Mapa stránky

Pondelok, 19 Jún 2000 00:00

Prichádza štátnik. Tak teda prestrite dlhý červený koberec od schodíkov lietadla a potom všade, kde veľká a významná návšteva položí nohu - nech nemusí šliapnuť na obyčajný asfalt ako nejaký niktoš našinec. Je to veľký a významný štátnik - nech teda na letisku nastúpi na prehliadku aj čestná rota vojakov v naleštených bagandžiach, vojakov urastených ako jedle a vysokých presne ako miera káže, aby nikto nevytŕčal ani nespôsobil nerovnosť v rade ako vypadnutý zub (to si štátnici všimnú a potom ohovárajú). Aj vojenská hudba nech tam čaká a spustí hymny a pochody - ako sa na slávnostnú chvíľu patrí. A slnko nech svieti a vietor nech na tú uvítaciu parádu iba mierne pofukuje. Prichádza Li Pcheng - predseda čínskeho parlamentu.

Li Pcheng prichádza na pozvanie slovenského predsedu parlamentu - vlastne mu vracia návštevu. Prečo by si nemali predsedovia demokraticky zvolených parlamentov vymieňať návštevy? A utužovať vzťahy, či vymieňať skúsenosti? Je to potrebné - v parlamentnej demokracii je vždy čomu sa od iných učiť. Problém je, že Li Pcheng nie je predsedom slobodne zvoleného pluralitného parlamentu. Vlastne to obrovské “všečínske” zhromaždenie, ktorému predsedá, nie je žiadnym voleným parlamentom a Čína nie je parlamentnou demokraciou. Nedá sa to teda interpretovať ako návšteva kolegu. Problém je, že si iba ťažko možno predstaviť spoločnú pracovnú tému (teda z práce parlamentu), o ktorej by sa predseda demokraticky zvoleného parlamentu mohol s Li Pchengom rozprávať. Vlastne by Li Pcheng mohol nášmu predsedovi parlamentu porozprávať o krásnom živote bez opozície a kritiky, bez tej hnusnej pravice a vôbec politických strán, bez zbytočných volieb. Ale ten si to predsa musí ešte všetko dobre pamätať. Na čo a komu slúži teda táto významná návšteva? Kto je Li Pcheng a aké politické posolstvo prináša?

Pre mňa je jeho meno (rovnako ako mená všetkých, ktorí dodnes v Číne vládnu) spojené navždy s donekonečna opakovaným televíznym záberom mladého muža, ktorý sa pokúša postaviť do cesty tanku, ktorý sa ho zasa pokúša obísť. Je to záber asi zo 4. júna 1989, niekde z okraja námestia Tien’an men (Námestia nebeského pokoja) v Pekingu. Vtedy, po Gorbačovovej návšteve začiatkom mája 1989, obsadilo toto námestie asi stotisíc študentov, ktorí žiadali demokratické reformy. Vydržali mesiac a urobili si z laminátu aj repliku americkej sochy slobody. 4. júna ich na príkaz čínskeho vedenia obkolesila 27. armáda (zložená väčšinou z vojakov z provincií a vidieka, ktorí nemali radi študentov) a s tankami a obrnenými transportérmi začali narážať do masy zhromaždených mladých ľudí. Do tých, čo sa pokúšali utiecť, strieľali. Zabili tam podľa rôznych odhadov viac ako tritisíc ľudí a nemocnice sa naplnili desiatkami tisíc ranených. Potom nasledovali ďalšie krvavé represálie, zatýkanie a popravy politických odporcov komunistického režimu v celej Číne, ktoré sa často kamuflovali ako popravy obyčajných zločincov. Vodcovia hnutia, ak neboli popravení, dostali dlhoročné tresty väzenia. Vláda označila na druhý deň celú vojenskú akciu za veľké víťazstvo nad kontrarevolúciou - a doteraz to stanovisko nikto nezmenil. Túto zásluhu si prinášajú zo sebou Li Pcheng, predseda čínskeho parlamentu a jeho početná delegácia. Z referenčných dôvodov pripomínam, že asi päť mesiacov po krvavom masakre na Námestí nebeského pokoja padli postupne komunistické režimy v stredenej a východnej Európe. S výnimkou Rumunska pokojne a bez krviprelievania. Aj československí komunisti sa totiž mohli rozhodnúť vyriešiť novembrové masové demonštrácie v Prahe a v Bratislave na spôsob čínskych súdruhov (a mnohí určite cítili to inšpirujúce pokušenie), ale neurobili to. Toľko ku kontextu.

Mao zomrel už dávno, v roku 1976. Už dovtedy bola bilancia čínskeho komunistického režimu hrôzostrašná. Jean-Louis Margolin v “Čiernej knihe komunizmu” píše, že: “… na základe serióznych odhadov môžeme hovoriť o šiestich až desiatich miliónoch priamych obetí, vrátane státisícov Tibeťanov; okrem toho desiatky miliónov “kontrarevolucionárov” strávili dlhú časť svojho života v trestaneckých táboroch a možno až dvadsať miliónov ich tam zahynulo.” K tomu treba pripočítať dvadsať až štyridsať miliónov obetí hladomoru, ktorý bol v rokoch 1959 - 1961 následkom “Veľkého skoku vpred”, šialeného experimentu poblúzneného Mao Ce-tunga. Séria voluntaristických hlúpostí v poľnohospodárstve, rozprášenie tradičného vidieka, uplatnenie bludov sovietskeho akademika Lysenka, to všetko zničilo úrody obilnín a ryže. Hrdinské vyhubenie vrabcov premnožilo škodcov, nezmyselné a technicky odfláknuté vodné diela spôsobovali erózie a všetko dohromady spôsobilo dovtedy nevídaný hlad - možno najväčší v celých dejinách ľudstva. Celé desaťročia pritom Západ veril, že sa Maovi podarilo zabezpečiť každému Číňanovi keď nie blahobyt, tak aspoň tú misku ryže. Tieto obete nemajú nič spoločného s občianskou vojnou, ktorá zúrila asi do roku 1950. Sú to obete režimu. Preto sa Teng Siao-pching, Maov nástupca, tak úprimne čudoval, čo sa svet rozčuľuje nad takou zanedbateľnou vecou ako masakra na Námestí nebeského pokoja. Áno, zanedbateľnou, keď čítate správy o nepopísateľných zverstvách páchaných v 50-tych až 70-tych rokoch, o príšernom kanibalizme detí spôsobenom hladom, o dedinách, kde prežili len vedúci činitelia, o streľbe do zúfalých dedinčanov, ktorí sa pokúšali dostať do miest. Zanedbateľnou, keď čítate správy o lao-kaj - čínskom systéme koncentračných táborov. Zanedbateľnou, keď čítate správy o “kultúrnej revolúcii” a nedospelých červených gardistoch, ktorí v rokoch 1966 - 67 v ideologickom zápale ubili na smrť desiatky tisíc svojich učiteľov a spolužiakov. Zanedbateľnou v porovnaní s osudmi Tibeťanov, ktorí boli po čínskej okupácii obeťami ľudskej i kultúrnej genocídy.

Dnešná Čína je pochopiteľne už iná. Väčšina totalitných režimov sa unaví z vlastného násilia. Násilie na Námestí nebeského pokoja 4. júna 1989 prinieslo otras a určité zmeny. Margolin píše, že od roku 1990 môžu obyvatelia súdne napadnúť štátnu správu a sudcovia sa od roku 1995 vyberajú na základe konkurzu (predtým to bývali často bývalí vojaci a policajti). Píše však tiež, že ešte chýba veľa, aby sa Čína stala právnym štátom. Dodnes sa nepripúšťa prezumpcia neviny a dodnes existuje “kontrarevolučný zločin”. Dodnes existuje v Číne extenzívne uplatňovaný trest smrti za pašeráctvo, nelegálny vývoz umeleckých diel alebo “vyzradenie štátneho tajomstva”, ktorého definícia je podľa Margolina desivo široká. V Číne sa vykoná niekoľkotisíc popráv ročne (často verejných), čo je viac ako polovica popráv na celej zemeguli. Ľudský život tam doteraz nemá priveľkú cenu. To všetko a celá hrôzostrašná minulosť komunistických desaťročí je zapísaná priamo v génoch čínskeho politického režimu. Jeho dnešní vládcovia sú jeho priamymi pokračovateľmi a dedičmi a dodnes sa jasnou rečou nedištancovali od maoizmu a jeho praktík. Margolin tiež píše, že hoci politickí väzni tvoria už len malú menšinu väzňov, v roku 1991 ich bolo ešte vždy okolo stotisíc, z toho tisíc nových disidentov. Neviem, koľko ich je dnes, ale režim a jeho lídri, ktorí nenašli dosť morálnej sily zavrhnúť jeho zakladateľa, sa môžu kedykoľvek, keď bude ich moc ohrozená, vrátiť k jeho metódam. Urobili to aj na Námestí nebeského pokoja.

Tak teda prestrime ten červený koberec. Prichádza náš parlamentný kolega z veľkej Číny. Pragmatizmus je znamením doby a čo koho zaujíma akási nepohodlná minulosť a zabudnuté zápletky predchádzajúcich dejstiev. Nie sme v tom sami, celý svet sa tak správa (no možno nie celý, ale významné príklady sa nájdu). Otázka je, či sa správa rozumne. (V kontexte víťazného pragmatizmu akosi odpadá otázka, či sa onen svet správa morálne.) Ale pragmatizmus chce byť rozumný, veď relativizovanie hodnôt sa obyčajne deje v mene rozumu. Je však rozumné predstierať smrteľnému nepriateľovi slobody, že mám pre jeho postoje pochopenie? Teda ak mi záleží na vlastnej slobode a považujem ju za univerzálnu hodnotu? Je rozumné pozývať ho na nezmyselné štátne návštevy do malej krajiny, ktorá ešte bojuje s vlastnými démonmi minulosti? Je rozumné takýmto gestom relativizovať celkom nedávno nadobudnutý dištanc od vlastnej komunistickej histórie? A čo na to povedia tí, čo prežili svojich spolužiakov na námestí Tien’an men?

Ale prestrime teda ten červený koberec. Len sa potom nečudujme, že ľudia budú čoraz ťažšie nachádzať v tom rozmazanom svete nejaké platné pravdy. Žiadne nebudú.