Mapa stránky

“Chcete, aby išli naši slovenskí vojaci bojovať do cudzej krajiny?” - tak, alebo tak nejako podobne, sa pýtal Vladimír Mečiar svojho dementného fan-klubu v športovej hale. Stovky hrdiel láskou opojených dôchodkýň zakrákalo “Niééé!” - presne ako to vodca očakával. “Chcete, aby boli na našom území rozmiestnené jadrové zbrane?”, pokračoval - a opäť sa mu vrátilo “Niééé!” ešte rozhodnejšie. “A chcete, aby boli na našom území umiestené cudzie (na mysli mal, pochopiteľne, americké) vojenské základne?”, pritvrdil vodca. A - presne podľa scenára - “Niééé!” ešte zmohutnelo. A Vladimír Mečiar pridal ešte dve podobné rečnícke otázky (jednu obsahujúcu otvorenú lož o obrovských ekonomických nákladoch) - samozrejme, že odmenené rovnako precíteným “Niééé!”. “Nad týmito otázkami musíme rozmýšľať…”, dodal už pokojným hlasom publiku, ktoré nad nimi už práve dorozmýšľalo. Ponechajme stranou znepokojujúce úvahy o tom, akú to čudnú citovú satisfakciu čerpá predseda vlády zo slepej oddanosti nepríliš ctihodných matrón, a nenamáhajme sa ani vopred odhadnúť kam až zájdu on a jeho klauni oboch pohlaví v nutkavej potrebe stupnovať vždy znovu a znovu vulgárnosť svojich vystúpení. Škoda dušu špiniť, povedané slovami istého môjho osvieteného priateľa. Za zamyslenie však stojí otázka, prečo používa predseda vlády na zverejnenie svojich skrývaných skutočných postojov práve toto hlučné a nič nechápajúce prostredie. Nechajme to však.

Všetky tie rečnícke otázky sa týkali, prirodzene, vstupu Slovenskej republiky do NATO. Vladimír Mečiar, politik, ktorý si napísal do programového vyhlásenia svojej vlády členstvo SR v NATO ako nediskutovateľnú prioritu, chcel, aby jeho poslucháči pochopili, že tam, rovnako ako on, vstúpiť nechcú - a poskytol im, v podobe tých otázok, aj dôvody prečo. Tie dôvody odvtedy opakujú všetci geopolitickí mudrlanti z vládnej koalície - na čele s robotníckym stratégom Jánom Ľuptákom a vlastencami zo SNS - ako frustrovaní papagáji. Z ich pohľadu sú to zdrvujúce otázky. Sú dozaista presvedčení, že iba zradca národa a blázon by na ne odpovedal “Áno!” Sú to však veľmi zákerné a škodlivé otázky kladené škodlivými ľuďmi vo farizejskej a predstieranej starosti o dobro národa, ktorému v skutočnosti práve odpoveď “Nie!” prinesie iba neistú budúcnosť a úzkosť. A možno i horšie. Ale netreba sa báť tých otázok, ba ani prípadného “áno” ako odpovede na niektorú z nich, lebo to môže byť nevyhnutné - ešte sa k nim vrátim. Chcem, aby sa Slovenská republika stala členským štátom NATO. Čo najrýchlejšie. Podľa možnosti vtedy, keď Česká republika, Poľsko a Maďarsko. Dovoľte však krátke odbočenie k podstate veci.

Zmluva, ktorákoľvek zmluva, je záväzkom jednej, dvoch, či viacerých strán k čomusi. Tak je to od Abraháma a jeho zmluvy s Bohom, a tak to bolo možno i apredtým. Aj medzi štátmi, ktoré uzatvárajú zmluvy, je to tak. Jeden druhému sa čosi zaväzujú za definovaných okolností splniť. Aj Severoatlantický pakt (North Atlantic Treaty) je takáto zmluva. Jej signatári sa zaväzujú vzájomne brániť jeden druhého (teda poslať svojich vojakov). Dovoľte, aby som zopakoval stručne (citujem z pohodlnosti mierne upravený vlastný článok z roku 1993) prečo a ako Severoatlantický pakt vznikol.

(Cit.) Možno úplne na počiatku leží predvídavý telegram múdreho muža - Sira Winstona Churchilla - odoslaný 12. Mája 1945 americkému prezidentovi Harrymu Trumanovi. Píše v ňom: “Aké bude postavenie o rok, o dva, keď sa britská a americká armáda rozpustí a francúzska ešte nebude sformovaná v nejakom významnejšom rozsahu - a keď sa Rusko rozhodne udržať 200 alebo 300 divízií v aktívnej službe?” … a dodal: “Železná opona sa sťahuje pred nimi. Nevieme, čo sa deje za ňou…” Dnes, o polstoročie starší a o jedno impérium múdrejší, to vieme. Už v roku 1946, keď armáda USA demobilizovala z počtu 3,1 milióna mužov na 391 tisíc, podobne ako Veľká Británia a Kanada, zbrojný priemysel Sovietskeho zväzu šiel naďalej na plné obrátky a ZSSR mal stále v zbrani 6 miliónov mužov. Severoatlantický pakt bol podpísaný o tri roky neskoršie - 4. apríla 1949. Je to zmluva, ktorá je výsledkom skúseností týchto troch rokov. Je to zmluva, ktorá sa ukázala nevyhnutnou pre 10 štátov západnej Európy, ak si chceli uchrániť to, čo považovali za najdôležitejšie - slobodu a demokraciu. Presne to i napísali do preambuly zmluvy: “ Zmluvné strany …. sú rozhodnuté chrániť slobodu, spoločné dedičstvo a civilizáciu svojich národov, založenú na princípoch demokracie, individuálnej slobody a vláde zákona.” A ďalej: “Sú rozhodnuté spojiť svoje snahy pre kolektívnu obranu a pre zachovanie mieru a bezpečnosti. Preto uzatvárajú túto Severoatlantickú zmluvu: “ A nasleduje 14 článkov samotnej zmluvy. Roky od skončenia vojny ukázali, že “atlantická dimenzia”, to jest politická a vojenská spätosť s USA a s Kanadou, je pre slobodu západnej Európy životne dôležitá. Tie tri roky (do apríla 1949) boli naplnené hrozivými udalosťami, ktoré v krajinách, kam dosiahla Stalinova ruka, zničili všetky povojnové nádeje. Čo sa stalo v Československu je dostatočne známe - možno vlastne povedať, že záhadná smrť Jana Masaryka bola zlovestným znamením nasledujúcej straty štátnej suverenity. V Maďarsku skončila demokratická opozícia Maloroľníckej strany v žalároch. V Bulharsku bol vodca agrárnej strany Nikola Petkov obvinený z pokusu o prevrat a popravený v roku 1947. V Rumunsku bol v tom istom roku uväznený vodca roľníckej strany Luliu Maniu a v januári 1948 komunisti prinútili abdikovať kráľa Michala. Podobne prebiehali aj udalosti v Poľsku. To všetko sa dialo v ruskej réžii. NKVD pracovala vo všetkých týchto krajinách na plné obrátky (už v závere vojny odvliekli z nich do Ruska státisíce nevinných ľudí - väčšina z nich zahynula v koncentračných táboroch Gulagu) a všade sa postupne k moci dostávali Stalinove marionety. V Európe bolo opäť počuť - po takej krátkej dobe - krik mučených a vraždených. Expanzia sovietskeho vplyvu a moci ohrozovala aj zbytok sveta. Bojovalo sa na hraniciach Iránu a Azerbajdžanu, v Turecku, v Grécku. Pod sovietsky vplyv postupne padali väčšie časti Mandžuska a severná Kórea. Komunistami podporovaní partizáni útočili v Malajsku a na Filipínach. Indočína bola ohrozená ako celok.

Pocit univerzálneho ohrozenia svojho sveta viedol krajiny Beneluxu, Francúzsko a Veľkú Britániu k naliehavému stretnutiu v Bruseli a k podpísaniu tzv. Bruselskej zmluvy, ktorá už predpokladala spoločnú obranu. Medzitým, 24. júna 1948, začal Sovietsky zväz blokádu Západného Berlína. Trvala 323 dní a bola ukončená 9. mája 1949 - po podpísaní Severoatlantického paktu (North Atlantic Treaty). Blokáda určite urýchlila rozhodovanie západných vlád o tom. Okrem podpísania Severoatlantického paktu 4. apríla 1949, mesiac pred ukončením blokády Západného Berlína, reagovali na blokádu západné mocnosti organizáciou jedinečného leteckého mostu s potravinami a liekmi - a po prvýkrát otvorene vyslovenou hrozbou. Krajiny Bruselskej zmluvy spolu s USA a Kanadou pozvali oficiálne Dánsko, Island, Taliansko, Nórsko a Portugalsko, aby sa pridali k Paktu, ktorého text bol publikovaný už v marci 1949. Stalin sa pokúsil zastrašiť signatárske krajiny paktu ešte pred jeho podpisom osobitnými nótami, v ktorých zmluvu označuje za nepriateľskú (presne tak, ako to dnes robí Rusko na adresu krajín, ktoré sa chcú k NATO pripojiť). Napriek tejto absurdnej interpretácii textu zmluvy ju všetky štáty podpísali a ich parlamenty v termíne ratifikovali. Mimochodom - žiadna z krajín o tom nepovažovala za potrebné usporiadať referendum. V roku 1952 k nim pribudli Grécko a Turecko, v roku 1955 Spolková republika Nemecko (na to reagoval Sovietsky zväz tým, že vnútil svojim vazalským štátom Varšavskú zmluvu) a v roku 1982 Španielsko. NATO (North Atlantic Treaty Organisation) vzniklo následne po podpísaní Severatlantického paktu ako organizácia, ktorá uskutočňuje po politickej, vojenskej a logistickej stránke literu tejto zmluvy.

Toľko história. Sovietsky zväz, priama príčina vzniku NATO, už nie je. Ale je tu Rusko a myslenie jeho generálov a časti politických elít, ktoré, ako vyzrádza ich slovník a argumentácia, sa od roku 1949 v ničom podstatnom (okrem vynechania marxistickej ideológie) nezmenilo. A sú tu iné, nové hrozby, ktoré pred polstoročím nikto nepredvídal - napríklad militantný islám. O NATO však treba niečo dodať (opäť citujem vlastný článok z roku 1993) NATO je chápané ako organizácia, ktorá slúži krajinám Aliancie - všetkým (!) - nemá teda vlastné politické ciele a ambície. Je to organizácia, ktorej členské štáty si uchovávajú plnú suverenitu a nezávislosť. Je to organizácia, ktorá seba definuje tak, že predstavuje fórum, na ktorom môžu členovia spolu konzultovať o všetkom čo navrhnú a rozhodovať o politických a vojenských otázkach, ktoré ovplyvňujú ich bezpečnosť. Najvyššou politickou a vojenskou autoritou vrámci Aliancie NATO je Severoatlantická rada (North Atlantic Council). Tu je každá vláda reprezentovaná špeciálnym veľvyslancom. A teraz to dôležité: Ak treba prijať rozhodnutie, Severoatlantická rada o ňom nehlasuje. Koná na základe jednomyseľnosti a spoločného súhlasu - ten je potrebný. Rada je jediným orgánom v NATO, ktorého právomoc vychádza priamo zo Severoatlantického paktu (textu zmluvy). Teda žiadny generálny štáb - ten sa stará len o ozbrojené sily a nemá právo na politické rozhoduntia. Najvyššou čisto vojenskou autoritou NATO je Vojenský výbor (Military Committee), ktorý politicky podlieha Severoatlantickej rade a Výboru pre plánovanie obrany, prípadne Nukleárnej plánovacej skupine. Vojenský výbor tvoria šéfovia generálnych štábov armád členských krajín.

NATO je čosi, čo Varšavská zmluva nikdy nebola (opäť citujem svoj článok z roku 1993) - je organizáciou na ochranu hodnôt a spôsobu života západnej civilizácie. Nechráni teda politické ani hospodárske elity, ani akési “národné záujmy”, ale politickú kultúru, v ktorej najvyššiu hodnotu predstavuje sloboda. To jediné, čo spája signatárske štáty Severoatlantického paktu, je odmietnutie sociálneho inžinierstva na spôsob komunizmu, či fašizmu a úcta k indivíduu a jeho osudu. Varšavská zmluva bola vo svojej bytostnej podstate čosi celkom iné - bola nástrojom podriadenia všetkých armádnych celkov vo vnútri “sovietskej zóny vplyvu” priamo moskovskému veleniu, teda nástrojom konečného odstránenia akejkoľvek štátnej suverenity členských štátov. Jej vznikom sa ohrozenie západnej civilizácie nezväčšilo, iba sa inštitucionalizovalo, zviditeľnilo a dostalo názov. Ten názov bol, pochopiteľne, krycí a bola za ním sovietska moc. Naša vlastná skúsenosť z roku 1968 dokladá, že Varšavská zmluva bola nástrojom násilia proti jednotlivým členským štátom. Pre toto všetko sú reči o akomsi “bezpečnostnom vákuu”, ktoré vzniklo po rozpade Varšavskej zmluvy nebezpečnou hlúposťou a perfídnosťou - majú totiž naznačiť, že sme do toho rozpadu žili v akomsi bezpečí. NATO nebolo pre ľudí, ktorí žili v krajinách ako Československo nikdy zdrojom ohrozenia. Všetko, čo má v živote človeka cenu - sloboda, bezpečnosť a prosperita - bolo ohrozené z opačnej strany - komunistickým režimom, Varšavskou zmluvou a najmä Sovietskym zväzom. NATO ani dnes nie je žiadnou hrozbou - ani pre Rusko nie. Bez ohľadu na to, čo hovoria vo svojom svetovládnom ponížení najrôznejší ruskí politici a generáli. Iba ich reči varujú, že ohrozenie trvá - z ich strany.

Najdôležitejším článkom Severoatlantického paktu je článok 5. Tu je jeho preklad: “Zmluvné Strany sa dohodli, že ozbrojený útok proti jednej alebo viacerým z nich v Európe alebo Severnej Amerike bude považovaný za útok proti nim všetkým a vychádzajúc z toho sa zaväzujú, že ak sa takýto ozbrojený útok vyskytne, každá z nich, uplatňujúc právo na individuálnu a kolektívnu sebaobranu uznané článkom 51 Charty Spojených národov, bude pomáhať takto napadnutej Strane alebo Stranám tým, že podnikne neodkladne, individuálne a v spolupráci s inými Stranami, také kroky, ktoré budú nevyhnutné, vrátane použitia ozbrojených síl, aby sa onovila a udržala bezpečnosť Severoatlantickej oblasti.

Každý takýto ozbrojený útok a všetky opatrenia podniknuté následkom tohoto útoku budú okamžite oznámené Bezpečnostnej rade (OSN) . Takéto opatrenia budú ukončené, keď Bezpečnostná rada vykoná kroky nevyhnutné na obnovenie a udržanie medzinárodného mieru a bezpečnosti.”

Tento článok vraví o NATO všetko. NATO zabezpečuje - napĺňaním litery článku 5 Severoatlantického paktu - to, že každý členský štát je vo svojej obrane taký silný, ako všetky dohromady. Keď je napadnutý, môže počítať s tým, že sa dokáže brániť silou všetkých šetnástich (možno onedlho i viac) štátov - vrátane Spojených štátov amerických. A to je najväčšia sila na svete. Jediná, ktorá dokázala odradiť všetkých útočníkov, a najmä Stalina a jeho dedičov, už celé polstoročie. Článok 5 nemusela organizácia NATO nikdy uviesť do praxe vojnového konfliktu - určite práve preto, lebo ten článok existuje. Každá krajina vie, že jej všetky ostatné prídu na pomoc. Platí za to iba záväzkom, že i jej vlastní vojaci prídu pomôcť, keď bude napadnutá iná členská krajina. Ničím iným. K ničomu inému nemožno signatársky štát nútiť. Ale vracia nás to do bratislavskej športovej haly a k rečníckym otázkam Vladimíra Mečiara. Neviem, či vôbec pozná text Severoatlantického paktu. Ale musí vedieť, že ak chceme, aby nám niekto prišiel eventuálne na pomoc, musíme sľúbiť, že i my prídeme - keď bude treba. K tomu nás zaviaže podpis zmluvy o členstve v NATO. Na otázku či chceme, aby naši vojaci išli bojovať na cudzie územie, odpovedám samozrejme, že nie - ak by tam išli siahať inému národu na slobodu. Ale ak budeme členmi NATO, a ja chcem, aby sme boli, tak odpoveď musí znieť áno! - ak bude ktorýkoľvek iný členský štát napadnutý. Alebo pozná pán Mečiar iný dôvod, ktorý by nám dával právo očakávať, že niekto príde “na oplátku” bojovať za našu slobodu?

Analogicky je to i so všetkými ostatnými rečníckymi otázkami predsedu vlády. Cudzí vojaci a základňa na našom území? (Nespomínam si, mimochodom, že by niekomu z vládnej koalície vadili ruské okupačné vojská v čase keď tu boli. Ani pánovi Mečiarovi. Prinajmenšom to nedávali nijako najavo a proslovensky mlčali aj vtedy, keď sa iní - úspešne - snažili o ich odchod. Možno za tými transportami aj slzu vyronili.) Aj tu je odpoveď niekoho, kto vážne ašpiruje na členstvo v NATO iná, ako to precítené “Niééé!” v športovej hale. Áno, aj spojeneckí vojaci by mali byť na našom území - ak to je pre spoločnú obranu Aliancie nevyhnutné. Lebo spoločná obrana - to je naša obrana. Rozdiel je, prirodzene, v tom, že neprídu v noci - ako tí v auguste 1968 - nebudú do nás strieľať a prídu iba vtedy, ak sa na tom dohodneme. Ale neočakávam, že si tak úzkostlivo ruské záujmy rešpektujúci pán premiér tento drobný rozdiel všimol. A jadrové zbrane nám sem ani nikto nedáva - tie strašia iba v hlavách vládnych politikov - a ešte v rečiach ruských poltikov (tie na nás, pre zmenu, mieria).

V realite geopolitických súradníc postkomunistickej Strednej Európy neexistujú okrem spomínaného článku 5 Severoatlantického paktu žiadne skutočné možné garancie bezpečnosti. OBSE je bezmocná a rozpačitá štruktúra, ktorá sa premenila z pôvodnej konferencie na čosi, čo nemá napísané vo svojom genetickom kóde. Nedokázala doposiaľ, a asi ani nikdy nedokáže, zabrániť vojne - sú v nej totiž (ostatne podobne ako v OSN) rovnoprávne zastúpení a spolurozhodujú rovnako potenciálni útočníci, ako aj ich potenciálne obete. Všetky predstavy o novej bezpečnostnej architektúre Európy bez rozšírenia NATO sú planými ilúziami, alebo účelovými konštrukciami ruskej zahraničnej politiky snažiacej sa o obnovenie svojho vplyvu. Bezpečnostná architektúra je hodnotovo vyprázdnený pojem - na rozdiel od NATO nie je jasné, čo za svet má zachovávať, aké hodnoty má chrániť pred skazou. Rozširovanie NATO je rozširovaním priestoru, v ktorom sa politický život národov riadi civilizačnými hodnotami vymenovanými v preambule textu Severoatlantického paktu - princípmi demokracie, individuálnej slobody a vlády zákona. A slobodné krajiny nezačínajú vojny - je to teda bezpečný priestor. A na svoju obranu majú článok 5 - ale iba tie, ktoré sú členmi NATO.