne viedlo ratifikačný proces v parlamentoch členských krajín pri prijímaní nových členov Aliancie - Českej republiky, Maďarska a Poľska. Hovoril o tom, že washingtonský summit NATO na jar tohto roku bol skutočným prelomom v histórii, ktorý priniesol novú strategickú koncepciu. V mnohých ohľadoch, povedal lord Robertson, zavrela Aliancia vo Washingtone dvere za minulosťou.

Potom ale povedal aj iné, menej oslavné veci - väčšinou vyplývajúce z analýzy situácie po kosovskej kríze. Povedal, že vojenské sily NATO musia zostať efektívne a interoperabilné - ak sa má v budúcnosti krízová diplomacia opierať o skutočnú silu. Povedal, že kosovská kríza nebola iba úspechom, ale najmä zvonením budíčka. Ukázalo sa, že NATO potrebuje zlepšiť svoje obranné kapacity. Poznamenal tiež, že je načase vybudovať nové, zrelšie transatlantické partnerstvo, lebo sa ukazuje, že rozdelenie práce - tak ako to bolo v Kosove - bolo vojenskou nevyhnutnosťou, ale je neudržateľné na dlhšiu dobu. Na pleciach U.S.A. totiž leží pri vysporadúvaní sa s európskymi krízami priveľké bremeno. Spolu majú európske štáty NATO viac mužov v zbrani ako Spojené štáty a vydávajú spolu na obranu asi dve tretiny sumy, ktorú vydávajú Spojené štáty. Kosovo však ukázalo, že nemajú ani zďaleka dvojtretinovú vojenskú kapacitu Spojených štátov. Viac ako 90% skutočných bojových misií v kosovskom koflikte nalietali lietadlá U.S.A. a Európania len asistovali. Chceli participovať, jednoducho však nemali čím vo vojne vedenej najšpičkovejšími technológiami. Nemali dostatok laserom navádzaných bômb, nemali rakety Tomahawk, ani povestné križujúce strely odpaľované z diaľkových bombardérov, nemali satelitné riadenie a mapovanie, nemali ani radarový systém AWACS, ani radarom nezachytiteľné bojové lietadlá. Samozrejme, že by mohli bombardovať, ale plošne, bez ambícií netrafiť civilné ciele a s veľkým rizikom vlastných strát - tak, ako to predpokladal plán nasadenia v prípade veľkého vojenského kofliktu medzi NATO a Varšavskou zmluvou. Mali, pravda, dostatok vojakov dobre pripravených doma v kasárňach na predpotopné vojny aké už možno nikdy nebudú. Taká je smutná pravda o európskych vojenských silách. Možno je to príliš príkre hodnotenie, ale presne to ukázala kosovská kríza. Preto, povedal lord Robertson, sa musia Európania pozrieť kriticky na svoje ozbrojené sily a samotný koncept európskej bezpečnostnej a obrannej identity sa stáva urgentnou nevyhnutnosťou. Je potrebná vyváženejšia Severoatlantická aliancia so silnejším európskym vkladom. Chyba totiž nie je v prisilnej Amerike, ale v prislabej Európe. Povedal tiež, že sa postará, ako generálny tajomník NATO, aby bolo budovanie ESDI postavené na troch kľúčových princípoch, troch “i”, ako to nazval - improvement, inclusiveness, indivisibility. Po slovensky - zlepšenie európskych obranných schopností, spoluúčasť (inkluzívnosť) a transparentnosť pre všetkých spojencov (na mysli mal pochopiteľne najmä Američanov a Kanaďanov), a nedeliteľnosť transatlantickej bezpečnosti založenej na spoločných hodnotách. A dodal, že ESDI neznamená “menej Spojených štátov amerických”, ale “viac Európy”, a teda silnejšie NATO. Zvyšok prejavu lorda Robertsona vynechám, hoci nebol menej zaujímavý.

Prečo hovoril lord Robertson toľko o Amerike v súvislosti s európskymi nedostatkami a ambíciami? Nuž preto, lebo je v tom celom koncepte skrytý problém. Američania, ale aj tí, ktorí sú v NATO noví (Česi, Maďari a Poliaci), alebo ešte iba čakajú pred jeho dverami (Slováci, Slovinci, ale aj Lotyši, Estónci, Litovci, Bulhari, Rumuni), majú starosť: - nebude naplnenie ESDI zámienkou pre zníženie, či dokonca likvidáciu amerického vplyvu a prítomnosti v Európe? Pre mnohých nepochybne áno - Francúzi sa tým ani príliš netaja. ESDI môže byť teda novou silou pre NATO a dozretím európskej zodpovednosti za spoločnú vec, ale i trhlinou, ktorá môže znamenať odcudzenie či postupné pretŕhanie zväzkov medzi Európou a Amerikou. Netreba dodávať, že tá druhá možnosť by znamenala, pri súčasnej (ne)schopnosti Európy sa brániť, nešťastie. Nemožno si nevšimnúť, že časť európskych politických elít jednoducho nevidí, že vďačí za polstoročie bezpečia, prosperity a slobody ochrannému efektu americkej nukleárnej hrozby a technologickej prevahy. Ten skrytý problém má svoje korene v súčastnom štádiu obrovského projektu európskej integrácie.

Na pôde Európskej únie sa to nevolá ESDI, ale “spoločná zahraničná a bezpečnostná politika”. Aj tá už má skratku - CFSP (Common Foreign and Security Policy) - a má už aj muža, ktorý ju má stelesňovať. Je ním Javier Solana, predchodca lorda Robertsona vo funkcii generálneho sekretára NATO. Koncepcia CFSP je nevyhnutná pre priestor Európskej únie, v ktorom zanikajú vnútorné hranice a vzniká aj spoločný menový priestor. Zväzky medzi členskými štátmi EÚ navzájom majú už taký “intímny” politický a hospodársky charakter, že okrem spoločnej imigračnej, azylovej a colnej politiky je potrebné myslieť aj na otázky obrany. Všetko by bolo v poriadku, keby boli všetky členské štáty EÚ zároveň aj členmi NATO. Nie sú však a viaceré chcú zostať neutrálnymi napriek tomu, že vstúpili do Európskej únie. To sa týka Rakúska, Švédska, Fínska a Írska. Neviaže ich ku zvyšným štátom EÚ žiadna obranná povinnosť. Tá viaže, ako vyplýva z Washingtonskej zmluvy zakladajúcej NATO, kľúčové štáty EÚ s európskymi krajinami, ktoré sú v NATO, ale nie sú v Európskej únii. Menovite sa to týka Turecka, Nórska, Českej republiky, Maďarska a Poľska. Inými slovami, nateraz to vyzerá tak, že do spoločných obranných záležitostí integrovanej Európy môžu rozprávať neutrálni Rakúšania, Fíni, Íri a Švédi, nemôžu však tí, ktorí majú na to, na rozdiel od vymenovaných, “zmluvné právo” cez svoje členstvo v NATO. V danom okamihu to vyzerá tak, že Francúzom a niekoľkým ďalším tento zvláštny stav vyhovuje a varujú pred “americkou hegemóniou”. My Slováci, spolu s ostatnými čakateľmi na prahu NATO aj EÚ, sa zatiaľ iba prizeráme. Naša kultúrna európska identita nám akosi na pocit bezpečia nestačí. Prizeráme sa teda ustarostene.

Američania to vnímajú všetko veľmi citlivo a nemožno sa im čudovať. Polstoročie niesli na svojich pleciach hlavný diel vojenskej i ekonomickej zodpovednosti za obranu Západu proti expandujúcemu komunizmu a ruským imperiálnym ambíciám. A súčasný stav Ruska nenabáda k optimistickému uzáveru, že konfrontácia nebude pokračovať. V tejto súvislosti treba pripomenúť, že v prvej polovici tohto roku, po prvýkrát od konca studenej vojny, vyslalo Rusko svoje strategické bombardéry, ktoré môžu niesť nukleárne zbrane na palube, na cvičné diaľkové lety priamo k brehom Aljašky a Nórska. Podľa údajov z Ruska sú na rok 2000 plánované cvičné lety nadzvukových bombardérov TU-160 na základňu Cam Ranh vo Vietname a aj na Kubu. Senát amerického Kongresu prijal v tejto situácii rezolúciu, v ktorej sa hovorí, že: “v záležitostiach transatlantickej bezpečnosti má byť NATO prvým a hlavným nástrojom kolektívnej obrany a Európska únia má podnikať autonómne misie iba vtedy, keď ju tým NATO poverí.” V rezolúcii sa tiež hovorí, že Európska únia musí zaručiť, že jej nová rola v bezpečnostných otázkach nebude v rozpore s úlohami NATO, nevytvorí konkurenčnú strategickú perspektívu a nezníži európsky príspevok k NATO. Prioritu má mať zlepšenie európskych obranných kapacít a nie inštitúcií a členovia NATO, ktorí nie sú v EÚ - menovite Spojené štáty, Kanada, Island, Nórsko, Česká republika, Maďarsko, Poľsko a Turecko - nesmú byť diskriminovaní. Je teda jasné, že Američania sú viac ako znepokojení. Jazyk rezolúcie napovedá, že považujú za kľúčové, aby sa zúčastňovali rozhodovania o bezpečnostných otázkach a nie aby boli iba dodatočne “informovaní o výsledku”. Jeden z diplomatov NATO poznamenal, že je “potrebné zabrániť transatlantickej vojne slov” narážajúc tiež na úprimné rozčarovanie, s ktorým reagovali niektorí európski lídri na rozhodnutie amerického Senátu neratifikovať zmluvu o zákaze nukleárnych skúšok - CTBT (Comprehensive Test Ban Treaty). Treba tiež povedať, že to rozčarovanie vyznieva trochu zvláštne zoči-voči neprehliadnuteľnému faktu, že tú zmluvu doteraz neratifikovali ani Rusi, ani India, ani Čína, ani Pakistan, ani Severná Kórea, ani Irak - aby som vymenoval len tie najproblematickejšie štáty. Navyše Američania dodržiavajú poctivo moratórium na testy nukleárnych zbraní už od roku 1992 - na rozdiel od napríklad Číny, Indie a Pakistanu, ktoré si pokojne testujú nukleárne zbrane aj teraz.

Projekt, ktorý má pomôcť preklenúť spomenuté trhliny v koncepte budovania spoločnej európskej bezpečnostnej politiky počíta s ďalšou oživenou starou európskou inštitúciou - Západoeurópskou úniou (WEU - Western European Union). Viac ako rok pred vznikom NATO, 17. marca 1948, uzavreli Francúzsko, Veľká Británia a krajiny Beneluxu Dohodu o hospodárskej, sociálnej a kultúrnej spolupráci a kolektívnej obrane, ktorá je známa ako Bruselská dohoda. Následne sa uvažovalo o vytvorení Európskeho obranného spoločenstva (NATO už existovalo), ale to odmietol v roku 1954 francúzsky parlament. Nakoniec sa v Paríži prijali 23. októbra 1954 Dohovory o zmene a doplnení Bruselskej dohody, ktoré umožňujú účasť Spolkovej republiky Nemecko a Talianska a tvoria základ Západoeurópskej únie. Prijali sa tiež pravidlá spolupráce medzi Západoeurópskou úniou a NATO. Nasledujúcich 30 rokov bola táto organizácia vo viacmenej hibernovanom stave - nevyvinula si žiadne vojenské štruktúry. Všetky úlohy v rámci spoločnej obrany Západu prebralo NATO. Z naftalínu vytiahnutá Západoeurópska únia sa má teraz “vtiahnuť” do Európskej únie a vytvoriť základ pre jej bezpečnostnú politiku. Teoreticky to všetko do seba zapadá, hovorí sa o tom, že Javier Solana by mal prevziať aj post generálneho tajomníka Západoeurópskej únie, a tak vytvoriť medzi EÚ a ZEÚ čosi ako personálnu úniu. Tá konštrukcia je síce dosť kostrbatá a vzbudzuje pochybnosti, ale môže to fungovať. Američania však správne poznamenávajú, že Európania sa venujú inštitucionálnym konštrukciám a nie svojej skutočnej obranyschopnosti. Problém spornej vojenskej účasti neutrálnych štátov a účasti na rozhodovaní tých, ktorí sú v NATO ale nie v Európskej únii, to zatiaľ nerieši.

Osobne mám problém aj so slovíčkom identita. Cítim za tým až freudovské pokĺznutie k nevedomému a skrytému obsahu. Mať a uvedomovať si nejakú identitu znamená, že existuje skupina, s ktorou sa stotožňujem, ku ktorej patrím. A samozrejme aj zvyšok ľudí, iné skupiny, ku ktorým nepatrím. Mať identitu znamená aj vymedziť sa voči iným. Európa sa vymedzuje - tentokrát nie civilizačne či kultúrne, ale inštitucionálne. Možno si buduje plôtik, možno hradby, tam, kde zatiaľ bol len Atlantický oceán preklenutým pocitom a záväzkom spoločnej identity Západu postavenej na spoločnom hodnotovom systéme. Nemusí to byť v skutočnosti plot, iba konečné dozretie Európanov a zrovnocenenie v spojenectve, ktoré bolo - kvôli ich vlastnej slabosti - doteraz nerovné. Ale môže to byť aj nebezpečná a rozširujúca sa trhlina medzi starým kontinentom a Amerikou. Európska únia je obrovský a idealistický projekt. Stojí za nekonečnú námahu a obete. Nesmie však obetovať - vedome, či nechtiac - čosi, čo ochránilo slobodu, mier a demokraciu v západnej Európe, uprostred mora expandujúcej komunistickej totality, po celé polstoročie - NATO, ktorého najdôležitejším putom je zväzok medzi Európou a Amerikou. Nechcem, aby sme raz prišli konečne k tým otvoreným dverám a nenašli za nimi nič.