Mapa stránky

Dve podoby si obliekla nádej mnohých z nás na záchranu z toho politického bahna, ktoré nás obklopuje. Tú prvú som nazval čakanie na dobrého populistu. Je to vlastne teória, ktorá vznikla z nášho zúfalstva a inak správneho pozorovania o nesmiernej sile populizmu v získavaní podpory más. A tiež z nemenej presného pozorovania nedostatku čo i len minimálnej miery populizmu v správaní sa intelektuálnych vodcov ponovembrového vývoja - a absolútne zničujúcich dôsledkov tohoto nedostatku na vývoj volebných preferencií na Slovensku. Cítime, že by sme potrebovali takého nášho Mečiara - a špiritizujeme o tom a márne sa po ňom vo svojich radoch obzeráme. Populizmus víťazí takmer všade, kde po ňom politici siahnu - teda to, čo pod populizmom mlčky rozumieme: - reč a skutky pochybnej morálky, ktoré sa páčia ľudu, ktorých cieľom je páčiť sa ľudu a ktoré sa dovolávajú ľudu ako svojho zdôvodnenia. Politický populizmus má pomerne zložitú históriu, ale ako hanlivá nadávka politikovi je starý iba niekoľko desaťročí - hoci populistickí politici sú tu od samotného počiatku dejín. Pod týmto názvom však existoval aj inakší populizmus. V Amerike bola založená koncom minulého storočia Populist Party - vidiecka, farmárska strana, ktorá si vzala do hlavy "navrátiť vládu republiky do rúk prostého ľudu", nenávidela dravý kapitalizmus, vyžadovala vládne intervencie v prospech malovýrobcov a chcela raziť neobmedzené množstvá strieborných mincí v predstave, že tak sa dá bojovať proti inflácii (skúmal som, či s touto pôvabnou teóriou nemá niečo spoločného združenie NEZES, ale jednoznačne sa jedná o prednezesovské obdobie). Podobný populizmus poznalo i Rusko minulého storočia - útek mladých intelektuálov, narodnikov, na vidiek, spojený s pokusom o akýsi agrárny socializmus. Takýto "agrárny populizmus", to jest teórie o vidieckej malovýrobe spojené s nepriateľstvom k hierarchiám a založené skôr na "spolupráci medzi rovnými", nie je ani dnes mŕtvy. Rezonuje napríklad aj v sociálnom učení katolíckej cirkvi alebo u niektorých zelených. Spomenul som ho však iba pre poriadok, lebo nie o agrárnom populizme je tento článok.

         Margaret Canovan z univerzity v Keele sa pokúša zhrnúť v Blackwellovej encyklopédii vlastnosti nášho politického populistu takto: "V parlamentnom systéme možno obviniť politika z populizmu, ak porušuje konsenzus liberálnej elity tým, že zneužíva ľudové predsudky proti cudzincom, proti ľuďom s nejakou úchylkou, či proti etnickým menšinám. V tomto zmysle má populizmus nebezpečný nádych spiatočníctva, netolerancie k rôznosti a nepriateľstva voči individualizmu, intelektu a kultúre." Chcem, aby ste mi uverili, že pani Canovan nepoznala slovenskú politickú scénu a písala všeobecne. Medzi iným napísala i nasledovné: " Politika možno označiť za populistu, ak sa vyhýba ideologickej zodpovednosti a nárokuje si hovoriť v mene celého národa a nie len v mene nejakej frakcie, strany, alebo triedy, alebo keď patrí k nejakej "strane prijímajúcej všetkých ľudí", ktorej do značnej miery chýbajú zásady a ktorá je vo svojej politike eklektická. Populistická rétorika sa za týchto okolností používa , aby sa obišli konkrétne problémy."

         Populizmus je teda technika, ktorou si veľkí charizmatickí vodcovia i malí lokálni táraji získavajú podporu. Predpokladá pripravenosť politika bezostyšne klamať kedykoľvek chcú ľudia počuť práve lož. Predpokladá ochotu politika povedať za každých okolností práve to a len to, čo chcú ľudia počuť. Predpokladá i vôľu politika povedať a urobiť i veci nevkusné, či dokonca hlboko nemorálne a škodlivé - ak cíti, že sa to bude "ľudu" páčiť a zvýši to jeho popularitu a moc. Predpokladá nakoniec i ochotu zobudiť najtemnejšieho démona na dne duše davového človeka - zlo skupinovej nenávisti. Je to jednoduchý návod a je i spoľahlivý. Treba iba výrečnosť, pohotový jazyk a žiadne škrupule. Ľud oceňuje na populistovej reči všeličo - ale najčastejšie vzrušenie, ktoré sa ho zmocní keď populista vysloví i "zakázané" veci. A nadovšetko je ľud očarený slovnou fluenciou ("... je múdry, hovorí bez papiera ... je múdry, lebo hovorí rýchlo a nemusí nad tým rozmýšľať, vie to z hlavy...") a pátosom. Ľud miluje patetické táraniny.

         Nie je to však iba technika, ktorú sa možno chladnokrvne naučiť. Populisti sú narcisti - všetci bez výnimky! Nenásytne túžia po priazni a láske davu. Nedokážu odolať pokušeniu ohúriť a opantať i náhodnú malú skupinku ľudí. Lebo obdiv, tá kolektívna citová odpoveď, je pre narcistickú osobnosť populistu ako návyková droga. Preto sú úspešní populisti vynikajúci najmä v jednej veci - vyvinul sa u nich spoľahlivý cit pre skupinové nálady ľudí a pre drobné zmeny ich reakcií. Dokážu sa im okamžite prispôsobiť. Sú vlastne prostitútkami celou svojou dušou.

         Čakanie na dobrého populistu, ktorý porazí zlo jeho vlastnými prostriedkami, je však sebaklam. Populizmus je označenie pre nemorálny podvod na veľkej skupine ľudí, často na významnej časti národa. Populista a jeho populizmus zanecháva po sebe v spoločnosti ťažko poškodené prostredie kontaminované účelovými lžami, vyslovenými možno iba kvôli ich okamžitému účinku, ale prežívajúcimi niekedy i populistu samotného. (Do tejto kategórie patria všetky konšpiračné teórie o sprisahaniach proti nám, ale i všetky ohovárania konkrétnych ľudí a zlomyseľné klebety.) Populizmus zanecháva po sebe prostredie dlhodobo infikované i náchylné na opätovnú infekciu. Neexistuje dobrý, či neškodný populizmus. Čakanie na dobrého populistu je nákazlivý sen o dobrom Batmanovi, ktorý drví Zlo jeho vlastnými zbraňami. Nechcem sa mu smiať. Chcel som iba upozorniť na jeho vnútorný logický rozpor. Existujú, pravda, strhujúce a charizmatické osobnosti, ktoré nesú v sebe autentickú víziu o vyšších veciach a skutočných hodnotách - v umení, vo vede, v náboženstve i v politike. Ale tie sa nikdy nepodkladajú nízkemu vkusu davu a nedajú sa nahradiť narcistickými luhármi.

         Tú druhú podobu, ktorú vzala na seba nádej na vybŕdnutie z bahna, som nazval čakanie na profesionálnych pragmatikov. Veď viete, čo mám na mysli - ako Deus ex machina sa do slovenskej politiky odkiaľsi vynoria nesmierne kompetentní mladí muži, pokiaľ možno v podnikateľských sakách a s mobilnými telefónmi v ruke, ktorí budú vedieť ako na to - profesionálne. Nebudú mať iba obyčajné vedomosti - budú mať priamo know-how (!). Budú to profesionáli - young executives - a teda budú v každom okamihu presne vedieť čo a ako urobiť, ako byť v zápase o voličov úspešní - v mene nás všetkých. Zmetú všetkých amatérov v koalícii i opozícii do minulosti ako McDonaldi tých ufúľaných stánkových obchodníkov s párkami - medzi dvomi partiami golfu či squashu. A najmä budú pragmatici - teda nebudú zaťažení zbytočnými intelektuálskymi špekuláciami nad výberom prostriedkov a partnerov, nebudú si príliš lámať hlavu nad politickou morálkou a nebudú sa ani štítiť spolupráce s hocikým. Škrupule sú skutočným profesionálnym pragmatikom iba na obtiaž. Takto nejako mi popisujú svoj sen niektorí moji priatelia - zvyčajne hneď, ako sa vydýchajú po sne o dobrom populistovi. Je to modernistická verzia sna o tých rytieroch spod sitnianskeho brala.

         "Ó, Adonai!" - volával Jan Werich ako rozprávkový cisár smerom k Stvoriteľovi, keď hral skutočné zúfalstvo. Zvolal by som to s ním, lebo nič všednejšie sa mi nehodí k tomuto zúfalému nedorozumeniu. Za snom o profesionálnych pragmatikoch je nesmrteľné a ani pádom marxizmu nepoučiteľné racionalistické presvedčenie, že existuje "formula", technika, návod na robenie správnej politiky, ktorý je zaručený. Len ho treba dokonale ovládať - ako profesionál - a potom nemožno zlyhať. Je to absolutizovanie techniky v tej najlepšej racionalistickej tradícii od Machiavelliho, cez Descartesa, až po Marxa a Lenina. A ten pragmatizmus oných profesionálov je vlastne rodným bratom morálneho a hodnotového relativizmu skrytého za predstavou o dobrom populizme. Nechcem byť zlý, ale niektorí moji priatelia húfne snívajú sen o všemocnej božskej technike zbavenej všetkých morálnych príťaží. Ten sen je, prirodzene, ospravedlniteľný, lebo je reakciou na vŕšiace sa nešikovnosti a chyby súčasnej politickej opozície. Je vlastne snom o rozprávkovej sile, ktorý vznikol z pohľadu na frustrujúcu slabosť.

         Podozrivé je, pravda, prečo sa už dávno takíto profesionálni pragmatici na slovenskej politickej scéne neobjavili. Času na to bolo, konieckoncov, viac ako dosť. Kde sa teda zašívajú, keď mi tu trpíme? Pod ktorým bralom to čakajú na svoj čas? Na ktorom Harvarde to študujú? Nejakí tu už aj boli a tvrdili, že oni sú tí profesionálni pragmatici, ale príliš im to nešlo. Najmä z toho pragmatizmu sa vykľulo kujónstvo. Od toho času, keď mi niekto povie, že je pragmatik, obyčajne čakám, že sa nebude príliš "tentovať" s dodržiavaním pravidiel hry. Ale tí praví akosi nechodia. Tuším len, že to bude príbeh navlas podobný tomu o umelej inteligencii - chlapci od počítačového výskumu budú vedieť o čom hovorím. Profesor Simon, spolu s profesormi Newellom a Shawom, ohlasovali skorý zrod umelej inteligencie - mysliaceho elektronického počítača - už pred viac ako tridsiatimi rokmi. Computery medzi tým prekonali vývoj, o ktorom nik ani len nesníval. Ale inteligencie - v zmysle sebareflektujúcej a komunikujúcej mysle - vedomia - v nich niet a ani nebude. A to napriek tomu, že celé generácie tých najlepších mozgov tomu venovali priam titánske úsilie - a všeličo skvelé pri tom vymysleli. Je to chybný racionalistický koncept - viera, že duševné procesy človeka sú iba sledom algoritmizovateľných a formalizovateľných krokov. A realita sa tomu, ako nakoniec vždy - v biológii, v psychológii, v sociológii i ekonómii - bráni. Dodnes koluje obľúbený bonmot, že je ešte vždy lepšie byť prirodzene hlúpy ako umelo inteligentný. Ale dosť bolo škodoradosti. Čakanie na spásonosný príchod profesionálnych pragmatikov je čakaním na Godota. Neprídu, lebo takí, ktorí by naozaj mali tú zázračnú techniku, neexistujú. Ani tu, ani v Amerike.

         Obe podoby nádeje - čakanie na dobrého populistu i čakanie na profesionálnych pragmatikov - sú teda ilúziami. Netreba však za nimi roniť slzy. Sú to konštrukcie z rodu skratkových a jednoduchých riešení, bytosti zo sveta duchov. Ak by naozaj prišli, nepáčili by sa vám. Pozrite sa do vládnych lavíc - tam sedia: populista so všetkými vlastnosťami, ktoré musí nevyhnutne mať (ten náš by nemohol byť iný) i "profesionálni pragmatici" - zjednodušení ľudia nahradzujúci úvahu a pochybnosti hľadajúceho intelektu spupným presvedčením o vlastnej neomylnosti a zbytočnosti morálnych škrupulí.

         Podoby našej nádeje sa však dajú korigovať. Zmeniť na také, ktoré možno aj naplniť. Postačí si namiesto duchov dosadiť ľudí z mäsa a kostí a napríklad z predstavy dobrého populistu kultivovať sen o tom, že sa ľudia, ktorí v sebe nosia skutočnú víziu o spoločnosti a skutočné bohatstvo ducha, naučia hovoriť jasne, zrozumiteľne a presvedčivo. A profesionálnu techniku pragmatikov je treba nahradiť v predstavách výkonným intelektom, dobrým vzdelaním a pevným charakterom - a talentom a citom pre politiku. To sa dá síce ťažšie formalizovať, ale existuje to a možno to ľahko rozpoznať. A treba pridať presvedčenie, že účel nesvätí prostriedky, lebo zvolené prostriedky sú často to, čo určuje vlastnú náplň nášho života. Čas populistov naisto pominie i u nás - a skoro, i keď vám nemôžem sľúbiť, že zajtra a navždy. Ale iracionálne denné sny nám dovtedy nepomôžu.