Mapa stránky

Nedeľa, 08 Október 2000 00:00

Slávny fyzik Stephen Hawking začína svoju populárnu “Stručnú históriu času” anekdotou o starej dáme, ktorá vstúpila do zásadného sporu so známym vedcom. Onen vedec (Hawking sa domnieva, že to bol Bertrand Russell) mal raz verejnú prednášku o astronómii. Popisoval základné fakty - že zem krúži okolo slnka a že slnko zasa krúži okolo centra obrovského množstva hviezd, ktoré sa volá galaxia. Na konci jeho prednášky vstala stará pani a povedala: “Všetko, čo ste nám povedali, je hlúposť. Svet je v skutočnosti plochá platňa, ktorá leží na chrbte obrovskej korytnačky.” Vedec sa usmial úsmevom absolútnej prevahy a opýtal sa: “A na čom stojí tá korytnačka?” “Ste veľmi múdry, mladý pán, veľmi múdry,” odpovedala stará pani, “ale sú to korytnačky odvrchu až nadol!” Záver tejto historky Hawking nepopísal, ale ľahko si domyslieť, že sa nešťastnému vedcovi minuli účinné argumenty.

         Keď sa tak zamyslím nad touto absurdnou dišputou, tak tá popletená a zanovitá stará pani iba vyslovila tvrdenie, ktoré má univerzálnu architektúru mnohých iných, zdanlivo dôstojných konceptov, ktoré vyslovujú aj rešpektovaní zástupcovia ľudu a muži písaného slova a na ktorých sa nikto nahlas nesmeje. Pravda je, že fyzici a astronómovia to majú ľahké (teda v dnešných časoch). Ich matéria je prísne logická, ich svet, z perspektívy kratučkého pominuteľného ľudského života, večný a nekonečný, ich zákony matematické a opierajúce sa o tvrdé dôkazy. Ich smiech nad volovinami je preto okamžitý a oslobodzujúci. Horšie sú na tom ekonómovia a ešte horšie spoločenskí vedci. Fyzikálne experimenty môžu byť nesmierne nákladné, zariadenia drahé, ale to je všetko zanedbateľný bagateľ v porovnaní s dôkazmi na vyvrátenie bludných ekonomických a spoločenských hypotéz. Ich nositelia majú sklon ich okamžite testovať na ľuďoch, najlepšie na vlastnom národe. Ich experimenty trvajú často desaťročia a nesmeje sa po nich spravidla nikto. Už ožobračili celé národy, zničili ich kultúry a stáli dokonca milióny životov (cena toho komunistického experimentu sa celosvetovo odhaduje až na sto miliónov životov). Často ich ľudia, ktorí sú ich obeťami, ani nedávajú do súvisu so svojim utrpením. Navyše ekonomické a spoločenské bludy majú schopnosť prežiť aj rukolapné dôkazy o ich chybnosti. Prežívajú dokonca poľahky v dyme dejín a v zadubených hlavách ignorantov. Niekedy sa zachovajú ako originál, niekedy mutujú do inej sémantiky, iných slov. Ale sú to stále tie isté bludy. Ak neveríte, stačí sa poobzerať po uliciach západných veľkomiest. Uvidíte internetom zbubnovanú reinkarnáciu najhorších tradícií útočného komunizmu v podobe randalizujúcich a ničiacich idiotov bojujúcich proti globalizácii.

         Ale vrátim sa k menej dramatickej slovenskej súčasnosti a spomínanej architektúre bludu. Je prostá a tvrdohlavo ignoruje nehodiace sa konzekvencie. Vždy mi zíde na um tá stará pani a jej korytnačky, keď počujem napríklad o rozvojových impulzoch, či o oživení výroby. Všetka česť, určite to nie je taká nehoráznosť ako svet stojaci na nekonečnom stĺpe korytnačiek, ale predsa - ako to myslia autori týchto zdanlivo proľudových podnetov? A čo potom? Nevysvetlili síce ešte dopodrobna tie múdro znejúce slová, ale prepokladám, že kľúčom k pochopeniu týchto požiadaviek je požičanie si peňazí a ich použitie na onen rozvoj a oživenie. Treba spravodlivo povedať, že to nie je vôbec nový nápad. A vo svojej pôvodnej, vtedy ešte nevyskúšanej podobe, ani taký priehľadne nelogický. Jeho teoretické rozpracovanie je spojené s menom britského ekonóma Johna Maynarda Keynesa. V roku 1936 publikoval svoju “Obecnú teóriu zamestnanosti, úrokov a peňazí”, ktorá mala obrovský vplyv a ktorou zdôvodňoval deficitné výdavky štátu, ktoré mali byť nástrojom na stimuláciu zamestnanosti. Už koncom roku 1933, v časoch hlbokej krízy, napísal Keynes list pre New York Times, v ktorom zdôraznil, že: “Kladiem zásadný dôraz na zvýšenie kúpnej sily štátu, ktorá vyplynie z vládnych výdavkov financovaných pôžičkami.” J.M.Keynes zomrel v roku 1946, ale jeho predstavy diktovali správanie sa vlád v západnom svete ešte celých dvadsať rokov po skončení 2. svetovej vojny. Inak americkým prezidentom v čase krízy dvadsiatych a tridsiatych rokov, Hooverovi a Rooseveltovi, ani príliš radiť nemusel, prišli na ten povážlivý recept sami. Paul Johnson v “Dejinách 20. Storočia” popisuje Hooverovu politiku aj takto: “Jeho politika verejných investícií zabránila potrebným likvidáciám. Podniky, ktoré chcel týmto spôsobom zachrániť, zbankrotovali nakoniec v strašnej agónii, alebo boli zaťažené celé tridsiate roky zdrvujúcim bremenom dlhov. Hoover ťažko narušil vlastnícke práva tým, že oslabil konkurzné zákony, doporučoval v prípade zadĺženosti konať dražby, alebo povolovať odklad platieb a zakazoval priame vyvlastnenie majetku. Už tieto opatrenia samé o sebe znemožňovali bankám, aby sa zachránili a udržali dôveru klientov. Prezident ich cieľvedome nútil prijímať vládne úvery a zvyšovať infláciu, takže sa ich postavenie stávalo stále vratkejším.” (Ak vám to niečo naše, bytostne slovenské, pripomína, nie je to náhoda.) V rokoch 1931 - 32 skrachovalo v Spojených štátoch podľa Johnsona 5096 bánk a nakoniec sa celý bankový systém dokonca zastavil. Hoover uskutočnil počas svojej štvorročnej vlády - kríza, nekríza - obrovské množstvo verejných investícií. Medzi verejné stavby patrí napríklad aj slávny most v San Francisku, či grandiózna Hooverova priehrada na rieke Colorado. Nezachránil však nič - najmenej pracovné miesta. K tomu sa pridalo neuveriteľné zvýšenie daní (u väčších príjmov dokonca až 63%). Nie každý pritom videl krízu, jej korene a riešenie tak, ako Hoover, či Keynes. Napríklad J.K.Galbraith (“The Great Crash, 1929, cit. podľa P.Johnsona) napísal, že: “Jednou z funkcií krízy je odhaľovať to, na čo neprídu revízori účtov.” Nuž aj Slovensko práve odhaľuje. A spláca.

         Roky medzitým, zdá sa, vyriešili spor medzi zástancami keynesiánskych teórií o deficitnom financovaní verejných investícií a ich monetaristickými kritikmi v prospech monetaristov a v prospech zdravého rozumu. Cena keynesiánskeho experimentu bola, po konjuktúre v takto postihnutých krajinách, nakoniec astronomická zadĺženosť, inflácia a rozbujnená skorumpovaná byrokracia. Bez žiaduceho efektu na výrobu a zamestnanosť, rozumie sa. K nám, do lavíc politikov pýšiacich sa vyvinutým sociálnym cítením, táto správa ešte nedorazila. Popravde ich ani nepodozrievam, že sa pri volaní po rozvojových projektoch a impulzoch práve inšpirujú cambridgeským aristokratom Keynesom. Iba veria, že je možno za ďalšie požičané peniaze čosi oživiť, čosi rozvíjať a netrápia sa dodatočným problémom ako to potom splatiť. A netrápia sa ani tým, prečo tie peniaze, ktoré sa doposiaľ napožičiavali a teraz sú aj splatné úroky z nich nočnou morou ministerky financií, žiadne trvalé oživenie ani pokles nezamestnanosti nepriniesli. Alebo možno tomu ani neveria, len chcú na úkor budúceho zaťaženia daňového poplatníka pomôcť kamarátom - vybraným podnikateľom, víťazom to vládnych konkurzov. Ale to som tuším príliš cynický.

         Isté je, že bujné verejné investície z požičaných peňazí, kombinované s našou domácou a skoro nezničiteľnou tradíciou vzájomných služieb, službičiek, straníckeho protekcionizmu a klientelizmu a predovšetkým všetko preliezajúcej korupcie, sú neefektívnym plýtvaním prostriedkov a vlastne pyramídovou hrou s postupne po špirále hypertrofujúcim obludným dlhom štátu. Dlh sa vŕši na dlh ako tie korytnačky v kozmológii popletenej starej dámy a má to aj podobnú nenapadnuteľnú logiku. Potenciálnu korupciu na Slovensku spojenú s takýmito investíciami som nespomenul iba aby som reflektoval naše známe slovenské špecifiká. Medzinárodný menový fond - ktorý mimochodom v roku 1944 spoluzakladal John Maynard Keynes - vydal publikáciu (“Roads to Nowhere” - Cesty nevedúce nikam, IMF, 1998) o tom, ako korupcia vo verejnom investovaní na celom svete, ale predovšetkým v transformujúcich sa a chudobných krajinách, poškodzuje hospodársky rast. Podľa nej je doposiaľ rozšíreným predsudkom medzi ekonómami vo svete, že treba kritizovať vysoké náklady vlád na bežné výdavky, ale odmeniť potleskom vlády, ktoré odmietajú skrbliť na veľkých verejných investíciách - aj na dlh. Tento keynesiánsky predsudok si politici transformujúcich sa krajín rýchlo zvnútornili, prijali ho za svoj a naučili sa okamžite ho zneužívať. Kto z toho profituje? No na počiatku je potrebné vybrať firmu, ktorá tú investíciu (gigantickú priehradu, diaľnicu, zbytočnú atómovú elektráreň, obrovské budovy) realizuje. Často sa už myšlienka investície rodí akoby ušitá na onú firmu. Pre firmu je taký obrovský verejný projekt zdrojom fantastického zisku. Pokušenie podplatiť vládnych úradníkov, členov konkurzných komisií, ba aj ústavných činiteľov aby projekt získala, je preto neodolateľné. Podobné, len stokrát väčšie, je aj pokušenie tých úradníkov, členov konkurzných komisií a ústavných činiteľov. Skúsenosť hovorí, že ani s tým pokušením príliš nebojujú. Nehádžu na pánov s kufríkmi ani povestné kalamáre ako Martin Luther. Pri objeme takýchto investícií ide pri tom o dych vyrážajúce sumy úplatkov (provízií, ak chcete). A kto to zaplatí? No tá firma, ktorou sme začali, určite nie. Pre tú nie je problém pripočítať úplatok (miliónový či miliardový) k nákladom a skorumpovaní úradníci, členovia konkurzných komisí, či priamo ústavní činitelia zasa zabezpečia, aby sa to dalo - napríklad dodatočným zvýšením ceny odôvodneným akousi ťažko prehľadnou zmenou už realizovaného projektu a pod. Všetky tieto alternatívy vedú ale nakoniec k tomu, že to - vrátane onoho úplatku pre svojho vlastného úradníka, či ústavného činiteľa - zaplatí občan - daňový poplatník. Ten dlh sa dá splatiť totiž iba z jeho daní. To, čo za to dostane, je predražený projekt, alebo zbytočne veľký a nákladný projekt, alebo projekt s horšou kvalitou (kvalita mínus úplatok), alebo úplne zbytočný projekt. Máme my, slovenskí občania, nejaký vierohodný dôvod myslieť si, že Gabčíkovo alebo jadrová elektráreň Mochovce boli niečo iné? Alebo že tie povestné deblokácie ruského dlhu cez nákupy zbytočných lietadiel a inej vojenskej techniky, či plány na zbytočné dva nové bloky Mochoviec z podobného zdroja sú niečo iné? A spomínať polopatisticky aj takú Devín banku považujem už naozaj za neštýlové. Neviem nič o tom, že by prinášali zisk, alebo riešili nezamestnanosť.

Strihanie pások a klopanie po základných kameňoch veľkých verejných investícií je snom každého politika s nosom pre politický marketing. Kamery vrčia, fotoaparáty cvakajú. Nesmejem sa, ani tí najväčší politici v histórii tomu vždy neodolali. Nesmeje sa ani John Maynard Keynes, len sa možno kdesi, na onom svete, v kruhu svojich cambridgeských kamarátov, potuteľne usmieva. Aristokrati sa tuším nerehocú ani keď je naozaj dôvod.

Stále neviem, čo sa konkrétne vyvŕbi z rozvojových impulzov a oživovaní výroby v podaní niektorých zástancov ľudí práce, čo sa za tým skrýva. Mám však železnú istotu, že ak sa ich budem na to vytrvalo pýtať a vŕtať do hĺbky, dostanem odpoveď, že korytnačky odhora až nadol.