Mapa stránky

Človek je tvor, ktorý si navykol oznamovať svoju individuálnu aj skupinovú identitu vizuálne - znakom, sémou. Nezostalo mu nič iné, civilizácia mu zhoršila zmysly a najmä čuch, identifikačné pachy nefungujú. Ako jedinci máme teda mená a preukazy, ako skupiny, národy a štáty máme znaky - symboly, zástavy, farby, logá a množstvo ďalších vecí. Nemohli ste si to nevšimnúť – vždy, keď vyrazia do boja odborárski bossovia i ďalší vyvolení odborári, nemajú obleky, nemajú kravaty, majú však tričká a šiltové čapičky s vlastným znakom – KOZ. Sluší im to, driečnym proletárom, oko sa poteší a čo je najdôležitejšie, nikto si ich nepomýli - napríklad s kapitalistami. A možno majú aj iné exkluzívne predmety ozvláštnené hrdým logom KOZ – uteráky, kravaty, trenírky, šálky, perá, zapaľovače, kalendáriky ... čojaviem. „Cool“, treba povedať. Daj najavo kto si! Ukáž svoju hrdosť! A kto vlastne sú a na čo sú to hrdí? To je už ťažšie rozlúštiť, ale za pokus to stojí.

Odborárski šéfovia KOZ sú predovšetkým ľudia, ktorí tvoria čosi ako korporáciu, a ktorí tvrdia, že bojujú za práva zamestnancov a pracujúcich. Všetkých pracujúcich, či si to títo prajú, alebo neprajú, alebo dokonca proti bojovníkom v čapičkách protestujú, či sú členmi ich odborov, alebo nie sú a nechcú byť. A je len samozrejmé, že implicitne bojujú aj za práva nepracujúcich a nezamestnaných, skrátka všetkých. Hlava-nehlava. Bojujú tak, že prídu „na vládu“, alebo na rokovanie tripartity, a predložia dlhý zoznam požiadaviek, ktoré väčšinou nemožno splniť (ak by boli splniteľné, nebolo by boja). Oni to veľmi dobre vedia, veď im to v šibalských očkách len tak blýska, ale tvária sa zachmúrene, nepopustia, vstávajú od stola, buchnú dverami, do natrčených mikrofónov povedia rozhodné a tvrdé stanovisko, pozrú odhodlane do kamier a odjachajú vyhlásiť štrajkovú pohotovosť. Niekedy bojujú aj priamo v teréne - teda tak, že vyhlásia požiadavky z niektorej tribúny, na tlačovke, v náhodnom hlúčku, do telefónu, niekedy dokonca naozaj pritvrdia a celkom iracionálne prekážajú iným ľuďom v používaní ciest a komunikácií. Tieto terénne požiadavky nikdy nie sú rozumnejšie, skôr naopak. Zoznam požiadaviek vzniká, podľa všetkých príznakov, vnuknutím. (Ak by totiž vznikali úvahou, museli by niesť stopy logickej štruktúry onej úvahy.) Niekedy sú aj inšpirované - trebárs odpísané od všelikoho. Neboli by to požiadavky, keby neobsahovali slovíčko „dajte!“. A tiež zvýšte, znížte, skráťte a predĺžte. Je len prirodzené, že veľká časť tých požiadaviek nemá žiadny súvis so mzdami, podmienkami práce a zamestnaneckými vzťahmi, kde by človek od odborov názor očakával, ale týka sa zásadných prvkov vládnej hospodárskej politiky, daní, tvorby cien a podobne. A zásadne nevravia odkiaľ na to vziať. Takými detailami sa šéfovia v slušivých tričkách a šiltovkách s logom KOZ nezaoberajú nikdy, za to je predsa platená vláda. Tá je aj hlavným adresátom dlhých zoznamov požiadaviek. Na akýchsi konkrétnych majiteľov podnikov a zamestnávateľov, takpovediac podnikateľský plebs, sa šéfovia KOZ s požiadavkami neobracajú. To sa z tej konfederačnej výšky ani tak presne nedá. Obcujú iba s ich reprezentantami – predstaviteľmi zamestnávateľských zväzov - v tripartite. A ako sa zasa títo stali univerzálnymi reprezentantami všetkých? Nuž tak isto. A prosím o odpustenie, ak teraz na dlhšie odbočím od pôvabnej reči znakov na tričkách a šiltovkách k niečomu, čo ide omnoho hlbšie pod povrch spoločnosti. K znakom sa vrátim neskôr.

Tripartita. Kde sa vlastne nabrala? Táto inštitúcia, na základe celospoločenského nedorozumenia považovaná tradične za najvyšší zdroj „sociálneho zmieru“, má pozoruhodnú minulosť. Je to, zdá sa, najnezničiteľnejší a najlepšie zamaskovaný prvok takmer vyhynutého korporatistického štátu. Ten sa, vzhľadom na svoju nemilo páchnucu minulosť, z verejného a každodenného slovníka politiky nenápadne vytratil do šera politologických handbookov, tripartita prežila. Samotný pojem „tripartita“ vymyslel Alfredo Rocca, Mussoliniho minister spravodlivosti na označenie presne toho – vyjednávania medzi tromi stranami - korporáciou zamestnancov, korporáciou zamestnávateľov a štátom, s cieľom dosiahnutia neotrasiteľného sociálneho zmieru a dohody. Definuje ju, spolu s mnohými inými politickými novotvarmi v hospodárskom živote, Roccov zákon z roku 1926. Rocca pochopiteľne na všeobecnú dobrotu neveril, a tak v tom zákone “sociálny zmier” poistil na jednej strane zákazom štrajkov a na druhej zákazom prepúšťania. Korporácie boli v Mussoliniho štáte združenia profesných zoskupení - syndikátov (to je z francúzskeho slova označujúceho odbory). Každý človek niečo robil, patril k nejakej profesnej skupine, a časy boli také, že povinne patril do príslušného syndikátu. “Korporácie” združovali syndikáty v určitom odvetví. Tá istá profesná skupina smela mať pochopiteľne iba jeden syndikát, pod jednou korporáciou. To sa samozrejme týkalo i tých, ktorí dávajú iným ľuďom zamestnanie - teda podnikateľov. Korporácie medzi sebou nebojovali, ale pod vedením všemocného štátu vyjednávali. Idyla. Kde je problém? Nuž v tom, že podľa teórie korporatistického štátu (píše o tom napr. R. Scruton) nie sú ľudia ako jednotlivci schopní sa politicky vyjadriť, a preto je možné sa s nimi radiť o ich záujmoch iba prostredníctvom inštitúcií bezprostredne spojených s ich zamestnaním. Inú identitu ako profesnú ani nemajú. A už vôbec nie názorovú, či politickú. Ak to dovedieme do dôsledkov, tak je v takomto systéme politická reprezentácia zbytočná, ba prekáža. V úplne korporatistickom štáte (takmer také bolo aj Mussoliniho Taliansko) vláda nezastupovala jednotlivých občanov, ale rozmanité korporácie a niesla zodpovednosť pred nimi a nie občanmi (Scruton). Alfredo Rocca aj vytvoril Národnú radu korporácií, ktorá v roku 1938 úplne nahradila volený parlament, ale v politických rozhodovaniach fašistického štátu si príliš nezarozhodovala. Jednotlivé korporácie boli totiž prirodzene vedené vernými reprezentantami režimu. Tento koncept našiel svoju prefarbenú historickú ozvenu aj v našom Národnom fronte počas existencie komunistického štátu.

Korporatizmus ako termín i koncept prežil fašistické režimy i druhú svetovú vojnu a rehabilitoval sa v povojnovej histórii nekomunistickej Európy do podoby viac či menej rešpektábilnej. Jeho húževnatosť sa dá vysvetliť tým, že je geneticky spätý so starobylými stavovskými spoločenskými systémami, pôvodne aj so sociálnym učením katolíckej cirkvi a aj tým, že implicitne zakladal harmonickú a beztriednu spoločnosť. Jeho modernými podobami sa veľmi podrobne zaoberal britský politológ Alan Cawson a definoval ho ako “proces, v ktorom obmedzený počet monopolných organizácií reprezentujúcich funkčné záujmy jedná so štátom o štátnej politike. Výmenou za vyhovujúcu politiku sa vodcovia záujmových skupín zaväzujú k tomu, že budú prostredníctvom svojich členov túto politiku realizovať”. Podľa Cawsona je moderný korporatizmus buď 1) nový systém politickej ekonómie, odlišný od kapitalizmu i socializmu (pozorný čitateľ správne tuší “tretiu cestu”), alebo 2) štátna forma, ktorá sa vyvíja v kapitalistickej spoločnosti povedľa parlamentarizmu, pričom spája funkčnú (skupinovú, záujmovú) reprezentáciu s intervencionistickým štátom, alebo 3) nie úplný politický systém, ani forma štátu, ale nepluralistická forma sprostredkovania záujmov, v ktorej obmedzený počet hierarchicky usporiadaných monopolných organizácií reprezentuje záujmy svojich členov v jednaní so štátom a realizuje dohodnutú politiku. Ak sa vám zdá, že žiadna z týchto troch Alanom Cawsonom vymenovaných podôb korporatizmu nežičí slobode, demokracii a trhovému hospodárstvu, zdá sa vám správne. Dá sa tiež povedať, že všade tam, kde sa korporatizmus presadil na makroekonomickej úrovni, sú ekonomika a spoločenská politika rozvíjané na základe tripartitných dohôd. Teda rozvíjané - mne sa zdajú byť trefnejšie slová ako brzdené, zmrazované a deformované. A nepochybujem, že mi to liberálni ekonómovia potvrdia a priatelia slobodnej spoločnosti a parlamentnej demokracie podtrhnú. Niektoré moderné západné štáty sú kontaminované korporatizmom viac, iné menej. Všeobecne sa usudzuje, že prím hrá v tomto smere Rakúsko a najmenej poznačené sú Spojené štáty americké a tiež Veľká Británia, hoci v minulosti aj tam sa viaceré labouristické vlády radili o svojej politike s Odborovým kongresom (v tom čase silne marxistickým) a s Konfederáciou britského priemyslu.

Korporatizmus je protikladom pluralitnej spoločnosti a v parlamentnej demokracii cudzorodý prvok. Možno aj smrteľne nebezpečný prvok - napriek tomu, že keď vstupuje do politiky, tvári sa ako mierotvorca. V pluralitnej demokracií sa ľudia slobodne spájajú do množstva dobrovoľných záujmových a názorových združení (aj politické strany sú takými združeniami) a súťažia medzi sebou o členov a prívržencov, o zdroje a o prístup k vláde (do parlamentu), lebo chcú vtlačiť politike smer, v ktorý veria. Korporácie nemusia o nič medzi sebou súťažiť - reprezentujú ex officio - a nemusia sa ani nikomu zodpovedať. Ak sú v niektorom štáte výsledky tripartitnej dohody pre vládu a štát záväzné, alebo aspoň smerodajné, treba si položiť viaceré zásadné otázky o vzťahu tripartity k samotnej reprezentatívnej demokracii: Čo potom má v takej situácii robiť volený parlament a politické strany, ktoré sa uchádzali vo voľbách o moc so svojim programom? Majú to všetko poslušne odmávať? A načo je ten parlament? A komu vlastne skladá vláda účty zo svojich skutkov? Parlamentu, alebo korporáciám zamestnancov a zamestnávateľov?

Ešte zaujímavejšie sú otázky vzťahu tripartitnej dohody k občanom, ktorí sú, eventuálne aj proti ich vôli, reprezentovaní korporáciami. Korporácie sa totiž, ak má tá tripartitná dohoda mať zmysel, zaväzujú v ich mene, že ju oni, teda občania, budú plniť. Akú majú konfederované odbory legitimitu prijímať špecifické záväzky sa za celú spoločnosť, teda aj tú, ktorú nereprezentujú? Aký spoľahlivý je takýto záväzok? Kto im vymedzil čo majú od štátu a od korporácie zamestnávateľov žiadať? A komu skladajú účty za vyjednávací neúspech? A komu za nedodržanie dohôd? A ako vlastne prichádzajú reprezentanti zamestnávateľov na druhej strane tripartitného stola k svojmu úradu, nakoľko reprezentatívny a legitímny je postup ich výberu či voľby? A za aké dodržanie sľubov daných v tripartite vlastne naozaj ručia? A komu skladajú účty oni? A ako dosiahnu všeobecnú poslušnosť svojho stavu? A, čo je najzákernejšia otázka, ako sú jedni i druhí prepletení s vládnucimi politickými elitami? Ani v jednej z tušených odpovedí na tieto otázky nenájdete slobodného občana a jeho suverénnu vôľu. A vanie z toho klientelistický pach. Ale vráťme sa konečne k šiltovkám a tričkám, ale najmä k našim odborárskym bossom.

Teda ja by som považoval za štýlové, keby zástupcovia AZZS - to je tá druhá strana - zasadli proti odborárom v tričkách a šiltovkách ozdobených tým ominóznym znakom dolára - $. Len som zatiaľ nevyriešil, čo by zdobilo predstaviteľov vlády. Vyriešil som si však pre seba otázku načrtnutú na začiatku tejto úvahy: Kto vlastne sú odborári v čiapočkách a čo nám to signalizujú? Isté je, že sa, na spôsob klasického korporatistického uvažovania, pokúšajú pliesť do riadenia štátu. Isté je tiež, že nemajú ani zlomok sily a dosahu vzorových korporácií predvojnového Talianska, ani súčasného Rakúska. O legitimite ani nehovoriac. Len to predstierajú, a, ako som povedal, v očkách sa im pri tom šibalsky blýska. Podobne šibalsky predstierajú aj znalosť ekonómie. Naučili sa, že je pomerne bezpečné kritizovať “nedostatok rozvojových impulzov”, a tiež najnovšie trieskajú dverami na tripartite kvôli zvýšeniu cien stočného. Isté je tiež, že za “ľud” nemôžu nič veľkého sľúbiť - ten už naznačil, že na nich kašle, a isté je tiež to, že dobre vedia, že žiadajú zväčša veci celkom nerealistické. Konzekventne, keďže nemôžu nič za ľud sľúbiť (iba za seba, že ho nebudú buntošiť), je aj isté, že “sociálny zmier” môžu podporiť iba tým, že sľúbia, že oni sami ho nebudú ohrozovať. Slovensko nie je korporatistický štát, iba si pustil prvky korporatizmu, ako nakoniec viaceré iné európske štáty s podobnou politickou prehistóriou, pod kožu. Presnejšie pod kožu svojho parlamentného systému. Ešte ho to môže prísť draho. A čo to teda tí odborári robia? Myslím, že sa cez rafinovanú barličku korporatistickej tripartitnej neústupnosti “politicky profilujú”. Od vlády ani od zamestnávateľov možno ani nechcú nič, len sa na nich predviesť. Oni by totiž predsa len radi priamo do tej politiky. Do parlamentu. Ak motyka vystrelí, možno aj do vlády. Vidno im to na nose, priamo pod šiltom čapičky s logom KOZ. A na trhu sa treba zaviesť aj s príslušným “brand image” (a čo je lepší imidž, ako imidž neústupného bojovníka za spravodlivé požiadavky?), inak o vás politické strany ani nezakopnú. O zavedené značky zakopnú, lebo budú vetriť voličské hlasy. Zmena loga na šiltovke je potom už len otázka správnej voľby vhodnej chvíle a citlivého výberu tej úspešnej partie. Bude to Smer? SDS? Opäť HZDS? To je teraz nepodstatné, veď sa uvidí. Teraz ide o trhovú hodnotu a marketing.

To som vyčítal z tých tričiek a šiltoviek. A využil som to na trochu didaktické kázanie o nebezpečí konceptov korporatizmu pre slobodu a demokraciu. Nedal som si to prirodzene nikde schváliť, lebo by mi to všetky grémiá sfúkli zo stola.