Mapa stránky

Konečne! Konečne niekto tresol do stola a chystá sa zastať slovenského jazyka. Jeho krásy a čistoty. Jeho hygieny. Lebo doposiaľ tu stál bezbranný ako také chúďa a každý si s ním robil čo len chcel. A keď vravím každý, tak každý. Nie len cudzinou platení odrodilci, ale hocijakí sopľoši (alebo spoliaci? - no, to je jedno) do jeho vzácnej podstaty primiešavali cudzie jedy v podobe neslýchaných, cudzinou páchnucích výrazov. A keď vravím neslýchaných, tak neslýchaných. Lebo mnohí ich ešte nikdy neslýchali. Keby boli tie výrazy aspoň z tej bratskej ruštiny … Spomínate? Strážny gorodok (množné číslo gorodki), verchuška, poriešiť, perestrojka, glasnosť - koľká krása. Ale lízing? Softvér? Internet? Zavináč? Pardón, ten je náš, ale zvyšok - angličtina! Sotva sme sa zbavili češtiny takáto pohroma. Takže konečne sa to zastaví. A kto nezastaví - pokuta! Tu máte! Bo čo i tam dušu dáš v tom boji divokom, mor ty len a voľ nebyť, ako byť otrokom! Za tú našu slovenčinu jednoducho netreba váhať ani moriť, ani pokutovať. Ja teda iba tuším čo je to “mor”, ale určite to nie je po anglicky - to by tam bolo e na konci - more. A mor musí byť naše, lebo si spomínam, že máme aj moridlo (alebo morítko? - no, to je jedno). Ale kam som to odbočil - tuším mám zabiehavé myslenie. Aha, už viem, správna slovenčina a pokuty. Teda už tu bolo množstvo, no povedzme nepremyslených legislatívnych iniciatív, ale naivne som dúfal, že táto - stará a čerstvo pochovaná - sa už nevynorí. Vynorila. Potvora nezničiteľná. A čo mám proti nej, keď som taký jedovatý? Nič závažné - iba to, že je nielen zbytočná, ale aj škodlivá. Pokúsim sa naznačiť, prečo to tvrdím.

Predovšetkým si myslím, že jazyk - ten náš a každý iný - je naozaj vzácnosť hodná ochrany. Ale nie policajnej. Jazyk nie je predmet ani pozemok, okolo ktorého možno patrolovať s flintou aby naň nevnikli votrelci. Nežije totiž v predmetnom svete, ale iba v ľudských mysliach. Iba tie premieňajú zvuky a znaky konkrétneho jazyka na významy. Aj stránky knihy nie sú v skutočnosti pokryté rečou, ale iba tlačiarenskou čerňou usporiadanou do znakov, ktorá sa mení na reč plnú významov až v mysli čítajúceho. Ani na cédéčku nie je hudba, ale iba dlhočizná séria priehlbiniek umiestnených v špirále. Hudba je až to, čo sa ozýva v ľudskej mysli, keď človek vníma zvuk, na ktorý to, čo je na cédéčku, premenia reproduktory prehrávača. Ani ten zvuk ešte nie je hudbou, ale iba chvejúcim sa vzduchom. Až keď to chvenie vzduchu premení ľudské ucho na komplexnú sériu nervových vzruchov smerujúcich do mozgovej kôry počujeme hudbu. Ale ani tie vzruchy putujúce závratnou rýchlosťou po mozgových neurónových dráhach nie sú ešte hudbou. Tá sa vynorí až v ľudskom vedomí ako ich syntetický dôsledok (nevhodné slovo, ale lepšie mi neschádza na um). Presne tak, lepšie povedané analogicky, to je aj s ľudskou rečou. Spomínam tieto zdanlivé samozrejmosti preto, lebo to, čo sa odohráva v ľudskom vedomí (napríklad vnímaná a rozumená reč), nemožno prečítať z ničoho materiálneho - dokonca ani z fyziologického deja v mozgovej kôre. Ale spomínam to najmä preto, lebo chcem upozorniť aký priestor to chce regulovať a strážiť pomocou pokút ten navrhovaný zákon. V našom konkrétnom prípade okolo päť miliónov individuálnych ľudských myslí - lebo len tam žije slovenský jazyk. Pokiaľ viem, všetky pokusy o ustráženie tohoto nekonečného a neuchopiteľného priestoru, u nás či inde, zatiaľ beznádejne zlyhali a zlyhajú aj v budúcnosti. Ja viem, že takto nadoraz to tvorcovia tej zákonodarnej iniciatívy nemyslia. Oni sa len snažia spútať do nehybných regulí špecifický priestor medzi tými komunikujúcimi ľudskými vedomiami - slová a texty, do ktorých kódujú svoje myšlienky. A nechcú spútať všetko - iba to verejné a oficiálne. Zmyslom tohoto kroku má byť ochrana čistej formy jedného konkrétneho z nespočetných ľudských jazykov. Teda toho nášho. Lebo (asi) majú pocit, že neomylne poznajú jeho ideálnu formu, a že táto forma sa už vo svojej dokonalosti nemá meniť.

Ľudský jazyk je evolučný zázrak. A nikdy neprestal byť evolučný. Dedíme potenciál používať reč. Ale nie konkrétnu reč, konkrétny jazyk, ale reč všeobecne. Náš mozog sa vytvára pripravený prijať ktorýkoľvek ľudský jazyk s ktoroukoľvek gramatikou a syntaxou. Žiadny ľudský jazyk, a teda ani slovenský, nebol nikdy vo svojej históri v konečnej podobe (v tej zamrzli iba mŕtve jazyky). Nemohol byť, lebo sa ho zmocňovali - generácia po generácii - tisíce a milióny vždy nových ľudí, ktorí boli ľuďmi vždy inej, stále sa meniacej doby vtláčajúcej svoju pečať aj jazyku. Ale aj oni sami boli vždy iní a sami svoj jazyk v komunikácii postupne menili. Nerobili to podľa akéhosi plánu, ba ani vedome. Jazyk sa menil tak, ako to diktoval meniaci sa obsah miliárd medziľudských komunikácií. A možno je lepšie povedať, že sa vyvíjal a bohatol, a nie to neutrálne “menil sa”. Prijímal aj cudzie vplyvy, veľa cudzích vplyvov, lebo to vyhovovalo komunikačným potrebám tých, ktorí ho používali. Ale to je aj šťastie a prejav životaschopnosti tých mnohých generácií ľudí - schopnosť zlepšovať a prispôsobovať situácii svoj komunikačný nástroj. Stačí si predstaviť, čo by asi napísal William Shakespeare, keby ho z moci úradnej donútili nepoužiť nič, čo do jeho rodnej angličtiny preniklo z francúzštiny. A teraz sa niekto rozhodol, z moci úradnej, že dosť bolo? No, nie je to dobrá myšlienka. A je viac ako isté, že v praxi odsúdená na neúspech. Ale škodiť môže. Môže postaviť umelé bariéry a brániť ľuďom prirodzene meniť a kultivovať svoj komunikačný nástroj. Ochrana kultúrneho dedičstva ako argument neobstojí - jazyk nie je kus architektúry ani socha v múzeu. A do múzea naozaj nepatrí.

Ale treba sa zastaviť pri otázke čo vlastne naozaj škodí slovenskému jazyku. Asi nie je problém dokázať, že to nie sú napríklad ženské priezviská bez koncovky “ová”. To slovenčina prežije bez straty svojej krásy a funkčnosti. To, čo je naozaj škodlivé, možno definovať pokojne ako opak toho, čo jazyk zveľaďuje. Okrem praktickej komunikačnej funkcie, ktorá je nenahraditeľnou hodnotou sama osebe, má konkrétny jazyk aj inú, odvodenú hodnotu. Tá závisí od toho, čo sa v tom jazyku odovzdáva, aké knihy sa v ňom píšu, aké texty piesní sa v ňom spievajú, aké umenie a aká veda sa v tom jazyku tvoria. A pochopiteľne aké politické posolstvá v ňom zaznievajú a aké noviny a časopisy sa v ňom publikujú. Ak má jazyk šťastie a vznikajú v ňom hlboké myšlienky a skutočné umenie, stáva sa cenným a bohatým. Aj cudzí ho začnú vyhľadávať, lebo ich láka obsah posolstiev, ktoré nesie. Komunizmus a jeho newspeak kombinovaný s jalovým obsahom ideologizovanej literatúry nepochybne zdeformoval jazyk postihnutých národov viac ako cudzie vplyvy. Narušil pôvodné významy slov, zmenil a ochudobnil slovník a postihol krásu jazyka podobne, ako napríklad architektúru. Bezcenný a lživý obsah nevyhnutne postihne aj formu. Ak sa dlhé desaťročia vyskytuje dobrá literatúra, cenné myšlienky a krásny jazyk iba skryté v zásuvkách nepublikovaných autorov a verejne hovorené a písané slovo je spravidla iba ideologizovaným bľabotaním, musí to znehodnotiť aj jazyk tých, ktorí ho iba počúvajú a čítajú - teda takmer všetkých. Nevedia už inak hovoriť. Poškodenie je logicky horšie v tých krajinách, kde bol režim najkrutejší a najdôslednejší. Nemusí to byť, pochopiteľne, iba komunizmus. Predpokladám, že na vypláchnutie hitlerovských a goebelsovských táranín a novotvarov z nemeckých hláv a jazyka bolo treba všetku silu nemeckej povojnovej literatúry a umenia vôbec.

Ak teda niečo naozaj škodí slovenskému jazyku, tak to sú hlúposti v ňom vyslovované a písané. Mám samozrejme na mysli hlúposti a nehoráznosti vyslovované a písané verejne, v médiách, na politickej scéne. Ak je ich nadkritické množstvo, trpí slovenský jazyk hrozne. Jazyk je dopravným prostriedkom pre informácie a ak prevážate v dopravnom prostriedku hnoj, nemôžete očakávať, že zostane čistý a krásny. Verejne vypovedané a napísané sa stáva vzorom a opakuje sa v súkromných komunikáciách. Obsahom aj formou. Problémom samozrejme je, že chudobný, vulgárny a agresívny slovník možno ľahko rozpoznať, ale ťažko pokutovať. Nota bene ak je to v súlade s pravidlami slovenského jazyka. A bolo by treba. Len je na to zatiaľ legislatíva krátka. Možno by pomohol aj obyčajný posmech. S hlúpym obsahom je to ešte ťažšie. Ten sa posudzuje ešte horšie a subjektívnejšie ako krasokorčuľovanie. Hlúpy obsah má tendenciu haliť sa do emócií a silných slov, ktoré jeho podstatu prekryjú svojim hlukom a často sa kamufluje aj pseudoodborným jazykom. Najčastejšie právnickým (ale aj ekonomický a historický je v móde). Prostý človek zíza a hlúposť dôstojne obalenú v háve odborných výrazov nemá šancu zbadať. Takto zabalená hlúposť sa potom niekedy dokonca aj traduje (viď “strategické podniky”, “potravinová bezpečnosť”, “protiústavnosť” a pod.). A pokutujte tradíciu.

V čase, keď Národná rada SR prijala zákon o štátnom jazyku, som si pomyslel (i napísal), že je to hlúpy a zbytočný zákon. Aj dovtedy stačilo, že bola slovenčina zakotvená ako úradný jazyk v texte Ústavy. Rozvinula sa, stala sa bohatým a moderným jazykom už predtým a bez takéhoto zákona. Ten slovenskému jazyku nepriniesol nič a Slovenskej republike iba ťažkosti. Ak by parlament našiel dosť odvahy (či rozumu?) a jednoducho ho zrušil, nemuseli sme sa komplikovane politicky prehandlovávať a prekoktávať k zákonu o používaní jazyka národnostných menšín v úradnom styku. Dovtedy (do prijatia zákona o štátnom jazyku) si svoj jazyk tie menšiny pokojne používali - bez ujmy na slovenskom jazyku. A ani teraz to s používaním menšinových jazykov nie je celkom v poriadku. Hoci to v praxi asi ignorujú, nemajú všetky práva, ktoré by im mali bez diskusie patriť, a ktoré im aj v minulosti patrili.

Jedinými oprávnenými správcami a strážcami svojho jazyka sú ľudia, ktorí ho používajú, pre ktorých je súčasťou ich duše. Oni ho tvoria a odovzdávajú ďalším generáciám. Štátni úradníci môžu všeličo - napríklad pomáhať vzdelanosti finančnými prostriedkami, ktoré im občania zverili. Alebo vlastným skvelým ovládaním jazyka. Ale nemali by sa ľuďom pliesť do života absurdnými pokutami. Pokúsiť sa o to, pravda, môžu. Najmä ak sa nájde dosť (oprávneným) pocitom menejcennosti trpiacich poslancov v parlamente, ktorí to odobria a posvätia. Ale fungovať to nebude. Jazyk si pôjde svojou cestou a z pokút, ak budú, zostane len to, čím v skutočnosti sú - nemiestnym okrádaním a obťažovaním občanov zo strany štátu.