Mapa stránky

Určite ste si všimli, že sa tu podchvíľou niekto oháňa, že má “know how”. Dokonca to niektorí aj ponúkajú, poskytujú, alebo - čo je úplná podlosť - odmietajú poskytnúť. Ťažko uchopiteľná vec, to “know how”. Pripomína tak trochu wei-su, neodmysliteľnú prísadu čínskej kuchyne. Wei-su je tuším obyčajný glutamat sodný a sám nemá zvláštnu chuť, iba, ako vraví klasik, s tým chutí kačica kačicovejšie. Všetky ľudské snahy sú možno takou veľkou čínskou kuchyňou. Pachtíme sa s nákupmi, nadrobno všetko krajkáme, potom to všelijako patláme, ale stále to nie je ono - v panvici je podozrivý maglajz. Zrazu príde veľký majster, krátko privonia, pridá štipku wei-su (a niečo, čo pozná iba on) a v panvici zavládne lahodná harmónia. Vie, ako na to - he knows how.

Know how má niekoľko zaujímavých vlastností. Know how je napríklad cudzinec - Ausländer, foreigner. To sa pozná podľa toho, že má anglické meno. Jeho domáce náhražky sa volajú “fortieľ”, “majstrovstvo”, či dokonca “expertíza”. Pravda, aj to sú všetko bývalí cudzinci (spolu s “machrovstvom”), teda prisťahovalci. Ale povedzme si priamo - to všetko nie je ono. Je to ako s cigorkou a kávou. Kto má fortieľ (ten sa volal podľa všetkého pôvodne “vorteil”) a nie know how, má cigorku. Tí, ktorí sa už obtreli o angličtinu, vedia, že sa know how vyslovuje “nouhau”. Tí, ktorí sa ešte neobtreli o nič, ako napríklad minister financií, to sebavedome vyslovujú ako “knouhou”. Ale rozumieme im. Know how sa teda prevažne dováža z cudziny. Pokiaľ som tomu dobre rozumel, cez hranice je know how najlepšie prevážať medzi ušami. Aj v prípade, že sa vám na hranici colník hlboko zadíva do očí, know how nezbadá a ani ho nehľadá. Ak uhýbate jeho pohľadu, nakáže vám otvoriť kufor. Aj preto je lepšie neprevážať cez hranice naraz know how a povedzme mikrovlnku.

Know how, teda vedieť ako, je tiež praktickým a živým príbuzným teoretického a nehybného “know that”, teda vedieť, že. Dávno si všimli napríklad lingvisti, že “know that”, povedzme vedieť, že priebehový minulý čas v cudzom jazyku má taký a taký tvar, neznamená zďaleka know how - vedieť ho správne, aktívne a automaticky používať. “Know that” sa dá zapísať do kníh, na diskety a cédéčka, na ťaháky. Najrôznejšie písané návody na použitie, na opravu, na konštrukciu, sú pokusmi o zachytenie know how na papier. Niekedy, pomerne často, ak sa jednotlivé kroky nebránia popisu a formalizovaniu, to môže fungovať. Inokedy nie. Môžete napríklad dopodrobna vedieť čo je to dribling v basketbale, na virtuózne driblovanie to nestačí. Na to driblingové know how potrebujete jednak vidieť driblovať majstra, aby ste mohli ten nepopísateľný pohyb napodobniť, a jednak dovoliť vašim rukám, svalom a mozgu vnímať nervovými zakončeniami, hrať sa a zapamätávať si charakteristiky lopty odrážajúcej sa medzi parketami a vašou dlaňou, na ktoré neexistujú presné slová. Know how samo osebe nevidno. Ako magnetické pole - až keď sa dotkne vecí, ožijú a usporiadajú sa podľa jeho pôsobenia.

Ale predovšetkým je know how tá drobnosť, ktorá znamená vlastne všetko, ktorá robí ten podstatný rozdiel - rozdiel medzi úspechom a neúspechom, mŕtvym a živým pacientom, spustnutým dvorom a kvitnúcim hospodárstvom.

A napokon je know how tovarom. Obchodným artiklom, za ktorý sa tvrdo platí. Dozaista si pamätáte ten prastarý vtip ako prišiel pán s pokazeným autom za automechanikom. Motor auta nie a nie naštartovať. Automechanik sa na to pozrel, vzal kladivo a ťukol ním po motore. Potom otočil kľúčikom a motor sa spokojne rozbehol. Od majiteľa si za tento úkon pýtal stojeden korún. “Stojeden korún za jedno ťuknutie kladivom?” čudoval sa pán. “To ťuknutie je za korunu,” odpovedal mu automechanik, “sto korún je za to, že som vedel kam ťuknúť.” Ja viem, už ste ten vtip počuli stokrát - a predsa sa každý čuduje, keď si niekto pýta veľké peniaze za to, že niečo vie, že vie ako na to. Za know how sa ale platí všade na svete a tí, čo ho majú, strážia si ho ako oko v hlave. A tých, čo ho majú, strážia tiež ako oko v hlave. Lebo know how môže nie len prinášať peniaze, ale i skazu. Ale nie vždy ich ustrážia. Pred pár dňami sa objavil vo Washington Times článok, ktorý citoval zistenia izraelskej tajnej služby. Zistenia vyvolali veľké znepokojenie vlád Spojených štátov aj Izraela. Izraelská tajná služba zistila, že Rusko a Čína spolupracujú s Iránom na konštrukcii rakiet dlhého doletu s nukleárnymi hlavicami. Irán samotný nemá na to potrebný know how (ani v koráne sa o tom nič nepíše). Rusi a Číňania know how na stavbu rakiet majú. Správa uvádza, že sa na iránskom výskume podieľa priamo Jurij Koptev, hlava ruskej kozmickej agentúry a nemenovaný riaditeľ leteckej divízie štátnej ruskej agentúry na export zbraní Rosvooruženie. O ich osobnom know how nemožno pochybovať. Testovacie technológie na rakety dodáva čínska spoločnosť Great Wall Industries. Pomáhajú aj ďalšie ruské firmy - Baumanov inštitút (vraj ruský ekvivalent Massachussetts Institute of Technology), NPO Trud, výrobca raketových motorov a Polyus, najdôležitejšia ruská firma vyvíjajúca laserové technológie. To sú priam tony know how. Ruská pomoc, podľa článku vo Washington Times, zahrňuje aj testovanie kónických hrotov rakiet v aerodynamickom tuneli, konštrukciu riadiacich a pohonných systémov a vývoj pevného paliva. Iránska raketa, ktorú nazvali Shahab-4, má podľa zdrojov z Pentagonu dolet až 1240 míľ a môže pri tom niesť hlavicu vážiacu viac ako 1000 kg. Treba len dodať, že to je asi vzdialenosť zo severnej časti Iránu do Moskvy. Z pytliackych potuliek ruského know how by teda mala bolieť hlava aj Rusov, nie len Izrael. Tí istí americkí odborníci (tiež vlastníci nediskutovateľného know how) tvrdia, že Shahab-4 bude schopná zasiahnuť ciele vzdialené až ako Nemecko, či západná Čína. Čo sa týka ruských “hlavičiek” s ich know how, niektorí americkí analytici si myslia, že nevykonávajú nejakú štátnu strategickú politiku, či obchody dohodnuté najvyšším moskovským vedením, ale skôr pracujú “na voľnej nohe” za hotové (…. are “freelancing” for cash). Pri stále rastúcej hrozbe expanzie fundamentalistického islámu a jeho sklonu k fatalistickej agresii ignorujúcej aj vlastné ľudské straty je tento kšeft Rusov s ich vzácnym know how (a vlastnou bezpečnosťou) naozaj povážlivý.

Ale vráťme sa domov, na Slovensko. Už vieme, že know how je importovaný artikel, za ktorý treba platiť, ktorý je príčinou rozdielu medzi úspechom a zlyhaním, ktorý prebýva všade (najmä v ľudských hlavách) a nikde a ktorý je vidno len keď pôsobí. Teda, pravdupovediac, u nás sa treba veľmi obzerať, keď chcete vidieť niečo, čomu velí know how. Vedomie, že sme krajina odkázaná v takej dôležitej veci akou je know how na dovoz, znepokojuje národohospodársku dušu ešte väčšmi ako tá ominózna závislosť na ruskej rope, plyne a uráne. Ešte šťastie, že tí, ktorí o tom rozhodujú, takú dušu nemajú a ani slovo ominózny ich nestraší svojou zlovestnosťou. Možno im pripadá srandovné - ako nakoniec všetko. Know how má totiž ešte jednu vlastnosť, mimochodom spoločnú s inteligenciou - jeho nedostatok nebolí. Iba následky bolia. Ale tie majú pre postihnutého neznámu príčinu. Ak však budeme toho know how dovážať celé vagóny, čo s obchodnou bilanciou? Veď už aj teraz je kritická - a to dovážame zatiaľ len spotrebný tovar (a tú ominóznu ropu). Je jasné, že potrebujeme vyvážať. A ja už aj viem čo.

Poobzerajte sa ešte raz a určite to aj vy zbadáte. Know how naozaj nevidno, ale je tu na rozdávanie prebytok niečoho iného - naše vlastné, jedinečné a ohurujúce don`t know how (nevedieť ako). Slovensko sa zdá byť pokryté don`t know how. Kamkoľvek vkročí vládny úradník, don`t know how riadi jeho kroky. Kedykoľvek legislatívec hrabne do klávesnice a začne tvoriť nový zákon, vedie mu ruku. Ústami poslancov hýbe, parlament sa bez neho ani tlačítka nedotkne a myšlienky väčšiny mocných mocne riadi. Vyvážajme to! Bol by v tom čert, keby sme s tým vo svete neprerazili. Dovezieme niečo, čo majú oni a vyvezieme niečo, v čom vynikáme. Slovenské don`t know how, už to vidím, bude trhák. A dovoľte mi snívať - bude kótované na všetkých burzách, bude hýbať indexami - s ním pôjdu nahor i (ale to je vylúčené) nadol Dow Jones, NYSE, NASDAQ a všetky ostatné. A Lou Dobbs so šedivými vlasmi v business news na CNN povie: “Slovak don`t know how is today closing at thousand fifty two. Microsoft stock is falling.” (Vysloví to “slouvek dountnouhau”, ale my budeme vedieť, že je to o nás.) No čo vy na to?

Mimochodom, don`t know how už založilo nejednu novú slovenskú kariéru, jeden slávny ekonomický spolok zvaný NEZES, tri nové univerzity, napísalo jednu ústavu a najmenej dva vládne programy (o tuctoch zákonov a stovkách novinových článkov a článočkov vo vládnom denníku ani nehovoriac). Bežne tiež píše nóty Ministerstva zahraničných vecí SR. Celkom nedávno primälo istého vplyvného ekonomického mozga napísať zákon o revitalizácii. A následne jeho šéfa ministra, toho, čo vyslovuje “knouhou”, spolu s celou vládou prijať na riešenie hrozivej obchodnej bilancie ešte hrozivejší balíček opatrení - spolu s dovoznou prirážkou. O spätnom zdanení príjmov zo štátnych obligácií ste už určite tiež počuli. Nevravte mi, že si zahraničie tieto úspechy nášho don`t know how ešte nevšimlo. Neodbytne sa mi tiež natíska myšlienka, že keď to vyvezieme, bude to tam a nie tu. Ale museli by sme to vyvážať v originálnom balení - veď viete, skryté medzi ušami samotných vlastníkov. Dobrovoľne, samozrejme.

A don`t know how je aj sloboda. Sloboda tvoriť. Mozog zaprataný know how síce vie ako na to, ale inak je netvorivý. Know how mu zväzuje krídla. Slovensko ich má teraz rozprestrené a lieta. Bože ako vysoko.

Chcel by som túto úvahu o obchodnej bilancii uzavrieť pozitívne a dialekticky. Know how a don`t know how sú ako svetlo a tma, mnohé a jediné, muž a žena, yin a yang, dasein a nicht dasein (aby sa aj Heideggerovi ušlo). Jedno existuje iba ako protiklad druhého. Bez Slovenska a jeho prostredia plného don`t know how by bola Európa celkovo nevyvážená. Takto je v harmónii.