Mapa stránky

Ja viem, je to rečnícka (čiže zbytočná) otázka, takpovediac zo zdvorilosti. Si len socha v petržalskom parku. No a v tom počasí ... Ale vyvolávaš pocity v tých, čo idú okolo. Budem sa preto radšej venovať im. Vlastne sú v tom parku dvaja kamenní a za svojho života skvelí a pre svoj národ významní básnici. Uprostred parku, na vysokom podstavci, je Janko Kráľ, Petőfiho rovesník (Sándor Petőfi sa narodil presne na Nový rok 1823, Janko Kráľ iba asi o 8 mesiacov skôr), podľa ktorého dali otcovia mesta parku aj meno. Petőfiho socha je skrytá v húštine pri cestičke, niekoľko desiatok metrov od Janka Kráľa. A nie sú sami. Niekde na polceste medzi týmito dvomi romantikmi, trochu smerom k Dunaju, sedí na kamennom podstavci pôvabná mladá dáma, ktorá sa volala Olga Trebitsch a žila na prelome devätnásteho a dvadsiateho storočia. Bola speváčkou a má krásny úsmev. Básnici sa obaja tvária povznesene. Ale inak sa tie ich sochy príliš nepodobajú. Sándor Petőfi mával kedysi v ruke šabľu (nie vytasenú, pamätám si ju), veď bol revolucionár, ale už nemá ani šabľu, ani tú ruku. Za ním je aj ďalšia krásna kamenná dáma, očividne múza. Ani tá už nemá ruku. Janko Kráľ má rozviaty krok, rozviaty plášť a vychádzkovú palicu. Tiež bol síce spočiatku, v roku meruôsmom, revolucionár, dokonca ho revolúcia, ktorá ho zastihla v Pešti, až tak nadchla, že sa ju ponáhľal šíriť aj na Slovensko, aj ho za to popoťahovali (čítam, že dokonca v Šahách na vežu), ale potom sa pridal k slovenským dobrovoľníkom na strane cisárskeho dvora a išiel revolúciu potlačiť. Vraj potom aj pomáhal vláde ako vládny komisár pri identifikovaní povstalcov (bonzoval, ako vravíme my, neromantici). To už Sándor Petőfi nežil a nedopátral som sa, či niekedy proti sebe stáli aj na jednom bojisku. Preto asi tá vychádzková palica. Janko Kráľ a Sándor Petőfi, Slovák a Maďar. Alebo to nie je také jednoduché? V každom prípade aj Petőfiho mama bol Slovenka, za slobodna sa volala Hrúzová a otec sa volal István Petrovics, čo tiež nie je príliš maďarské meno. Nuž ale to by nemalo nikoho v strede Európy prekvapiť. Ani neprekvapuje, ale vždy, keď som v tom parku (a to je často), nútia ma tí romantickí básnici na chvíľu zauvažovať o národnej identite. A park so starými stromami a sochami je dobré miesto na uvažovanie.

            Zatiaľ čo Jankovi Kráľovi okoloidúci doprajú byť kráčajúcim básnikom, Petőfi je v tej romantickej húštine najmä ako Maďar. Nemôže za to, takú rolu mu prisúdili tí, čo k nemu chodia. Pre Maďarov je hrdinom revolúcie 1848, tribúnom ľudu, republikánom, vodcom Mladého Maďarska, zástupcom plebejského demokratizmu, sociálnej prestavby spoločnosti a podobne (tak ho popisuje aj encyklopédia). Pravidelne sa pri ňom zídu a položia k jeho soche kvety a vence predstavitelia maďarskej komunity. Musí pre nich veľa znamenať, viac ako iba básnik. Vedia to aj tí druhí, tí, ktorí tú sochu nedávno počmárali sprejmi protimaďarskými heslami. Nepodozrievam ich z toho, že by tušili niečo o Sándorovi Petőfim, básnikovi a revolucionárovi. Nepodozrievam ich dokonca ani z toho, že by tušili, kto je kráčajúci rebel a štúrovský básnik o kúsok ďalej. Chceli sa iba vyvŕšiť na soche človeka, ktorý je drahý srdcu tých druhých. Aby im ukázali, aby ich urazili, aby im ublížili. Im, všetkým Maďarom, a predovšetkým tým našim, žijúcim na Slovensku. Podarilo sa. Ani neviem, či sa dopočuli o svojich duchovných bratoch z druhej strany, ktorí sa pokúsili o čosi podobné, pre zmenu protislovenské, v Békešskej Čabe. Petőfiho socha je medzitým očistená, vlastne pretretá akýmsi lakom, nápisy v Békešskej Čabe asi tiež, ale blen v ústach zostáva. Na oboch stranách.

Čo je to, čoho sa možno v duši človeka tak bolestivo dotknúť stupídnou čmáranicou na stene či soche, ktorá ho ani nepomenuje osobne? Prečo existuje niečo ako kolektívna urážka dokonca sprostredkovaná napríklad zneucteným štátnym symbolom? Nedá sa nad tým uškrnúť ako nad bezmocným agresívnym uličníctvom právom zamindrákovanej hŕstky bez skutočného významu? Obávam sa, že nedá. Z viacerých dôvodov. Po prvé, chýba tomu spontánnosť a nevinnosť pravého obrazoboreckého uličníctva. Tú som videl v petržalskom parku predtým. Pred pár rokmi, keď zasa raz niekto položil k Petőfiho soche kvety a vence, nejakí uličníci nasadili potom jeden z tých vencov na básnikovu hlavu. Možno to aj niektorého maďarského národovca pobúrilo, ale Petőfi vyzeral s tou kvetinovou ozdobou veselo, rozmarne a tak trochu ako hipík. On by sa určite zasmial, nebola v tom zloba a to uličníctvo nemalo nič spoločné s jeho národom. Tentokrát tu však tá zloba bola. Druhý dôvod je v jednoduchej skúsenosti z nie tak dávnych dejín, že takáto rituálna agresia proti symbolom a nenávistné čmáranice v skutočnosti signalizujú psychologickú pripravenosť zúčastnených na skutočné fyzické násilie. Len odvaha zatiaľ chýba, vôľa ublížiť tu už je. Preto sa treba priplichtiť v noci, načmárať a utiecť. Ak bude k dispozícii vhodný dav, v ktorom sa dá skryť a vhodná situácia, tí čo čmárali aj udrú. Alebo si niekto myslel, že nacisti sa zastavia pri maľovaní protižidovských hesiel na výklady židovských obchodov? Ten tretí dôvod súvisí s tým, že politické vzťahy medzi národmi a etnikami sú poznačené psychológiou a emóciami viac ako povedzme ekonomickou racionalitou. Politická špička na oboch stranách si pokojne môže uchovať zoči voči takýmto incidentom chladnú hlavu, ťažko to však môže naordinovať všetkým, ktorých reprezentuje. Ľudia nemávajú chladnú hlavu, ak ide o útok na ich osobnú dôstojnosť a sebaúctu. A národná identita je do takej miery súčasťou osobnej identity človeka, že útok na ňu je pre väčšinu osobným útokom. A je tu aj štvrtý dôvod, pre ktorý nad tým čmáraním po soche básnika nemožno mávnuť rukou. Nebolo by ho totiž, keby ho ktosi nepodnietil. Neviem, či to niekto vymyslel v ktorejsi straníckej centrále, pochybujem o tom dokonca, ale ani nemusel. Stačilo kŕmiť vnímavé duše cez médiá týždne paranoidnými nacionalistickými bludmi a iniciatívni bojovníci so sprejmi sa našli sami. Aj spreje si kúpili asi za vlastné. Ale tvrdím napriek tomu, že to prostredníctvom cudzích rúk načmárali konkrétni politici a novinári. Stačilo im rozprávať do kamier a písať do novín o maďarskom sprisahaní a ohrození štátu a národa a výsledok v podobe (zatiaľ iba) čmáraníc sa dostavil. Ten piaty dôvod prečo nemávnuť rukou súvisí s tým predchádzajúcim a je hádam najzávažnejší. Je ním politická agenda, ktorou teraz žije slovenská politická scéna a teda aj verejnosť. Na mysli mám samozrejme reformu verejnej správy. Kreslí sa mapa, podľa ktorej si ľudia budú takpovediac vládnuť sami v regiónoch, ktoré sa z tej vravy zrodia. To posledné, čo potrebujú, je rozhodnutie na pozadí načmáraných šovinistických hesiel signalizujúcich hlbokú nedôveru a nenávisť. Je jasné, že kompromisy nenaplnia nikoho šťastím. Kompromisy sú však lepšie ako paranojou spôsobené krivdy. No a samozrejme je tu i šiesty dôvod – Petőfi samotný a kultúra vôbec. Nehaňte básnikov, neničte sochy a nekazte hnusnými čmáranicami krásny park.

Národná, ale aj rasová a akákoľvek iná identita je zvláštna vec. Väčšinu času o nej človek nevie, lebo sa zaoberá prozaickými vecami – ako sú dane, účty za bývanie, sklamané lásky, spory so susedmi, neposlúchajúce deti a pokazené auto. Sú však okamihy, keď ju s veľkou naliehavosťou pocíti. Napríklad keď jeho národné družstvo vyhrá majstrovstvá sveta. To on sám vyhral v takom okamihu, lebo identita znamená, že „ja som oni a oni sú ja“ a som teda aj ja najlepší. Tak trochu. Žiaľ, aj národná porážka má túto osobnú príchuť. A samozrejme aj urážka. Národných identít môže mať pritom človek v sebe skrytých viacero – popisujú vlastne jeho rodokmeň (teda ten, o ktorom vie). Stačí, aby ste mali babku z Írska a bodne vás jedovatý protiírsky vtip. Nemuseli ste ju ani poznať, stačí, že o tom viete. Nehovoriac o dedkovi z Afriky, alebo mame z Čiech. Identita, dovtedy dobre skrytá, číha na urážku príslušného národa, ktorého krv vo vás koluje, či starorodičovskej domoviny a zaškrie priamo tam, kde to bolí najviac – do sebaúcty. Nie je pritom urazená vaša štvrtina, ste urazený celý.

Nedávno sa veľa popísalo o zničení obrovských sôch Budhu v Afganistane. V čase ich vytvorenia mal už budhizmus okolo tisíc rokov a islám sa iba rodil. Nebudem sám, komu konanie Talibanu pripadalo obludné. Nespomínam to ale preto, lebo v tom vidím paralelu. Žiadna totiž nie je. Spomínam to práve kvôli rozdielu v motívoch. Taliban si nechcel vyliať zlosť na afgánskych budhistoch, žiadni tam tuším už nežijú, ani na budhistoch celého sveta. O nich podľa všetkého vodcovia Talibanu ani veľa nevedia, rovnako ako asi pramálo vedia o Budhovom učení. Jeho vodcovia iba uverili, že tie sochy sú proti vôli Alláha, lebo zobrazujú iné božstvo, a tak ich dali zničiť. Svojim spôsobom bol ich skutok skôr transcendentný ako nenávistný, hoci nepochybujem, že aj nenávisti je v dnešnom Afganistane dostatok. Pohanenie Petőfiho sochy nemá v sebe transcendencie ani štipku. Socha si iba odniesla nenávisť voči tým, ktorí tu žijú s nami a chodia medzi nami každý deň. Možno je to kvôli tomu, že je ten Taliban tak abstraktne ďaleko, ale zdá sa mi, že našu civilizáciu a pokoj ohrozujú viac tí, ktorí počmárali Petőfiho. Nemám pravdu Sándor? Nemám pravdu Janko?