Mapa stránky

Niekedy sa stane, že niektorý štát nasrdí iný štát či štáty natoľko, že mu to rázne a písomne povedia. Takéto čosi sa volá demarš (ako všetko v diplomacii je to z francúzštiny) – diplomatické zakročenie, napomenutie, výstraha - teda žiadna zdvorilostná poznámočka, ktorú nemožno brať na ľahkú váhu. A predsa – už ste videli demarš, ktorý by okamžite zvrátil situáciu, či nebodaj priviedol adresáta k rozumu? Ani si nelámte hlavu – ak sa tak aj niekedy, náhodou, výnimočne, stalo, spôsobili to iné faktory. Zdá sa, že ak je cieľom demaršov zmena správania konkrétnych politikov, tak sú to ťažké delostrelecké granáty vybuchnuté bez účinku v piesočných dunách. Pripomeniem tie, ktoré prileteli k nám a pristavím sa pri ich efekte. Je to aktuálne.

            Ten prvý k nám dopadol 25. novembra 1994. Vtedy nemecká veľvyslankyňa a francúzsky veľvyslanec odovzdali z poverenia Európskej únie slovenským predstaviteľom demarš, ktorý reagoval na priebeh ustanovujúcej schôdze slovenského parlamentu v noci z 3. na 4. novembra v réžii HZDS. Text demaršu bol prijatý Politickým výborom ministrov zahraničných vecí EÚ a v diplomatickej reči hodnotil to, čo sa na Slovensku odohralo, veľmi negatívne a varovne. Ak bol demarš cielený do vnútra hláv predstaviteľov vtedajšej moci (a kam inde?), netrafil. Vladimír Mečiar, jeho hlavný adresát, vtedy povedal, že sú to všetko hlúposti, a že demarš je myslený v podstate pozitívne a že obsah vôbec nie je taký, ako sa v médiách interpretuje. Že pozitívne demarše sú neexistujúca hlúposť, nikoho z jeho straníckych pobehajov vtedy nerušilo a dodnes to tak zostalo. Demarš sa zaryl do piesku.

            Nepatrí to celkom do munície kalibru demaršov, ale vo februári 1995 prišiel na Slovensko vtedajší námestník ministra zahraničných vecí USA Richard Holbrooke (povráva sa, že by mohol byť novým ministrom zahraničia, ak by vyhral blížiace sa prezidentské voľby Al Gore) a varoval, že USA sú „znepokojené konfrontačným tónom vo vnútornej politike Slovenska“ a že to celé bude mať vplyv na vstup do NATO. Správne tušíte, že aj tento náboj dopadol do piesku. Nič. A nezabrali ani stále jasnejšie upozornenia diplomatov krajín EÚ, Mečiar a jeho partia dupotali nerušene ďalej rovnakým smerom. 31. augusta 1995 prišiel únos prezidentovho syna, zrejme organizovaný SIS, a 19. septembra obvinila vláda prezidenta – celkom nezmyselne a hlúpo – z vlastizrady. Potom nadobudla manipulácia prípadu zo strany SIS a V. Mečiara obludné rozmery.

            Ako inak, 25. októbra 1995 prišiel na Slovensko druhý demarš od Európskej únie. Obsahoval aj jasné varovanie ohľadne kandidovania Slovenska na vstup do EÚ a plnenia tzv. kodaňských kritérií (normy demokratického politického života). A 27. októbra prišiel aj ostrý demarš vlády Spojených štátov. A hádate (spomínate si) správne – opäť nič. No, nie úplne nič. Mečiar odmietol dokument fyzicky prevziať, tak mu ho tam diplomati nechali ležať na sedačke. Pred verejnosťou poprel, že by tie demarše patrili jemu a tiež trepal o tom, že to je kvôli tomu, že on odmieta stáť pred inými politikmi ako žiačik. O obsahu demaršov ani slovo. Aj tie skončili teda v piesku. Potom sa ale rozbehol, keď 16. novembra prijal kritickú rezolúciu aj Európsky parlament. V tej sa hovorilo o politike slovenskej vlády, ktorá nerešpektuje demokraciu, ľudské a menšinové práva a princípy právneho štátu. Nie, Mečiar nevstúpil kajúcne do seba, ani nič na svojich skutkoch nerevidoval. Práve naopak – na konferencii o európskej integrácii v Berlíne vyčítal krajinám únie, že sa štylizujú do úlohy učiteľa demokracie, ktorý má právo dávať známky zo správania. Doma ho potom horlivo pretromfol hovorca HZDS Háber vyhlásením v mene hnutia, v ktorom prirovnal demarše ku konaniu nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu, ktoré ich tiež posielali a potom posielali okupačné tanky. V podobnom tóne sa potom predviedli ešte aj ďalší poslanci hnutia a každý sa snažil prekonať ostatných. Opäť teda neúčinný zásah do piesku. Trucovité reakcie na upozornenia zo Západu sa stupňovali a mali aj svoje mentálne vrcholy – napríklad keď poslanec Hofbauer vyhlásil, že Západ chce donútiť Slovensko, ktoré ho (ten Západ) kultúrne a hodnotovo prevyšuje, aby prijalo rolu porazeného v studenej vojne a A.M.Húska povedal niečo v tom zmysle, že svet nám chce vnútiť izoláciu prv, než nás pohltí. Mečiarova vláda popri tom nerušene a s veľkým sebavedomím pokračovala v postupnej demontáži normálneho právneho, ekonomického a politického prostredia. A možno už ani nemá zmysel doplňovať tento výpočet spupných a trucovitých reakcií na všetky upozornenia zo strany západných diplomatov a politikov, ktoré na tento vývoj reagovali. Neustali samozrejme ani potom, keď sa obsah varovaní z demaršov a diplomatických upozornení premenil na realitu – na summite NATO v Madride a na summite Európskej únie v Luxemburgu. Postupne sa adresáti demaršov a upozornení na čele s Mečiarom dostali do paranoidnej polohy označovania západných krajín a najmä USA za „hegemónov“ a „predátorov“. Neprekážal im pri tom logický rozpor týchto rečí s opakovaním skalopevného úmyslu vstúpiť s týmito hroznými nepriateľmi našej národnej suverenity do Európskej únie a NATO. Dodnes im neprekáža.

            Slovensko je teda dobrou ilustráciou toho, že ak je adresátom demaršov týkajúcich sa politickej kultúry vykričaný nepriateľ onej kultúry, vždy sa míňajú účinkom. Nezmení sa ani trochu, a ešte z trucu pritvrdí – skutky i slovník. Neurobil to len Mečiar, podobný vzorec správania ukazuje aj Lukašenko, či Miloševič. Vždy je to tá čudná, a predsa typická zmes ufňukanej ukrivdenosti, nacionálneho pátosu, paranoidných konšpiračných bludov, lacnej vzdorovitosti a rozporuplnej logiky. A samozrejme absolútnej neschopnosti sebareflexie.

            Prečo to celé pripomínam? Mám vlastne tri dôvody – dva u nás a jeden u bezprostredných susedov. Začnem tým od susedov. Štrnásť krajín Európskej únie uvalilo na pätnásteho člena EÚ – Rakúsko – sankcie. Dôvodom je účasť strany Jörga Haidera FPÖ v rakúskej vláde. A sankcia – to je ťažší kaliber ako demarš. Demarš je iba vážne „no no no!“, sankcia je už čosi, čo ide za hranice sveta slov, je to čosi, čo bolí. Ale nevybuchne aj tento ťažký kaliber v piesku? S najväčšou pravdepodobnosťou áno. Lebo čo urobia sankcie európskej štrnástky s rakúskym voličom a Haiderom samotným? Asi nič takého – skôr naopak. Volič sa zatne a Haiderovi porastú preferencie. A on, aby sa zavďačil, doma pritvrdí slovník. Európska únia má problém. Haider a jeho strana sú zjavne to, čo má každý na mysli, čo každý zatĺka a nikto to nechce priamo pomenovať – ani Simon Wiesenthal. Netreba to dokazovať, sú to zatiaľ len vibrácie, nie skutky. Nie, nie je to otvorený fašista, len s tým tak postmoderne koketuje prostredníctvom rôznych prerieknutí a xenofóbnej politickej agendy. Ale tí jeho ľudia a voliči vedia kam patria a správajú sa tak - napríklad luteránska farárka, ktorá si dovolila zháňať podpisy pod petíciu proti jeho strane, dostáva aj od svojich farníkov anonymy, v ktorých ju posielajú do plynu a vyslovujú ľútosť nad tým, že Hitlera už niet – lebo ten vedel ako na takých. Nuž čo, dôverne to poznáme aj u nás. Ale Európska únia má naozaj problém. Lebo nereagovala vtedy a tam, kde to ešte dávalo zmysel. FPÖ bola bez akýchkoľvek oficiálnych protestov zo strany EÚ súčasťou legitímneho rakúskeho politického spektra – aj vtedy keď Rakúsko v roku 1995 prijali do Európskej únie. Poslanci FPÖ a občas i Haider samotný sedeli legitímne v rakúskom parlamente - a EÚ nič. V podstate sa dá ale očakávať, že strana, ktorá je povolená a úspešná, sa môže stať súčasťou vládnej koalície. Natíska sa otázka – tak čo tak zrazu? Pritom chápem tak trochu, prečo doposiaľ EÚ nereagovala. Aj Francúzi majú totiž svojho Le Pena, ktorého si ťažko odmyslieť, svoju analógiu majú i Belgičania, a keby sme hľadali, našli by sme lokálneho Haidera prakticky všade. Je iba rakúskym špecifikom, že tam je natoľko úspešný. Tie sankcie každý uvalil možno ako varovanie pre svojich vlastných démonov. No, ale to nie je práve najvznešenejší motív. A Rakúšania už mali v tejto veci precendens, keď si zvolili za prezidenta Kurta Waldheima. Tiež sa zaťali a nezdá sa, že by jeho diplomatická izolácia, trvajúca celé funkčné obdobie prezidenta, nechala akúkoľvek stopu v duši rakúskeho voliča.

            Tie domáce dva motívy sú tieto: Po prvé - demarše, ktoré sme dostali, nezmenili na politickom myslení a štýle ich adresátov, teda Vladimíra Mečiara a jeho strany, vôbec nič. Sú dnes presne tým, čím boli v čase, keď ich dostávali. Neexistuje nijaký dôvod uveriť ich najnovšej straníckej deklarácii, že ich programom je členstvo SR v NATO a EÚ. Ak nič iné, tak do dnešného dňa pretrvávajúca neschopnosť pochopiť obsah a odkaz tých demaršov a diplomatických komunikácií, dokazuje, že demarše šli do prázdna. Každý ich komentár k zahraničnej politike na pôde parlamentu i médií ukazuje nezmenenú tvár paranoika ťažko potláčajúceho nenávisť ku všetkému, čo prichádza zo Západu. A Vladimír Mečiar samotný nevydrží na obrazovke 50 minút bez slaboduchej lži o ospravedlnení sa Američanov za činnosť ich veľvyslanca. Druhý domáci motív leží v možnej budúcnosti. Ak tak rozhodne volič, bude mať Európska únia ďalší problém. Slovensko nie je síce člen, a tak eventuálne sankcie voči nemu nebudú budiť kolektívne rozpaky pri spoločnom fotografovaní sa na summitoch, ale problém bude. A už bude jasné, že demarše nepomáhajú. Nepochybujte však, že by sme ich znovu dostali ešte pred sankciami, ktoré by prišli neodvratne tiež.

            Čo teda s demaršami, sankciami a diplomatickými nótami? Keď nefungujú? Majú vôbec zmysel? O sankciách a ich účinku mám pochybnosti (a mohol by som zablúdiť všelikde – od Miloševičovho Srbska až po Irak), ale som presvedčený, že aspoň tie demarše zmysel majú. Sú tu napríklad pre poriadok. Nemožno totiž nechať vagabunda v presvedčení, že môže všetko a nikto ani nemukne. Nemožno mlčať ani vtedy, keď je jasné, že slovo nepomáha a nič iné ako slovo neprichádza do úvahy. A demarše majú zmysel i pre tých, čo sa o pravdu snažia doma – aj keď len ako o potvrdenie, že práve oni majú pravdu. Demarše sú síce iba ťažká munícia neškodne vybuchujúca v piesku, ale spoluvytvárajú názor u všetkých – asi s výnimkou bezprostredných adresátov. Ale to hádam nevadí.