Mapa stránky

Príslovie o tom, že božie mlyny melú síce pomaly, ale isto, si vymysleli ľudia preto, aby si dodali optimizmu pri beznádejne dlhom čakaní na spravodlivosť. Tá údajne musí potrestať každé zlo a krivdu. V skutočnosti vedel človek vždy pramálo o božích zámeroch, ale ľudská spravodlivosť nebola v dohľade a tá božia od biblických čias stále častejšie váhala. Ukrivdeným, obetiam zločinov a angažovanej verejnosti farníkov sa uľavilo, ukľudnili sa, lebo uverili, že kdesi na konci, možno v nedohľadne, ale predsa len s absolútnou istotou, číha na lotrov spravodlivosť - melú neúprosné božie mlyny. Vedomie, že božie mlyny už melú, je tiež pohodlným ospravedlnením vlastnej nemohúcnosti konať, či vlastnej zbabelosti postaviť sa lotrom. Božia spravodlivosť nemusí byť podľa ľudských predstáv spojená s niečim štandardným (ako by bolo napríklad súdne rozhnodnutie), postačí choroba, ktorá postihne lotra či jeho rodinu, úmrtie, nešťastie, okrivený statok, povodeň, epidémia, zemetrasenie. Akákoľvek slepá sila je v ľudských očiach zásahom rozhnevanej prozreteľnosti - božích mlynov - a dôkaz ich existencie. Ak lotrovo osobné šťastie a beztrestnosť trvajú akosi pridlho, ukľudňuje ľudí vedomie, že tie mlyny melú isto - i keď sú akosi pomalé. Lotri toto príslovie nikdy nepopierali. Jednak sa necítili byť lotrami, lebo to sa lotri nikdy necítia, jednak im zo strany ľudskej spravodlivosti najčastejšie nič nehrozilo. Pričasto ju dokonca sami mali (a dodnes majú) v rukách. A tá božia spravodlivosť sa naozaj nikdy neponáhľala. Informovanejší lotri tušili, že asi ani žiadna nejestvuje - a ak, tak má v pozemskom živote podobu slepej náhody. Kvôli tejto slepej náhodnosti a anekdotickej povahe dôkazov o spravodlivých zásahov prozreteľnosti sa javí božia spravodlivosť ako veľmi náladová dáma. Ale možno sa človek vo svojom bezmocnom zápase so zlom iba rúha, ak si ju predstavuje takto triviálne. Vo vývoji ľudskej pospolitosti sa však ukazuje rozumnejšie nečakať iba na ňu. V každom prípade je možné a užitočné skrátiť si čakanie na výsledok práce božích mlynov aktívnym hľadaním spravodlivosti. Trestanie zla je vždy dobrý začiatok.

         Moja úvaha smeruje pochopiteľne k súdom a ich moci. Tie sú pozemským ekvivalentom božích mlynov. Tiež nevynikajú rýchlosťou, ale je v nich viac pozemskej istoty. Ale sú len také spravodlivé či múdre, ako ľudia, ktorí súdnu moc vykonávajú. Nie každému národu a kultúre sa výber sudcov darí. Trochu to súvisí s národnými dejinami a tradíciou. V tejto súvislosti rozpoviem, obávam sa, že príliš stručne, príbeh slávneho muža, ktorý bol krátko aj sudcom.

Volal sa Thomas More. Obete vyučovania marxizmu o ňom vedia iba to, že napísal knižku Utópia a bol teda “utopický socialista”. Zomrel v londýnskom Toweri rukou kata v roku 1535 a nemohol sa preto proti tejto invektíve brániť. Thomas More bol renesančným človekom, teologickým mysliteľom a žiakom a priateľom Johna Coleta, ktorý patril k prvým, i keď opatrným oxfordským reformátorom. Colet, Thomas More a ich priateľ Erasmus Rotterdamský chceli síce reformovať rímsku cirkev, ale mäkko, bez násilia, rozumom a vedomosťami. Títo skvelí muži sa mohli priateliť a komunikovať medzi sebou vďaka ich vynikajúcemu vzdelaniu a teda aj vynikajúcej latinčine. Erasmus sa cítil v Anglicku výborne a svoju slávnu Chválu bláznovstva napísal priamo u Thomasa Mora. Počas Morovej mladosti vládol Anglii zakladateľ dynastie Tudorovcov Henry VII. Dal svojej krajine štvrťstoročie mieru a pokoja a Thomasovi Morovi a jeho priateľom tolerantný priestor na vzdelávanie a výboje ducha. Dal Anglii tiež svojho syna Henryho VIII., čo bol problematický podarúnok. Osudy Thomasa Mora sú s Henrym VIII. úzko zviazané, podľa niektorých prameňov mali k sebe dokonca veľmi blízko, hoci Thomas More bol o trinásť rokov starší. Erasmus Rotterdamský spoznal budúceho kráľa Henryho ešte ako dieťa a veľmi ho prekvapila jeho predčasná inteligencia. André Maurois má vo svojich Dejinách Anglie takýto výborný postreh: “Móda tvorí panovníkov rovnako, ako predpisuje šaty a riadi mravy. Kráľ stredoveku musel byť galantný, rytiersky, prísny a zbožný, veľké renesančné knieža je nemravník, vzdelaný, veľkolepý a často krutý. Práve taký bol v každom ohľade Henry VIII., ale na anglický spôsob - to znamená, že jeho nemravníctvo bolo manželské, jeho vzdelanosť bola teologická a športová, jeho veľkoleposť bola vkusná a a jeho krutosť sa riadila zákonmi.” Napáchal množstvo zločinov, ale pre tieto vlastnosti ho dodnes niektorí historici obraňujú. André Maurois cituje ctihodného biskupa Stubbsa, ktorý poznamenal, že portréty Henryho šiestich manželiek síce neospravedlňujú chvat, s ktorým sa ich zbavoval, ale určite ho vysvetľujú. Henry VIII. bol v mladosti krásny atlét, majster tenisu, lukostrelec a jazdec, navyše bol vzdelanec, ktorý miloval krásnu literatúru, hltal teológiu, skladal básne a skladal aj hudbu. Henryho brat Artur, ktorý mal byť kráľom, zomrel. Predtým sa však oženil s Katarínou Aragónskou. Toto manželstvo bolo pre vtedajšie slabé Anglicko životne dôležitou zárukou spojenia so španielskym trónom. Preto kráľovská rada tlačila dôrazne na Henryho, aby si Katarínu, vdovu po svojom bratovi, vzal za manželku. Žiadny problém, obaja boli mladučkí, ale tretia kniha Mojžišova zakazuje manželstvo medzi švagrinou a švagrom. Bolo teda potrebné získať pápežskú bullu a dokázať, že manželstvo Artura a Kataríny “sa nenaplnilo”, teda, že medzi nimi k ničomu neprišlo. Zohnali sa svedkovia, ktorí boli tú málo pravdepodobnú historku ochotní odprisahať a Henry si bral Katarínu ako pannu “de iure”. Katarína Aragónska však dala Henrymu iba dcéru Máriu a nepodarilo sa jej porodiť následníka trónu. Stav trval dlhé roky. Thomas More bol počas týchto rokov stále viac v kráľových službách, stal sa speakrom (predsedom) Dolnej snemovne a aj vysokým hodnostárom Oxfordskej a následne aj Cambridgeskej univerzity. Erasmus Rotterdamský poslal Thomasovi Morovi v roku 1518 výtlačok téz Martina Luthera, ten však najprv nereagoval. Až keď začali Lutherove knihy obiehať celú Angliu napísal Henry VIII., naozaj vrúcny katolík, zrejme s pomocou Thomasa Mora, na pomoc katolíckej cirkvi spis Obrana siedmych sviatostí. Henryho odmenil vtedy pápež titulom defendor fidei, teda obranca viery. Následne, v roku 1923 vystúpil v Odpovedi Lutherovi na obhajobu cirkvi aj Thomas More. Slávnu Utópiu vydal už v roku 1516. Henry VIII., vtedy už muž v stredných rokoch, sa nakoniec zamiloval do mladučkej Anny Boleynovej a chcel si ju vziať za ženu, aby mu porodila dediča trónu. O zrušenie manželstva s Katarínou však musel žiadať opäť Rím. Pápež by aj vydal bullu, ktorou by zrušil predchádzajúcu bullu legitimizujúcu Henryho manželstvo s Katarínou, čo by vyžadovalo síce značný kus teologickej ekvilibristiky, ale nebolo to nemožné. Nedovolil to však španielsky kráľ Karol V., ktorý vtedy ovládal Rím. Karol V. bol synovcom Kataríny Aragónskej a bratancom jej dcéry Márie. Katarína sa vtedy obrátila priamo na Rím a nevybavil to ani kardinál Wolsey, ktorý mal v Anglii v rukách vlastne všetku svetskú a cirkevnú moc. Bol zároveň kancelárom i pápežským legátom. S Henryho súhlasom, pochopiteľne. Kráľ Wolseyho vykopol a na miesto kancelára menoval váhajúceho Thomasa Mora. Kancelár, teda Lord Chancellor, je zároveň najvyšším sudcom kráľovstva. Henrymu VIII. poradil vtedy cirkevný hodnostár Thomas Cranmer aby sa vo veci neplatnosti svojho manželstva s Katarínou poradil s významnými teológmi na univerzitách. Oxford a Cambridge sa najprv trochu vykrúcali, ale parížska Sorbonna mu radostne vyhovela, pretože nenávidela španielskeho kráľa Karola V. Podobne sa zachovali aj ďalšie, najmä severotalianske, univerzity, a tak mal kráľ pre svoj parlament dôkaz, že vlastne pápež rozhodol v prípade platnosti jeho manželstva s Katarínou Aragónskou nesprávne. Cranmera vymenoval za canterburského arcibiskupa a ten v roku 1533 kráľa tajne zosobášil s Annou Boleynovou. Následne bol Henry VIII. Rímom vyobcovaný z cirkvi. Anglický parlament vtedy kráľovi odhlasoval všetko čo chcel a prakticky odtrhol anglickú cirkev od Ríma. Klérus musel priznať kráľovi titul najvyššej hlavy cirkvi, priznal mu občiansku aj duchovnú jurisdikciu, dal mu právo reformovať cirkev a potláčať bludy a kacírstvo. Odhlasoval tiež všetko potrebné, čo sa týka kráľovho manželstva. Skoro všetci kňazi vtedy na žiadosť kráľa prisahali, že neuznanie “cudného zväzku Anny a Henryho”, a tiež nezrieknutie sa “rímskeho biskupa, ktorý si osobuje právo hovoriť si pápež”, je zrada. Thomas More, lord kancelár a teda najvyšší anglický sudca, to odmietol - kvôli svojej úprimnej oddanosti cirkvi, ale aj kvôli tomu, že odmietal účelové triky s právom - a už predtým, v roku 1532, rezignoval na svoju funkciu. Kráľ ho dal strčiť na rok do Toweru (kde napísal svoju poslednú knihu) a následne sťať. André Maurois píše, že “rozvodová komédia sa zmenila na hroznú tragédiu”. Množstvo mníchov obesili, rozpárali a rozštvrtili. Vo väčšine kláštorov, ktorých bolo v Anglicku vtedy asi 1200, mnísi tú prísahu odmietli a následne boli doslova vykynožení a majetok kláštorov “privatizovaný”. Anglická cirkev sa osamostatnila. Ďalšia pohnutá história Henryho vládnutia a jeho manželstiev je pre náš príbeh už nepodstatná. Opustil ho Thomas More.

Ten príbeh je zlomkom väčšieho príbehu, ktorý vysvetľuje dnešné kvality anglického súdnictva a anglického Najvyššieho súdu, ktorému predsedá dnešný lord kancelár. Sedí na kresle, ktoré definoval už pred storočiami aj Thomas More. Ťažko byť malým ufúľancom na takej stoličke. História a tradícia stanovujú aj kritériá, píšu normy a nastavujú výšku latky. Nie na papieri, ale do ľudských hláv. Ale tudorovská tradícia priniesla aj ďalšie inštitúcie, ktoré súvisia so súdmi a vôbec s pozemským poňatím praktického zabezpečenia spravodlivosti a práva. Sudcami a policajtami na miestnej úrovni neboli žiadni platení štátni úradníci, ale občania. Yeomani, teda drobní vlastníci pôdy si volili spomedzi seba vždy na rok konstábla, teda strážnika. Tento zodpovedal celý rok za kľud vo farnosti, dozeral na zbrane a zabezpečoval ochranu dediny. Pomáhali mu radami a často aj fyzicky tí, ktorí tú funkciu už predtým zastávali. Yeomani boli povolávaní aj do funkcie porotcu na súde. Na rozdiel od kontinentálnej Európy, kde pôdu okrem šľachticov nevlastnil prakticky nikto, vrstva yeomanov bola široká a bola kostrou zeme a jej armády. Yeomani boli počas storočnej vojny v Anglicku lukostrelcami a nebáli sa pracovať vlastnými rukami, ani sa biť. Všetci yeomani sa schádzali štyrikrát ročne v hlavnom meste grófstva (okresu). Tam musel chodiť aj squire, teda drobný šľachtic, ktorý musel vo svojej dedine prijať úrad zmierovacieho sudcu. O ňom hovorí Maurois, že bol tudorovskou slúžkou pre všetko - súdil v sporoch medzi ľuďmi i vagabundov, ktorých mu vodil konstábel, bol splnomocnencom ústrednej moci ale aj nezávislou vládnou veličinou. V jednom grófstve zvyklo byť asi šesť zmierovacích sudcov. Ich šéfom bol šerif (high sheriff) menovaný vždy na jeden rok. Sudca vykonával množstvo funkcií, ktoré by dnes robili štátni úradníci, dobrovoľne a mal veľkú autoritu. Ľudia si tú funkciu veľmi vážili. Ak teda dnes niekto závidí Angličanom ich sudcov, tak musí vedieť, že stoja na dlhej tradícii, v ktorej si ľudia zvykli vyberať sudcov a porotcov zo svojho stredu a rešpektovať ich. A samozrejme mali aj Thomasa Mora. Tudorovská inštitucionálna tradícia je pekným historickým príkladom ako si krátiť čakanie na výsledok práce božích mlynov praktickým hľadaním spravodlivosti. Ale fajn príkladov je dosť aj v politicky mladších krajinách než je Anglicko. Stačí si pozrieť osobnú minulosť sudcov amerického Najvyššieho súdu - od samého počiatku jeho existencie. Jeho prvým predsedom sa napríklad stal John Jay, jeden z federalistov, súpútnik Jamesa Madisona, Alexandra Hamiltona a Thomasa Jeffersona. A v roku 1991 z neho na staré kolená odstúpil - po 24 rokoch služby - Thurgood Marshall, jeho prvý sudca čiernej pleti a celoživotný bojovník za ľudské práva.

Pohľad na pomerne významných reprezentantov slovenských sudcov dáva tušiť, že nenadväzujú na formát Thomasa Mora ani tudorovské inštitúcie. O amerických federalistoch ani nehovoriac. Zvyčajným produktom takejto tradície je, že je aspoň jasný a na veľkú vzdialenosť viditeľný mravný rozdiel medzi sudcom a lotrom, ktorý pred ním stojí. Na Slovensku su tie hranice medzi nimi - a bude to tou chýbajúcou normotvornou tradíciou - často značne rozmazané. Skupina najuznávanejších slovenských ústavných právnikov vyslovila nedávno záver, že rozhodnutím senátu Ústavného súdu pod vedením sudcu Šafárika súd porušil ústavnosť a ohrozil jej ďalšiu stabilitu. Toto rozhodnutie, podľa ich presvedčenia, tiež zasiahlo do prirodzenej spravodlivosti a slušnosti v práve, do princípu právnej istoty a dôvery v právo, do princípu vylúčenia štátnych funkcionárov z udelenia amnestie a narušilo aj iné princípy vnútroštátneho a medzinárodného práva. Konštatujú tiež, že sa v rozhodnutí Šafárikovho senátu jedná o akt bezprávia a zneužitia verejnej moci. Nemám dôvod im neveriť, ich mená sú zárukou osobnej i odbornej integrity. Ak ale majú pravdu, a majú ju, tak márne zaostrujem zrak - naozaj nevidím mravný rozdiel medzi pánmi Svěchotom, Lexom, Mečiarom a ich služobníctvom na jednej strane, a pánom Šafárikom a členmi jeho senátu na druhej strane.

Pre ustráchaného jednotlivca to môže byť riešenie, ale pre celú krajinu považujem za krajne nebezpečné čakať v stupídnej odovzdanosti na božie mlyny. Sú naozaj neznesiteľne pomalé a nikto nevie, či naozaj melú. Človek, ktorý sa bez voľby ocitol v úlohe najvyššej prezidentskej autority, zneužil svoju moc danú Ústavou SR, zlou a deravou proti zneužitiu moci najmä vďaka nemu, a udelil svojim lokajom (a zrejme aj sám sebe) amnestiu. Iný jeho lokaj mu to s pozície ústavného sudcu legitimizoval. Treba s tým niečo robiť v záujme budúcnosti celej súdnej moci a krajiny vôbec a nepočúvať perfídne reči o posvätnosti nemravných verdiktov.

Je veľmi upokojujúce, že je tu už aj iná tradícia sudcov. Že sa už sudca Hrubala vzoprel všemocnej Lexovej tajnej službe a odmietol dať súhlas na odpočúvanie biskupského úradu. A že páni Drgonec, Kresák, Mathern, Lipšic, Orosz, Prusák, Trimaj a Valko sa lepšie cítia v šľapajách Thomasa Mora. Aj keď to bol utopista.